Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11Co-162-2012.pdf
PDF · 114.66 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/162/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach veci žalobkyne W.. S.. R. B., nar. X.X.XXXX, bytom Košice, M. X, zast. JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou, Floriánska 16, proti žalovanému K. domov T. - T. L. E., T., G. 1, IČO: 31968040, zast. JUDr. Sergejom Romžom, advokátom, Advokátska kancelária ČOPKO & ROMŽA, Košice, Hrnčiarska 5, o zaplatenie náhrady mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 36C 106/2005-176 z 8.12.2011 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok okrem výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.782,80 € s prísl. a výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 9.955,36 € s 13 % úrokmi omeškania ročne zo sumy 9.955,36 € s 13 % úrokmi omeškania zo sumy 330,45 € od 1.6.2003 do zaplatenia, s 13 % úrokmi z omeškania zo sumy 330,45 € od 1.7.2003 do zaplatenia, s 13 % úrokmi z omeškania zo sumy 330,45 € od 1.8.2003 do zaplatenia, s 13 % úrokmi z omeškania zo sumy 330,45 € od 1.9.2003 do zaplatenia, s 12,5 % úrokmi z omeškania zo sumy 330,45 € od 1.10.2003 do zaplatenia, s 12,5 % úrokmi z omeškania zo sumy 330,45 € od 1.11.2003 do zaplatenia, s 12,5 % úrokmi z omeškania zo sumy 330,45 € od 1.12.2003 do zaplatenia, s 12 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.1.2004 do zaplatenia, s 12 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.2.2004 do zaplatenia, s 12 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.3.2004 do zaplatenia, s 11 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.4.2004 do zaplatenia, s 10 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.5.2004 do zaplatenia, s 10 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.6.2004 do zaplatenia, s 9 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.7.2004 do zaplatenia, s 9 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.8.2004 do zaplatenia, s 9 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.9.2004 do zaplatenia, s 9 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.10.2004 do zaplatenia, s 9% úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.11.2004 do zaplatenia, s 8 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.12.2004 do zaplatenia, s 8 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.1.2005 do zaplatenia, s 8 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.2.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.3.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.4.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.5.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.6.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.7.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.8.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.9.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.10.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.11.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.12.2005 do zaplatenia, so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.1.2006 do zaplatenia a so 6 % úrokmi z omeškania zo sumy 293,93 € od 1.2.2006 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 1.824,39 € na účet JUDr. Marty Šuvadovej, advokátky, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný skončil so žalobkyňou pracovný pomer okamžite listom z 18.3.2003 a Okresný súd Košice I právoplatným rozsudkom 16C 127/2003 z 13.11.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 4Co 79/2008 z 11.6.2009 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni z 18.3.2003 je neplatné, že žalobkyňa oznámila žalovanému listom z 27.3.2003, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní, preto sa domáhala zaplatenia náhrady mzdy v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce v sume jej priemerného zárobku odo dňa, keď oznámila žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, kedy jej zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci. Mal tiež preukázané, že žalovaný ani po tomto oznámení, žalobkyni prácu neprideľoval a nevyplácal jej dohodnutú mzdu, a podľa uznesenia Okresného súdu Košice I č.k. 16C 127/2003 zo 6.8.2003 jej vyplácal časť pracovnej odmeny, resp. mzdy vo výške 1.000 Sk mesačne, počnúc od novembra 2003, pričom celkovo jej za rozhodné obdobie na pracovnej odmene vyplatil spolu 26.000 Sk (863,04 €). Taktiež mal preukázané, že žalobkyňa po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného, si aktívne hľadala zamestnanie, či už v odbore, ktorý vyštudovala (architektúra), bola vedená v evidencii nezamestnaných Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, avšak nebolo jej ponúknuté žiadne pracovné miesto z dôvodu nedostatku pracovných miest zodpovedajúcich jej vzdelaniu, v rozhodnom období nebola poberateľkou dávok v hmotnej núdzi, nepoberala ani nemocenské dávky a taktiež ani žiadne iné sociálne dávky, a počnúc dňom 1.1.2004 sa stala poberateľkou starobného dôchodku, ktorý jej bol vyplácaný od 1.12.2004 do 12.7.2005 v sume 7.264 Sk mesačne a od 12.7.2005 do 31.12.2005 v sume 7.907 Sk (262,46 €) mesačne. Žalobkyňa založila občianske združenie Domov v rodine, v ktorom bola zamestnaná na dobu neurčitú od 9.8.2004, pričom za obdobie od 8/2004 do 31.12.2004 mala príjem z uvedenej činnosti vo výške 13.229 Sk (439,12 €) a za obdobie roka 2005 vo výške 33.017 Sk (1.095,96 €). Prihliadol na vyjadrenie žalovaného, ktorý uznal čo do základu a výšky nárok žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 1.4.2003 do 1.4.2004 a v prevyšujúcej časti náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov navrhol žalobkyni vôbec nepriznať poukazujúc na to, že v tomto období si nehľadala aktívne prácu, jej vyhľadávanie práce bolo nereálne, iluzórne a nepovažoval za pravdivé jej tvrdenie, že v uvedenom období nemohla byť riadne zamestnaná, nakoľko sa musela celodenne starať o chovankyňu C. V., keďže táto (podľa názoru žalovaného) si nevyžadovala celodennú starostlivosť a žalobkyňa sa prinajmenšom mohla zamestnať v dopoludňajších hodinách. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 252 ods. 1, § 14 , § 79 ods. 1 a 2, § 118 ods. 1, § 129 ods. 1 a 2 , § 130 ods. 2, § 134 ods. 1, 2 a 4 Zákonníka práce v znení účinnom do 30.6.2003 (ďalej len „cit. ZP“) a bol toho názoru, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 a 2 ZP za žalované obdobie a nemôže byť žalobkyni na škodu skutočnosť, že od 1.1.2004 sa stala poberateľkou starobného dôchodku, nakoľko od 1.1.2004 platná právna úprava zaviedla súbeh poberania starobného dôchodku a poberania náhrady mzdy z pracovnej činnosti, taktiež jej nemôže byť na škodu ani skutočnosť, že od augusta 2004 sa zamestnala v občianskom združení Domov v rodine, lebo z tohto pracovného pomeru mala iba minimálny príjem (v r. 2004 priemerne mesačne vo výške 3.750 Sk, t.j. 124,48 € brutto, v čistom 2.752 Sk, t.j. 91,35 €), a takýto príjem z uvedenej činnosti dosahovala aj v roku 2005, ktorý však nedosahoval výšku zárobku, ktorý by dosahovala u žalovaného (svojho zamestnávateľa), ak by jej v súlade s pracovnou zmluvou prideľoval dohodnutú prácu. Pri rozhodovaní zohľadnil tiež skutočnosť, že žalobkyňa v uvedenom občianskom združení vykonávala činnosť (prácu) nie za podmienok v zásade rovnocenných akoby vykonávala pracovnú činnosť v súlade s pracovnou zmluvou uzavretou so žalovaným ako zamestnávateľom, ak by jej prideľoval prácu. Z uvedeného mu vyplynulo, že pracovnú činnosť, ktorú žalobkyňa vykonávala v občianskom združení Domov v rodine, vykonávala za iných podmienok, nie rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by tieto mala pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy. Priemerný zárobok žalobkyne za rozhodné obdobie súd prvého stupňa zistil vo výške 11.240,78 Sk, t.j. 373,13 € podľa § 134 ods. 1, 2 a 4 ZP. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že žalobkyňou uplatňovaný nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.4.2003 do 31.12.2005 v dôsledku neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru, je čo do istiny v celom rozsahu dôvodný, pričom poukázal na to, že v skutočnosti si žalobkyňa uplatňuje menej ako by jej patrilo, keďže za obdobie od 1.4.2003 do 31.10.2003 si uplatnila nárok na náhradu mzdy vo výške po 9.955 Sk, t.j. 330,45 € mesačne a za obdobie od 1.11.2003 do 31.12.2005 vo výške po 8.855 Sk, t.j. 293,93 €, po odpočítaní sumy 1.000,- Sk, ktorý jej žalovaný poskytoval podľa predbežného opatrenia, a preto žalobe ako dôvodnej v celom rozsahu vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 9.955,36 € spolu s úrokmi z omeškania z jednotlivých nezaplatených súm náhrady mzdy, s ktorými sa žalovaný dostával do omeškania postupne, a to od 1. dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom nastala splatnosť náhrady mzdy. Úroky z omeškania súd priznal žalobkyni vo výške určenej podľa § 3
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného do 31.12.2008 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a priznal žalobkyni náhradu trov konania v plnej výške 1,824,39 € pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia za 7 úkonov právnej služby, vychádzajúc z výšky priznaného plnenia podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, keďže žalobkyňa mala neúspech iba v pomerne nepatrnej časti (v časti nepriznaných úrokov z omeškania) a uložil žalovanému povinnosť nahradiť ju na účet právnej zástupkyni žalobkyne v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok - okrem výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.782,80 € s prísl. (náhrada mzdy za obdobie od 1.4.2003 do 31.3.2004) a výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, napadol včas podaným odvolaním žalovaný, uplatňujúc odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., navrhol rozsudok v napadnutej časti podľa § 220 O.s.p. zmeniť a žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Namietal nesprávnosť skutkových zistení súdu prvého stupňa, ktoré nekorešpondujú s obsahom produkovaných dôkazov, na ktoré súd odkazuje v napadnutom rozsudku. Konkrétne sa nestotožnil so zistením súdu prvého stupňa, že žalobkyňa sa aktívne uchádzala o zamestnanie a poukázal na svedeckú výpoveď Ing. Margitu, z ktorej vyplynulo, že tento sa so žalobkyňou pozná od detstva a v inkriminovanom období sa stretávali, ako aj na obsah výpovede svedka Ing. Chovanca, ktorý sa so žalobkyňou poznal ako bývalý kolega z práce. Bol toho názoru, že z uvedených svedeckých výpovedí nemožno bez ďalšieho skutkovo ustáliť, že žalobkyňa sa u nich uchádzala o zamestnanie, keďže išlo o priateľské posedenia, pričom možnosť prípadného zamestnania žalobkyňou svedkom bola objektívne vylúčená vzhľadom na to, že títo mali postavenie živnostníkov - samostatne zárobkovo činných osôb a nikdy v minulosti žiadne osoby nezamestnávali v riadnom pracovnom pomere, o čom žalobkyňa mala vedomosť. Uvedené skutočnosti svedčia o fiktívnom hľadaní zamestnania žalobkyňou bez reálnej možnosti sa zamestnať. Poukázal na ust. § 79 ods. 2 ZP, ktoré predpokladá faktickú reálnu snahu zamestnanca získať zamestnanie, avšak snaha žalobkyne zamestnať sa mala iba formálny - iluzórny charakter bez možnosti reálneho naplnenia obsahu povinnosti zamestnanca, ktoré pre neho vyplývajú z ust. § 79 ods. 2 ZP. Namietal tiež skutkové zistenie, že žalobkyňa sa nemohla zamestnať v odbore, ktorý vyštudovala, nakoľko na trhu práce v uvedenom odbore bol nedostatok pracovných miest. Súd prvého stupňa k uvedenému skutkovému zisteniu dospel výlučne na základe výpovede svedka Ing. Margitu bez toho, aby tieto skutkové tvrdenia podrobil všestrannému kritickému hodnoteniu, a aby zisťoval, na základe čoho dospel svedok k tomuto záveru. Súd prvého stupňa sa náležite nevysporiadal ani so skutočnosťou, prečo sa žalobkyňa neuchádzala o zamestnanie v projekčných kanceláriách, ktoré aj reálne zamestnávali architektov (svedok Ing. Chovanec uviedol, že v inkriminovanom období existovali veľké projekčné kancelárie, ktoré aj reálne zamestnávali architektov). V uvedenom smere považoval napadnutý rozsudok za nepresvedčivý a nepreskúmateľný, a zároveň bol toho názoru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na svoje tvrdenia, že sa aktívne a reálne uchádzala o zamestnanie tak, ako jej to ukladá ust. § 79 ods. 2 ZP. Namietaná nesprávnosť skutkových zistení sa nevyhnutne podľa názoru žalovaného premietla aj do nesprávnych právnych záverov, ktoré súd prvého stupňa prezentuje v napadnutom rozsudku, keď síce správne aplikoval vzťahujúcu sa právnu normu - ust. § 79 ods. 2 ZP, avšak túto nesprávne vyložil a aplikoval na daný skutkový stav veci, a taktiež nesprávne vyložil a aplikoval na skutkový stav veci jednotlivé kritériá odôvodňujúce uplatnenie moderačného práva vo vzťahu nároku uplatneného žalobkyňou, za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal so skutočnosťou, že chovankyňa žalobkyne Margita Ficuová, od septembra 2004 nastúpila na strednú školu, čo v konečnom dôsledku sa pozitívne premietlo do jej ustáleného správania a zlepšeného prospechu a vytvorilo podmienky pre žalobkyňu uchádzať sa o zamestnanie minimálne po dobu, keď chovankyňa sa zúčastňovala vyučovania. Žalovaný bol toho názoru, že uvedené sa malo premietnuť aj do rozhodnutia súdu o uplatnení moderačného práva vo vzťahu k nároku uplatňovanému žalobkyňou za obdobie od 1.9.2004. Nesúhlasil ani so záverom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa sa fakticky starala o chovankyňu aj po dovŕšení 18. roku veku, ktorá skutočnosť jej bránila sa zamestnať v období po r. 2007, pričom k uvedenému poznamenal, že pestúnska starostlivosť žalobkyne o chovankyňu zo zákona zanikla dovŕšením jej plnoletosti, ak sa žalobkyňa starala o bývalú chovankyňu aj po tomto období, bolo to vecou jej autonómneho rozhodnutia, ktoré však vo vzťahu k jej povinnosti aktívne sa uchádzať o zamestnanie, je právne irelevantné a nevytvára ani formálnu, ani vecnú prekážku, a teda neexistoval zákonný dôvod, na základe ktorého by žalobkyňa bola povinná starať sa o ňu, keď Margita Ficuová po dovŕšení 18. rokov sa vydala, založila si vlastnú rodinu a porodila aj dieťa, o ktoré sa riadne starala. Uvedené skutočnosti nesvedčia o snahe žalobkyne uchádzať sa o zamestnanie, ale naopak svedčia o jej absolútnej pasivite po celú dobu vedeného sporového
konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Právne bez významu vo vzťahu k uplatnenému moderačnému právu podľa názoru žalovaného nie je ani skutočnosť, že žalobkyňa bola v rozhodnom období od 1.1.2004 poberateľkou starobného dôchodku vo výške 224,19 € mesačne. Mal za to, že súdne rozhodnutie vykazuje známky svojvôle, čo vo svojich dôsledkoch zakladá porušenie princípov spravodlivého súdneho ako sú deklarované v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Záverom akcentoval na skutočnosť, že náhrada mzdy, má okrem iného aj satisfakčnú funkciu a poberanie starobného dôchodku v uvedenej výške, v pomere k výške uplatňovaného nároku na náhradu mzdy žalobkyne, je objektívne spôsobilé poskytnúť žalobkyni dostatočnú satisfakciu za ušlú mzdu, nakoľko jej životná úroveň sa v dôsledku poberania starobného dôchodku podstatne nezmenila
- nezhoršila.
Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla odvolanie odmietnuť ako oneskorene podané, prípadne rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 523,14 €. K námietkam žalovaného uviedla, že po skončení podpornej doby na úrade práce, keď si nevedela nájsť zamestnanie, sa zamestnala v občianskom združení, aj naďalej hľadala inú vhodnú prácu, pričom bolo nutné, aby to bola práca buď doma alebo v dopoludňajších hodinách, kedy bola vtedy jej zverenkyňa v škole. Súd prvého stupňa uviedol, že samotná jej starostlivosť o Margitu Ficuovú bola náplňou jej práce u žalovaného, nemožno teda spravodlivo od nej žiadať, aby sa na jednej strane riadne starala o chovankyňu a na druhej strane, aby sa k tejto starostlivosti pri hľadaní zamestnania vôbec neprihliadalo a nezohľadnili sa skutočnosti majúce vo veci (v súvislosti so starostlivosťou o chovankyňu) význam. Poukázala na to, že nemala vlastnú architektonickú kanceláriu, a teda ani nemohla mať vlastných klientov, a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zabezpečiť si „prácu“ mali problém aj architekti, ktorí nemali starosti s deťmi ako ona. K nemožnosti nájsť si prácu dopomohlo i to, že v období rokov 2000 - 2005 bolo v Košiciach minimum zákaziek, a v konaní bolo taktiež objasnené ako pracujú architektonické kancelárie, keď z výpovede svedka Ing. Margitu vyplynulo, že tento pre ňu mal prácu, avšak nemohol za to, že si objednávateľ vybral iného dodávateľa na obrázky, ktoré mala robiť pôvodne ona, a že práca pre architektov v Košiciach nebola, pričom aj tá spoločnosť, čo poskytovala prácu, si hľadala architektov mladých priamo po škole, ktorí nemali vysoké finančné nároky a boli ochotní pracovať aj za minimálnu mzdu. Tvrdila, že z jej strany v žiadnom prípade nešlo o fiktívne hľadanie si práce, ako to uvádza žalovaný a nemožno mať pochýb o tom, že si reálne a aktívne hľadala prácu. K starostlivosti o Margitu Ficuovú uviedla, že ani po nástupe chovankyne od septembra 2004 na strednú školu, nemala vytvorené podmienky uchádzať sa o zamestnanie minimálne po dobu, keď chovankyňa sa zúčastňovala vyučovania a z vykonaného dokazovania absolútne nevyplýva, že by nástupom na strednú školu sa správanie Margity Ficuovej ustálilo, ale naopak Margita Ficuová bola labilná, reagovala prudko na každú zmenu nehovoriac o tom, že v r. 2007 podstúpila interrupciu, po ktorej bola agresívna, nepokojná a jej osoba je sama o sebe hodná osobitného zreteľa, špecifická (čo vyplynulo zo svedeckej výpovede MUDr. Rosenbergerovej na pojednávaní 11.11.2011), preto by mal súd pri rozhodovaní prihliadať i na tú skutočnosť v súlade s dobrými mravmi, že výsledkom jej starostlivosti o menovanú je to, že sa jej podarilo zaradiť do normálneho života, vydala sa a má dieťa a žije riadnym spôsobom života. K námietke, že poberala starobný dôchodok v rozhodnom období, poukázala na zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení účinný od 1.1.2004, ktorý nevylučoval poberanie mzdy v súbehu s vyplácaním starobného dôchodku, ktorý jej bol priznaný od 1.1.2004 a výška jej dôchodku bola vypočítaná na jej ujmu z dôvodu, že 9 mesiacov nemala žiadny príjem a tento jej chýbal do výpočtu dôchodku. Poukázala tiež na to, že v r. 2003 bola nezákonne prepustená a v r. 2011 žalovaný po právoplatnom skončení sporu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru ju nezaradil späť do pracovného pomeru bez problémov, a ani na základe jej výziev jej neprideľoval prácu, doposiaľ jej neuhradil ani mzdu, na ktorú má právny nárok a dokázal realizovať iba jediné, keď po vydaní rozsudku Krajského súdu v Košiciach jej prestal vyplácať sumu 1.000 Sk titulom vydaného predbežného opatrenia. Vzhľadom na uvedené mala za to, že súd prvého stupňa náležite zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci a tieto správne právne vyhodnotil, a nie je teda žiadny dôvod ani pre zmenu ani pre zrušenie napadnutého rozsudku.
Rozsudok vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.782,80 € istiny s prísl. (náhrada mzdy za obdobie od 1.4.2003 do 31.3.2004), a vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol v tejto časti právoplatnosť (§ 206 ods. 2 O.s.p.), preto v tejto časti nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.
Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a zistil,
že odvolanie žalovaného je dôvodné, preto rozsudok v napadnutej časti, t.j. okrem výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.782,80 € s prísl. a výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, podľa § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaný podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., t.j. tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne. Musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu a z hľadísk námietok žalovaného uvedených v odvolaní dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci sú preukázané.
Predmetom konania je nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru okamžitým zrušením listom žalovaného z 18.3.2003, žalobkyni doručeným 25.3.2003, na ktorý žalobkyňa reagovala listom z 27.3.2003 oznámením žalovanému, že okamžité zrušenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný nepodal odvolanie proti rozsudku vo výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 1.4.2003 do 31.3.2004 vo výške 3.782,80 € istiny s prísl., rozsudok v tomto výroku nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 2 O.s.p.), a preto uplatnený nárok v tomto rozsahu nie je predmetom odvolacieho konania. V odvolacom konaní je posudzovaný nárok na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov (počnúc dňom doručenia oznámenia zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní, t.j. za obdobie od 1.4.2004 do 31.12.2005 ), ktorý súd prvého stupňa správne právne posudzoval podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 30.6.2003 (ďalej len „cit. ZP“), avšak správne použité zák. ustanovenie na zistený skutkový stav čiastočne nesprávne aplikoval. Vychádzajúc z nesprávneho právneho názoru súd vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil vo vzťahu k uplatnenému nároku a nezisťoval, resp. neprihliadol na všetky skutočnosti relevantné z hľadiska § 79 ods. 2 ZP, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a odôvodňovali možnosť znížiť povinnosť žalovaného na zaplatenie náhrady mzdy za sporné obdobie, resp. túto žalobkyni nepriznať. Napadnutý rozsudok tak vychádza z nesprávnych (neúplných) skutkových zistení a spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a nie je preto vecne správny a odvolacie námietky žalovaného uvedené v odvolaní sú tak opodstatnené.
Podľa § 79 ods. 1 cit. ZP ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak
súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.
Podľa ods. 2 cit. ust. ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.
Základným predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa podľa § 79 ods. 1 cit. ZP je neplatnosť rozviazania tohto pracovného pomeru a kvalifikované oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na doterajšom zamestnaní. Zamestnanec, ktorý oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a ktorému zamestnávateľ neumožnil pokračovať v práci, má pri neplatnom skončení pracovného pomeru nárok na náhradu mzdy, ktorá je dôsledkom neplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku zisteného podľa § 134 ZP odo dňa, kedy oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru iným spôsobom, resp. až do dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.
Ustanovenie § 79 ods. 2 cit. ZP umožňuje súdu na žiadosť zamestnávateľa primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mu mala poskytnúť náhrada mzdy, presahuje dvanásť mesiacov. Podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy je uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na súde. Bez žiadosti zamestnávateľa súd nemôže jeho povinnosť nahradiť zamestnancovi mzdu znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať. Pri rozhodovaní o tomto návrhu (ktorý z procesného hľadiska predstavuje obranu žalovaného proti žalobe zamestnanca o zaplatenie náhrady mzdy) súd prihliada najmä na to, či zamestnanec bol medzitým zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával, či vykonával alebo mohol vykonávať prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutému v pracovnej zmluve, alebo prácu, ktorá je dojednanému druhu práce rovnocenná alebo výkon ktorej je pre zamestnanca dokonca výhodnejší než je práca (druh alebo miesto výkonu práce) dohodnutá v pracovnej zmluve, a aký zárobok za túto prácu dosiahol alebo mohol dosiahnuť, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. K zníženiu, prípadne nepriznaniu náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 cit. ZP môže súd pristúpiť len vtedy, ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu možno urobiť záver, že zamestnanec vykonával u iného zamestnávateľa prácu zodpovedajúcu druhu práce dohodnutému v pracovnej zmluve (v porovnateľnom pracovnom zaradení) alebo sa mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok zásadne rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnuté práce. Uvedené zásady platia aj v prípade, keď zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru začal vykonávať podnikateľskú činnosť. V spore o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru má procesnú povinnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti o tom, že sú splnené predpoklady pre zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 ZP zamestnávateľ, ktorý nesie procesnú zodpovednosť za to, že tieto povinnosti nesplní. Zamestnávateľ - aby bol v spore úspešný - teda musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať, že sa zamestnanec zapojil do práce u iného zamestnávateľa (vykonával alebo mohol vykonávať podnikateľskú činnosť) za podmienok zásadne rovnocenných v porovnateľnom pracovnom zaradení a za porovnateľných platových podmienok, alebo dokonca výhodnejších, než aké mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, alebo že skutočne mal takú možnosť a bez vážnych dôvodov ju nevyužil.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu mzdy za žalované obdobie od 1.4.2004 do 31.12.2005, t.j. za obdobie presahujúce 12 mesiacov, neposúdil v súlade s § 79 ods. 2 cit. ZP a uvedenými zásadami ustálenými v súdnej praxi a z vyššieuvedených hľadísk, a to po dôslednom zhodnotení všetkých relevantných okolností prípadu žalobkyne, a z vykonaných dôkazov
preto vyvodil predčasný, a tým aj nesprávny právny záver, že uplatnený nárok v tejto časti (podľa § 79 ods. 2 ZP) je v celom rozsahu opodstatnený a nie sú splnené podmienky pre nepriznanie náhrady mzdy, príp. pre zníženie povinnosti žalovaného na náhradu mzdy za žalované obdobie. Súd prvého stupňa postupoval nesprávne, pokiaľ pri hodnotení vykonaných dôkazov neprihliadol na to, že po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného v starostlivosti žalobkyne zostala chovankyňa Margita Ficuová, a nezisťoval, z akých dôvodov, za akých okolností a podmienok sa tak stalo, pokiaľ prehliadol skutočnosť, že následne bola chovankyňa M. Ficuová zverená žalobkyni do náhradnej (pestúnskej) starostlivosti na základe rozhodnutia súdu, neoboznámil sa s obsahom súdneho rozhodnutia a nezistil, či a v akej výške bol žalobkyni ako náhradnému rodičovi (pestúnovi) v rozhodnom období vyplácaný finančný príspevok, príp. odmena pestúna za výkon pestúnskej starostlivosti podľa zák. č. 265/1998 Z.z. o pestúnskej starostlivosti a o príspevkoch pestúnskej starostlivosti v znení neskorších predpisov (§ 16 cit. zákona), a dokedy mala žalobkyňa príjem v súvislosti s pestúnskou starostlivosťou o zverené mal. dieťa M. Ficuovú. Súd nesprávne zisťoval, z akých dôvodov sa žalobkyňa nezapojila do práce u iných zamestnávateľov a či sa aktívne a reálne uchádzala o prácu v odbore architektúra (v ktorom vyštudovala), pričom nevzal do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa mala v pestúnskej starostlivosti zverenú mal. M. Ficuovú, a okrem toho od 9.8.2004 sa zamestnala v občianskom združení Domov v rodine, kde vykonávala prácu náhradného rodiča (vychovávateľky), ktorá bola porovnateľná s druhom práce dohodnutej v pracovnej zmluve a vykonávanej u žalovaného, neprihliadol (nesprávne) pri rozhodovaní k jej príjmom dosahovaným z pracovnej činnosti v občianskom združení (aj keď tieto nedosahovali jej príjmu z pracovnej činnosti počas trvania pracovného pomeru u žalovaného) a k príjmom v súvislosti s jej pestúnskou starostlivosťou o M. Ficuovú, ktoré skutočnosti mali pre rozhodnutie z hľadiska ust. § 79 ods. 2 ZP podstatný význam a podľa názoru odvolacieho súdu mohli (môžu) byť dôvodom pre primerané zníženie, príp. nepriznanie požadovanej náhrady mzdy za žalované obdobie. Vzhľadom na uvedené pochybenia, súd prvého stupňa rozhodol o uplatnenom nároku na základe neúplne zisteného skutkového stavu a bez spoľahlivého preukázania rozhodujúcich skutočností potrebných pre správne, zákonné a spravodlivé rozhodnutie, a vec nesprávne právne posúdil, preto z uvedených dôvodov musel byť rozsudok v napadnutej časti zrušený a v rozsahu zrušenia vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní odstrániť odvolacím súdom vytýkané nedostatky doterajšieho rozhodovania a uplatnený nárok na náhradu mzdy za žalované obdobie od 1.4.2004 do 31.12.2005 posúdiť podľa § 79 ods. 2 cit. ZP a v súlade so zásadami ustálenými v súdnej praxi, zistiť všetky rozhodujúce (právne významné) skutočnosti z hľadiska tvrdení účastníkov a hmotného práva podrobným výsluchom žalobkyne, oboznámením pracovnej zmluvy uzavretej medzi Občianskym združením Domov v rodine a žalobkyňou, výpisu z registra občianskych združení, rozhodnutia o plate žalobkyne a ďalších listinných dôkazov, obsahu spisu a súdneho rozhodnutia vo veci zverenia mal. Margity Ficuovej, nar. 23.10.1989 do pestúnskej starostlivosti žalobkyne a súvisiacich rozhodnutí týkajúcich sa odmeny žalobkyne za výkon náhradnej (pestúnskej) starostlivosti, ako aj vykonaním ďalších účastníkmi navrhnutých dôkazov a potrebného dokazovania v súlade s § 120 ods. 1 O.s.p. Všetky vykonané dôkazy súd prvého stupňa vyhodnotí podľa zásad uvedených v § 132 a nasl. O.s.p. a po vyhodnotení vykonaných dôkazov a dôslednom zhodnotení všetkých relevantných okolností opätovne vo veci v zrušenom rozsahu rozhodne, pričom v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.