Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_19CoE-21-2013.pdf
PDF · 97.85 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoE/21/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného O., so sídlom O. X, B. XX/XXX, Y., IČO XX XXX XXX proti povinnému L. Z., bytom O., B. XXX/X, o vymoženie istiny 45.775,- Kč s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 22. decembra 2011, č.k. 9Ercud/11/2011-8, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na podklade exekučného titulu, a to rozhodcovského nálezu vydaného rozhodcom JUDr. Evou Vaňkovou pod sp. zn. Va 26-53/2009-9 zo dňa 13.10.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 04.11.2009 a vykonateľnosť dňa 07.11.2009. Súd citoval ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Oprávnený je právnickou osobou iného štátu - ČR a predložený exekučný titul je tzv. cudzím rozhodnutím. Uznanie cudzieho majetkového rozhodnutia vydaného v Českej republike a jeho výkon sa spravuje bilaterálnou Zmluvou medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach č. 193/1993 Z. z. (Zmluva medzi SR a ČR), preto návrh na uznanie rozhodcovského nálezu a na vykonanie exekúcie skúmal súd prednostne v súlade s čl. 24 ods. 3 Zmluvy medzi SR a ČR, teda či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský nález vydaný v Českej republike, spĺňa podmienky uvedené v čl. 22 a 23 uvedenej zmluvy na uznanie rozhodnutia na území Slovenskej republiky a je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Rozhodcovský nález splnil formálne náležitosti uznania v zmysle čl. 23 písm. a), rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné podľa potvrdenia orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Súd prvého stupňa ďalej skúmal v súlade s čl. 23 písm. e) zmluvy súlad exekučného titulu - rozhodcovského nálezu s verejným poriadkom Slovenskej republiky, teda so zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorých je nutné bez výhrady trvať, či neobchádza kogentné predpisy právneho poriadku Slovenskej republiky, a teda, či by uznanie alebo výkon rozhodnutia vydaného v Českej republike neprijateľným spôsobom zjavne neporušovalo právny poriadok Slovenskej republiky, alebo by bola dotknutá nejaká základná zásada právneho poriadku Slovenskej republiky. Z predloženého exekučného titulu súd zistil, že dňa 02.05.2007 uzatvoril oprávnený ako veriteľ s povinným ako dlžníkom zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX. Po preskúmaní tejto ,,Smlouvy o revolvingovém úveřu“, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, súd dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú „Smluvní ujednání smlouvy o revolvingovém úvěru poskytovaném společností O.“ (ďalej len „Zmluvné dojednania“). Súd prvého stupňa z pohľadu vnútroštátneho právneho poriadku zameraného na ochranu spotrebiteľa dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už
vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Smernicu Rady č. 93/13/EHS je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. V článku 18. Zmluvných dojednaní označeného ako „Rozhodčí doložka“, vzhliadol súd nekalú podmienku. V bode 18.1. bol upravený spôsob riešenia sporov zo zmluvy tak, že právomoc na riešenie sporov má ktorýkoľvek z troch určených rozhodcov, ktorému žalobca doručí žalobu. Možnosť výberu je podľa názoru súdu len zdanlivá, a to s ohľadom na skutočnosť, že riešenie sporov v rozhodcovskom konaní a osoby rozhodcov určil oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej úpravy nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu. Rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu a zmluvné dojednanie rozhodcovskej doložky nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Najvyšší súd Českej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia 32Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. V danom prípade bola voľba rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom, je veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd prihliada pri rozhodovaní o uznaní uvedeného rozhodcovského nálezu, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Exekučný súd je povinný prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. Je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Posudzujúc komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky v danom prípade od „možnosti“ výberu riešenia sporu, cez jej vopred pripravené znenie, jednostranný výber rozhodcov, až po v nej upravené postupy, ktorými sa strany v rozhodcovskom konaní mali riadiť, považoval súd takto upravenú rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky z pohľadu vnútroštátnej úpravy, hranica ochrany spotrebiteľa
vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní, ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu. Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere podľa názoru súdu splnila všetky podmienky tak, aby z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS bola kvalifikovaná ako nekalá. V súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a čl. 23 a 24 písm. c) Zmluvy medzi SR a ČR, s poukazom na rozpor rozhodcovského nálezu s verejným poriadkom Slovenskej republiky, a teda so zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorých je nutné bez výhrady trvať a obchádzanie kogentných predpisov nášho právneho poriadku (ktorými sú aj ustanovenia § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka poskytujúce ochranu spotrebiteľovi podľa zákona č. 150/2004 Z. z. implementujúceho smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá zároveň ochranu spotrebiteľa považuje za základnú zásadu právneho poriadku členských štátov Európskej únie, tým aj Slovenskej republiky), rozhodcovský nález vydaný v Českej republike neuznal na území Slovenskej republiky.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že udelí súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Uviedol, že povinný mal pred uzavretím zmluvy dostatok času, aby sa oboznámil s jej znením. Svojím podpisom potvrdil, že súhlasí so zmluvnými dojednaniami k úverovej zmluve. V okamihu uzavretia zmluvy o úvere povinný proti rozhodcovskej doložke nenamietal a naopak, poskytnutý úver prijal a zaviazal sa ho splatiť v plnej výške. Ďalej oprávnený konštatoval, že dlžník má rovnaké možnosti bránenia svojich práv v rozhodcovskom konaní ako v súdnom konaní. Zvolenie alternatívneho riešenia sporu v podobe dojednania o rozhodcovskej doložke nie je narušením rovnosti medzi zmluvnými stranami. V zmysle smernice 93/13/EHS nie všetky rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách sú neprijateľnými podmienkami a nie sú zakázané. Samotné neindividuálne dojednanie rozhodcovskej doložky nespôsobuje jej neplatnosť. Nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán treba skúmať od prípadu k prípadu. Žiadny zákon nedáva právomoc skúmať rozhodcovskú doložku súdom nariaďujúcim exekúciu. V prípade, že rozhodcovská doložka je súčasťou formulárovej zmluvy, je potrebné pripomenúť, že žiadny právny predpis nevylučuje, ani neobsahuje žiadny výslovný zákaz, podľa ktorého by rozhodcovská doložka nemohla byť obsiahnutá vo formulárovej zmluve. Podľa názoru oprávneného je v rámci exekučného konania súd viazaný právnym a skutkovým posúdením veci v exekučnom titule. Súd preto nepreskúmava jeho správnosť po stránke skutkovej ani právnej, ale skúma, či je vykonateľný a formálne správny. Opačný postup by bol porušením zásady ne bis in idem ako jednej zo základných zásad procesného práva vôbec. V danej veci je oprávnený toho názoru, že na vec dopadajú ustanovenia Newyorského dohovoru a zákona o rozhodcovskom konaní, pričom ustanovenia medzinárodných zmlúv majú prednosť pred národným právnym poriadkom. Oprávnený je presvedčený, že k návrhu na vykonanie exekúcie priložil požadované dokumenty, a že splnil všetky formálne náležitosti, vyžadované zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ako aj Newyorským dohovorom o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí. Preto sa domnieva, že poverenie k vykonaniu exekúcie by malo byť exekútorovi udelené a nie je možné vykonávať hmotnoprávny prieskum exekučného titulu.
Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že uznesenie okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.
Odvolací súd preskúmaním zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba
rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda, či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.
Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky.
Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, čo akceptuje aj odvolateľ. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a) b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/ EHS a umožňuje zastaviť exekúciu, aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoluje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na zmluvných ustanoveniach, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa, sa považujú za protiprávne, nie sú pre spotrebiteľa záväzné, a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS, a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).
Aj v prejednávanej veci okresný súd opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky zmluvy o revolvingovom úvere, ktoré sú súčasťou zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka (čl. 18 - zmluvných podmienok) sa z dôvodov, na ktoré poukázal okresný súd, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. Okresný súd v súlade so všeobecnými poznatkami poukazuje na to, že za nekalú možno považovať podmienku, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo, alebo
mu brániť v uplatňovaní práva, podať žalobu, alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak právo v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu, a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Okresný súd preto vyvodil správny právny záver o tom, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa sa podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu, čím sa prieči dobrým mravom.
V postupe okresného súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, preto nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu.
Keďže rozhodcovská doložka dojednaná v zmluve medzi oprávneným a povinným bola vyhodnotená ako absolútne neplatná, čím rozhodcovský rozsudok (rozhodčí nález) nie je spôsobilým exekučným titulom, odvolací súd, rovnako ako aj súd okresný, nevyhodnocoval splnenie požiadavky, aby pre potreby uznania cudzieho rozhodcovského rozsudku bol pripojený aj úradný preklad príslušných listín do slovenského jazyka, za účelom naplnenia podmienok podľa ust. § 47 zákona č. 244/2002 Z. z. pre rozhodnutie súdu v zmysle ust. § 49 citovaného zákona, keďže v tomto smere by rozhodovanie súdu bolo nadbytočné.
Krajský súd preto uznesenie okresného súdu, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a odoprel uznanie a výkon rozhodcovského rozsudku, potvrdil.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .