Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Saz-1-2023.pdf
PDF · 90.43 KB
Case nature
Area
Subarea
16Saz/1/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., narodená XX. XXXXXXXX XXXX, štátna príslušnosť: D. E. F., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpenej Centrom právnej pomoci, Kancelária Bratislava, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, IČO: 307 988 41, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Nové Zámky, so sídlom Bitúnková 8, Nové Zámky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-438-024/2023-AV z 25. mája 2023 o predĺžení zaistenia žalobkyne, takto
rozhodol:
I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-438-024/2023-AV z 25. mája 2023 zrušuje.
II. Správny súd v Bratislave nariaďuje, aby bola A. B. C., narodená XX. XXXXXXXX XXXX, štátna príslušnosť D. E. F., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, bezodkladne prepustená zo zaistenia.
III. Správny súd v Bratislave žalobkyni priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania voči žalovanému.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Rozhodnutím zo dňa 25. mája 2023 č. PPZ-HCP-BA12-438-024/2023-AV žalovaný rozhodol podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) o predĺžení zaistenia žalobkyne a jej ponechaní v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZpC“) na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25. júla 2023. 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 25. marca 2023 vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobkyne z dôvodu podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a uložení zákazu vstupu na územie členských štátov na dobu 3 rokov. Na uvedené rozhodnutie nadväzovalo rozhodnutie o zaistení vydané v ten istý deň pod č. PPZ-HCP-BA12-438-015/2023-AV, ktorým bola žalobkyňa umiestnená v ÚPZpC, so stanovením doby zaistenia do 25. mája 2023. Dôvodom zaistenia bolo dosiahnutie účelu výkonu administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Dobu zaistenia žalovaný stanovil s ohľadom na § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov s prihliadnutím na skutočnosť, že je potrebné vykonať úkony smerujúce k vystaveniu náhradného cestovného dokladu žalobkyne, ktorá riadnym cestovným dokladom nedisponovala, a ktoré bývajú časovo náročné, pričom ich výpočet rámcovo načrtol.
3. V samotnom odôvodnení rozhodnutia o predĺžení zaistenia žalobkyne žalovaný konštatoval, že dňa 22. mája 2023 mu bola doručená žiadosť ÚPZpC o predĺženie zaistenia z dôvodu, že napriek vykonaným úkonom smerujúcim k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, k jeho vystaveniu nedošlo a z tohto dôvodu nebolo možné zrealizovať výkon vyhostenia. Na základe uvedeného mal žalovaný za preukázané, že orgán verejnej správy smeruje k naplneniu účelu zaistenia. Záverom dodal, že nie je možné presne určiť dobu potrebnú k reálnemu výkonu administratívneho vyhostenia a túto možno iba odhadnúť z aplikačnej praxe. Za podstatný faktor označil predovšetkým komunikáciu medzi príslušnými orgánmi Slovenskej republiky a zastupiteľským úradom D. E. F.. II. Správna žaloba 4. Voči rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa správnu žalobu z dôvodu, že žalovaný na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil, navrhujúc rozhodnutie žalovaného zrušiť, žalobkyňu bezodkladne prepustiť zo zaistenia a priznať jej právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. 5. Žalobkyňa poukázala na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného v časti, v ktorej uvádza, že v prípade žalobkyne sa jedná iba o predĺženie zaistenia v rozmedzí 6 mesiacov, a nie o inštitút predĺženia lehoty zaistenia, ktorá môže byť predĺžená až na 12 mesiacov a to z dôvodu, že je to nutné na zabezpečenie náhradného cestovného dokladu potrebného na realizáciu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Žalovaný ďalej uviedol, že tento proces býva časovo náročný. 6. Z napadnutého rozhodnutia však naopak vyplýva, že vo veci zabezpečenia náhradného cestovného dokladu nedošlo ku žiadnemu posunu. Za situácie, kedy zo strany zastupiteľského úradu nedošlo ku žiadnemu konkrétnemu úkonu smerujúcemu ku vystaveniu náhradného cestovného dokladu, nemožno takúto nečinnosť pripisovať na ťarchu žalobkyne. Žalobkyňa má za to, že u nej existujú faktické prekážky jej vyhostenia, čo spôsobilo zánik účelu zaistenia a teda aj nemožnosť predĺženia jeho lehoty. III. Vyjadrenie žalovaného 7. Ku žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný v celosti zrekapituloval jeho argumentáciu obsiahnutú v napadnutom rozhodnutí a trval na svojom závere, že zaistenie žalobkyne smeruje k naplneniu jeho účelu, ktorým je jej reálne vyhostenie z územia Slovenskej republiky. IV. Skutkové a právne závery správneho súdu 8. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol podľa § 228 SSP na pojednávaní uskutočnenom dňa 23. júna 2023. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 9. Predmetom súdneho prieskumu sa stalo rozhodnutie žalovaného z 25. mája 2023 č. PPZ- HCP-BA12-438-024/2023-AV o predĺžení zaistenia žalobkyne najviac do 25. júla 2023 z dôvodu, že doposiaľ nebolo možné napriek vykonaným úkonom zabezpečiť vydanie náhradného cestovného dokladu potrebného na jej administratívne vyhostenie. 10. Úvodom správny súd uvádza, že podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Jedná sa o kumulatívne podmienky a preto
musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa. 11. Vyššie uvedené požiadavky pre zaistenie cudzincov, t, j, účelnosť a efektívnosť, musia byť splnené nielen v čase vydania rozhodnutia o zaistení, ale aj počas celej doby trvania zaistenia, čomu zodpovedá aj povinnosť žalovaného vyjadrená v § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 12. Na uvedené reflektuje aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu, ktorá vníma zaistenie cudzinca ako mimoriadny inštitút, ktorým sa fakticky obmedzuje alebo v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavuje osoba jej osobnej slobody. Ide teda o veľmi citeľný a intenzívny zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Krajnej povahy tohto inštitútu si bol napokon vedomý aj zákonodarca, a preto ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov (nadväzujúcim na obdobnú úpravu v článku. 15 ods. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES z 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území) striktne obmedzil dobu, po ktorú je možné cudzinca obmedziť na slobode najviac na 6 mesiacov, respektíve ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny alebo výkon trestu vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. 13. Práve v citovanom ustanovení možno nájsť odpoveď na nastolenú kľúčovú otázku, či bolo predĺženie zaistenia žalobkyne dôvodné ako aj zákonné. Z vyjadrenia žalovaného ku správnej žalobe, ktorý uviedol, že napadnutým rozhodnutím došlo „iba“ k predĺženiu prvej 6 mesačnej lehoty na zaistenie, sa správnemu súdu javí, že ten nie celkom porozumel, ako má pristupovať ku stanovovaniu dĺžky zaistenia ako aj ku samotnému, mimoriadnemu, inštitútu. Posudzovanie doby zaistenia, či už sa jedná o 6 mesačnú lehotu alebo 12 mesačnú lehotu, musí byť v každom prípade podrobené rovnako prísnym kritériám. 14. Zákonodarca totiž predpokladá, že ku predĺženiu lehoty zaistenia o ďalších až 12 mesiacov – teda nad rámec 6 mesačnej lehoty, môže orgán verejnej správy pristúpiť iba za predpokladu splnenia dvoch podmienok. V prvom rade, už v priebehu prvej etapy 6 mesačného zaistenia, musí byť konajúci orgán verejnej správy činný a to v tom smere, že bude aktívne a efektívne vykonávať úkony smerujúce k administratívnemu vyhosteniu. V druhom rade, v 6 mesačnej lehote buď sám štátny príslušník tretej krajiny sťažoval postup konajúceho orgánu verejnej správy tým, že nespolupracoval a maril tým výkon jeho administratívneho vyhostenia, alebo v tejto 6 mesačnej lehote nedošlo k vydaniu náhradného cestovného dokladu zo strany zastupiteľského úradu. 15. Z uvedeného je zrejmé, že už počas prvých 6 mesiacov zaistenia musí konajúci orgán verejnej správy robiť reálne a nie iba iluzórne úkony smerujúce ku výkonu administratívneho vyhostenia. Zároveň nemožno zamieňať nečinnosť žalovaného s nečinnosťou zastupiteľského úradu, ktorému bola adresovaná žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu. Správny súd zdôrazňuje, že zákonodarca v ustanovení § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov nepredpokladá, že by k zaisteniu cudzinca mohlo dôjsť aj za účelom prípravy administratívneho vyhostenia ale iba jeho výkonu [ako je tomu napríklad v ustanovení § 88 ods. 1 písm. a) bod 2 alebo § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov]. 16. S konkretizáciou na prejednávanú vec, žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie argumentujúc, že napriek vykonaným úkonom smerujúcim k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, k jeho vystaveniu nedošlo. Na obšírnejšie zdôvodnenie naplnenia predpokladov predĺženia zaistenia je skúpe tak napadnuté rozhodnutie ako aj samotná žiadosť ÚPZpC. Strohé tvrdenie o vykonaných úkonoch smerujúcich k výkonu administratívneho vyhostenia žalobkyne sú naviac aj v rozpore s predloženým administratívnym spisom, v ktorom sa nenachádzajú žiadne záznamy o tom, že by ÚPZpC zmienené úkony vykonal, o čo zarážajúce bolo zistenie správneho súdu, že v ňom absentuje dokonca žiadosť o overenie totožnosti žalobkyne, ktorá mala byť vykonaná bezprostredne po zaistení žalobkyne alebo samotná žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu. Správnemu súdu preto nezostalo nič iné, iba skonštatovať, že v dôsledku javiacej sa faktickej nečinnosti vo vzťahu k zabezpečeniu vydania náhradného cestovného dokladu sa ďalšie zaistenie žalobkyne (s prihliadnutím na zásadu v pochybnostiach v prospech žalobkyne) javí ako neefektívne a neúčelné. 17. Podobný prípad riešil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 08. decembra 2020, sp. zn. 10Szak/13/2020, podľa ktorého pasivita žalovaného môže viesť až ku záverom
o samoúčelnosti zaistenia: „Administratívny spis žalovaného v tejto súvislosti neposkytuje žiadne podklady, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia sťažovateľa, nakoľko dokumentuje iba skutkový stav veci ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení, podanie správnej žaloby a vyjadrenie žalovaného k nej. Identifikácia úkonov, ktoré je v prípade zaisteného potrebné vykonať (pre úspešnú realizáciu vyhostenia – pre ktorý dôvod je držaný v zaistení) poskytuje súdu v prípade preskúmania zákonnosti rozhodnutia, vzhľadom na počiatočné štádium zaistenia, iba informáciu o predpokladanej aktivite žalovaného, čo, dáva súdu možnosť hodnotiť efektívnosť takéhoto zaistenia len do budúcnosti. Avšak v prejednávanej právnej veci sťažovateľ podal správnu žalobu o prepustenie zaistenia v čase, keď bol v zaistení už viac ako dva mesiace. V takomto pokročilom štádiu pobytu v zaistení je pre posúdenie účelnosti a efektívnosti zaistenia (mať zaisteného k dispozícii pre účel výkonu administratívneho vyhostenia) nevyhnutné hodnotiť doposiaľ vykonané kroky žalovaného smerujúce k naplneniu tohto účelu (úspešný výkon vyhostenia), pričom prípadne zistená pasivita žalovaného by dôvodne viedla k záveru o tom, že pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa je samoúčelné.“. 18. Pokiaľ žalovaný v rozhodnutí o zaistení aspoň exemplifikatívne vymedzil úkony, ktoré sú mu z jeho praxe známe a vie, že tieto úkony sú potrebné na zabezpečenie vykonania administratívneho vyhostenia, nie je možné tolerovať, ak podľa nich následne (bez ďalšieho zdôvodnenia) nepostupuje. Pokiaľ bola žalobkyňa zaistená na účely administratívneho vyhostenia, a to sa v dôsledku nečinnosti žalovaného odďaľuje až do stavu, že jeho skutočný výkon je v nedohľadne, nemožno považovať zaistenie za napĺňajúce účel, ktorý žalovaný sám stanovil. 19. S ohľadom na uvedené dospel správny súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie nemá oporu v administratívnom spise predloženom žalovaným, a teda, skutkové zistenia v podobe vykonaných úkonov smerujúcich k administratívneho vyhosteniu žalobkyne z neho nevyplývajú, v dôsledku čoho toto rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP v spojení s postupom podľa § 230 ods. 1 písm. a) zrušuje a nariaďuje žalovanému bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia. 20. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd postupom podľa § 175 ods. 1 SSP a s poukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP žalobkyni, ktorá mala plný úspech v konaní, priznal právo na ich náhradu v plnom rozsahu. 21. O ich výške rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave [§ 443 ods. 2 písm. b) SSP a § 444 ods. 1 SSP]. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia [§ 446 ods. 2 písm. d) SSP]. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa [písm. a)]; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) [písm. b)]; je žalovaným Centrum právnej pomoci [písm. c)].