Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Cob-22-2022.pdf
PDF · 200.05 KB
Case nature
Area
Subarea
26Cob/22/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Martiny Balegovej a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobcu 1./ W. Z., dátum nar. XX.XX.XXXX, bytom: XXX XX Z. M., prechodný pobyt: C. XXX/XXX, XXX XX Z. M., predtým podnikajúci pod obchodným menom W. Z., s miestom podnikania: E. XXXX/XXX, XXX XX Z. M., IČO: XX XXX XXX s ukončenou podnikateľskou činnosťou ku dňu 06.10.2021, žalobkyne 2./ M. Z., dátum nar. XX.XX.XXXX, bytom: XXX XX Z. M., prechodný pobyt: C. XXX/XXX, XXX XX Z. M., predtým podnikajúca pod obchodným menom: M. Z., s miestom podnikania: E. XXXX/XXX, XXX XX Z. M., IČO: XX XXX XXX s ukončenou podnikateľskou činnosťou ku dňu 29.03.2022 a žalobcu 3./ B. L., dátum nar. XX.XX.XXXX, bytom: Z. XXXX/X, T., XXX XX Z. M., predtým podnikajúci pod obchodným menom: B. L., s miestom podnikania: Z. XXXX/X, T., XXX XX Z. M., IČO: XX XXX XXX s ukončenou podnikateľskou činnosťou ku dňu 12.05.2020, zastúpených: JUDr. Eva Skačániová, advokátka, so sídlom: Korzo Bélu Bartóka 789/3, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 31 823 971, proti žalovanému: EUROPALT, spol. s r.o., so sídlom: Tehla 2, 935 35 Tehla, IČO: 34 118 641, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Martin Bránik, s.r.o., so sídlom: Mlynská 1, 934 01 Levice, IČO: 50 412 132, o zaplatenie 3.585 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov 1./ až 3./ proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 14Cb/69/2019 - 538 zo dňa 19. januára 2022, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice č. k. 14Cb/69/2019 - 538 zo dňa 19. januára 2022 potvrdzuje.
II. Žalobcovia 1. - 3. sú povinní zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalovaného do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Levice dňa 07.11.2019 sa žalobca 1./ domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.230 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 877,50 eura od 16.01.2019 do zaplatenia a zo sumy 352,50 eura od 16.02.2019 do zaplatenia. Žalobkyňa 2./ sa žalobou domáhala zaplatenia sumy 1.230 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 877,50 eura od 16.01.2019 do zaplatenia a zo sumy 352,50 eura od 16.02.2019 do zaplatenia a žalobca 3./ sa domáhal zaplatenia sumy 1.125 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 772,50 eura od 16.01.2019 do zaplatenia a zo sumy 352,50 eura od 16.02.2019 do zaplatenia. Žalobu odôvodnili tým, že sú živnostníkmi v predmete informatívne testovanie, meranie, analýzy a kontroly a so žalovaným uzatvorili rámcovú zmluvu o poskytovaní odbornej činnosti podľa § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) dňa 01.08.2018 na dobu neurčitú. Podľa zmluvy sa zaviazali pre žalovaného vykonávať odbornú činnosť - kontrolu kvality v strojárenskom priemysle. Rozsah a miesto poskytovania
odbornej činnosti sa mal určiť osobitnou objednávkou, resp. špecifikáciou kontroly F02/PS/OU pri osobnom jednaní. Žalovaný sa zaviazal na vlastné náklady zabezpečiť im zvyšovanie kvalifikácie formou školení. Odmena bola stanovená vo výške X,XX eura za hodinu, právo na fakturáciu vzniklo po uplynutí kalendárneho mesiaca, v ktorom nárok na odmenu vznikol s tým, že faktúra bola splatná do 20 dní od jej doručenia, ktorú boli povinní vystaviť do 3 dní cestou koordinátora Q. C., ktorý ju bol povinný do 5 dní predložiť žalovanému do jeho sídla. Zmluvu bolo možné ukončiť dohodou, odstúpením z dôvodov závažného porušenia zmluvy. V žalobe argumentovali, že v skutočnosti žiadnu odbornú činnosť (kontroly kvality v strojárskom priemysle) nevykonávali, žalovaný im žiadne objednávky obsahujúce špecifikáciu odbornej činnosti nedával, zaradil ich do práce ako svojich zamestnancov - robotníkov, žalobcu 1./ v pozícií manipulanta v sklade, žalobkyňu 2./ ako robotníčku pri lisovacom stroji, vŕtanie dier do dielov pre hracie automaty a pre EKO VC a žalobcu 3./ tiež ako robotníka vo výrobe. Poukázali ďalej na to, že pri výpočte odmeny postupovali ako obchodní partneri žalovaného, vystavovali faktúry podľa počtu odpracovaných hodín, ktoré žalovaný evidoval prostredníctvom evidencie príchodov a odchodov do práce a z práce. Žalovaný vyhotovoval podľa vlastnej evidencie pracovné listy, akoby boli jeho zamestnancami, obsahujúce údaje, ako napr. fond pracovnej doby, mzdové zložky. Uviedli ďalej, že keďže k zmene nedošlo ani po uplynutí štyroch mesiacov, bolo im jasné, že obchodná rámcová zmluva, ktorú s nimi žalovaný uzavrel ako so živnostníkmi, je simulovanou zmluvou a v skutočnosti ich vzťahy s ním boli pracovné. Rozhodli sa, že za tejto situácie už pre žalovaného pracovať nebudú, keď bola zrejmá simulácia obchodnej zmluvy za pracovnú zmluvu a žalovaný neplnil ani povinnosti, ktoré mu z rámcovej zmluvy vyplývali. Naposledy u neho pracovali 15.01.2019 a 22.01.2019 podali pre žalovaného poštou list - s dátumom 15.01.2019, ktorým od rámcovej zmluvy odstúpili. Žalovaný im za prácu, ktorú vykonali v decembri 2018 a v januári 2019 nezaplatil, listom zo dňa 04.02.2019 ho vyzvali na úhradu tejto sumy, odvolávajúc sa na vystavené faktúry a súčasne reagovali na jeho písomné podanie z 22.01.2018 (zrejme 2019), ktorým si uplatnil voči nim zmluvnú pokutu a odstúpil od rámcovej zmluvy z 01.08.2018. Uviedli ďalej, že ďalším listom z 15.02.2019 žalovanému oznámili, že rámcovú zmluvu z 01.08.2018 pokladajú za absolútne neplatný právny úkon, z ktorého nemohli vzniknúť žiadne práva a povinnosti. Žalovaný v liste z 22.01.2018 argumentoval, že žalobca 1./ sa bez ospravedlnenia nedostavil do prevádzky (v dňoch 16.01., 17.01., 18.01., 21.01., 22.01.), čím závažným spôsobom porušil zmluvu a s odvolaním sa čl. III., bod 3 zmluvy si uplatnil zmluvnú pokutu vo výške 1.500 eur, ktorú si započítal voči jeho faktúre č. 19 z 31.12.2018 na sumu 877,50 eura a zvyšok 622,50 eura mu mal zaplatiť, pričom o faktúre č. 20 sa žalovaný v tomto liste nezmienil, hoci jeho absenciu vymedzil až od 16.01.2019 a listom z 15.02.2019 mu však žalovaný túto faktúru vrátil s tým, že neobsahuje všetky náležitosti z účtovného hľadiska. Žalobkyni 2./ žalovaný vytýkal absencie v dňoch 16.01., 17.01., 21.01., 22.01.2019 a tiež si voči nej uplatnil zmluvnú pokutu a započítanie, pričom žalobcovi 3./ vytkol absencie tak ako u žalobkyni 2./, a to s rovnakými závermi. V žalobe ďalej poukázali na § 269 Obchodného zákonníka a uviedli, že za konanie, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, možno pokladať aj každé konanie smerujúce k podstatnému narušeniu formálnej právnej rovnosti strán. Práva, ktoré sú v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nemožno vymáhať, prípadne ich vykonať právnym úkonom (napr. odstúpením od zmluvy, ale i uplatnením dojednanej zmluvnej pokuty ap.) Argumentovali tiež, že pre obchodno-záväzkové vzťahy platí § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) (absolútna neplatnosť právneho úkonu) pre porušenie alebo obchádzanie zákona a rozpor s dobrými mravmi, tiež § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon urobený simulovane (predstierane) a tiež na druhú vetu predmetného ustanovenia, ktorý poskytuje ochranu dobromyseľnému účastníkovi, ktorý o simulácii nevedel, ani ju nemohol predpokladať. Poukázali tiež na § 268 Obchodného zákonníka, podľa ktorého kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, je povinný nahradiť škodu osobe, ktorej bol právny úkon určený. Záverom opäť poukázali na skutočnosť, že rámcovú zmluvu so žalovaným uzatvorili ako obchodní partneri - živnostníci s tým, že budú vykonávať odbornú činnosť za dohodnutú odplatu - X,XX eura/ hod. Žalovaný im však výkon takejto obchodnej činnosti neumožnil a v skutočnosti sa správal voči nim ako ich zamestnávateľ. Išlo podľa nich len o simuláciu obchodných vzťahov s úmyslom, aby si nemusel plniť povinnosti zamestnávateľa vyplývajúce z pracovno-právnych vzťahov, najmä odvodové povinnosti, ktorý úmysel žalovaného zistili len postupne. Namietali ďalej, že rámcovú zmluvu považujú za neplatný právny úkon, ktorej neplatnosť spôsobil žalovaný, v dôsledku čoho majú nárok na náhradu škody, ktorá im vznikla závažným porušením zmluvných povinností zo strany žalovaného tým, že im nezaplatil dohodnutú odmenu za vykonanú prácu. 2. Okresný súd Levice ako súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 19.01.2022, č. k. 14Cb/69/2019 - 538 (ďalej aj len „napadnutý rozsudok“), ktorým vo výroku I. žalobu žalobcu 1./ zamietol; vo výroku II. priznal žalovanému voči žalobcovi 1./ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, vo
výroku III. žalobu žalobkyne 2./ zamietol; vo výroku IV. priznal žalovanému voči žalobkyni 2./ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, vo výroku V. žalobu žalobcu 3./ zamietol a vo výroku VI. priznal žalovanému voči žalobcovi 3./ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 3. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že žalobcovia uzavreli so žalovaným každý jednotlivo, obsahovo identickú Rámcovú zmluvu o poskytovaní odbornej činnosti v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Išlo o tzv. nepomenovanú, inominátnu zmluvu, pre ktorú Obchodný zákonník ustanovuje podmienku, ktorá musí byť splnená, aby inominátna zmluva bola uzavretá, a síce dostatočné určenie predmetu záväzkov. Z predmetnej zmluvy bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že zmluvné strany dostatočne určili predmety svojich záväzkov, teda zo zmlúv sú zrejmé jednak subjekty, ktoré sa zaviazali, ako aj vzájomné záväzky zmluvných strán, v dôsledku čoho mal súd prvej inštancie za to, že rámcové zmluvy o poskytovaní odbornej činnosti boli medzi zmluvnými stranami uzavreté. Preskúmaním zmlúv nedospel súd prvej inštancie k záveru (na rozdiel od argumentácie žalobcov), že by sporné zmluvy svojím obsahom alebo účelom odporovali zákonu alebo ho obchádzali a tiež nevzhliadol dôvody, pre ktoré by mali byť v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. V praxi je totiž podľa súdu prvej inštancie bežné, že vykonávanie závislej činnosti vyplývajúcej z pracovnoprávneho vzťahu je často nahrádzané dodávateľsko-odberateľským vzťahom, a to práve prostredníctvom rôznych nepomenovaných zmlúv. Žalobcovia už v období, ktoré predchádzalo uzavretiu zmluvy so žalovaným, boli podľa súdu prvej inštancie samostatne zárobkovo činnými osobami a vykonávali činnosť na základe živnostenského oprávnenia. V konaní ani netvrdili nieto ešte preukázali, že by mali záujem u žalovaného pracovať na základe pracovnej zmluvy, že by žalovaný s takouto formou spolupráce nesúhlasil alebo naopak, nútil ich k vykonávaniu činnosti na základe živnostenského oprávnenia, či podmienil vznik ich vzájomnej spolupráce výlučne na základe živnostenského oprávnenia. 4. Vo vzťahu k argumentácii žalobcov, ktorí považovali uzavreté zmluvy za absolútne neplatné právne úkony s poukazom na § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka (majúc za to, že žalovaný uzavretie obchodno-záväzkových vzťahov simuloval s úmyslom, aby si nemusel plniť povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov, najmä odvodové povinnosti), súd prvej inštancie uviedol, že v ust. § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka je obsiahnutá úprava prípadu zastretého právneho úkonu z dôvodu vnútornej výhrady alebo simulácie, teda vedomej nezhody vôle a jej prejavu. Ak má byť určitým právnym úkonom, t. j. konkrétne predstieraným (simulovaným) právnym úkonom zastretý iný právny úkon (disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný pre nedostatok vôle subjektu ho uzavrieť (§ 37 Občianskeho zákonníka). Platiť však môže zastretý právny úkon za predpokladu, že zastretý právny úkon zodpovedá vôli účastníkov a tiež za predpokladu, že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Zo znenia § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka tak podľa súdu prvej inštancie nepochybne vyplýva, že v prípade zastierania právneho úkonu platí to, čo účastníci právneho úkonu skutočne chceli a nie to, čo nechceli a predstierali, pokiaľ sú splnené náležitosti platného právneho úkonu. Musí tak byť splnená jednak podmienka dovolenosti právneho úkonu právnym poriadkom a právny úkon tiež musí spĺňať prípadnú zákonom predpísanú podmienku formy právneho úkonu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „NS SR“) sp. zn.: 7 Cdo 12/2012 zo dňa 14.11.2012, a dodal, že uzavreté rámcové zmluvy boli dvojstrannými právnymi úkonmi, a preto hovoriť o simulácii možno len v prípade, že vôľu uzavrieť ich nemala ani jedna zo zmluvných strán. V konaní však nebolo preukázané, že by zmluvné strany uzavretím rámcovej zmluvy zastierali uzavretie pracovnej zmluvy, keď sa vyžaduje „predstieranie“ oboch zmluvných strán, pričom v konaní bolo nepochybne preukázané, že tak žalobcovia ako aj žalovaný, hodlali a chceli uzatvoriť obchodno-záväzkový vzťah, keď takouto formou žalobcovia vykonávali činnosť aj v predchádzajúcom období a o inej možnosti spolupráce, ako to uviedol sám žalobca 3./, ani nebola reč. Samotná skutočnosť, že takáto forma spolupráce z akýchkoľvek dôvodov vyhovovala aj samotnému žalovanému, nie je podľa súdu prvej inštancie spôsobilá prijať právny záver o zastieraní právneho úkonu. V konaní nebolo preukázané ani to, že by niektorá zo zmluvných strán vôľu predstierala, a že by tak zo strany tohto účastníka právneho úkonu išlo o mentálnu rezerváciu, ktorá však v konečnom dôsledku neplatnosť právneho úkonu aj tak nespôsobuje. V zmysle uvedeného tak dospel súd prvej inštancie k záveru, že uzavreté rámcové zmluvy medzi stranami sporu sú platné. 5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že sa zaoberal platnosťou dojednanej zmluvnej pokuty a dospel k záveru, že za platné považuje nielen rámcové zmluvy, ale aj dojednania o zmluvnej pokute. Zmluvná pokuta bola podľa neho medzi zmluvnými stranami dojednaná písomne, jednoznačne je v zmluve špecifikovaná zmluvná povinnosť, ktorej porušenie je zmluvnou pokutou sankcionované a tiež výška zmluvnej pokuty. Je treba podľa neho súhlasiť so žalobcami, že v zmysle judikatúry je odstúpenie od zmluvy výkonom práva a nie porušením zmluvnej povinnosti, v dôsledku čoho odstúpenie nemôže byť
sankcionované zmluvnou pokutou, avšak podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade uplatnená zmluvná pokuta nesankcionuje samotné odstúpenie od zmluvy, ale nesplnenie informačnej povinnosti spolupracovníkov, a síce povinnosť oznámiť objednávateľovi v stanovenej minimálnej 15 dňovej lehote vopred svoj zámer, ukončiť výkon odbornej činnosti pre objednávateľa. Nesplnením dojednanej zmluvnej povinnosti zakotvenej v čl. III ods. 2 predmetnej zmluvy, keď žalobcovia žalovanému najmenej 15 dní pred ukončením výkonu odbornej činnosti svoj zámer písomne neoznámili, nastal stav, ktorému žalovaný zakotvením tejto povinnosti v zmluve hodlal predísť a síce narušenie kontinuity výrobného procesu. Keďže dojednaná zmluvná pokuta spĺňa podľa súdu prvej inštancie všetky formálne náležitosti jej platnosti, keď nesankcionuje výkon práva ale porušenie zmluvnej povinnosti, dospel k záveru, že ustanovenia o dojednanej zmluvnej pokute sú platné. 6. Podľa súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obe zmluvné strany prejavili vôľu dojednaný záväzkový vzťah ukončiť, a tak bolo potrebné vyriešiť otázku, či zmluvné strany od zmluvy platne odstúpili a odstúpenie ktorej zmluvnej strany nadobudlo právne účinky skôr. Odstúpenie od zmluvy je jednostranný adresovaný právny úkon, pri ktorom zákon žiadne osobitné náležitosti nevyžaduje a na inštitút odstúpenia sa tak vzťahujú len všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch. Podľa § 344 Obchodného zákonníka, od zmluvy možno odstúpiť len v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo iný zákon. Ustanovenia rámcovej zmluvy dôvody, pre ktoré je možné od zmluvy odstúpiť neobsahujú, obsahujú len dojednanie, že pri odstúpení od zmluvy z dôvodu závažného porušenia zmluvy, nie je nutné poskytnúť na odstránenie porušenia primeranú lehotu. V zmysle uvedeného tak dospel súd prvej inštancie k záveru, že od predmetnej zmluvy (zmlúv) bolo možné odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zákon. Žalobcovia svoj prejav vôle odstúpiť od zmluvy učinili listami adresovanými žalovanému, v ktorých uviedli, že dňom 15.01.2019 odstupujú od Rámcovej zmluvy o poskytovaní odbornej činnosti uzavretej dňa 01.08.2018, a to z dôvodu porušenia článku I. ods. 1 zmluvy, keď sa nejednalo o kontrolu kvality materiálov, ale jednoducho o manuálnu prácu. Odstúpenia od zmlúv boli podané v zmysle podacieho hárku na poštovú prepravu dňa 22.01.2019 ako doporučené listy 2. triedy, pričom skutočnosť, že sa dostali do dispozičnej sféry žalovaného, v konaní nebola sporná. V konaní žalobcovia tvrdili, že od zmluvy odstúpili z dôvodu, že po jej uzavretí žalovaný zmaril jej základný účel, pričom vôbec nepredpokladali, že žalovaný dohodnutý výkon odbornej činnosti neumožní a že jeho objednávky smerovali na výkon pracovnej činnosti v pozícií robotníkov a keby si boli takéhoto konania zo strany žalovaného vedomí, zmluvu by sme neuzavreli. Mali za to, že z rámcovej zmluvy nesporne vyplýva, že predmetom zmluvy, a teda aj odbornej činnosti žalobcov v súvislosti s kontrolou kvality malo byť aj testovanie, meranie a analýza, avšak túto činnosť nevykonávali, v dôsledku čoho tak nemohol byť naplnený účel rámcovej zmluvy, že žalovaný neposkytol žalobcom priestor, ani možnosť, aby vykonávali odbornú činnosť, ktorá bola predmetom a účelom zmluvy, nezabezpečil ani prípadné školenie tak, aby žalobcovia mohli plniť práve to, čo bolo účelom zmluvy. Žalobcovia 1/ a 3/ vo svojich výpovediach pred súdom uviedli ako dôvod ukončenia zmluvného vzťahu ďalej skutočnosť, že žalovaný pre nich nemal dostatok práce, čo sa však v konaní nepreukázalo. § 356 Obchodného zákonníka je osobitným ustanovením upravujúcim odstúpenie od zmluvy a to v dôsledku okolností, ktoré nastanú po uzavretí zmluvy. Zákonnými predpokladmi pre odstúpenie od zmluvy v danom prípade je, že bol zmarený základný účel zmluvy, ktorý je výslovne uvedený v zmluve a druhou podmienkou je, že účel zmluvy musí byť zmarený v dôsledku podstatnej zmeny okolností, za ktorých bola zmluva uzavretá a k ich zmene došlo po uzavretí zmluvy. Ohľadom zmarenia účelu zmluvy súd prvej inštancie poukázal na právne závery NS SR, ktorý vo svojom rozsudku sp. zn.: 3Obo/114/2005 (ZSP 41/2006) uviedol: „Ustanovenie § 356 ods. 1 OBZ umožňuje odstúpiť od zmluvy, ak by jej plnenie bolo pre niektorú zo strán bezúčelné vzhľadom na podstatnú zmenu okolností, za ktorých strany túto zmluvu uzavreli, pričom zmena okolností musí nastať až po uzavretí zmluvy a musí byť podstatná. Nie je pritom rozhodujúce, či táto zmena bola spôsobená konaním niektorej strany alebo okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v konaní strán. Okrem toho pre aplikáciu tohto ustanovenia je nevyhnutné, aby bol v zmluve výslovne vyjadrený jej základný účel, ktorým treba rozumieť taký účel, dosiahnutie ktorého bolo jediným dôvodom na uzavretie zmluvy.“ Ako podľa súdu prvej inštancie vyplýva zo spornej rámcovej zmluvy, predmetom tejto zmluvy bol záväzok spolupracovníka vykonávať pre objednávateľa kontrolu kvality materiálov v strojárenskom priemysle, pričom bližšie požiadavky na rozsah a spôsob výkonu činnosti mal byť určený osobitnou objednávkou, resp. špecifikáciou kontroly F02/PS/04 spravidla pri osobnom jednaní. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že spolupracovník je oprávnený odmietnuť vykonanie odbornej činnosti z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Pojem informatívne testovanie, meranie, analýzy a kontroly, ktorým argumentovali žalobcovia, nie je podľa súdu prvej inštancie právnymi ani inými predpismi upravený, pozornosť mu nevenuje ani samotný živnostenský zákon tak, ako je to napríklad pri živnostiach remeselných či viazaných. Možno ho nájsť iba v odporúčanom zozname najčastejšie používaných voľných živností,
ktoré vypracovalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. V rámci zoznamu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky možno pod pojmom „Informatívne testovanie, meranie, analýzy a kontroly“ nájsť nasledovné bližšie špecifikácie: 26.1.1 Informatívne meranie a vyhodnocovanie hluku a vibrácií, 26.1.2 Informatívne posudzovanie originality vozidiel, 26.1.3 Termodiagnostika objektov - informatívne meranie, 26.1.4 Informatívne meranie fyzikálnych veličín, 26.1.5 Skúšanie a kontrola chýb materiálov a výrobkov bez narušenia ich zloženia, okrem skúšok a kontroly lán lanových dráh, 26.1.6 Vykonávanie kalibračnej služby s výnimkou overovania určených výrobkov, 26.1.7 Informatívne chemické a mikrobiologické analýzy, 26.1.8 Skúšanie kanalizačných a akumulačných vodných nádrží na ich nepriepustnosť (žumpy), 26.1.9 Vykonávanie termografickej činnosti - informatívne meranie, 26.1.10 Vykonávanie informatívneho odpočtu číselných údajov zaznamenaných na meradlách. Zároveň však ministerstvo uvádza, že zoznam voľných živností a ich obsahové vymedzenie je len indikatívny a úlohou tohto zoznamu je preto len uľahčiť výber predmetu podnikania na základe najčastejšie používaných označení voľných živností. Z uvedeného teda vyplýva, že právnou alebo inou úpravou záväzne determinovaná definícia pojmu „Informatívne testovanie, meranie, analýzy a kontroly“ neexistuje. Čo sa považuje za vykonávanie kontroly kvality v podmienkach žalovaného nevyplýva podľa súdu prvej inštancie ani zo samotnej zmluvy, pričom v konaní nebol predložený žiaden dôkaz o tom, aké konkrétne činnosti by tento pojem v podmienkach žalovaného mal predstavovať, pričom názory strán sporu sa v tejto otázke diametrálne odlišovali. Rozdielne subjektívne vnímali skutočnosť, či žalobcovia kontrolnú činnosť vykonávali alebo nie, aj v konaní vypočutí svedkovia. Z vykonaného dokazovania však možno podľa súdu prvej inštancie konštatovať, že žalobcovia určité kontrolné činnosti vykonávali, pričom je však potrebné uviesť aj to, že vykonávali aj činnosti, ktoré vyslovene za kontrolné považovať nemožno. V tejto súvislosti však poukázal na skutočnosť, že nemožno stotožňovať či porovnávať podmienky žalovaného, ktorý zamestnáva alebo poskytuje spoluprácu cca 60 ľuďom s podmienkami iných objednávateľov, ktorí takto spolupracujú vo viaczmenných prevádzkach s niekoľkými stovkami spolupracovníkov, pričom vzhľadom na túto skutočnosť nemožno vylúčiť, že pracovníci žalovaného vykonávali v rámci výrobného procesu viacero činností, resp. išlo o výkon združených operácií, čo je v prípade veľkých prevádzok vzhľadom na povahu ich výrobného procesu v prevažnej miere vylúčené. Ani skutočnosť, že u objednávateľa v Maďarsku žalobcovia zodpovedali za vykonanú kontrolu svojím podpisom, v dôsledku čoho u žalovaného kontrolnú činnosť podľa ich názoru vykonávať nemohli, nemožno podľa súdu prvej inštancie zovšeobecňovať a považovať ju za podmienku výkonu kontrolnej činnosti. V podmienkach žalovaného vykonávala kontrolu kvality na najvyššej úrovni svedkyňa K. B., ktorá vykonávala kontrolu kvality na vstupnej, medzioperačnej a aj na výstupnej kontrole. Uvedená svedkyňa má však vysokoškolské vzdelanie v odbore „Kvalita produkcie strojárskych podnikov“. Otázky ohľadom kvality s ňou konzultoval aj ďalší svedok, Ing. O. R., ktorý zodpovedal u žalovaného za chod výroby, a ktorý má tiež vysokoškolské vzdelanie, v odbore „Manažér kvality a produkcie“. Žalobcovia na vykonávanie predmetu svojej živnosti žiadne vzdelanie nepotrebujú, preto možno so žalovaným podľa súdu prvej inštancie len súhlasiť, že v jeho podmienkach mohli vykonávať len kontrolu na nižšej úrovni, čo však neznamená, že v podmienkach iných objednávateľov kontrolu kvality na vyššej úrovni vykonávať nemohli. Preto je podľa názoru súdu prvej inštancie smerodajné, čo bolo medzi zmluvnými stranami ako predmet činnosti dojednané a nie predstavy žalobcov, prípadne ich predchádzajúce profesijné skúsenosti u iných objednávateľov. Žalobcovia v konaní neustále argumentovali, že mali byť obchodnými partnermi žalovaného, a preto mali podľa názoru súdu prvej inštancie takto postupovať aj pri samotnom uzatváraní zmluvy a vymedziť si predmety činností, ktoré mali vykonávať tak, aby tieto boli jednoznačne špecifikované a nezameniteľné s inými činnosťami. Za obsah zmluvy a vzájomné záväzky z nej vyplývajúce si zodpovedajú len samotné zmluvné strany, ktoré titulom ich postavenia spočívajúceho v postavení podnikateľských subjektov, majú navyše rovnaké postavenie, v dôsledku čoho sú aj ich vyjednávacie možnosti rovnaké. V konaní bolo navyše preukázané, že žalobcovia boli vopred oboznámení s podmienkami žalovaného, boli oboznámení s tým, čo bude predmetom ich činnosti v podmienkach žalovaného, a napriek tomu zmluvu so žalovaným uzavreli. V zmysle výpovedí svedkov svoju nespokojnosť s vykonávanou činnosťou nikomu nesignalizovali, neodmietli vykonanie žiadnej činnosti tak, ako im to umožňoval článok III. bod 2 zmluvy, pričom vedomosť o tom, že nehodlajú v spolupráci ďalej pokračovať, nemalo nielen vedenie spoločnosti, ale ani ich koordinátor Q. C.. V zmysle uvedeného, keď konkrétne predmety činnosti v zmluve nie sú vymedzené, keď nebol predložený dôkaz o tom, čo malo byť konkrétne predmetom tejto činnosti v podmienkach žalovaného, keď nemožno bezpochyby konštatovať, že k zmene okolností došlo až po uzatvorení zmluvy, keďže žalobcovia boli vopred oboznámení s tým, čo bude predmetom ich náplne práce u žalovaného a vykonávanie sporných činností počas spolupráce nikdy nenamietali, nemohol súd prvej inštancie dospieť k záveru, že zo strany žalovaného došlo k zmareniu účelu zmluvy
podľa § 356 ods. 1 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho považoval odstúpenie žalobcov od zmluvy za neplatné. 7. K odstúpeniu žalovaného od zmluvy súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný svoj prejav vôle odstúpiť od zmluvy učinil obsahovo zhodným listom zo dňa 22.01.2018 (správne 22.01.2019) vo vzťahu ku všetkým žalobcom, ktoré boli podané na poštovú prepravu dňa 22.01.2019 ako doporučené listy 2. triedy. Skutočnosť, že sa tieto listy dostali do dispozičnej sféry žalobcov, nebola v konaní sporná. V uvedenom liste žalovaný poukázal na skutočnosť, že u žalobcov eviduje opakovanú a neospravedlnenú absenciu, ktorou závažným spôsobom porušili zmluvu, keďže z dôvodu ich absencie bol narušený výrobný proces spoločnosti. Ako už bolo konštatované, ustanovenia rámcovej zmluvy dôvody, pre ktoré je možné od zmluvy odstúpiť neupravuje, preto bolo od zmluvy možné odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zákon. Obchodný zákonník obsahuje všeobecnú úpravu odstúpenia od zmluvy v § 344 a nasl. a to v súvislosti s omeškaním dlžníka alebo veriteľa, a to v závislosti od toho, či k nemu došlo v dôsledku podstatného alebo nepodstatného porušenia zmluvy. Samotné nedostavenie sa žalobcov do prevádzky žalovaného nebolo možné podľa súdu prvej inštancie považovať za porušenie zmluvy, keďže táto povinnosť nevyplýva ani zo zákona ani z dojednanej rámcovej zmluvy, navyše v zmysle článku I. bodu 1 zmluvy, spolupracovník svoj záväzok vykonávať odbornú činnosť môže splniť buď osobne alebo prostredníctvom ním poverenej osoby. V konaní nebolo tvrdené, a teda ani preukázané, že by sa žalobcovia dostali do omeškania nesplnením svojho záväzku riadne a včas, keď v konaní nebolo tvrdené a preukázané, že by im bola zadaná objednávka, ktorú by v zmysle pokynov žalovaného riadne a včas nesplnili. V zmysle uvedeného potom nebolo podľa súdu prvej inštancie možné dospieť k inému záveru, než že zo strany žalovaného neboli splnené zákonné podmienky na odstúpenie od zmluvy, v dôsledku čoho vyhodnotil toto odstúpenie ako neplatné. 8. V zmysle prijatého právneho záveru o neplatnosti odstúpení zmluvných strán od rámcových zmlúv na oboch stranách súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcom titulom vykonanej práce, prináleží zmluvne dojednaná odmena. Rozsah vykonaných prác žalobcami v prospech žalovaného nebol v konaní až do prednesenia záverečnej reči právnym zástupcom žalovaného spochybnený. Tomuto nasvedčuje aj list žalovaného zo dňa 22.01.2018 (správne 22.01.2019), ktorým jednak žalovaný mienil odstúpiť od zmluvy, ale zároveň si jednostranne započítal voči faktúram žalobcov vystaveným za vykonanú prácu v mesiaci december 2018, uplatnenú zmluvnú pokutu vo výške 1.500 eur. Ani zo samotnej kompenzačnej námietky vznesenej žalovaným v konaní podľa súdu prvej inštancie nevyplývalo, že by uplatnené nároky žalobcov namietal, v opačnom prípade by totiž tento jeho úkon bolo potrebné posúdiť ako vzájomnú žalobu. V zmysle uvedeného tak považoval súd prvej inštancie rozsah vykonaných prác a výšku uplatnených nárokov na zaplatenie odmeny žalobcov za nesporné skutkové tvrdenie. V konaní tak bolo potrebné ďalej vyriešiť, či žalovanému voči žalobcom vznikla započítania spôsobilá pohľadávka, či bolo započítanie žalovaného jednostranným právnym úkonom platné a či je vznesená kompenzačná námietka dôvodná. V konaní nebolo podľa súdu prvej inštancie sporné, že žalobcovia svoju činnosť pre žalovaného ukončili, keď ako to vyplýva z harmonogramu rozvrhu prác iného objednávateľa, boli títo zaradení dňom 16.01.2019 do pracovnej zmeny tohto objednávateľa a činnosť pre žalovaného už nevykonávali. V konaní nebolo sporné ani to, že žalobcovia svoj zámer ukončiť spoluprácu so žalovaným v dojednanej minimálnej 15 dňovej lehote žalovanému písomne vopred neoznámili. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že táto povinnosť bola dojednaná pre akýkoľvek spôsob ukončenia činnosti a je potrebné podľa neho súhlasiť so žalobcami, že odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď prejav vôle odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane, a za podmienok ukončenia zmluvy dojednaných v rámcovej zmluve so súčasným uplatnením inštitútu odstúpenia od zmluvy, možno takýto úkon po právnej stránke kvalifikovať ako zánik záväzku výpoveďou. Nič to však podľa neho nemení na tom, že si žalobcovia mohli a mali v zmysle zmluvy splniť svoju informačnú povinnosť a svoje rozhodnutie ukončiť spoluprácu so žalovaným mu mali písomne oznámiť najmenej v lehote 15 dní vopred a po uplynutí 15 dňovej lehoty mohli učiniť prejav vôle od zmluvy odstúpiť, v dôsledku čoho by zmluva zanikla dôjdením prejavu vôle žalobcov žalovanému podľa § 349 Obchodného zákonníka. Nesplnením dojednanej zmluvnej povinnosti zakotvenej v čl. III ods. 2 predmetnej zmluvy, keď žalobcovia žalovanému najmenej 15 dní pred ukončením výkonu odbornej činnosti svoj zámer písomne neoznámili, nastal stav, ktorému žalovaný zakotvením tejto povinnosti v zmluve mienil predísť a síce narušenie kontinuity výrobného procesu. Keďže dojednaná zmluvná pokuta spĺňa aj všetky formálne náležitosti jej platnosti, keď porušenie zmluvne dojednanej povinnosti žalobcami bolo v konaní preukázané, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovanému nárok na uplatnenú zmluvnú pokutu vznikol, v dôsledku čoho mu voči žalobcom vznikli aj započítania spôsobilé pohľadávky. Splatnosť zmluvnej pokuty nebola v zmluve dojednaná, preto bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné postupovať podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého, ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený
požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Žalovaný si zmluvnú pokutu voči žalobcom uplatnil a jednostranne započítal listami, ktoré boli podané na poštovú prepravu dňa 22.01.2019. Kedy sa tieto právne úkony dostali do dispozičnej sféry jednotlivých žalobcov, nebolo v konaní tvrdené, a teda ani preukázané, avšak žalobca 1./ preukázateľne reagoval na uplatnenú zmluvnú pokutu listom zo dňa 15.02.2019 a žalobkyňa 2./ a žalobca 3./ listami datovanými dňom 04.02.2019, v dôsledku čoho tak najneskôr týmito dňami boli povinní v zmysle § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka aj titulom zmluvnej pokuty bezodkladne plniť a týmito dňami nastali aj právne účinky platného jednostranného započítania pohľadávok zo strany žalovaného oproti pohľadávkam žalobcov. Pohľadávka žalobcu 1./ vo výške 877,50 eura, pohľadávka žalobkyne 2./ vo výške 877,50 eura a pohľadávka žalobcu 3./ vo výške 772,50 eura tak zanikli na základe jednostranného započítania zo strany žalovaného, a to dňom, kedy sa vzájomné peňažné pohľadávky stretli, teda vo vzťahu k žalobcovi 1./ dňom 15.02.2019 a vo vzťahu k žalobkyni 2./ a žalobcovi 3./ dňom 04.02.2019. Dôvodný je aj započítací úkon žalovaného uplatnený v konaní prostredníctvom kompenzačnej námietky, ktorú si žalovaný vo vzťahu k žalobcom uplatňoval len do výšky žalobcami uplatnených nárokov, a teda po zániku časti uplatnených nárokov ešte pred podaním žaloby tak mohlo dôjsť k vzájomnému započítaniu už len vo zvyšnej časti žalobných návrhov týkajúcich sa faktúr vystavených žalobcami za mesiac január 2019 (faktúra žalobcu 1./ vo výške 352,50 eura, faktúra žalobkyne 2./ vo výške 352,50 eura a faktúra žalobcu 3./ vo výške 352,50 eura) ako aj v časti žalobcami uplatnených úrokov z omeškania. Keďže časť žalobami uplatnených nárokov zanikla už na základe platného jednostranného započítacieho úkonu zo strany žalovaného pred podaním žaloby a zvyšná časť na základe platného započítacieho úkonu uplatneného žalovaným v konaní, súd prvej inštancie žalobné nároky žalobcov v celom rozsahu zamietol. 9. Výrok II., IV. a VI. o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP a poukazom na to, že v konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný (žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá vo vzťahu ku všetkým žalobcom), a preto o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že nárok na ich náhradu v celom rozsahu priznal žalovanému voči v konaní neúspešným žalobcom 1./ až 3./ s tým, že o konkrétnej výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, a to v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP. 10. Proti uvedenému rozsudku podali všetci traja žalobcovia prostredníctvom spoločného právneho zástupcu v celom rozsahu odvolanie a navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie, alternatívne, aby ho zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcom voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že rozsudok považuje za nesprávny z nasledovných odvolacích dôvodov podľa CSP: a) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP]; b) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP]. 11. V odôvodnení odvolania žalobcovia uviedli k vyššie uvedeným odvolacím dôvodom nasledovné: a) K rámcovej zmluve o poskytovaní odbornej činnosti uzatvorenej so žalovaným uviedli, že ju považujú za právny úkon, ktorý svojim účelom zákon obchádza. S poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka ide podľa nich o neplatný právny úkon, ktorý nie je dovolený. Sporná zmluva síce podľa nich formálne neodporuje ust. § 269 Obchodného zákonníka, bola uzatvorená medzi podnikateľmi ako dovolená inominátna zmluva, ktorej účelom malo byť, aby žalobcovia ako podnikatelia - živnostníci (v podstate v postavení dodávateľov) poskytli žalovanému odbornú opakovanú činnosť po dobu neurčitú od 01.08.2018. Predmet zmluvy bol teda vymedzený ako odborná činnosť - spočívajúca v kontrole kvality materiálov v strojárskom priemysle. Uviedli, že uvedenú činnosť aj chceli ako živnostníci u žalovaného vykonávať, a tak sa aj dohodli na predmete zmluvy. Je podľa nich pravdou, že pre žalovaného začali pracovať v pozícií robotníkov, čo prijali, pretože žalovaný im sľuboval školenia, ktoré sú špecificky potrebné na výkon našej odbornej činnosti z hľadiska potrieb žalovaného, čo napokon potvrdzuje aj čl. I. ods. 1, ods. 2 spornej zmluvy. Žalovaný ich však podľa žalobcov ako živnostníkov poskytujúcich odbornú činnosť zameranú výlučne na kontrolu kvality materiálov a výrobkov nepotreboval, čo mali postupne zistiť. Žalobcovia podľa svojho vyjadrenia predpokladali, že žalovaný ich, ako sa k tomu aj v zmluve zaviazal, zaškolí a potom budú môcť už vykonávať odbornú činnosť, ktorú si aj ako živnostníci so žalovaným dohodli. V tom čase nemali inú vhodnú ponuku a ani ju nehľadali, dúfajúc, že zmluva, ktorú so žalovaným uzavreli ich ciele splní a bude v súlade s ich podnikateľskou činnosťou. Keď sa tak však nestalo ani za viac ako štyri mesiace, rozhodli sa partnerstvo so žalovaným ukončiť. Našli si iného - seriózneho obchodného partnera. Žalovaný ich podľa ich vyjadrenia na odbornú činnosť kontroly kvality materiálov v skutočnosti nepotreboval, pretože tieto činnosti mal zabezpečené inými pracovníkmi
- zamestnancami v pracovnom pomere. Žalovaný však podľa nich potreboval robotníkov a keď zistil, že žalobcovia sú živnostníci, bolo pre neho výhodnejšie uzavrieť s nimi obchodnú zmluvu ako zmluvu pracovnú. Sám žalovaný mal priznať, že potreboval nárazovo realizovať zákazku a na jej splnenie nemal dostatok kapacít. Využil žalobcov preto ako „subdodávateľov“ (viď písomné vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcov k odporu žalovaného). O tom, že v skutočnosti žalobcovia pracovali ako robotníci v pracovnom pomere, svedčí nielen charakter práce, ktorú vykonávali, ale aj celý nejasný a neurčitý obsah zmluvy, ktorý bol pre žalovaného výhodný. Kompenzoval si tým svoje riziká z podnikania, preniesol na nich odvodové povinnosti, nemusel plniť celý rad dôležitých povinností ako zamestnávateľ podľa zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), ktorý zabezpečuje ochranu zamestnancov ako slabšiu zmluvnú stranu. O tom, že žalobcov žalovaný pokladal za zamestnancov a nie za obchodných partnerov svedčí podľa nich aj to, že žalovaný používal slovné vyjadrenia charakteristické a používané v pracovno-právnych vzťahoch napr. „neospravedlniteľná absencia pre nedostavovanie sa do prevádzky“, pričom na druhej strane v čl. III. zmluvy (Práva a povinnosti zmluvných strán) sa uvádza, že žalobcovia nemajú nárok na odmenu, ak predmet plnenia bol poskytnutý oneskorene a v nie v dostatočnej kvalite. Bolo by podľa žalobcov ťažko reálne vysvetliteľné, aký predmet plnenia pri našom skutočnom pracovnom zaradení sme mohli poskytnúť oneskorene, alebo v menšom rozsahu. V konaní bolo podľa nich preukázané, že pracovali ako robotníci - manipulant, robotníčka pri lisovacom stroji, zvárač. Čiastočne táto zmluva podľa žalobcov obsahom odporuje zákonu, a to Obchodnému zákonníku najmä ust. § 1 a § 2 ods. 1, ale najmä odporuje zásadám poctivého obchodného styku. Zmluva síce formálne neodporuje ust. § 269 ods. 2 Obch. zák., avšak svojimi dôsledkami a cieľom žalovaného sleduje, aby zákon dodržaný nebol. Žalovaný tak podľa žalobcov obišiel zákonnú úpravu pracovno-právnych vzťahov v Zákonníku práce, pretože jeho cieľom nebolo uzatvoriť obchodnú zmluvu ako podnikateľ s podnikateľom, ale použiť žalobcov ako zamestnancov vo výrobnom procese („agere in fraudem legis“). Podľa žalobcov je v tejto súvislosti neprijateľný záver súdu prvej inštancie, že nemôže ísť o obchádzanie zákona ani o výkon práv, ktorý by bol v rozpore so zásadami poctivého obchodu, pretože „v praxi je bežné vykonávanie závislej činnosti, vyplývajúcej z pracovno-právneho vzťahu nahradzované dodávateľsko-odberateľským vzťahom, a to práve titulom rôznych nepomenovaných zmlúv“. Uvedené konštatovanie súdu prvej inštancie tak podľa žalobcov v podstate potvrdzuje právnu ochranu bežnej praxe, ktorá nie je v súlade so zákonom, zastiera, kamufluje dôležité právne vzťahy a v konečnom dôsledku poškodzuje vždy slabšiu stranu. Nemôže preto ísť o obvyklé - zákonom uznané praktiky. Je podľa žalobcov pravdou, že nemali záujem o pracovnú zmluvu, ale nemali ani záujem na tom, aby žalovaný neuzavrel s nimi obchodnú zmluvu ako s rovnocennými obchodnými partnermi len „na oko“ s cieľom svojich výhod, hoci boli v skutočnosti jeho zamestnancami, ale so stratou výhody a istôt, ktoré vyplývajú zamestnancom z právneho vzťahu. V prípade, ak sa sporná zmluva bude pokladať za neplatnú s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka alebo by bola posúdená ako výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodu a nepožíva tak právnu ochranu, zostáva podľa žalobcov zachované, že žalovaný im musí zaplatiť dohodnutú odmenu za vykonanú prácu, pretože každý účastník neplatnej zmluvy je povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Žalobcovia mali plnenie už poskytnúť a jeho vrátenie zodpovedá zaplateniu dohodnutej odmeny, ktorej sa žalobou od žalovaného domáhajú. b) K možnosti dohody na odstúpení od zmluvy v zmluve, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy, v kombinácii s možným ukončením zmluvy výpoveďou jednostranným právnym úkonom s výpovednou lehotou podľa Občianskeho zákonníka žalobcovia uviedli, že pokiaľ by aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že sporná zmluva svojim obsahom a účelom neodporuje zákonu, odporuje podľa nich zákonu ustanovenie článku III. bod 3, ktorým sa upravuje možnosť ukončenia zmluvy odstúpením od zmluvy, alebo akékoľvek ukončenie výkonu odbornej činnosti podľa tejto zmluvy a dôvodov v zmluve neuvedených, resp. v rozpore so zmluvou zo strany spolupracovníkov a je tento povinný to písomne oznámiť objednávateľovi najmenej 15 dní pred plánovaným odstúpením od zmluvy, resp. ukončením výkonu odbornej činnosti. V prípade, že tak neurobí, má objednávateľ voči spolupracovníkovi nárok na zmluvnú pokutu vo výške 1.500 eur. Keďže žalobcovia odstúpili od zmluvy bez toho, aby žalovanému písomne oznámili 15 dní vopred nimi plánované odstúpenie od zmluvy, súd prvej inštancie posúdil ich konanie ako „porušenie informačnej povinnosti“, za čo si žalovaný právom uplatnil zmluvnú pokutu. Takýto záver súdu prvej inštancie pokladajú žalobcovia za nesprávny. Informačná povinnosť pri akomkoľvek odstúpení od zmluvy je vzhľadom na charakter tohto spôsobu zániku podľa nich vylúčená. Je nesporné, že podľa § 344 Obchodného zákonníka od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva, alebo tento úkon. V spornej zmluve je ustanovený zánik sporného záväzkového vzťahu odstúpením od zmluvy bez udania dôvodu. Právna úprava v Obchodnom zákonníku nie je komplexná. Okrem úpravy uvedenej v Obchodnom zákonníku je zánik záväzkov upravený v Občianskom
zákonníku. Ide o prípady zániku záväzku dohodou, výpoveďou uplynutím doby. Právnym dôvodom zániku záväzku v obchodných vzťahoch, môže byť teda splnenie, dohoda, odstúpenie od zmluvy, zaplatenie odstupného, zmarenie účelu zmluvy, nemožnosť plnenia, započítanie, uplynutie doby, výpoveď, neuplatnenie práva, splynutie, urovnanie, smrť dlžníka, alebo veriteľa. Spôsob zániku záväzku odstúpením od zmluvy upravuje Obchodný zákonník komplexne (§ 344 až 351 Obchodného zákonníka). Celá úprava má dispozitívnu povahu. Jednostranné odstúpenie od zmluvy a tým spôsobenie zániku záväzku je možné podľa žalobcov preto len vtedy, keď to ustanovuje Obchodný zákonník, alebo zmluva. Takzvaná informačná povinnosť je v podstate daná v úprave, keď možno od zmluvy odstúpiť v prípade meškania dlžníka, alebo veriteľa s podmienkou, že odstúpenie oznámi druhej strane, ktorá je v omeškaní, bez zbytočného odkladu potom, čo sa o omeškaní dozvedela. O taký prípad v danej veci nejde. Bezpochybne však platí vždy, že odstúpením od zmluvy, zmluva zaniká okamihom, keď je prejav vôle jednej zo strán doručený druhej strane. Pokiaľ si žalovaný chcel zabezpečiť svoju vedomosť o konečnom zániku zmluvy z dôvodov akceptovania plynulosti výrobného procesu, mal podľa žalobcov možnosť riešiť tento zánik záväzku výpoveďou zmluvy. Právna úprava výpovede ako dôvodu zániku obchodných záväzkov je obsiahnutá v Občianskom zákonníku (§ 582 Obč. zák.). Ide o všeobecné rámcové ustanovenie. Výpoveď môže byť spôsobom zániku obchodného záväzku vtedy, ak zmluva je dohodnutá na dobu neurčitú (čo bolo dohodnuté aj v spornej zmluve, ktorej predmetom bola opakovaná odborná činnosť). Zánik záväzku nastáva ako následok jednostranného prejavu vôle v spojení s uplynutím určitej výpovednej lehoty. Dĺžka výpovednej lehoty môže byť stanovená predovšetkým zmluvou. V spornej zmluve jej zánik výpoveďou nie je stanovený - dohodnutý. V žiadnom prípade však zánik zmluvy odstúpením od zmluvy nie je viazaný na žiadnu lehotu, zánik zmluvy nastane okamžikom, keď je odstúpenie od zmluvy doručené druhej strane. Na rozdiel od výpovede zmluvy teda ani oprávnená strana (teda naša strana) nemôže určiť dobu, keď zmluva zaniká, tobôž nemôže tento zánik vopred plánovať. Dôvody, pre ktoré je možné odstúpiť od zmluvy v spornej zmluve neboli uvedené. Treba dodať, že v úpravách Obchodného zákonníka sa spája právo od zmluvy odstúpiť s omeškaním dlžníka, alebo veriteľa pri rozlišovaní, či ide o omeškanie znamenajúce podstatné, alebo nepodstatné porušenie zmluvnej povinnosti. Nedodržanie tzv. informačnej povinnosti však v danom prípade nemôže byť podľa žalobcov spájané s odstúpením od zmluvy, ktoré sa neviaže na omeškanie s plnením celého záväzku, alebo časti záväzku, čo pochopiteľne nespadá pod prípad uvedený v zmluve, (že plánované odstúpenie od zmluvy musia žalobcovia vopred oznámiť). Takúto povinnosť, podľa žalobcov rozpornú so zákonom, nemožno podľa nich vykladať ako porušenie zmluvnej povinnosti a jej zabezpečenie. Zmluvná pokuta nie je podľa nich relevantná. Pokladajú ju za neplatnú a nespôsobilú na uplatnenie započítania ich pohľadávky voči žalovanému z titulu nezaplatenia odmeny za prácu, ktorú v jeho prospech vykonali. V súvislosti s ustanovením, uvedeným v čl. III ods. 2 pokladajú za potrebné uviesť, že keďže žiadnu odbornú činnosť nevykonávali, nemohli vykonávanie takejto odbornej činnosti odmietnuť. Preto ani v tejto súvislosti nemožno podľa nich nevykonanie odbornej - v zmluve dohodnutej - činnosti