Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_19CoE-37-2013.pdf
PDF · 91.68 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoE/37/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného B., so sídlom Z., B. XX, IČO XX XXX XXX, zastúpeného J., so sídlom Z., Q. X, IČO XX XXX XXX proti povinnej W. X., bytom Z., K. XXX/XX, o vymoženie 484,63 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 18. októbra 2012, č.k. 4Er/1387/2008-17, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekučné konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom na vykonanie exekúcie sa oprávnený domáhal vykonania exekúciu na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s., sp. zn. SR 2973/06 zo dňa 27.07.2006. Citoval ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c), 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 103, § 104 ods. 2 O.s.p. Zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu posudzovať nemožnosť a nedovolenosť plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom, ako aj jeho rozpor s dobrými mravmi, a to bez ohľadu na právnu povahu povinného. Je teda nevyhnutné, aby takéto posúdenie bolo možné. Táto možnosť bude daná len vtedy, ak bude z rozhodcovského rozsudku možné zistiť presnú výšku a právny dôvod jednotlivých zložiek priznaného plnenia. Možnosť preskúmania priznaného plnenia čo do nemožnosti, nedovolenosti a rozporu s dobrými mravmi súd považoval za osobitnú podmienku exekučného konania, v ktorom je vykonávaný rozhodcovský rozsudok. Bez splnenia tejto podmienky je vylúčený postup podľa citovaného ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, preto súd nemôže vo veci konať. Z exekučného titulu nebolo možné posúdiť kritériá citovaného § 45, pretože bol čo do výšky nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie nepreskúmateľný (nie však nevykonateľný). Možnosť posúdenia týchto kritérií mohla byť daná len za predpokladu oboznámenia sa so zmluvou, z ktorej priznaný nárok vychádzal. Súd prvého stupňa vyzval oprávneného na doloženie úverovej zmluvy a všeobecných zmluvných podmienky obsahujúcich rozhodcovskú doložku v lehote 25 dní a poučil ho, že predloženie uvedených dokumentov je podmienkou ďalšieho konania, bez splnenia ktorej súd konanie zastaví. Výzva bola doručená právnemu zástupcovi oprávneného dňa 23.12.2011. Zákaz skúmania exekučného titulu z hľadiska hmotného práva je síce zásadou exekučného konania, no v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je z tejto zásady pripustená výnimka, a to citovaným ustanovením § 45. Kritériá ako nedovolenosť plnenia, nemožnosť plnenia a rozpor plnenia s dobrými mravmi sú síce otázky výlučne hmotnoprávne, no citované ustanovenie ich skúmanie exekučnému súdu umožňuje. Oprávnený, resp. jeho právny zástupca v súdom stanovenej lehote požadované dokumenty nepredložil, čím neodstránil nedostatok podmienky konania, preto súd podľa ustanovenia § 104 O.s.p. konanie zastavil. Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o podmienkach konania použil súd na základe § 251 ods. 4 O.s.p., pretože Exekučný poriadok osobitnú úpravu podmienok exekučného konania neobsahuje.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky. Namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zákona 244/2002 Z. z. postavil do pozície orgánu, vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí titulom platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci (zásadným právnym názorom) a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojištančnosti konania. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR, sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má
ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že podľa ostatných verzií smernice spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Dôvodil, že povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, pričom prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1) či sa má písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2) v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3) či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré, aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:
Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné, a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.
Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za
nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.
Čo sa týka odvolania oprávneného voči uzneseniu okresného súdu, Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.
V každej fáze exekučného konania je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c), t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza. Existencia ktoréhokoľvek z týchto dôvodov tak predstavuje prekážku vykonania exekúcie.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že preskúmanie priznaného plnenia rozhodcovským rozsudkom v zmysle kritérií uvedených v § 45 ZoRK je možné len za predpokladu oboznámenia sa s kompletnou zmluvou, z ktorej priznaný nárok vychádzal, a so všeobecnými zmluvnými podmienkami obsahujúcimi rozhodcovskú doložkou alebo inými zmluvnými dojednaniami.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 2 O.s.p., ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.
Odvolací súd má z obsahu spisu za preukázané, že predmetná zmluva, všeobecné zmluvné podmienky, ani iné zmluvné dojednania neboli súdu prvého stupňa oprávneným predložené, a preto vyzval oprávneného na ich predloženie v lehote 25 dní od doručenia výzvy. Zároveň súd prvého stupňa poučil oprávneného, že predloženie požadovaných dokumentov je podmienkou ďalšieho konania, bez splnenia ktorej konanie zastaví podľa § 104 ods. 2 O.s.p. Z priloženej doručenky má odvolací súd za potvrdené, že výzva bola doručená právnemu zástupcovi oprávneného dňa 23.12.2011.
Oprávnený, resp. jeho právny zástupca v stanovenej lehote požadované dokumenty nepredložil, čím neodstránil nedostatok podmienky konania, preto súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 104 O.s.p. správne exekučné konanie zastavil.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .