Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/388/2013

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: C. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. X, A., právne zast. Advokátska kancelária Mendel, Mestická, Slovíková, s.r.o., so sídlom Žilina, Hollého 31, proti odporcovi: Start People, s.r.o., so sídlom Drieňová 1H, Bratislava, IČO: 35 726 768, právne zast. JUDr. Patrik Joanidis, advokát so sídlom Y. W. XX/A, F., o náhradu mzdy a o vzájomnom návrhu odporcu, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -605 zo dňa 20. júna 2013, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobný návrh navrhovateľa vo zvyšnej časti zamietol, ako odvolaním účastníkov nenapadnutý, ponecháva n e d o t k n u t ý .

V ostatnej časti rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd vzájomný návrh odporcu na určenie, že pracovný pomer navrhovateľa založený pracovnou zmluvou zo dňa 01.09.2004 v znení dodatkov č. 1 a 2 skončil, zamietol v celom rozsahu. Odporcovi uložil zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 26.02.2009 do 06.06.2012 vo výške 30.676,20 Eur, náhradu mzdy za obdobie od 07.06.2012 do 30.06.2013 vo výške 18.548,16 Eur, náhradu mzdy od 01.07.2013 vo výške 1.451,16 Eur mesačne do prideľovania práce navrhovateľovi alebo do platného skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom, založeného pracovnou zmluvou zo dňa 01.09.2004. Žalobný návrh navrhovateľa vo zvyšnej časti zamietol, rozhodnutie o trovách konania si vyhradil do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. K vzájomnému návrhu odporcu uviedol, že odporca okamžite skončil pracovný pomer s navrhovateľom, avšak súd určil, že došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru. Následne odporca žiada, aby súd rozhodol o skončení pracovného pomeru, nakoľko pre dané dôvody (správanie navrhovateľa), nie je možné spravodlivo od neho požadovať, aby ďalej navrhovateľa zamestnával, hoci súd určil, že ním vykonané skončenie pracovného pomeru je neplatné. Uviedol, že odporca vlastne takýmto vzájomným návrhom nabáda súd k obchádzaniu zákona, keďže súd na jednej strane určí, že odporca ako zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, zároveň, ak by mal vzájomnému návrhu vyhovieť, aby určil, že pracovný pomer skončil práve pre správanie navrhovateľa ako zamestnanca. Z týchto dôvodov však zákonodarca dal zamestnávateľovi možnosť skončiť pracovný pomer, a teda súd by požadovaným postupom nahrádzal zamestnávateľa. Ustálil, že pokiaľ i odporca tvrdí, že navrhovateľ prejavuje negatívny postoj k odporcovi, nie je to dôvod na skončenie podľa . Ďalej uviedol, že odporca vzájomným návrhom požadoval určiť skončenie pracovného pomeru alternatívne, a to ku dňu 25.02.2009 alebo ku dňu určeného súdom. Zdôraznil, že súd nemôže rozhodnúť o skončení pracovného pomeru spätne, ale ku skončeniu pracovného pomeru by malo dôjsť, až ku dňu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu. V nadväznosti na uvedené potom vzájomný návrh odporcu v celom rozsahu zamietol a priznal navrhovateľovi náhradu mzdy, tak ako bola ustálená vo výrokovej časti rozhodnutia okresného súdu.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie odporca. Vytýkal okresnému súdu, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci, v konaní došlo k vadám, uvedeným v v zmysle ust. - jeho rozhodnutie v dôsledku nedostatočného vysporiadania sa s námietkami a argumentáciou odporcu, nedostatočným vyhodnotením dôkazov, je nepreskúmateľné, dokonca až arbitrárne. Poukazoval, že okresný súd v napadnutom rozsudku v podstate skutkovo stotožnil skutočnosti uvádzané v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 25.02.2009 so skutočnosťami, uvedenými vo vzájomnom návrhu odporcu, podanom 19.07.2012 v znení jeho doplnenia zo dňa 08.08.2012, čo je z hľadiska zisťovania a zistenia skutkového stavu vo veci samej absolútne neprijateľné. Obsahovo ide o úplne rozdielne a nezameniteľné skutočnosti na základe čoho nie je možné, aby dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru a úplne iné dôvody uvedené vo vzájomnom návrhu odporcu boli zamieňané, stotožňované alebo zovšeobecňované pojmom „dané dôvody správania navrhovateľa.“ Prvostupňový súd sa absolútne nezaoberal žiadnym skúmaním a hodnotením skutočnosti uvedených vo vzájomnom návrhu odporcu z toho hľadiska kedy a za akých okolností ku nim došlo, že časť týchto dôvodov sa odohrala až po 25.02.2009, to jest po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľovi, ktorý od tohto dňa v skutočnosti v spoločnosti odporcu nevykonával žiadnu prácu, resp. že časť dôvodov bola zistená na jednotlivých pojednávaniach vo veci samej, alebo vyplynula z dokazovania počas trvania súdneho konania. Uviedol, že dojmom arbitrárnosti rozsudku pôsobí argumentácia súdu, ktorý na základe vyššie uvedeného skutkového stotožnenia absolútne rozdielnych skutočností, odmietol odporcom uvádzané dôvody vzájomného návrhu s odvolaním sa na to, že súd už predsa rozhodol a podľa jeho názoru, by sa pravdepodobne výrok rozhodnutia uvedený v medzitýmnom rozsudku mal vzťahovať i na akékoľvek ďalšie správanie navrhovateľa bez ohľadu na to, či vzniklo v čase pred 25.02.2009 alebo po tomto termíne. Za rovnaké pochybenie odporca považoval, že i napriek tomu, že v záverečnej reči prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukazoval na skutočnosti vyplývajúce z listu Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava zo dňa 07.08.2012, o tom, že navrhovateľ v období od 01.04.2005 do 02.01.2007 bol zamestnancom - dohodár spoločnosti INDEX NOSLUŠ, s.r.o., ktorá je priamo konkurenčnou spoločnosťou pre spoločnosť odporcu a je jednou zo zakladajúcich členov APAS, súd sa s touto skutočnosťou absolútne nevysporiadal, pričom tento vedľajší a latentný pracovný pomer na dohodu vykonával počas trvania pracovného pomeru u odporcu, a to napriek tomu, že bol vedúcim pobočky v Žiline. Odporca dôrazne poukazoval na toto neseriózne konanie navrhovateľa, o ktorom odporca samozrejme nemal ani tušenie. Práve s ohľadom na túto skutočnosť dôrazne upozorňoval súd, aby ju ako jednu z najdôležitejších skutočností bral do úvahy pri rozhodovaní o vzájomnom návrhu. Napriek dôraznému poukazovaniu odporcu a jeho právneho zástupcu na ďalšie závažné skutočnosti, ktoré svedčia o potrebe vyhovenia vzájomnému návrhu, prvostupňový súd nepovažoval za potrebné, aby uvedené skutočnosti týkajúce sa zamestnania navrhovateľa v spoločnosti INDEX NOSLUŠ, s.r.o., počas trvania pracovného pomeru odporcu vôbec čo i len jediným slovom uviedol v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku, nie to, aby mu venoval pozornosť pri vyhodnotení dôkazov v zmysle ust. Poukazoval, že odôvodnenie rozhodnutia má presvedčiť účastníkov konania, že bolo výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, že nebolo len doprovodom vopred prijatého rozhodnutia a, že nebolo svojvoľné. Zastal názor, že okresný súd tým, že riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie odňal odporcovi možnosť konať pred súdom. Upriamil pozornosť na to, že okresný súd pri deklarovaní svojich právnych názorov ohľadne ust. , zjavne opomenul zobrať do úvahy pri jednotlivých dôvodoch vzájomného návrhu odporcu podstatné okolnosti, ktorými sú najmä kedy jednotlivé dôvody vznikli, v akom čase, na akom mieste, či vznikli na pracovisku, či vznikli počas vykonávania závislej práce pre odporcu a podobne. Súd tieto okolnosti nevzal do úvahy, nakoľko sa prakticky nevenoval žiadnemu skúmaniu týchto dôvodov ani ich hodnoteniu. Zdôraznil, že prevažná väčšina dôvodov vzájomného návrhu vznikla v čase po 25.02.2009, kedy navrhovateľ dostal okamžité skončenie pracovného pomeru, t. j. v čase od kedy navrhovateľ nevykonal žiadnu prácu u odporcu. Tieto sa stali mimo pracoviska navrhovateľa. Vyšli najavo počas jednotlivých súdnych pojednávaní vo veci samej. Závažný dôvod spočívajúci v práci navrhovateľa pre konkurenčnú firmu INDEX NOSLUŠ, s.r.o., bol zistený odporcom pri nahliadnutí do súdneho spisu počas konania na súde. Pokiaľ okresný súd argumentoval tým, že odporca ho vzájomným návrhom nabádal k obchádzaniu zákona, oponoval okresnému súdu v tom, že v podanom vzájomnom návrhu len legitímne uplatnil svoje právo v súdnom konaní. Odporúčania okresného súdu vo vzťahu k odporcovi považoval za priame pokyny pre odporcu ako postupovať contra lege, ako urobiť vo vzťahu k navrhovateľovi absolútne neplatný právny úkon. Zastal názor, že práve ust. je ustanovením, ktoré by malo reflektovať na existenciu dôvodov, ktorých existencia je viazaná na obdobie od okamžitého skončenia pracovného

pomeru do času právoplatnosti rozhodnutia v súdnom spore o určenie jeho neplatnosti a náhradu mzdy, teda za obdobie, kedy navrhovateľ nevykonáva prácu pre odporcu a kedy odporca nemôže platne pristúpiť z dôvodu nevykonávania závislej práce odporcom ku výpovedi, či k okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Pokiaľ sa týkalo odvolacích dôvodov voči výroku č. II. rozsudku okresného súdu, vytýkal okresnému súdu, že okresný súd v napadnutom rozsudku konštatuje, že odporca navrhol zníženie náhrady mzdy bez toho, aby uviedol kedy, kde, akým spôsobom. Uviedol, že na pojednávaní 30.05.2013 odporca v zastúpení svojim právnym zástupcom v rámci záverečnej reči uplatnil v zmysle ust. vo vzťahu k navrhovateľom požadovanej náhrade mzdy žiadosť o jej zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy vôbec, v rozsahu ustanovenom . Zdôraznil, že pokiaľ by okresný súd uviedol žiadosť odporcu v zmysle ustanovenia v celom rozsahu, v akom bol tento návrh odporcom uplatnený, výrok jeho rozhodnutia vzhľadom na okolnosti daného prípadu by musel znieť úplne inak. Náhrada mzdy navrhovateľovi by musela byť priznaná v podstatne nižšej výške (nepresahovala by čas uvedený v ustanovení ). Naviac vytýkal okresnému súdu, že pri priznaní náhrady mzdy vo výroku II. rozsudku absentuje jednoznačné a zrozumiteľné zadefinovanie právnej kvalifikácie, ako i dôvodov priznania náhrady mzdy, a to, či túto súd priznal v zmysle alebo v zmysle ustanovenia . Ďalej poukazoval, že v rozpore so zákonom súd priznal náhradu mzdy vo výške nesplatnej v čase vydania rozsudku. Rozsudok bol vydaný 20.06.2013, avšak súd vypočítal túto náhradu konkrétnou sumou do 30.06.2013, čo je čas po vydaní rozsudku. Tým nebola vzatá do úvahy ani splatnosť, ktorú súd sám uvádza vo výroku III. rozsudku, a to do 25-teho dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, ktorého sa táto náhrada týka. Konal v rozpore s ust. , nakoľko prekročil návrh navrhovateľa a priznal mu viac, ako sa domáhal. Pokiaľ sa týkalo priznanej náhrady mzdy vo výroku III. rozsudku okresného súdu, namietal, že tento nemal oporu v návrhu navrhovateľa, je vydaný v rozpore s ust. . Je vydaný kontra lege, keď priznal navrhovateľovi náhradu mzdy nesplatnú v čase vydania rozhodnutia. Náhradu mzdy priznal ako opakujúce sa plnenie. V odvolacom návrhu žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že vyhovie vzájomnému návrhu odporcu, aby znovu rozhodol o náhrade mzdy tak, že zohľadní riadne uplatnenú žiadosť odporcu na pojednávaní zo dňa 30.05.2013, ktorou žiadal, aby súd nepriznal navrhovateľovi náhradu mzdy vôbec a v zmysle ust. priznal náhradu mzdy v rozsahu jeho zákonného znenia. V prípade, že by odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, žiadal, aby proti svojmu rozhodnutiu pripustil dovolanie.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadal rozsudok okresného súdu ako správny potvrdiť. Súhlasil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu vo výroku I. s tým, že okresný súd správne vyhodnotil, že dôvody, ktoré odvolateľ uvádza, nie sú dôvody, pre ktoré nemožno od odporcu spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Poukazoval na to, že súd sa môže zaoberať len takým konaním zamestnanca, v ktorom zamestnávateľ videl dôvod skončenia pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, keby sa v konaní zistilo, že zamestnanec porušil svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru aj iným, než v okamžitom skončení uvedeným konaním. Pokiaľ sa týkalo odvolacieho dôvodu voči výroku II. rozsudku k priznanej náhrade mzdy, uviedol, že okresný súd vecne správne odôvodnil a vypočítal náhradu mzdy s použitím správnej aplikácie príslušných ustanovení . Tvrdenie odporcu, že na pojednávaní 30. 05. 2013 žiadal náhradu mzdy znížiť alebo nepriznať, označil za nepravdivé. Pokiaľ i okresný súd neprevzal celú argumentáciu odporcu z pojednávania 30. 05. 2013, neznamená to, že je takéto rozhodnutie nepreskúmateľné. Je na rozhodnutí súdu, ako sa vysporiada s návrhom odporcu na nepriznanie alebo zníženie náhrady mzdy. Takisto otázka primeranosti je na posúdení súdu, ktorý zníženie náhrady mzdy aj dostatočne odôvodnil. Nesúhlasil ani s dôvodmi odporcu týkajúcimi sa prekročenia návrhu navrhovateľa, pokiaľ ide o priznanie náhrady mzdy za obdobie od 07.06.2013 do 30.06.2013. Poukazoval, že na pojednávaní 30.05.2013 v rámci prednesu navrhovateľ predložil súdu návrh na náhradu mzdy, ktorý si vypočítal na základe znaleckého posudku, stanovujúceho výpočet priemernej mzdy. Predložil návrh na náhradu mzdy do budúcnosti, nakoľko nebol medzi účastníkmi konania platne skončený pracovný pomer. Rozhodnutie okresného súdu preto považoval za právne správne. Uvedené sa vzťahuje i k odvolaniu vo vzťahu k výroku III. a IV. rozsudku okresného súdu. Pre prípad úspechu si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovenia a postupom bez nariadenia pojednávania podľa rozhodol spôsobom, uvedeným vo výrokovej časti

rozhodnutia. Po preskúmaní veci dospel k záveru, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy.

K uvedenému záveru odvolací súd dospel najmä v súvislosti s postupom okresného súdu, pokiaľ zamietol vzájomný návrh odporcu, ktorý žiadal, aby okresný súd rozhodol, že nemožno od neho ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával bez toho, aby sa vysporiadal so skutočnosťami, ktoré odporca nielen vo vzájomnom návrhu, ale i v priebehu ďalšieho konania popísal.

Podľa ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

Ustanovenie patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom konkrétnom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu okolností. Pre posúdenie, či sú v danom prípade dané také okolnosti, ktoré odôvodňujú záver, že po zamestnávateľovi (ne) možno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával, zákon stanoví, z akých konkrétnych hľadísk má súd vychádzať. I keď vymedzenie hypotézy právnej normy obsiahnutej v ust. závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu, nejde o úvahu úplne neobmedzenú, nakoľko právny predpis tým, že taxatívne vymedzuje dôvody, za ktorých zamestnávateľ môže so zamestnancom jednostranne rozviazať pracovný pomer, stanovuje zároveň hľadiská, ku ktorým je treba prihliadať a ktorými v ich vzájomnej súvislosti a kombinácii je úvaha súdu o okolnostiach, za ktorých (ne) možno po zamestnávateľovi spravodlivo požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával, usmerňovaná.

Pre posúdenie otázky, či možno na zamestnávateľovi spravodlivo požadovať, aby naďalej zamestnával zamestnanca, sú rozhodujúcimi tiež konkrétne okolnosti, za ktorých došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, mimo toho však majú v tomto ohľade nepochybne význam i ďalšie okolnosti spočívajúce v osobe zamestnanca (jeho veku, životných a pracovných skúsenostiach), jeho doterajších pracovných výsledkoch, jeho postoju k plneniu pracovných úloh, schopnostiam tímovej spolupráce, k celkovému vzťahu zamestnanca k spolupracovníkom, dĺžke jeho zamestnania u prepúšťajúceho zamestnávateľa a podobne. V tomto smere zákon ponecháva súdu širokú možnosť uváženia, aby jeho rozhodnutie zodpovedalo tomu, či je možné po zamestnávateľovi spravodlivo považovať, aby pracovný pomer zamestnanca u neho naďalej pokračoval.

Nemožno preto súhlasiť s postupom okresného súdu, ktorý vzájomný návrh odporcu bez ďalšieho zamietol a vôbec sa nevysporiadal s okolnosťami, ktorými odôvodňoval skutočnosť, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ako zamestnanca naďalej zamestnával.

Podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné vysporiadať sa so všetkými okolnosťami, uvádzanými odporcom vo vzájomnom návrhu a v priebehu konania, tieto vyhodnotiť vo vzájomných súvislostiach a posúdiť, či možno od odporcu ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ďalej zamestnával, prípadne ich zohľadniť pri rozhodovaní o jeho nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov (, ).

Okresný súd v rozpore s prednesom právneho zástupcu odporcu na pojednávaní, ktoré sa konalo 30. 5. 2013 uviedol, že odporca navrhoval zníženie náhrady mzdy, zo zápisnice je však nepochybne zrejmé, že žiadal náhradu mzdy nepriznať vôbec. Okresný súd tak rozhodoval o inom návrhu, resp. žiadosti odporcu ako bola táto v skutočnosti okresnému súdu predostretá. V nadväznosti na to okresný súd zvažoval len limity pre zníženie náhrady mzdy a nevyhodnocoval, či tu nie sú také okolnosti, za ktorých by náhrada mzdy nad 12 mesiacov nepatrila navrhovateľovi vôbec.

Jeho rozhodnutie je naviac, pokiaľ i krátil náhradu mzdy navrhovateľa za obdobie presahujúce 12 mesiacov o 50 % nepreskúmateľné, nakoľko toto odôvodňoval len tým, že konanie navrhovateľa

nebolo vo vzťahu k odporcovi vždy korektné. Povinnosťou okresného súdu bolo konkrétne popísať, aké správanie navrhovateľa nepovažoval za korektné, aby tak účastníkom, ako i odvolaciemu súdu bolo zrejmé, aké konkrétne správanie navrhovateľa mal na mysli, ktoré konkrétne konanie navrhovateľa posudzoval, aby mohli zvážiť, či vykonané krátenie o 50 % je zodpovedajúce, alebo nie. Úvaha okresného súdu o polovičnom krátení nárokov navrhovateľa priznaných podľa za čas nad 12 mesiacov do právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru tak zostala nepodložená a nezdôvodnená.

I keď možno v zásade súhlasiť s postupom okresného súdu, pokiaľ priznal navrhovateľovi náhradu mzdy aj za obdobie po právoplatnosti rozhodnutia o skončení pracovného pomeru postupom podľa ust. s tým, že túto povinnosť zamestnávateľa nemožno znížiť, prípadne náhradu mzdy nepriznať, považoval krajský súd priznanie týchto mzdových nárokov vzhľadom na to, že okresný súd vzájomný návrh odporcu zamietol bez vykonania potrebného dokazovania bez toho, aby sa s ním dostatočne skutkovo a právne vysporiadal, za predčasné. Zastal názor, že zo strany okresného súdu je potrebné primárne si vyriešiť otázku, či možno od odporcu ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa ako zamestnanca zamestnával vzhľadom na okolnosti, tak ako boli vymedzené odporcom vo vzájomnom návrhu, i v ďalších jeho vyjadreniach, prednesoch pred okresným súdom a až následne posúdiť odôvodnenosť ďalších mzdových nárokov navrhovateľa, tak ako si tieto uplatnil. Naviac dospel k záveru, že i nároky navrhovateľa podľa nemožno priznať ako opakujúcu sa dávku do budúcnosti, ale len ku dňu rozhodnutia súdu.

V nadväznosti na uvedené potom krajský súd rozhodol spôsobom, uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia.

Toto rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.