pokladať za podstatné porušenie zmluvnej povinnosti a žalovaný nemôže spĺňať podmienky svojho nároku na zmluvnú pokutu. c) K otázke primeranosti zmluvnej pokuty zabezpečujúcej informačnú povinnosť žalobcovia uviedli, že o primeranosti zmluvnej pokuty možno hovoriť až v prípade, ak by sa jej uplatnenie žalovaným pokladalo za zákonné pre daný prípad, čo však pokladajú za rozporné so zákonom a za neplatné. Z dôvodov právnej istoty namietajú aj jej výšku, ako výšku neprimeranú, s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovacej povinnosti, a to najmä s ohľadom na výšku nimi uplatnenej pohľadávky a jej titulu. Podľa záveru súdu prvej inštancie ich vzájomné pohľadávky (u žalovaného z titulu zmluvnej pokuty a u žalobcov z titulu nevyplatenej práce pre žalovaného) zanikli jednostranným započítaním zo strany žalovaného. To si v konaní žalovaný uplatnil kompenzačnou námietkou len do výšky žalobcami uplatnených nárokov, a teda po zániku časti uplatnených nárokov ešte pred podaním žaloby. Z výsledkov doterajšieho konania podľa žalobcov vyplýva, že žalovaný si uplatnil voči nim zmluvnú pokutu, ktorá prevyšovala ich pohľadávku voči nemu z titulu odmeny za nimi vykonanú prácu za dva mesiace. Už z tohto hľadiska sa žalobcom javí uplatnenie zmluvnej pokuty žalovaným za neprimerané, prihliadajúc najmä aj na význam zmluvnou pokutou zabezpečovacej povinnosti. Z hľadiska toho, že zmluvná pokuta plní súčasne aj funkciu paušalizovanej náhrady škody uviedli, že žalovanému žiadna škoda, ale ani iná ujma nevznikla. Uplatnenie zmluvnej pokuty bolo z jeho strany podľa nich použité ako účelové konanie, aby mal dôvod na nezaplatenie faktúr, ktorými si žalobcovia vyúčtovali odmenu za prácu podľa počtu odpracovaných hodín. Podľa žalobcov ich žalovaný v podstate sankcionuje za odstúpenie od zmluvy, ktoré je výkonom ich práva bez toho, aby boli povinní plánované odstúpenie od zmluvy vopred oznamovať, keďže zánik zmluvy odstúpením od zmluvy nemožno vopred určiť ani naplánovať. Preto zotrvávajú na tom, že žalovaný ich sankcionoval za využitie ich práva dojednaním v spornej zmluve, ktoré dojednanie pokladajú vzhľadom
na jeho podmienku za neplatné. Aj keď právo na zmluvnú pokutu vzniká bez ohľadu na vznik škody, medzi zmluvnou pokutou a škodou vzniknutou porušením zabezpečenej zmluvnej povinnosti existuje súvislosť a priznanie zmluvnej pokuty, ktoré nadmieru prevyšujú právo, ktoré zabezpečuje, by viedlo k celkom neodôvodnenému majetkovému prospechu oprávneného a znamenalo by neúmernú právnu a bezdôvodnú sankciu, ktorá nie je nevyhnutná pre naplnenie zabezpečovacej funkcie zmluvnej pokuty (poukázali na rozsudok NS SR sp. zn. 1ObdoV 93/2004). Ustanovenie § 301 Obchodného zákonníka zakladá aj oprávnenie súdu neprimerane vysokú pokutu znížiť, pričom jej primeranosť posudzuje najmä s prihliadnutím na hodnotu a význam povinnosti, ktorej splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje. Žalobcovia vyčítajú súdu prvej inštancie, že ak aj uznal zmluvnú pokutu za platnú, vôbec sa nezaoberal z hľadiska sankcie zmluvnej pokuty, ako aj paušalizovanej náhrady škody, či vôbec a aká škoda žalovanému vznikla a či dojednanie o výške zmluvnej pokuty zodpovedá významu zabezpečovacej zmluvnej povinnosti, či je vzhľadom k tomu primeraná, či je primeraná na započítanie ich pohľadávok voči žalovanému, vzhľadom na ich titul. Podľa ich názoru bol v krajnom prípade daný dôvod na využitie možnosti moderačného práva. d) K otázke platnosti odstúpenia od zmluvy žalobcovia uviedli, že je podľa nich nesporné, že od rámcovej zmluvy odstúpili, pretože nevykonávali pre žalovaného dohodnutú odbornú činnosť (kontrolu kvality materiálov), pričom pokladali rámcovú zmluvu za zneužitie postavenia žalovaného na trhu výroby a práce. Vykonaným dokazovaním bolo podľa nich preukázané, že odbornú činnosť - čo bolo predmetom spornej zmluvy - nevykonávali. Nebol preto podľa nich naplnený účel rámcovej - obchodnej - zmluvy. Žalovaný podľa žalobcov hneď po uzatvorení spornej zmluvy začal mariť účel zmluvy a nesplnil aj dohodnuté podmienky, čo sa prejavilo neskôr, nie ako konanie dočasné, ale trvalé. Súd prvej inštancie však podľa nich dospel k záveru, že odstúpenie od zmluvy žalobcov je neplatné, lebo nedošlo k zmareniu účelu zmluvy v zmysle ust. § 356 Obchodného zákonníka. Nedošlo podľa nich k zmene okolností, pretože od uzavretia zmluvy boli uzrozumení, že nebudú plniť v súlade so spornou zmluvou najmä dohodnutý predmet zmluvy. S takýmto vyhodnotením skutkového stavu a jeho právnym posúdením nesúhlasia. Dôvody ich odstúpenia od zmluvy pre zmarenie jej účelu opakovane v konaní uvádzali a argumentovali. Celé konanie žalovaného v tejto súvislosti pokladajú za rozporné so zásadami poctivého obchodného styku. Zánik záväzku v dôsledku zmarenia účelu zmluvy je v Obchodnom zákonníku upravený v ust. § 356 a § 357, pričom právo odstúpiť od zmluvy má tá zmluvná strana, ktorá je zmarením účelu zmluvy dotknutá. Touto stranou sú podľa ich vyjadrenia nepochybne žalobcovia, pretože došlo zo strany žalovaného k zmareniu základného účelu zmluvy, ktorý bol v zmluve výslovne vyjadrený, na ktorom žalovaný svoj záujem a vôľu pri uzatvorení spornej zmluvy prezentoval už aj len obsahom tejto zmluvy, ktorý sám koncipoval. Po uzavretí zmluvy však žalovaný dal jasne najavo, že na takejto zmluve, čo sa týka jej účelu a predmetu vôbec nemá záujem. Zákon podľa žalobcov neustanovuje ako podmienku pre odstúpenie zmluvy z toho dôvodu uplynutie určitého času, ani povinnosť odstúpiť od zmluvy neodkladne, prípadne ihneď potom, čo dotknutá strana zistila zmarenie účelu zmluvy konaním druhej strany v rozpore s tým, čo bolo dohodnuté. Trvajú preto na tom, že ich odstúpenie od zmluvy je platné a má rovnaké účinky ako odstúpenie od zmluvy podľa všeobecnej úpravy podľa Obchodného zákonníka. Platí preto primerane ust. § 351 Obchodného zákonníka. e) trovy konania - k napadnutému výroku o trovách konania žalobcovia neuviedli žiadnu odvolaciu argumentáciu, iba konštatovali, že súd prvej inštancie rozhodol podľa zásady úspechu nadväzujúc na zamietnutie žaloby. 12. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s výrokom a odôvodnením napadnutého rozsudku a považuje ho za mimoriadne dôsledne a presvedčivo odôvodnené súdne rozhodnutie. K argumentácií žalobcov v odvolaní uviedol, že dookola opakujú tie isté argumenty, ktoré nemajú žiadny právny podklad, ale ani dôkazný podklad - žalobcovia podľa neho neuniesli dôkazné bremeno v žiadnej nimi tvrdenej skutočnosti. Dokonca aj svedok C., ktorého navrhli žalobcovia, vypovedal v rozpore s tvrdeniami žalobcov, keď potvrdil, že žalobcovia pri vzniku obchodného vzťahu so žalovaným a ani nikdy v jeho priebehu a ani na konci, nemali výhrady voči vykonávanej práci; potvrdil, že nikdy neodmietli vykonať prácu, ktorá im bola prideľovaná (hoci toto právo mali podľa čl. III bod 2 zmluvy); potvrdil, že žalobcovia na stretnutí 15.01.2019 ani slovne neuviedli, že by chceli odísť od žalovaného; stotožnil email obsahujúci rozpis prác v spoločnosti MIELL QUALITY a uviedol, že žalobcovia pracovali určite pre uvedenú spoločnosť od 21.01.2019 (t. j. ani teoreticky, keby písomne oznámili žalovanému vôľu skončiť zmluvu na stretnutí 15.01.2019, tak dňa 21.01.2019 neuplynulo 15 dní v zmysle čl. III bod 3 zmluvy); potvrdil, že žalobcovia ani jemu neoznámili, že chcú ukončiť zmluvu so žalovaným; nepotvrdil, resp. nevedel dosvedčiť, či žalobcovia odpracovali toľko hodín, koľko si uplatňujú vo vystavených faktúrach, ktoré sú predmetom ich žaloby (žalobcovia mohli vystaviť faktúru až keď im ju odsúhlasil svedok ako koordinátor
- čo však tento svedok nevedel potvrdiť, že im odsúhlasil toľko hodín koľko si fakturovali podľa čl. II
bod 4 zmluvy); potvrdil, že evidenciu odpracovaných hodín si viedol aj on ako koordinátor (žalobcovia však nepredložili ako dôkazný prostriedok takúto evidenciu - počet odpracovaných hodín je teda nimi nepreukázaný); potvrdil, že žalobcovia sa mu nikdy nesťažovali na prácu, ktorú vykonávajú; potvrdil, že žalobcovia pracovali na projekte Hern a pracovali podľa stanovených predlôh a kontrolovali, či výrobok je v súlade s touto predlohou. Žalobcovia podľa žalovaného opakujú, že nerobili činnosť kvalitára, lebo nič nepodpisovali ako garanciu kvality príslušného výrobku. Takéto jednostranné a subjektívne vnímanie, čo môžu robiť na podklade ich živnostenského oprávnenia, môže byť síce vnútorným presvedčením žalobcov, avšak podľa žalovaného sa nezakladá na správnom a objektívnom posúdení. Univerzálne povolanie „kvalitár“ podľa neho neexistuje a nie je ani nijako štandardizované, v každom priemyselnom odvetví je potrebné preveriť, čo je obsahom tejto činnosti, ak niekto vykonáva činnosť „kvalitára“. V štruktúre žalovaného žalobcovia nemohli nikdy robiť povolanie kvalitára v pravom slova zmysle, lebo na to nemali príslušné vzdelanie - u žalovaného kvalitára v pravom slova zmysle vykonávali vysokoškolsky vzdelaní zamestnanci - napr. svedkyňa B.. Žalobcovia vykonávali kontrolu kvality výrobkov na úplne základnej a bazálnej úrovni zodpovedajúcej ich základnému vzdelaniu a živnostenskému oprávneniu. Navyše, čo sa týka povahy práce žalobcov, tá bola determinovaná článkom 1 ods. 1 písm. a) rámcovej zmluvy v spojení s článkom 3 odsek 2 rámcovej zmluvy. V zmysle týchto zmluvných dojednaní žalobcovia nemali vykonávať iba jednu činnosť označovanú ako kontrola kvality, kontroling, ale mohli byť požiadaní aj o výkon iných prác v zmysle pokynu alebo ústnej objednávky žalovaného, čo bolo aj robené na operatívnej báze a aj samotný koordinátor - svedok C. potvrdil pri svojom výsluchu, že žalobcovia nemali nikdy žiadne výhrady k výkonu práce, ktorá im bola takto zadávaná. Žalobcovia podľa žalovaného v konaní nepreukázali žiadny znak závislej činnosti - bolo ich povinnosťou uniesť dôkazné bremeno. Uvedené dôkazné bremeno neuniesli ani v iných konaniach, ktoré iniciovali žalobcovia voči žalovanému, nebol preukázaný výkon závislej činnosti žalobcami (daňová kontrola, kontrola inšpektorátu práce a aj výsluch na polícii vo veci trestného oznámenia pre podozrenie z nevyplatenia mzdy a odstupného) - viď bod 41. a 42. napadnutého rozsudku. Žalobcovia podľa žalovaného nesprávne uvádzajú, že žalovaný si uplatnil zmluvnú pokutu prevyšujúcu ich odmenu - nie je to pravda, žalovaný uplatnil tzv. procesnú obranu proti návrhu podľa § 147 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) za bodkočiarkou, t. j. uplatnil si zmluvné pokuty iba do výšky žalovaných odmien. V prevyšujúcom rozsahu si zmluvné pokuty neuplatnil. V neposlednom rade žalobcovia vôbec podľa neho nepreukázali naplnenie zmarenia účelu zmluvy podľa § 356 Obchodného zákonníka, navyše ani v teoretickej rovine nemohlo byť podľa neho naplnené uvedené ustanovenie, lebo rámcová zmluva neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by determinovalo základný účel zmluvy, pričom podľa § 356 ods. 1 Obchodného zákonníka, tento základný účel musí byť „výslovne vyjadrený“. Podľa žalovaného je pre celé konanie charakteristické, že žalobcovia niečo len dookola a neustále tvrdia, avšak nič zo svojich tvrdení nevedia preukázať, dokonca ani ich svedok C., nepotvrdil žiadne z ich tvrdení. Žalobcovia sa proste jedného dňa rozhodli, že už neprídu do práce, hoci mali platne uzatvorenú zmluvu a bez toho, aby to vôbec niekomu povedali, už ani neprišli - mysleli si, že to nebude mať žiadne konzekvencie. Očakávať od takto nezodpovedne sa správajúcich žalobcov, aby dokonca rešpektovali zmluvu a boli ochotní písomne oznámiť svoj úmysel zmluvu ukončiť, je iluzórne a bohužiaľ aj naivné. Ex post spochybňovanie zmluvy, ktorú žalobcovia päť mesiacov počas výkonu prác rešpektovali a nikomu nenamietali, je veľmi príznačné pre nezodpovedných špekulantov, za ktorých ich žalovaný považuje. Na škodu žalobcov však takéto správanie nemôže požívať právnu ochranu, a preto by malo viesť aj k ich procesnému neúspechu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný žiadal, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a zaviazal žalobcov spoločne a nerozdielne na 100 % náhradu trov konania vo výške 100 % žalovanému. 13. Žalobcovia sa už k vyjadreniu žalovaného v poskytnutej lehote nevyjadrili. 14. Podľa Čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 15. Podľa Čl. 10 ods. 1 CSP, strany sporu postupujú v konaní v súlade so zákonom a podľa pokynov súdu. 16. Podľa Čl. 11 ods. 4 CSP, súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom. 17. Podľa Čl. 15 ods. 1 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. 18. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 19. Podľa § 379 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 20. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 21. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 22. Podľa § 385 ods. 1 CSP, na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. 23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 24. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 25. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 26. Podľa § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali. 27. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 28. Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. 29. Podľa § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka, tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. 30. Podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu. 31. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. 32. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. 33. Podľa § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka, ustanovenia upravujúce v hlave II tejto časti zákona jednotlivé typy zmlúv sa použijú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv. 34. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. 35. Podľa § 301 Obchodného zákonníka, neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Na náhradu škody, ktorá vznikla neskôr, je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa § 373 a nasl. 36. Podľa § 356 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak sa po uzavretí zmluvy zmarí jej základný účel, ktorý bol v nej výslovne vyjadrený, v dôsledku podstatnej zmeny okolností, za ktorých sa zmluva uzavrela, môže strana dotknutá zmarením účelu zmluvy od nej odstúpiť. 37. Podľa § 356 ods. 2 Obchodného zákonníka, za zmenu okolností podľa odseku 1 sa nepovažuje zmena majetkových pomerov niektorej strany a zmena hospodárskej alebo trhovej situácie. 38. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcov 1./ až 3./ v súlade s ust. § 378 a nasl. CSP, pričom dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 39. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že sa cíti byť rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a zároveň sa cíti byť viazaný aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie; z tohto
dôvodu nenariaďoval ani na prejednanie odvolania pojednávanie, keďže nebolo potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie (§ 385 ods. 1 CSP a contrario). 40. Odvolací súd zároveň konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazuje a pre účely zdôraznenia jeho správnosti a vysporiadanie sa s odvolacou argumentáciou žalobcov, k jednotlivým odvolacím námietkam (viď ods. 11. odôvodnenia tohto rozhodnutia) uvádza nasledovné: 41. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovia vo svojom odvolaní uviedli totožnú argumentáciu na podporu svojho žalobného nároku akú prezentovali v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, pričom súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite a podrobne vysporiadal. 42. Pokiaľ išlo o otázku platnosti, resp. neplatnosti rámcových zmlúv uzavretých medzi žalobcami a žalovaným, súd prvej inštancie v ods. 68. až 70. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vysvetlil, na základe akých skutočností a právnych úvah dospel k záveru o platnosti rámcových zmlúv a poukázal v tejto súvislosti aj na judikatúru NS SR. Odvolací súd sa s týmito závermi v celom rozsahu stotožňuje, považuje ich za dostatočné, a preto nevzhliadol potrebu uvádzať ďalšie dôvody, ktoré viedli súd prvej inštancie k tomuto záveru. K odvolacej argumentácii žalobcov, podľa ktorej považujú rámcové zmluvy za neplatné pre ich rozpor so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka), resp. rozpor s ust. § 39 Občianskeho zákonníka [viď ods. 11 písm. a) odôvodnenia tohto rozhodnutia] dáva odvolací súd do pozornosti názor publikovaný v odbornej literatúre (Oľga Ovečková a kolektív. Obchodný zákonník. Veľký komentár. Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o., 2017, Zväzok II., s. 74 a nasl.) k vzťahu ustanovenia § 265 Obchodného zákonníka a § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého základný rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že § 39 Občianskeho zákonníka sa viaže na právny úkon, resp. jeho posúdenie. Z tohto hľadiska ide teda o posúdenie, resp. kvalifikáciu samotného právneho úkonu. Pri ustanovení § 265 Obchodného zákonníka však nejde o posudzovanie právneho úkonu, ale o posúdenie výkonu práva, a to v tom, či sa prieči zásadám poctivého obchodného styku. Z uvedeného je zrejmé, že platnosť rámcových zmlúv nemožno posudzovať z hľadiska ich platnosti podľa ust. § 265 Obchodného zákonníka, ale len z hľadiska ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalobcovia videli rozpor rámcových zmlúv s ust. § 39 Občianskeho zákonníka preto, že rámcové zmluvy svojím účelom alebo obsahom odporujú zákonu (konkrétne ust. § 1 ods. 1 a § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), odvolací súd takýto rozpor po preskúmaní obsahu rámcových zmlúv nevzhliadol. V tomto smere je toho názoru, že žalobcovia mali vedomosť akú zmluvu uzatvárajú, s akým obsahom a na aký účel (výkon práce u žalovaného), pričom si sami zvolili formu výkonu práce prostredníctvom živnostenského opatrenia a založili tak so žalovaným obchodno-právny vzťah. Zároveň možno konštatovať, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že medzi nimi a žalovaným išlo o tzv. skrytý pracovný pomer podľa ustanovení Zákonníka práce, čo podporuje aj záver z protokolu o výsledku inšpekcie práce zo dňa 31.07.2019, podľa ktorého u žalovaného neboli zistené porušenia vo vzťahu k nelegálnemu