Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/58/2023

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne vo veci žalobkyne: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova 2, IČO: 00 151 866 proti žalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, D., o zaplatenie 104 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 17.4.2023, č.k. -83, takto

rozhodol:

I. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zastavil konanie a vec postúpil Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva Trenčín podľa z dôvodu, že vec nepatrí do právomoci súdu, ale do právomoci uvedeného správneho orgánu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa na súde domáhala zaplatenia 104 eur za stravu zabezpečenú žalovanej počas nariadenej karantény v zariadení Domov SZSU Trenčianske Teplice za obdobie od 27.04.2020 do 04.05.2020. Uplatnený nárok žalobkyňa právne založila na ust. , podľa ktorého náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. Suma 104 eur predstavovala plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. , podľa ktorého Regionálny úrad verejného zdravotníctva okrem iného ukladá povinnosť nahradiť náklady podľa až 58. V nadväznosti na to súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa sa domáha náhrady nákladov za stravu, ktorá mala byť žalovanej poskytnutá počas nariadenej karantény v období od 27.04.2020 do 04.05.2020, a to podľa citovaného ustanovenia Podľa citovaného ustanovenia má však právomoc na uloženie povinnosti nahradiť náklady podľa až 58 uvedeného zákona príslušný Regionálny úrad verejného zdravotníctva. Vzhľadom na to neboli podľa súdu prvej inštancie splnené procesné podmienky, a to právomoc súdu konať o uplatnenom nároku, a preto konanie zastavil a vec postúpil miestne príslušnému Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva Trenčín. Miestnu príslušnosť úradu súd určil na základe skutočnosti, že paušálne náklady na stravu žalovanej počas jeho pobytu mali byť hradené v obvode tohto úradu.

3. Proti uzneseniu podala odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala porušenie práva na spravodlivý proces, pretože nemala možnosť sa k záverom súdu prvej inštancie a k dôkazom vyjadriť. Uviedla, že žalobu podala ako návrh na vydanie platobného rozkazu a o takomto návrhu mal súd rozhodnúť v súlade s a vydať platobný rozkaz alebo postupovať podľa a nariadiť predbežné prejednanie sporu. Tam by mohli byť odstránené pochybnosti súdu o právomoci konať. Žalobkyňa poukázala na to, že pri správe majetku štátu je povinná využívať všetky právne prostriedky na vymoženie pohľadávky

štátu ( z. č. ). Pretože faktúra, ktorá je podkladom uplatneného nároku nie je priamo exekučným titulom, bolo nevyhnutné, aby žalobkyňa pre vymáhanie získala exekučný titul, a to súdne rozhodnutie. Právomoc súdu rozhodnúť vo veci je podľa žalobkyne jednoznačne daná na základe .

4. V ďalšom obsahu odvolania žalobkyňa uviedla okolnosti vyhlásenia mimoriadnej situácie v súvislosti s COVID-19 od 12.3.2020 a s tým súvisiace nariadenie Úradu verejného zdravotníctva SR, na základe ktorého sa všetkým osobám vstupujúcim na územie SR od 20.4.2020 nariadila izolácia v zariadeniach určených štátom. Týmto zariadeniam (určeným subjektom) potom Ministerstvo vnútra SR v súlade so a nariadením Vlády SR č. 77.2020 Z.z. uhradilo náklady, ktoré vznikli so stravou a ubytovaním osôb s nariadenou izoláciou. V tejto súvislosti však žalobkyňa zdôraznila, že ust. určuje okruh osôb, ktoré sú povinné uhrádzať náklady spojené s plnením povinností podľa nerieši však prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorý neuložil povinnosť podľa uvedeného zákona. Súd prvej inštancie sa podľa žalobkyne nevysporiadal s rozlíšením uloženia povinnosti v súvislosti s nariadenou karanténou a vznikom nákladov na poskytnutú stravu a ubytovanie. Za významné žalobkyňa považovala, že fyzické osoby neplatili všetky náklady spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu.

5. Súd prvej inštancie teda podľa žalobkyne nesprávne posúdil to, že náklady vznikli priamo žalobcovi z iného titulu, ako na základe ustanovení Povinnosť poskytnúť stravovanie osobám v karanténe totiž nebola uložená rozhodnutím podľa , ale v súvislosti s nariadenou karanténou. Podľa žalobkyne sa ust. nevzťahuje na situáciu, kedy náklady vzniknú inému subjektu ako orgánu verejného zdravotníctva. Keďže stravovanie nezabezpečoval úrad verejného zdravotníctva, nemohol byť ani príslušný na rozhodovanie o povinnosti tieto náklady nahradiť. Tiež nemôže byť prijímateľom plnenia za náhradu nákladov stravovania.

6. Uvedené odvolacie námietky sumarizovala žalobkyňa tak, že podanou žalobou vymáha od žalovanej paušálne náklady za stravu, keďže za žalovanú plnila to, čo mala podľa plniť žalovaná sama. Podľa žalobkyne by si žalovaná potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom zariadení, a preto postupovala v súlade s právnymi predpismi a stravu žalovanej zabezpečila.

7. V ďalšom obsahu odvolania citovala žalobkyňa nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 8.12.21, v ktorom Ústavný súd SR prijal záver, že uloženie povinnosti podľa znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s SR. Žalobkyňa tiež citovala z rozhodnutí iných súdov SR, ktoré o obdobnom nároku vecne rozhodli.

8. V závere odvolania namietla žalobkyňa nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a z toho vyplývajúcu nepreskúmateľnosť. Napokon pre prípad, že súd nebude akceptovať argumentáciu žalobkyne, žalobkyňa uviedla, že uplatnený nárok je možné posúdiť aj ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a citovala ust. a .

9. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. a nasl. a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa . Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. , podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

10. V prvom rade neobstojí námietka žalobkyne o nedostatočnom odôvodnení a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Z rozhodnutia je jednoznačne zrejmé, prečo súd prijal záver, že nemá právomoc vo veci konať. Uplatnený nárok posúdil ako náklady, ktoré vnikli keď žalovaná plnila svoju povinnosť byť izolovaný v štátom určenom zariadení. Právne tieto náklady kvalifikoval podľa Citujúc ust. (Regionálny úrad verejného zdravotníctva ukladá povinnosť nahradiť náklady podľa až 58), prijal súd prvej inštancie záver, že predmetným ustanovením je právomoc na rozhodnutie o uplatnenom nároku zverená Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva. Z toho potom na základe prijal záver o zastavení konania a postúpení veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak dostatočne a jednoznačne odôvodnené a nie je nepreskúmateľné. V prospech záveru o preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia svedčí aj to, že

v prípade nepreskúmateľného rozhodnutia by žalobkyňa nedokázala v odvolaní formulovať tam uvedené vecné argumenty proti rozhodnutiu, pretože by nebolo zrejmé prečo súd rozhodol tak ako rozhodol.

11. Rovnako neobstojí ani námietka porušenia práva na spravodlivý proces, ktoré malo spočívať v odopretí možnosti vyjadriť sa k záverom súdu prvej inštancie a k dôkazom. Súd prvej inštancie však pre potreby napadnutého rozhodnutia žiadne dôkazy nevykonával, ale vychádzal výlučne z tvrdení žalobkyne uvedených v žalobe. Tie boli dostatočné na posúdenie otázky právomoci súdu, ako základnej podmienky konania. Vzhľadom na to sa súd prvej inštancie nemohol dopustiť žiadnych pochybení v dokazovaní. Keďže nerozhodoval o veci samej, nemal ani povinnosť oboznámiť strany sporu o predbežnom právnom posúdení veci ( ). Súd prvej inštancie tiež nepochybil, pokiaľ nenariadil predbežné prejednanie sporu podľa ust. a nasl. , pretože nedostatok právomoci súdu bol zrejmý zo žaloby. Nebol tak dôvod ani na zisťovanie splnenia tejto podmienky konania v súčinnosti so stranami sporu pri predbežnom prejednaní sporu ( ).

12. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že nedostatok právomoci súdu konať vo veci je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania. Neprichádza tak do úvahy, aby strany akýmkoľvek postupom vo veci dosiahli, aby súd mohol prejednať žalobu uplatňujúcu taký nárok, o ktorom súd rozhodovať nemôže pre nedostatok svojej právomoci. Súd v takomto prípade nemôže v konaní urobiť v zásade nič iné, ako konanie zastaviť a v prípade existencie právomoci správneho orgánu vec tomuto orgánu postúpiť. Danosť právomoci je základnou podmienkou konania súdu, a preto bez nej neprichádzalo do úvahy ani vydanie platobného rozkazu, event. nariadenie predbežného prejednania sporu alebo pojednávania, ako sa domnieva žalobkyňa v odvolaní.

13. Žalobkyňa tiež proti napadnutému rozhodnutiu namieta tým, že pre vymáhanie pohľadávky štátu uplatnenej v tomto konaní je nevyhnutný exekučný titul a plniac si povinnosti správcu majetku štátu je žalobkyňa povinná exekučný titul, v tomto prípade súdne rozhodnutie, zabezpečiť. Túto skutočnosť odvolací súd nespochybňuje a nespochybnil ju ani súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím. To nekonštatuje, že o uplatnenej pohľadávke nie je možné vydať rozhodnutie, na základe ktorého by mohla byť vymáhaná exekučne. Napadnuté rozhodnutie iba prijalo záver, že takéto rozhodnutie nie je oprávnený vydať súd. Súčasným postúpením veci správnemu orgánu súd prvého stupňa zároveň vyriešil pre žalobkyňu otázku, kto má právomoc o jej nároku rozhodnúť. Po postúpení veci bude správny orgán ďalej konať o uplatnenom nároku žalobkyne. Napadnuté rozhodnutie tak nijako nepopiera možnosť žalobkyne získať exekučný titul, ale konštatuje nevyhnutnosť získať ho správnym procesným postupom a súčasne tento postup uvádza. Exekučným titulom nie je len rozhodnutie súdu, ale aj rozhodnutie orgánu verejnej správy (§ 45 ods. 2 písm. f) exekučného poriadku).

14. K procedurálny námietkam žalobkyne odvolací súd pre úplnosť uvádza, že možnosť argumentovať proti záverom súdu prvej inštancie v prípade zastavenia konania pre nedostatok právomoci súdu poskytuje strane sporu procesný predpis formou prípustnosti opravného prostriedku (odvolania), čo žalobkyňa napokon aj využila. Z vyššie uvedených dôvodov tak v konaní nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento odvolací dôvod nebol opodstatnený.

15. Čo sa týka vecnej správnosti posúdenia právomoci, žalobkyňa argumentuje, že subjektom, ktoré boli štátom určené na realizáciu karantény osôb vstupujúcich na územie SR, bolo Ministerstvo vnútra SR povinné uhradiť náklady, ktoré vznikli so stravou a ubytovaním týchto osôb, a to na základe nariadenia Vlády SR č. Tieto náklady tak vznikli priamo žalobcovi z iného titulu, ako na základe ustanovení

16. Podľa nariadenia Vlády SR č. subjekt hospodárskej mobilizácie, určený rozhodnutím alebo písomným príkazom na vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa až 10 pre iný subjekt hospodárskej mobilizácie, si uplatňuje finančné prostriedky u tohto subjektu.

17. Podľa Regionálny úrad verejného zdravotníctva prejednáva priestupky a iné správne delikty, ukladá pokuty a povinnosť nahradiť náklady podľa až 58.

18. Podľa náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.

19. V posudzovanej veci uplatnila žalobkyňa nárok na peňažnú náhradu za stravovanie, ktoré bolo poskytnuté žalovanej počas nariadenej karantény v určenom zariadení. Karanténa bola žalovanej nariadená z dôvodu ochrany verejného zdravia na základe zákona Stravovanie poskytnuté žalovanej počas karantény teda jednoznačne predstavovalo náklady, ktoré vznikli tým, že plnila povinnosť zotrvať po príchode na územie SR v karanténe. Vzhľadom na to sa na povinnosť ich náhrady vzťahuje citované ustanovenie , ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie. V konečnom dôsledku je na tomto právnom posúdení založená aj žaloba a sama žalobkyňa na uvedené ustanovenie poukazuje a odkazom na nález Ústavného súdu zmieňuje jeho súlad s SR.

20. Vychádzajúc z uvedeného, teda že žalobou uplatnené náklady stravovania žalovanej v karanténe sú nákladmi podľa , je tak priamo z textu citovaného ust. jednoznačné, že povinnosť nahradiť takéto náklady ukladá Regionálny úrad verejného zdravotníctva. To zakladá jeho právomoc rozhodovať v tejto veci a tým vylučuje právomoc súdu prejednať žalobou uplatnený nárok (, a Čl. 1 ). 21. Na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť zdôrazňovaná žalobkyňou v odvolaní, že náklady stravovania zaplatila zariadeniu žalobkyňa, ktorej ministerstvu táto povinnosť vyplývala z iného právneho predpisu ako zo , a to z citovaného nariadenia Vlády SR č. , a že od žalovanej tak žiada iba to, čo bolo plnené za ňu. V tomto prípade by sa jednalo o právny vzťah z bezdôvodného obohatenia ( ) a právomoc súdu by tu bola daná. V žalobe však žalobkyňa uvedené tvrdenie plnenia za iného neuvádza a dovodzuje uplatnené právo z tvrdenia, že žalovanej stravu zabezpečila a žiada za to zaplatiť. Žalobkyňa v žalobe neuvádza, že povinnosť zaplatiť za stravu mala žalovaná, že žalobkyňa zaplatila za ňu, a že žiada nahradiť to, čo za žalovanú plnila. Žalobkyňa uvádza, že žalovanej zabezpečila priamo stravu, nie že za ňu za stravu zaplatila. Hoci nie je právne posúdenie veci stranou sporu pre súd záväzné, aj sama žalobkyňa v žalobe uplatnila právo na zaplatenie za stravu s výslovným odkazom na ust.

22. Vzhľadom na uvedené je zmena tvrdenia žalobkyne prezentovaná v odvolaní, teda že uplatnený nárok žiada ako náhradu toho, čo plnila za žalovanú, uplatnením práva z odlišného právneho vzťahu, než z toho, ktorý vyplýval z tvrdení žalobkyne uvedených v žalobe. Jedná sa tak o zmenu žaloby ( ). Zmena žaloby je však v odvolacom konaní neprípustná ( ), a preto nebolo možné v odvolacom konaní vychádzať z toho, že žalobou uplatnené právo je uplatnené ako právo na vydanie bezdôvodného obohatenia a z tohto dôvodu mať danú právomoc súdu.

23. Z uvedeného vyplýva, že v konaní uplatnené právo na zaplatenie možno posudzovať iba ako právo na úhradu nákladov karantény uplatnené priamo tým, komu tieto náklady karantény vznikli. Jedná sa teda o právny vzťah vyplývajúci z ust. a nie z iného právneho vzťahu, napr. z bezdôvodného obohatenia.

24. Napokon sa nemožno stotožniť ani s názorom žalobkyne, že ust. sa nevzťahuje na situáciu, kedy náklady vzniknú inému subjektu ako orgánu verejného zdravotníctva. Z uvedeného ustanovenia v spojení s ust totiž uvedený právny záver dovodiť nemožno. Právomoc Regionálneho úradu verejného zdravotníctva je totiž uvedenými ustanoveniami vymedzená výlučne z hľadiska ukladanej povinnosti bez ohľadu na to, v prospech koho má byť táto povinnosť splnená. Úrad verejného zdravotníctva má tak ohľadom nákladov podľa právomoc konať nie len vo veciach, v ktorých by bol sám oprávnený, ale aj vo veciach, v ktorých je oprávneným na úhradu nákladov iný subjekt, či orgán verejnej moci, ako je tomu aj v tomto prípade. Z uvedeného vyplýva, že úrad verejného zdravotníctva nemusí byť prijímateľom úhrady nákladov, hoci o nej bude rozhodovať. V tomto je správny názor žalobkyne, podľa ktorého úrad verejného zdravotníctva nemôže byť v tomto prípade prijímateľom plnenia za náhradu nákladov stravovania. Ako však bol uvedené, to nie je podmienka danosti jeho rozhodovacej právomoci v tejto veci.

25. Význam pre riešenie otázky právomoci nemá to, že fyzické osoby neplatili všetky náklady spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Rozsah, v akom je uplatnené právo na úhradu nákladov podľa nemá žiaden dopad na to, že takto uplatnené právo má stále základ v citovanom ustanovení, a teda ani žiaden dopad na právomoc Regionálneho úradu verejného zdravotníctva z toho vyplývajúcu podľa

26. Čo sa týka žalobkyňou citovaných rozhodnutí iných okresných súdov SR, ktoré o obdobnom nároku vecne rozhodli, v žiadnom z nich nebola otázka právomoci súdu riešená výslovne a odvolací súd má zato, že implicitne v nich buď nebola vyriešená správne, alebo súdy posúdili žalobou uplatnené právo ako právo z bezdôvodného obohatenia, o čom by bolo možné uvažovať, ak by žalobkyňa zmenila žalobu ešte v konaní pred súdom prvej inštancie. Rozhodnutia iných súdov neodôvodňujúcich danosť právomoci súdu rozhodnúť o typovo identickom nároku nepovažoval odvolací súd za prekážku rozhodnúť s náležitým odôvodnením o otázke právomoci odlišne.

27. Vzhľadom na uvedené bolo napadnuté rozhodnutie o zastavení konania pre nedostatok právomoci súdu a o postúpení veci správne a odvolací súd ho preto potvrdil.

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .

Ak orgán, ktorému bol spor alebo vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, predloží spor alebo vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ( ).

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. až . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.