Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2CoE-144-2013.pdf
PDF · 81.76 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/144/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35724803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: S. C., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXX, o vymoženie 362,62 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 13.6.2013 č. k. 5 Er 3/2012-37 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súdnym exekútorom bola na súd doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného voči povinnému pre vymoženie sumy 362,62 Eur s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu rozhodcovského rozsudku vydaného dňa 19.4.2011 Rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave sp. zn. II /2010-320.
Následne súd citoval ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), ust. § 4 ods. 1-3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka a uviedol, že preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ich súlad resp. rozpor so zákonom a dospel k záveru, že žiadosti o udelenie poverenia nemožno vyhovieť.
Súd uviedol, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o bežnom účte zo dňa 13.1.2003, ktorú posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, kde je povinný v pozícií spotrebiteľa. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli aj všeobecné obchodné podmienky (čl. 4.9), v ktorých obsiahnutá rozhodcovská doložka mala založiť legitimitu pre exekučný titul a ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom. Je v nej uvedené, že všetky spory, ktoré medzi účastníkmi zmluvy vznikli alebo v budúcnosti vzniknú zo zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované rozhodcovským súdom, ktorý určí veriteľ. Takto formulovanú rozhodcovskú doložku si povinný ako spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkými Úverovými podmienkami, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Zároveň uviedol, že spotrebiteľ je v danom konaní slabšou zmluvnou stranou a rozhodcovská doložka v rámci predmetnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach.
Prvostupňový súd mal za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojom dôsledku k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú právne predpisy zamerané na ochranu spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok je vzhľadom na neexistenciu platnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky nevykonateľným rozhodnutím majúcim účinky paktu. Teda na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je nekalou podmienkou, ktorá nie je pre spotrebiteľa záväzná a z týchto dôvodov žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamieta.
Uznesenie bolo vydané vyšším súdny úradníkom, pričom zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Zdôraznil, že z úpravy § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa § 45, exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Účelom exekučného konania, jej nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Takýto výklad je neprípustný najmä z dôvodu, že platný právny poriadok SR neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej a teda nemá napr. právomoc vykonať vo veci samej dokazovanie alebo právomoc rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Uviedol, že cieľom prieskumu podľa § 45 ods. 1 písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní je zistenie, či povaha samotného plnenia je v súlade s právom. Samotné ustanovenie chráni povinného pred mocenským prinútením k určitému plneniu, ktoré je právom zakázané. Dôvodom na zastavenie exekučného konania by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom. Právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované len podľa právnych predpisov platných v čase uzavretia zmluvy. Dal do pozornosti súdu, že cieľom úpravy k § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C 40/08, ako aj skutočnosť, že v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti OZ. Zmluva o úvere bola upravená v obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z.. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovalo ustanovenie § 52 a nasl. a s ohľadom na novelu OZ od 1.1.2008 nevznikla jeho právnemu predchodcovi ani povinnosť dať predmetnú zmluvu do súladu s ustanovením § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových zisteniach nič
nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Súd prvého stupňa postupoval správne, ak skúmal pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie existenciu rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
Podľa Všeobecných obchodných podmienok čl. 4.9 sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené jedným rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie. Zmluvné strany sa zaviazali, podrobiť rozhodnutím rozhodcovského súdu, ktoré bude pre obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné. Klient má právo odmietnuť rozhodcovskú doložku písomne do 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvného vzťahu s bankou.
Občiansky zákonník síce až od 1. 1. 2008 v ust. § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31. 12. 2007. Občiansky zákonník účinný do 31. 12. 2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa takejto doložky sa rozhodcovské konanie začalo na základe žaloby podanej dodávateľom, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať žalobu na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ust. § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.
Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.
Bezvýznamnou je i argumentácia o potrebe vydania poverenia na vykonanie exekúcie pred rozhodnutím o zastavení exekučného konania. Samotný Exekučný poriadok totiž nie vždy vyžaduje, aby pred rozhodnutím o zastavení exekučného konania sa muselo rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ust. § 44 ods. 2 Ex. por. Je tomu tak v prípade späťvzatia návrhu na vykonanie exekúcie (§ 38 ods. 3 Ex. por.) a v prípade neodstránenia vád návrhu v určenej lehote (§ 40 ods. 2 Ex. por.). Ak teda osobitný právny predpis, ktorým je zákon č. 244/2002 Z. z. v ust. § 45 ods. 2 umožňuje zastaviť exekučné konanie bez toho, aby sa predtým rozhodlo o žiadosti o udelenie poverenia, absencia takéhoto rozhodnutia nie je dôvodom na zrušenie uznesenia o zastavení exekučného konania. Navyše v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučné konanie by sa zastavilo nie podľa ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z., ale podľa ust. § 44 ods. 3 Ex. por., proti ktorému ale odvolanie nie je prípustné na rozdiel od úpravy obsiahnutej v ust. § 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z.. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa preskúmaným rozhodnutím zamietol žiadosť o udelenie poverenia a nie zastavil exekučné konanie.
Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1 OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 224 ods. 4 O.s.p., nakoľko z tohto ustanovenia vyplýva, že ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.