Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_19CoE-27-2013.pdf
PDF · 117.94 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoE/27/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného X., so sídlom B., X. XX, IČO XX XXX XXX, zastúpeného G., so sídlom B., U. X proti povinnej A. A., bytom X., Q. XXX/XX, zastúpená ustanoveným opatrovníkom F. X., X., Z. XX, pre vymoženie istiny vo výške 462,06 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 27. apríla 2011, č.k. 15Er/2469/2006-19, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 101,06 Eur. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený navrhol vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 2741/06 zo dňa 11.07.2006. Oprávnený návrhom zo dňa 16.9.2010 navrhol zmenu exekútora. Citoval ustanovenie § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Z predloženého exekučného titulu zistil, že dňa 15.12.2005 bola medzi oprávneným a povinným uzavretá zmluva o úvere (ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky), na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver, ktorý sa povinný zaviazal splatiť v splátkach. Na žiadosť súdu bola pripojená k exekučnému titulu aj zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 15.12.2005. Poukázal na § 52 ods. 1-3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b), § 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1-3, bod 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Súd prvého stupňa skúmal zmluvu a dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) bolo potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Podľa čl. II zákona č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Európsky súdny dvor v rozsudku z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98,
C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F. konštatoval, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Preskúmaním Všeobecných obchodných podmienok, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o úvere, konkrétne v čl. 17, vzhliadol súd nekalú podmienku. V čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok uzavreli zmluvné strany rozhodcovskú doložku, na základe ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Bratislava, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad, alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. zmluvné dojednanie rozhodcovskej doložky nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Najvyšší súd Českej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia, sp. zn. 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným je podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. Spotrebiteľ teda síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným stratil povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým, ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený. Súd uviedol, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo dňa 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Súd pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku zo dňa 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34) uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. Je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať
tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní, ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu. Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Súdny dvor v prípade Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania, a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka, obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere, podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Súd ďalej poukázal na § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a § 14 ods. 1, 2, 3 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. účinnej do 30.04.2008. Súdny exekútor si uplatnil trovy exekúcie spolu vo výške 103,67 Eur. Tieto trovy špecifikoval ako 4 hodiny exekučnej činnosti, á 6,64 Eur/h, vo výške 26,56 Eur (§ 14 vyhlášky č. 288/1995 Z. z.), paušálnu náhradu za 13 úkonov exekučnej činnosti, á 3,32 Eur/úkon, vo výške 43,16 Eur (§ 15 citovanej vyhlášky - získanie poverenia, 1 x doručenie príkazu na začatie exekúcie, 1 x doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, 1 x doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie, 2 x zisťovanie bydliska povinného, 4 x zisťovanie platiteľa mzdy povinného, 3 x zisťovanie majetku povinného), hotové výdavky vo výške 17,40 Eur (§ 22 citovanej vyhlášky - poštovné) + DPH z celkovej odmeny a hotových výdavkov vo výške 16,55 Eur. Súd dospel k záveru, že súdny exekútor v predmetnej exekúcii vykonal 4 hodiny exekučnej činnosti á 6,64 Eur (200,- Sk)/hod., t. j. 26,56 Eur (§ 14 ods. 2 citovanej vyhlášky) a 13 úkonov exekučnej činnosti á 3,32 Eur (100,- Sk)/úkon, t. j. 43,16 Eur (§ 15 citovanej vyhlášky - získanie poverenia, 1 x doručenie príkazu na začatie exekúcie, 1 x doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, 1 x doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie, 2 x zisťovanie bydliska povinného (MsÚ, RO), 4 x zisťovanie platiteľa mzdy povinného - Sociálna poisťovňa, 3 x zisťovanie majetku povinného - 2 x OR PZ, 1 x povinná). Hotové výdavky boli súdnej exekútorke priznané v súlade s predloženou špecifikáciou vo výške 17,40 Eur. Nestotožnil sa s názorom, že súdnemu exekútorovi prináleží DPH aj na vynaložené hotové výdavky podľa § 22 vyhlášky, nakoľko podľa názoru súdu si príslušnú DPH môže súdny exekútor uplatniť len z odmeny určenej v zmysle § 4 až § 21 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (§ 196 Exekučného poriadku), pričom vychádzal z nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 31/04 zo 17.12.2004. Náhrada trov exekúcie tak spolu predstavuje sumu 101,06 Eur (69,72 Eur + 17,40 Eur + 13,94 Eur (20 % DPH z odmeny). K náhrade nevyhnutných trov exekúcie súd zaviazal oprávneného, pretože tento zavinil zastavenie exekúcie tým, že podal návrh na vykonanie exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire majú len nepriamu záväznosť. Pre jednotlivé členské štáty sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. K tvrdeniu súdu prvého stupňa o rozhodcovskej doložke uviedol, že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej
zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Poukázal na odbornú literatúru (Magál, M. - Kubina, P.: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č. 4, s. 616 a nasl.) v zmysle ktorej rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t. j. dáva spotrebiteľovi možnosť sa vždy pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde), nebude dotknutá ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Oprávnený mal za to, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. V zmysle smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. V danom prípade rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Nestotožnil sa s určením výšky účelne vynaložených trov exekúcie. Považoval predmetné uznesenie v časti odmeny za nepreskúmateľné s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., keďže súd neuviedol, z čoho vychádzal pri priznaní exekučných trov, akým spôsobom posúdil účelnosť počtu hodín vynaložených súdnym exekútorom na exekúciu. Z odôvodnenia mu nie je zrejmé, aké úkony odmeňované v súlade s ustanovením § 14 ods. 1 písm. b) a ods. 3 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v spojení s § 15 ods. 1 tejto vyhlášky boli vykonané. Oprávnený teda nevie posúdiť, či úkony takto vykonané neboli náhodou duplicitne uplatňované, alebo či čas na nich vynaložený bol účelný.
Ďalším podaním, doručeným súdu prvého stupňa po uplynutí odvolacej lehoty, oprávnený navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že Slovenská republika môže prebrať smernicu Únie len prostredníctvom všeobecne záväzného predpisu. Mal za to, že ak bola smernica prebratá do Slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Ako Súdny dvor EÚ ustálil v judikatúre, samotná smernica nemôže ukladať povinnosť jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať (rozsudok z 26.02.01986, Marshall 152/84 Zb., s. 723, bod 48; rozsudok zo 14.07.1994, C-91/92 Faccini Dori, bod 20). Súd prvého stupňa sa však s touto judikatúrou súdneho dvora nevysporiadal a nezdôvodnil, prečo na vec aplikoval priamo ustanovenia smernice. Naviac, poukázal na nejasný právny základ v tom zmysle, že slovenská jazyková verzia smernice sa výrazne líši od ostatných verzií. Mal za to, že podľa ostatných verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania, vedeného podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“ ) povinnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky: 1) či sa má písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2) v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3) či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila súdna exekútorka, ktorá navrhla, aby odvolací súd odvolanie oprávneného zamietol a napadnuté uznesenie potvrdil. Citovala ustanovenie § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 200 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Vyslovila názor, že pri skúmaní dôvodov zastavenia exekúcie je príslušný na rozhodovanie v plnom rozsahu súd. Exekučný súd je oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu, a to v rámci celého exekučného konania. Ku konštatovaniu oprávneného, že nevie posúdiť, či úkony vykonané
súdnym exekútorom neboli náhodou duplicitne uplatňované, alebo či čas na ich vynaloženie bol účelný, uviedla znenie ustanovenia § 14 ods. 1, 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení platnom do 30.04.2008, ods. 1 a § 15 ods. 1, § 22 vyhlášky v platnom znení. Má za to, že ak by zákonodarca chcel, aby súdnemu exekútorovi prislúchala za vykonanú prácu nie hodinová odmena, ale len paušálna odmena podľa § 15 vyhlášky, uviedol by v § 14 medzi písm. a) a písm. b) spojenie „alebo“.
Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné, a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.
Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.
Čo sa týka odvolania oprávneného voči uzneseniu súdu prvého stupňa, Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť.
Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a stotožňuje sa s právnymi závermi súdu prvého stupňa, na ktoré poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva:
Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí správne aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c), t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza.
Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že v danej veci je nepochybné, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol úver poskytnutý na výkon zamestnania alebo povolania. Na druhej strane oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, ako to vyplýva z výpisu z obchodného registra. Vzhľadom na uvedené právny vzťah medzi účastníkmi konania možno podradiť pod ust. § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod, a to hlavne § 52 ods. 2, § 53 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Preto zostáva bez významu aj skutočnosť, či zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka, alebo či došlo k tzv. voľbe práva medzi účastníkmi.
Súd prvého stupňa preto v zmysle uvedeného správne skúmal zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že túto rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ (povinný) nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu, mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností preto aj odvolací súd je toho názoru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, a preto je absolútne neplatná.
Odvolací súd uzatvára, že v danom prípade je potrebné posúdiť rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, na základe čoho bolo potrebné exekúciu zastaviť.
O trovách exekučného konania v zásade platí, že ich uhrádza povinný (§ 197 Exekučného poriadku). Výnimku z tejto zásady stanovuje Exekučný poriadok v § 203 ods. 1, 2, podľa ktorého možno uložiť nahradenie trov exekúcie oprávnenému, ak dôjde k zastaveniu exekúcie jeho zavinením, alebo ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Spôsob určenia a výšku odmeny ako aj náhradu hotových výdavkov súdneho exekútora upravuje vyhláška č. 288/1995 Z. z., v znení účinnom v čase podania návrhu, t. j. v znení účinnom do 30.04.2008. Podľa § 14 ods. 1, 2, 3 vyhlášky, ak súdny exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, alebo ak exekúciu zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Základná hodinová sadzba podľa ods. 1 písm. a) je 6,64 Eur (200,- Sk) za každú aj začatú hodinu. Súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Paušálna odmena za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 Eur
(100,- Sk). Podľa § 22 citovanej vyhlášky súdnemu exekútorovi patrí pri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti, pričom náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. Podľa § 25 citovanej vyhlášky v odmene súdneho exekútora je zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou.
Čo sa týka výšky trov exekúcie, preskúmaním spisového materiálu, vrátane priloženej špecifikácie trov exekúcie súdnej exekútorky a pripojeného exekučného spisu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne pri výpočte odmeny súdneho exekútora podľa citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30.04.2008. Odvolací súd považuje za správne určenie časovej odmeny súdom prvého stupňa v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) citovanej vyhlášky v znení účinnom v čase podania návrhu za 4 hodiny exekučnej činnosti á 6,64 Eur, v celkovej výške 26,56 Eur, a to za získanie poverenia - 30 min., doručenie príkazu za začatie exekúcie - 30 min., doručenie upovedomenia o začatí exekúcie - 30 min., doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie - 30 min., dvakrát zisťovanie bydliska povinného - 30 min., štyrikrát zisťovanie platiteľa mzdy povinného - 30 min., trikrát zisťovanie majetku povinného - 30 min., spolu 3,5 hodiny, čo predstavuje 13 úkonov exekučnej činnosti. Správne bolo teda aj vyčíslenie paušálnej náhrady súdom prvého stupňa v zmysle § 15 citovanej vyhlášky v znení účinnom v čase podanie návrhu za 13 úkonov exekučnej činnosti á 3,32 Eur, v celkovej výške 43,16 Eur. Hotové výdavky boli súdnemu exekútorovi priznané podľa § 22 citovanej vyhlášky vo výške 17,40 Eur.
Námietku oprávneného, uvádzanú v odvolaní, že s poukazom na ust. § 14 a § 15 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. nevie posúdiť, či úkony vykonané neboli náhodou duplicitne uplatňované, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Citovaná vyhláška totiž nevylučuje, aby sa k tzv. časovej, hodinovej odmene, ktorá patrí súdnemu exekútorovi za čas účelne vynaložený na exekúciu, prirátala aj tzv. paušálna odmena za úkony, ktoré sú ňou v zmysle vyhlášky odmeňované. Je logické, že časová odmena má pokryť všetok čas, ktorý exekútor strávil exekučnou činnosťou, teda aj čas za realizáciu úkonov odmeňovaných paušálnou odmenou. Netreba pritom zabúdať na fakt, že v niektorých prípadoch patrí exekútorovi paušálna odmena za úkony doručenia (upovedomenie o začatí exekúcie, príkaz na začatie exekúcie, exekučný príkaz a pod.), a teda vyslovene nezahŕňa odmenu za vyhotovenie týchto písomností, ktoré sa doručujú. Opačný názor by viedol k tomu, že exekútor bude síce odmenený napríklad za doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, ale nie za jeho vyhotovenie. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu je v súlade s právom, ak súdnemu exekútorovi bude priznaná tzv. časová (hodinová) odmena za čas účelne vynaložený na vykonanie exekúcie a k tejto odmene pristúpi aj tzv. paušálna odmena za úkony, ktoré sú ňou v zmysle § 15 odmeňované.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne zaviazal na náhradu trov exekúcie oprávneného podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, keďže v danej veci oprávnený zavinil zastavenie exekúcie tým, že podal návrh na vykonanie exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu a vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa správne vyčíslil náhradu trov exekúcie v celkovej výške 101,06 Eur (26,56 Eur + 43,16 Eur + 17,40 Eur + 13,94 Eur/ DPH).
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .