Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-4-2013.pdf
PDF · 99.09 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/4/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Romana Tótha a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcov: 1/ O. K., nar. XX. X. XXXX, bývajúci v B., L. XXXX/ XX, 2/ Mgr. G. B., nar. X. XX. XXXX, bývajúca v B. - I. O., Z. XXXX/X, obaja zastúpení JUDr. Evou Petránovou, advokátkou Advokátskej kancelárie, s.r.o., Puškinova 16, Prešov, proti žalovanému: R. R., nar. X. X. XXXX, bývajúci v I. O., O. XXXX/XX, zastúpený JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom AK vo Vranove nad Topľou, M. R. Štefánika 171, o zaplatenie náhrady za zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 25C/230/2010 - 184 zo dňa 15. 10. 2012, jednomyseľne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom náhradu trov odvolacieho konania na účet ich právneho zástupcu vo výške 208,18 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a za výkon práva z vecného bremena vo výške 1.450,- eur s 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.450,- eur od 6. 10. 2010 do zaplatenia, každému po 1/2, t.j. 725,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej ho súd zaviazal zaplatiť žalobcom trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 817,22 eur a iných trov vo výške 251,63 eur v tej istej lehote a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V dôvodoch tohto rozsudku uviedol, že pôvodná žalobkyňa F. K. žiadala vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného vo výške 1.622,91 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 9. 5. 2009 do zaplatenia. Návrh odôvodnila tým, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. I. O. zapísanej na LV č. XXXX parc. č. KN E 319/14 vo výmere 1.208 m2, pričom na tejto nehnuteľnosti je postavený bytový dom súp. č. XXXX postavený na parcele KN C 1122 vo výmere 168 m2 zapísaných na LV č. XXXX. V tomto obytnom dome je byt vo výlučnom vlastníctve žalovaného, pričom žalovaný je aj podielovým spoluvlastníkom spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu. Žalovaný teda užíva nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobkyne. V priebehu konania došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti z pôvodnej žalobkyne, a to na základe darovacej zmluvy zo dňa 9. 5. 2012 na O. K. a Mgr. G. B.. Pôvodná žalobkyňa navrhla vstup týchto účastníkov do konania, pričom títo vyjadrili súhlas so vstupom do konania a uznesením č.k. 25C/230/2010 - 162 zo dňa 28. 6. 2012 súd pripustil ich vstup do konania na miesto pôvodnej žalobkyne. V priebehu konania zobrala žalobkyňa svoj návrh späť v časti o zaplatenie sumy nad 1.450,- eur a nad 8,5 % ročný úrok z omeškania od 14. 6. 2007 do zaplatenia a zároveň zmenila právnu kvalifikáciu a žiadala od žalovaného náhradu za zriadenie vecného bremena. Na základe vykonaného dokazovania súd potom zistil skutkový stav, podľa ktorého právni predchodcovia žalobkyne boli vlastníkmi predmetných nehnuteľností zapísaných
v pozemnoknižnej vložke 804 k.ú. I. O., parcely č. 309/1 a 319/2. Parcela č. 319/2 bola dňa 29. 5. 1958 rozdelená mimo iného aj na parcelu č. 319/14, pričom táto bola odpísaná na novú pozemnoknižnú vložku č. 890 v k.ú. I. O.. Vlastníkom tejto parcely sa stala F. K., rod. J., teda pôvodná žalobkyňa. Výmera tejto nehnuteľnosti bola 12 árov a 45 m2. Počas trvania vlastníckeho práva žalobkyne bol na jej nehnuteľnosti postavený bytový dom súp. č. XXXX zapísaný na LV č. XXXX v k.