Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-37-2013.pdf
PDF · 97.85 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/37/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členiek senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Andrey Mazákovej v právnej veci navrhovateľky MUDr. W. X. nar. X.X.XXXX bývajúcej v T. na ul. G. č. XXX prechodne v J. na ul. T. č. XX zastúpenej JUDr. Antonom Hencovským advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Františkánskej č. 3 proti odporcovi Ing. C. X. nar. XX.XX.XXXX bývajúcemu v T. na ul. G. č. XXX zastúpenému JUDr. Petrom Kerecmanom advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Rázusovej č. 1 o určenie manželského výživného, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 26.2.2013 č.k. 25P 31/2012-308 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh na určenie výživného. Rozhodnutie o náhrade trov konania a trov štátu si súd vyhradil na samostatné uznesenie.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka s návrhom, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil a návrhu na určenie výživného vyhovel. Poukázala na to, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm.f/ O.s.p., nakoľko z vykonaného dokazovania mal prvostupňový súd preukázané, že neboli dané zákonné predpoklady pre priznanie manželského výživného, čo malo za následok zamietnutie návrhu. Citovala ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine a v súvislosti s rozdielnou životnou úrovňou medzi ňou a odporcom uviedla, že odporca mal v deň jej odchodu zo spoločnej domácnosti na účte zostatok 23.292,89 € (16.12.2010) a dňa 13.6.2013 bol na účte zostatok 2.848,75 €. Rozdiel teda činí 20.444,14 €. Od apríla 2011 prestal na tento účet poukazovať svoju výplatu a založil vlastný účet, na ktorom sporil. Dňa 29.3.2011 bolo odporcovi na účet poukázaných 11.206,49 €, ktoré 1.4.2011 z účtu vybral a celkovo realizoval hotovostné výbery 11.206,49 €, 3.000 €, 5.300 €, čo činí spolu 19.506,49 €. Celkové odporcove výbery hotovostné aj bezhotovostné tvoria sumu 38.744,20 €, pričom odporca vo výpovediach neuvádzal, že minul na bežné výdavky a chod domácnosti takmer 39.000 €. Tieto výbery boli účelové so snahou znemožniť jej prístup k finančným prostriedkom. Jej manžel počas manželstva neprimerane finančne podporoval svojich rodičov a sestru a od 16.12.2010 do 16.7.2011 neprispieval ani na výživu maloletej dcéry. Napriek dispozičnému právu k účtu odporcu uviedla, že ani raz jej nepovedal, že si z tohto účtu môže peniaze vyberať. Pokiaľ by mu vyberanie finančných prostriedkov z tohto účtu nevadilo ako počas konania tvrdil, je nelogické, že júlom 2011 začal uhrádzať na výživu maloletej dcéry sumu 200 €, pretože aj pri poskytovaní výživného na maloletú dcéru mohol argumentovať disponibilným právom jej ako navrhovateľky k svojmu účtu a neposielať výživné na dieťa. Z takéhoto konania evidentne vyplýva, že nesúhlasil s tým, aby z účtu, ku ktorému mala disponibilné právo, vyberala peniaze na dieťa, nie to ešte na seba. Uviedla, že mala strach vyberať peniaze z účtu z dôvodu psychického
násilia a odporca mohol navrhnúť na pojednávaniach uzavretie zmieru, resp. navrhnúť prípadnú sumu manželského výživného. To sa však nestalo a odporca stále tvrdil, že ona disponuje značnými finančnými prostriedkami, ako aj majetkom, pričom podľa neho priznanie manželského výživného nebolo nutné napriek tomu, že z dokazovania vyplynulo, že tvrdenia odporcu boli nepravdivé, nakoľko nedisponuje žiadnym majetkom, vkladnými knižkami, ani finančnou hotovosťou, preto vyslovila názor, že na jej strane boli splnené podmienky pre priznanie manželského výživného. Za podstatnú okolnosť považuje to, že ešte v decembri 2011 sa právni zástupcovia oboch účastníkov stretli, nakoľko chcela situáciu riešiť mimosúdne a zmierom, čo však odporca ignoroval a aj po odchode zo spoločnej domácnosti sa opakovane snažila o komunikáciu s manželom, dokonca 10.3.2011 sa vrátila, avšak odporca jej znemožnil vstup do domu vymknutím a zmenou kódu, zadržiaval jej poštu, dokonca vybavoval aj poštu v jej mene a zadržiaval osobné veci a nábytok v hodnote 16.000 €, ktorý je jej venom a až po roku a v sprievode svojho právneho zástupcu si mohla odniesť svoje osobné veci a osobné veci dieťaťa, dovtedy ju museli šatiť rodičia. Všetok majetok nadobudnutý počas manželstva, ktorá spadá do BSM užíva výhradne odporca a jej v užívaní bráni. Svoju finančnú situáciu musela riešiť zmenou zamestnania, aby mala vyšší príjem a zároveň skrátenú pracovnú dobu a viac dovolenky, aby sa mohla venovať dcére a finančne ju zabezpečiť. Keďže z finančných dôvodov nemohla nastúpiť na pôvodné pracovisko, lebo pôvodne plánovanú špecializáciu v odbore kardiológia si pre jej finančnú náročnosť nemohla dovoliť, jej vznikla obrovská ujma. Poukázala na to, že pravdepodobne chybou v písaní na str. 4 rozsudku súd opomenul uviesť, že navrhovateľke uhradené sumy 820 € sa týkali výživného na dieťa, t.j. nie pre navrhovateľku a taktiež išlo o kópie poštových poukážok odporcu, ktoré predložil odporca a nie doklady predložené navrhovateľkou. Vyslovila názor, že odôvodnenie nepriznania manželského výživného prvostupňovým súdom, keď ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nepriznal manželské výživné zo strany odporcu pre navrhovateľku vyhodnotil aj tú skutočnosť, že navrhovateľka po odchode zo spoločnej domácnosti odmietala komunikáciu s odporcom za účelom vyriešenia manželskej krízy, ako aj skutočnosť, že odmietala umožniť odporcovi styk s maloletým dieťaťom pochádzajúcim z manželstva, tieto sa nezakladajú na pravde, v tomto konaní sú irelevantné, nakoľko vykonaným dokazovaním súd nedospel k záveru, že by priznanie výživného bolo v rozpore s dobrými mravmi, čo jednoznačne preukazuje odôvodnenie rozsudku. Naviac styk maloletej dcéry s odporcom nebol predmetom dokazovania v tomto konaní a v žiadnom inom konaní nebolo preukázané, že by bránila styku odporcu s dieťaťom. Citovala ust. § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine a konštatovala, nakoľko prvostupňový súd neodôvodnil nepriznanie manželského výživného navrhovateľke rozporom s dobrými mravmi, ale s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa, návrh zamietol, predstavuje takýto postup nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom, keď prvostupňový súd zamietnutie návrhu odôvodnil aj okolnosťami, ktoré nepozná platná právna úprava výživného v Zákone o rodine.
Odporca vo vyjadrení navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok a zaviazať navrhovateľku nahradiť trovy odvolacieho konania 166,73 € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu odporcu. Poukázala na to, že navrhovateľka vo svojom odvolaní namieta, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodu, že prvostupňový súd jej návrh zamietol napriek tomu, že podľa jej tvrdenia bol v konaní preukázaný základný predpoklad pre priznanie manželského výživného, a to existencia rozdielnej životnej úrovne manželov. Tieto závery navrhovateľky nie sú správne a sú založené na nesprávnom výklade ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine, keď navrhovateľka účelovo zužuje predpoklady priznania manželského výživného súdom len na jednu podmienku a to rozdielnu životnú úroveň manželov. Z ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že k tomu, aby súd mohol vyhovieť návrhu jedného z manželov na priznanie manželského výživného, musia byť splnené súčasne dva základné predpoklady, a to existencia rozdielnej úrovne manželov a neplnenie vyživovacej povinnosti jedným z manželov, čo znamená, že hlavným predpokladom pre priznanie manželského výživného je odmietanie dobrovoľného plnenia vyživovacej povinnosti jedným z manželov voči druhému manželovi. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že hlavným dôvodom pre zamietnutie návrhu bolo nesplnenie predpokladu odmietnutia odporcu dobrovoľne plniť vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke, keď prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že v rozhodnom období odo dňa podania návrhu na začatie konania dňa 30.1.2012 do dňa právoplatného zániku manželstva 31.8.2012 mala navrhovateľka, rovnako ako v čase, keď s odporcom žila v spoločnej domácnosti, zriadené dispozičné právo k bankovému účtu odporcu, na ktorom bol v tomto čase dostatočný zostatok finančných prostriedkov, z ktorých mohla hradiť svoje potreby, resp. dorovnať svoju životnú úroveň, ak sa domnievala, že bola rozdielna. Z vyjadrenia Slovenskej sporiteľne vyplýva, že k bankovému účtu odporcu mala navrhovateľka po celý čas dispozičné právo, ktoré však ani raz nevyužila.
Minimálny zostatok na tomto účte v danom období bol 2.848 €. Skutočnosť, že navrhovateľka mala počas celého obdobia prístup k bankovému účtu, ktorý však nevyužila, potvrdila aj navrhovateľka vo svojej výpovedi na pojednávaní 22.5.2012. Z výpovede odporcu na pojednávaní 28.8.2012 vyplýva, že po uzatvorení manželstva s navrhovateľkou zriadil navrhovateľke k predmetnému účtu dispozičné právo s tým, že z tohto účtu riešili spoločne s navrhovateľkou financovanie domácnosti a osobných potrieb, pričom prístup k účtu mala navrhovateľka v rovnakom rozsahu aj po jej odchode zo spoločnej domácnosti. Odporca vo svojej výpovedi tiež uviedol, že navrhovateľka po odchode zo spoločnej domácnosti odmietala s ním o čomkoľvek komunikovať a bránila mu v styku s dieťaťom. Nakoľko z ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že zákon preferuje dobrovoľné plnenie vyživovacej povinnosti medzi manželmi a do vzťahu medzi manželmi zasahuje len, ak táto vyživovacia povinnosť nie je dobrovoľne plnená, pričom formu plnenia vyživovacej povinnosti žiadnym spôsobom neupravuje, ale ponecháva na dohodu manželov, k plneniu vyživovacej povinnosti môže dôjsť aj zriadením dispozičného práva k bankovému účtu jedného z manželov týmto manželom druhému manželovi a ponechaním dostatočného zostatku finančných prostriedkov na tomto účte druhému manželovi, ak takáto forma plnenia bola medzi manželmi zaužívaná. Z uvedeného plynie záver, že v danom prípade odporca v rozhodnom období neprestal a ani neodmietal plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke, keďže mala stále platné dispozičné právo k bankovému účtu, z ktorého boli uhrádzané výdavky manželov tak, ako to bolo medzi nimi dohodnuté a zaužívané a na ktorý bol počas celého rozhodného obdobia dostatočný zostatok finančných prostriedkov. Na tomto závere nemôže meniť nič ani námietka navrhovateľky ohľadom hotovostných výberov odporcu z tohto účtu, nakoľko významnou v tejto veci je jedine skutočnosť, že na danom účte bol v rozhodnom období zostatok minimálne 2.848 €, z čoho vyplýva, že navrhovateľka mala v rozhodnom období k dispozícii čiastku viac ako 400 € mesačne, ktorú mohla použiť na úhradu svojich potrieb, čo však neurobila. Za bezpredmetné považuje námietku navrhovateľky o tom, že odporca podľa jej názoru nemal súhlasiť s vyberaním peňazí z tohto účtu, nakoľko pokiaľ by skutočne nechcel touto formou naďalej prispievať na výživu navrhovateľke, dispozičné právo navrhovateľky ako výlučný majiteľ účtu by zrušil alebo by rovno zrušil celý účet, prípadne vybral z účtu všetky prostriedky, čo však neurobil. Od začiatku tohto konania poukazoval na neodôvodnenosť tohto návrhu s ohľadom na neobmedzený prístup navrhovateľky k peniazom na účte. Čo sa týka námietok navrhovateľky o tom, že prvostupňový súd nepriznanie výživného odôvodnil aj dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, za ktoré považoval správanie navrhovateľky k odporcovi spočívajúce v odmietaní akejkoľvek komunikácie za účelom riešenia manželských problémov a v bránení styku odporcu s dieťaťom, ktoré však Zákon o rodine ako dôvod pre nepriznanie výživného nepozná, k tomu uvádza, že táto námietka nemá pri preskúmavaní správnosti napadnutého rozsudku žiaden význam, pretože z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tieto skutočnosti neboli primárnym dôvodom pre zamietnutie návrhu navrhovateľky, keďže týmto dôvodom bolo nesplnenie predpokladu odmietania plnenia vyživovacej povinnosti zo strany odporcu z dôvodu prístupu navrhovateľky k prostriedkom na bankovom účte, pričom k týmto skutočnostiam prihliadol aj prvostupňový súd ako k ďalším skutočnostiam, ktoré odôvodňujú nepriznanie výživného navrhovateľke, pričom s ohľadom na to, že prvostupňový súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia na ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine je zrejmé, že tieto skutočnosti posudzoval ako okolnosti, z dôvodu ktorých by bolo priznanie výživného v predmetnom prípade v rozpore s dobrými mravmi, čo by bol ďalší dôvod pre zamietnutie návrhu v prípade, ak by boli splnené zákonné predpoklady pre priznanie výživného, ktoré však v danom prípade neboli dané. Poprel pravdivosti tvrdenia navrhovateľky o tom, že mu umožňovala styk s maloletou dcérou počas celého obdobia, nakoľko odporcovi po odchode zo spoločnej domácnosti v decembri 2010 umožnila prvý styk s dcérou 25.1.2011 a to až na základe uznesenia Okresného súdu Prešov č.k. 29P 176/2011-56 zo dňa 13.12.2011, ktorým tento súd na návrh odporcu ako navrhovateľke nariadil vo veci úpravy styku otca s mal. L. X. predbežné opatrenie, pričom od mája 2012, kedy sa navrhovateľka presťahovala do J., bol styk odporcu s maloletou dcérou len sporadický z dôvodu, že navrhovateľka opakovane na poslednú chvíľu rušila plánované stretnutia odporcu s dcérou z dôvodu jej údajných zdravotných problémov napriek tomu, že za účelom realizácie styku pricestoval do J. a z toho dôvodu sa v tomto období od mája do augusta 2012 z deviatich stretnutí uskutočnili len štyri. Ďalšie tvrdenia uvádzané navrhovateľkou v odvolaní týkajúce sa údajného vymknutia navrhovateľky z bytu a znemožnenia jej odnesenia nábytku a podobne, tieto nie sú pravdivé a nemajú žiadnu vecnú súvislosť s predmetom tohto konania a jedná sa o neprípustné uvádzanie nových skutočností v rámci odvolacieho konania v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p. v spojení s ust. § 205 ods. 1 O.s.p.. K existencii rozdielnej životnej úrovne manželov uvádza, že na základe vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by životná úroveň navrhovateľky bola v rozhodnom období výrazne nižšia, pričom ani prípadné rozdiely v životnej úrovni účastníkov konania nepretrvávali počas celého rozhodného obdobia, od apríla 2012 došlo na strane navrhovateľky k výraznému zlepšeniu jej majetkových pomerov,
nakoľko jej bola vyplatená mzda od predchádzajúceho zamestnávateľa a od mája 2012 nastúpila do zamestnania u nového zamestnávateľa s čistým príjmom 1.000 € mesačne, čím výrazne vzrástli jej príjmy, čo taktiež vylučuje priznanie výživného navrhovateľke. Okrem toho skutočnosť, že navrhovateľka počas celého rozhodného obdobia ani raz nevyužila peňažné prostriedky z bankového účtu svedčí o tom, že ani pred nástupom do zamestnania reálne tieto peňažné prostriedky nepotrebovala a nebola v takej situácii, aby ich musela použiť. Navyše pri posudzovaní majetkových pomerov účastníkov konania je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, že navrhovateľka v čase odchodu zo spoločnej domácnosti disponovala vlastnými úsporami 500.000 Sk (16.566 €) a pri odchode vzala domácu finančnú hotovosť celkovo vo výške 2.000 € a teda mala dostatok finančných prostriedkov na financovanie svojich potrieb. Zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 166,73 €, pozostávajúce z náhrady trov právneho zastúpenia (za jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky zo dňa 29.4.2013 po 161,13 € + režijná paušál á 7,81 € + 20 % DPH vo výške 27,79 €, ktorú žiada priznať na účet svojho právneho zástupcu a podľa ust. § 219 O.s.p. navrhuje rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd na základe odvolania navrhovateľky preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje. Súd prvého stupňa sa dôsledne vysporiadal s námietkami navrhovateľky uplatnenými počas konania na súde prvého stupňa a navrhovateľka ani v priebehu odvolacieho konania neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o jej návrhu. Odvolací súd po zohľadnení všetkých skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že neboli splnené zákonné podmienky pre vyhovenie návrhu na určenie manželského výživného. Zo zákonných ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku vyplýva, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi je súčasťou ich vzájomného vzťahu, v dôsledku čoho je nevyhnutné na túto vzájomnú povinnosť aplikovať princípy, ktorým je charakterizované manželstvo a ktoré sú výslovne uvedené v Zákone o rodine. Ide najmä o ust. § 18 Zákona o rodine, ktoré určuje, že obidvaja manželia majú rovnaké práva a povinnosti a sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Z ust. § 19 Zákona o rodine ďalej vyplýva, že o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní sa starať obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je právna povinnosť a nemožno ju považovať za princíp morálky. Do zákonnej úpravy sa premietajú aj morálne princípy a sú dôležitým korektorom aplikácie ustanovení, ktorým je vzájomná vyživovacia povinnosť manželov upravená. Z hľadiska § 75 ods. 2 Zákona o rodine nebude bez významu ani okolnosť, z akého dôvodu došlo k neplneniu vyživovacej povinnosti, pretože dôvod neplnenia vyživovacej povinnosti môže poukázať na to, či poskytnutie výživného je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi. Je povinnosťou súdu zisťovať dôvody neplnenia vyživovacej povinnosti medzi manželmi, pretože práve na tomto základe bude možné posúdiť, či sú splnené všetky podmienky pre určenie vyživovacej povinnosti. Vo všeobecnosti možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn etických a kultúrnych pravidiel (noriem) v spoločnosti všeobecne uznávaných a činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým mravom. Odvolací súd vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a vyššie rozvedených úvah sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že neboli dané zákonné predpoklady pre priznanie manželského výživného, nakoľko navrhovateľka mala v rozhodnom období zriadené dispozičné právo k bankovému účtu,
na ktorom bol v tom čase dostatočný zostatok finančných prostriedkov na úhradu jej odôvodnených potrieb. Z tohto účtu boli uhrádzané výdavky manželov tak, ako to bolo medzi nimi dohodnuté, pričom k zlepšeniu majetkových pomerov navrhovateľky došlo v apríli 2012, keď jej bola vyplatená mzda od predchádzajúceho zamestnávateľa a od mája 2012 nastúpila do zamestnania u nového zamestnávateľa, čím jej príjmové pomery vzrástli, pričom pri odchode z domácnosti navrhovateľka mala k dispozícii 6.000 € vlastných príjmov, ktoré neboli použité na domácnosť, zároveň zobrala vkladnú knižku na dieťa so sumou 500 € a mala hotovosť spolu 2.000 €, so svojou vkladnou knižkou spolu 17.000 €. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľka mohla zabezpečovať svoje životné náklady, ktoré vyčíslila súdu, z finančných prostriedkov na účte vedenom na meno odporcu, ku ktorému mala dispozičné právo a na ktorom bol k 13.6.2012 zostatok vo výške 2.848 € a na tomto závere nič nemení ani konštatovanie navrhovateľky, že finančné prostriedky nečerpala z dôvodov obáv z krivého obvinenia odporcom, pretože správne konajúci súd konštatoval, že finančné prostriedky získané za trvania manželstva sú v ich bezpodielovom spoluvlastníctve a že potreby domácnosti sú zabezpečované len z jeho finančných prostriedkov, sú irelevantné. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.