zamestnávaniu. Naopak, zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania možno jednoznačne konštatovať, že žalobcovia mali záujem so žalovaným uzavrieť obchodno-právny vzťah a vykonávať pre neho prácu na základe živnostenského oprávnenia a túto aj vykonávali, pričom v priebehu výkonu práce až do ukončenia spolupráce žiadnym spôsobom nenamietali rozsah a charakter vykonávanej práce. Ak žalobcovia argumentovali tým, že žalovaný sa chcel zbaviť povinností zamestnávateľa súvisiacich so štandardným pracovným pomerom založeným pracovnou zmluvou podľa ustanovení Zákonníka práce, a preto považujú rámcové zmluvy za neplatné, resp. výkon práv žalovaného z týchto zmlúv za rozporný s poctivým obchodným stykom, táto argumentácia podľa odvolacieho súdu neobstojí, pretože to boli práve žalobcovia, ktorí preferovali pri uzatvorení spolupráce so žalovaným prácu na základe živnostenského oprávnenia (čo nakoniec aj sami konštatovali v odvolaní) a z predchádzajúcich pracovných činností museli mať vedomosť, že za nich obchodný partner nie je povinný plniť tieto „zamestnávateľské“ povinnosti. Záverom k tomuto bodu možno konštatovať, že zo strany žalobcov nebolo v konaní preukázané, že by došlo na strane žalovaného k zastieraniu pracovného pomeru ani že žalobcovia vykonávali prácu pre žalovaného v pozícii zamestnancov ako závislá práca podľa ust. § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Súdu prvej inštancie možno v súvislosti s odôvodnením napadnutého rozsudku vytknúť len nešťastnú formuláciu, podľa ktorej je v praxi bežné vykonávanie závislej činnosti vyplývajúcej z pracovno-právneho vzťahu nahradzované dodávateľsko-odberateľským vzťahom, keďže je potrebné striktne rozlišovať medzi závislou prácou (vzťahom medzi zamestnancom a zamestnávateľom) a obchodno-záväzkovým vzťahom (medzi podnikateľmi navzájom). Odvolací súd však má za to, že súd prvej inštancie chcel týmto poukázať na skutočnosť, že určitý výkon pracovnej činnosti môže podnikateľ zabezpečiť nielen prostredníctvom kmeňových zamestnancov, ale prostredníctvom tzv. outsourcingu,
keď na výkon týchto činností uzatvorí obchodno-právnu zmluvu s iným podnikateľom tak, ako to bolo v prípade žalobcov a žalovaného. 43. Čo sa týka platnosti dojednania o zmluvnej pokute [viď odvolacia argumentácia žalobcov v ods. 11 písm. b) odôvodnenia tohto rozhodnutia], odvolací súd sa rovnako stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o jej platnosti ako aj s odôvodnením v ods. 71. napadnutého rozsudku a naopak, nestotožnil sa s názorom žalobcov o neplatnosti tohto dojednania z dôvodu, že by svojim obsahom a účelom odporovala zákonu. Účel daného ustanovenia je zrejmý, a to zabezpečenie kontinuity výrobného procesu. Súd prvej inštancie náležite vysvetlil, že dané ustanovenie nesankcionuje možnosť ukončenia zmluvy, ale porušenie informačnej povinnosti o jej plánovanom ukončení, a to práve z dôvodu, aby žalovaný mohol zabezpečiť v prípade ukončenia spolupráce náhradu personálneho substrátu a plynulosť výroby. Žalobcovia mali možnosť sa pri uzatváraní rámcových zmlúv s týmto ustanovením oboznámiť a túto podmienku boli povinní rešpektovať. Z vykonaného dokazovania je však zrejmé, že žalobcovia sa zo subjektívnych dôvodov rozhodli náhle ukončiť spoluprácu so žalovaným bez toho, aby ho o tom náležite informovali. Práve na takéto prípady žalovaný reflektoval už pri uzatváraní zmluvy, čo je logické vzhľadom na to, že mal záujem na zabezpečení kontinuity výrobného procesu. Odvolací súd sa tiež nestotožnil s argumentáciou žalobcov, podľa ktorej je informačná povinnosť nevyhnutne spätá iba s ustanoveniami Obchodného zákonníka týkajúcimi sa odstúpenia od zmluvy, resp. s omeškaním dlžníka či veriteľa. Obchodno-právne vzťahy sú s výnimkou kogentných ustanovení založené na zmluvnej voľnosti, a preto si zmluvné strany (a teda tak žalobcovia ako aj žalovaný) mohli v rámcovej zmluve dohodnúť aj iné informačné povinnosti, nielen tie spojené s ukončením zmluvy. Z rovnakého dôvodu neobstojí ani argument, že žalovaný mal kontinuitu výrobného procesu zabezpečiť v zmluve implementáciou ustanovenia o výpovedi zmluvy a prípadnej výpovednej dobe, keďže je iba na zmluvných stranách, na akých právach a povinnostiach sa dohodnú. Keďže išlo o rámcovú zmluvu a jednotlivé služby (pracovné výkony) mali byť zo strany žalobcov poskytované na základe jednotlivých osobitných objednávok (viď Čl. III. ods. 2 zmlúv) logicky ani nebolo potrebné, aby v rámcovej zmluve bola upravená výpoveď a výpovedná doba obdobne ako v pracovnej zmluve ako to naznačili žalobcovia, keďže jednotlivé objednávky boli zrejme časovo, resp. výkonovo ohraničené. Odvolací súd preto dospel k zhodnému záveru ako súd prvej inštancie o platnosti zmluvnej pokuty. Pokiaľ žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s otázkou primeranosti zmluvnej pokuty a s jej prípadnou moderáciou [viď odvolacia argumentácia žalobcov v ods. 11 písm. c) odôvodnenia tohto rozhodnutia], odvolací súd poukazuje na to, že podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z Ústavy ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01). Aj Európsky súd pre ľudské práva, napr. v rozsudku z 21.01.1999 vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko konštatoval, že podľa štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp riadneho chodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na ktorých sú založené: Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vyporiadať sa s každým argumentom. Podľa rozsudku tohto súdu vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvoinštančného rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluvná pokuta bola dohodnutá platne, vrátane jej výšky, nebolo potrebné bližšie uvádzať, prečo považoval zmluvnú pokutu za primeranú, keď žalobcovia argumentovali jej neplatnosťou a nie neprimeranosťou. Ustanovenie § 301 Obchodného zákonníka zároveň dáva súdu možnosť, nie povinnosť uplatniť vo vzťahu k zmluvnej pokute moderačné právo. Odvolací súd má za to, že ak súd prvej inštancie sám vyhodnotil, že nie je dôvod na uplatnenie moderačného práva a žalobcovia túto požiadavku v konaní ani nevzniesli, nebolo potrebné, aby sa s touto otázkou bližšie vysporiadaval v napadnutom rozhodnutí. Keďže žalobcovia, ktorých v konaní zaťažuje procesná aktivita vo vzťahu k prostriedkom procesného útoku, neposkytli v konaní pred súdom prvej inštancie argumentáciu tak vo vzťahu k primeranosti zmluvnej pokuty ako aj k jej prípadnému účelu ako paušalizovanej náhrady škody, odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie nebol povinný sa touto otázkou zaoberať. Napriek tomu má odvolací súd za to, že žalovaným uplatnená zmluvná pokuta je čo do uplatnenej výšky primeraná nielen vzhľadom na hodnotu a význam zabezpečovacej povinnosti, ale aj s prihliadnutím na konkrétnu situáciu, za ktorej bola zmluvná pokuta uplatnená, keď zo strany žalobcov došlo k svojvoľnému ukončeniu spolupráce bez uvedenia dôvodov a informovania žalovaného. 44. Čo sa týka ďalšej časti odvolacej argumentácie týkajúcej sa platnosti odstúpenia od zmluvy, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie v ods. 73. až 76. a nepovažuje za potrebné toto odôvodnenie vzhľadom na správnosť záverov doplniť. Odvolací súd má tiež za to, že pokiaľ ide o charakter vykonávanej práce - kontroling - ani v tejto otázke
žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že túto činnosť nevykonávali, keďže naopak, z výpovedí svedkov vyplynulo (tak ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie), že žalobcovia túto činnosť vykonávali a zároveň vykonávali aj iné činnosti, čo však nemožno charakterizovať ako zmarenie účelu zmluvy. V tomto smere sa tiež odvolací súd stotožnil s vyjadrením žalovaného, podľa ktorého žalobcovia niekoľko mesiacov zmluvy rešpektovali, nenamietali žiaden rozpor so zákonom, dobrými mravmi či poctivým obchodným stykom, hoci v zmluve mali možnosť odmietnuť vykonávanie činnosti za predpokladu uvedenia dôvodov. Treba tiež prisvedčiť argumentu žalovaného, podľa ktorého aplikácia ust. § 356 ods. 1 Obchodného zákonníka je možná iba v prípade výslovného vyjadrenia účelu zmluvy v jej texte. Okrem záverov, ktoré uviedol súd prvej inštancie má odvolací súd za to, že v rámcových zmluvách absentuje takéto výslovné uvedenie účelu zmluvy, ktorého sa žalobcovia dovolávali. 45. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcov voči výroku II., IV. a VI. napadnutého rozhodnutia o trovách konania, žalobcovia neuviedli vo svojom odvolaní vo vzťahu k týmto výrokom v podstate žiadnu odvolaciu argumentáciu; napriek tomu nevzhliadol pochybenie v odôvodnení súdu prvej inštancie k týmto výrokom a považuje ich za vecne a právne správne. 46. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 47. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 48. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 49. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 50. Keďže žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, odvolací súd mu výrokom II. tohto rozhodnutia priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie. 51. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.