ú. I. O., pričom právny vzťah k parcele, na ktorej leží stavba č. XXXX, nie je evidovaný na liste vlastníctva. Bytový dom na pozemku pôvodnej žalobkyne bol postavený koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov. V rámci tohto bytového domu sa nachádzajú štyri byty; žalovaný je vlastníkom jedného z nich. Žalovaný je zároveň vlastníkom aj podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v podiele 73/284-tin. Vlastníci jednotlivých bytov sa stali vlastníkmi na základe zmluvy o prevode družstevného bytu, keďže pôvodne tieto boli v správe Stavebného bytového družstva. Povolený vklad v katastri u žalovaného bol pod č. V 5562/01. Vo vzťahu k bytovému domu bolo zák. č. 182/1993 Z.z., a to § 23 ods. 5 zriadené vecné bremeno na pozemok, pričom tieto skutočnosti medzi účastníkmi sporné neboli. Rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Prešove zo dňa 14. 9. 2005 č. OPÚ - 2005/44 - 235/ Ly, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. 10. 2005, bol schválený register obnovenej evidencie pozemkov v zastavanom území obce pre k.ú. I. O.. Vo vzťahu k vlastníckemu právu žalobkyne k predmetnej nehnuteľnosti sa nič nezmenilo. Po zmene právnej kvalifikácie svojho nároku žalobcovia predložili geometrický plán č. 13/2011 vyhotovený V. O., GEOMAP zo dňa 12. 4. 2011, kde pôvodná parcela č. KN C 1122 bola rozdelená na novovytvorené parcely KN C 1122/2, ktorá sa nachádza pod bytovým domom na pozemku žalobkyne vo výmere 137 m2 a priľahlé parcely č. 1129/7 vo výmere 42 m2 zo zadnej časti bytového domu, XXXX/X vo výmere 32 m2 z prednej časti bytového domu a prístupovú cestu 1129/5 vo výmere 53 m2. Na základe tohto geometrického plánu bol vyhotovený znalecký posudok č. 68/2011 Ing. J. W., ktorý stanovil všeobecnú cenu týchto nehnuteľností na 9.900,- eur, cenu ročného nájmu týchto pozemkov za 1 m2 spolu vo výške 654,72 eur a všeobecnú hodnotu práv a závad na bytovom dome, ako aj na prístupovej ceste na sumu 5.800,- eur. Štvrtina zo sumy 5.800,- eur je 1.450,- eur, teda žalovaná suma. V tejto súvislosti ďalej súd citoval ust. § 123, § 124, § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, ust. § 135c ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka, ust. § 1 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z.z. a ust. § 23 ods. 5 tohto zákona. V predmetnom konaní bolo nepochybne preukázané, že na nehnuteľnosti žalobkyne sa nachádza stavba, pričom ide o stavbu na cudzom pozemku v zmysle ust. § 135c Občianskeho zákonníka. Napriek skutočnosti, že táto stavba bola postavená socialistickou organizáciou pred rokom 1992, nešlo o stavbu oprávnenú, nakoľko vtedajší vlastníci nedali súhlas k takémuto konaniu. Ani vydanie kolaudačného rozhodnutia neznamená, že stavba je oprávnená. Predmetná stavba je bytový dom, v ktorom sa nachádzajú štyri byty, ktoré na základe zmluvy o prevode vlastníctva k družstevnému bytu nadobudli terajší vlastníci, medzi nimi aj žalovaný. Právny režim k tomuto bytovému domu je upravený ustanoveniami zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, pričom tento zákon upravuje okrem iného aj vzťah medzi vlastníkom bytu a vlastníkom pozemku, ak vlastník stavby nie je zároveň aj vlastníkom pozemku. Pokiaľ teda vlastník bytového domu nie je aj vlastníkom pozemku, pričom nie je možné vyriešiť jeho vzťah postupom podľa § 23 ods. 1 až 4, vzniká zo zákona k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníka domu. Argumentácia žalovaného vo vzťahu k údajnému nesprávnemu postupu bytového družstva, že pri prevode vlastníctva k jednotlivým bytom bolo potrebné previesť aj priľahlý pozemok podľa súdu neobstojí, vzhľadom práve na vyššie uvedené, keďže bytové družstvo nebolo vlastníkom pozemku, ale len samotného bytového domu. Nebolo teda ako nevlastník oprávnené prevádzať akúkoľvek časť pozemku, či už pod bytovým domom alebo v jeho blízkosti. Neobstojí argumentácia žalovaného, že zák. č. 182/1993 Z.z. neobsahuje povinnosť vlastníkov bytov, v prospech ktorých bolo zriadené vecné bremeno, platiť náhradu za toto vecné bremeno a teda, že vecné bremeno je bezodplatné. Súd v tejto súvislosti poukázal na § 23 ods. 5 cit. zákona, ktorý odkazuje na právnu úpravu § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka. Zákon č. 182/1993 Z.z. je špeciálny zákon vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, pokiaľ teda neobsahuje úpravu týkajúcu sa náhrady za zákonné vecné bremeno v prípade, že o takúto náhradu vlastník pozemku požiada súd, je oprávnený o takomto jeho nároku rozhodovať podľa všeobecného predpisu, teda Občianskeho zákonníka § 135c ods. 3. Ďalej súd poukázal na znenie čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, ktorá uvádza, že nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné v Slovenskej republike ako v právnom štáte uskutočniť len na základe zákona a za primeranú náhradu. Pôvodná žalobkyňa a terajší žalobcovia sú obmedzení vo výkone svojho vlastníckeho práva tým, že pred rokom 1989 dlhodobo nemohli využívať svoju nehnuteľnosť, hoci bola žalobkyňa riadne ako vlastníčka evidovaná. Počas tejto doby bol na jej pozemku a bez jej súhlasu postavený bytový dom. Následne v súlade so zák. č. 182/1993 Z.z. boli byty, ktoré dovtedy užívali nájomníci ako družstevné byty prevedené do ich vlastníctva a v súčasnosti užívajú okrem žalovaného aj ďalší vlastníci bytov časť nehnuteľnosti žalobkyne, pričom táto už nikdy
túto časť svojho pozemku pod bytovým domom a blízko bytového domu nebude môcť účelne využívať. Zák. č. 182/1993 Z.z. mal vyriešiť práve takéto vzťahy, pokiaľ v minulosti boli postavené stavby na cudzích pozemkoch, hoci so stavebným povolením, ale predsa len podľa súčasnej právnej úpravy ako neoprávnené stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Bolo tu teda zriadené zákonné vecné bremeno. Súd konštatoval, že nemôže akceptovať argumentáciu žalovaného, že toto zákonné vecné bremeno by malo byť bezodplatné, keďže týmto by sa prejavila medzi vlastníkom bytu užívať svoju nehnuteľnosť a na základe vecného bremena aj nehnuteľnosť žalobcov, absolútna nerovnováha k obmedzeniu vlastníckeho práva pôvodnej žalobkyne, teraz žalobcov, ktorí nielenže nemôžu užívať časť svojej nehnuteľnosti z dôvodu existencie neoprávnenej stavby na ich pozemku, ale ani za zákonné vecné bremeno by nemali dostať žiadnu náhradu. Toto súd považoval v demokratickej spoločnosti a v právnom štáte za absolútne neprípustné. Súd mal za to, že pôvodná žalobkyňa a neskôr žalobcovia mohli žiadať primeranú náhradu za zákonné vecné bremeno, ktoré už na danej nehnuteľnosti existuje v prospech vlastníkov bytu, tak ako to umožňuje zákon v prípade zriadenia vecného bremena súdom podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa si na vlastné náklady dala vyhotoviť geometrický plán, ktorý presne vymedzil jej pozemok pod bytovým domom a priľahlé pozemky a taktiež prístupovú cestu. Znaleckým posudkom bola stanovená náhrada za toto zriadené vecné bremeno vo výške 5.800,- eur, pričom štvrtina, ktorá pripadá podľa vlastníctva bytu na žalovaného, je práve žalovaná suma 1.450,- eur. Súd takto vypočítanú náhradu považoval vzhľadom na lokalitu a veľkosť pozemku za primeranú, a preto v tejto časti žalobe vyhovel. Pôvodne žalobkyňa žiadala priznať úrok z omeškania z titulu bezdôvodného obohatenia vo výške 9 % ročne od 9. 5. 2009 do zaplatenia, neskôr po úprave žalobného návrhu žiadala priznať sumu 1.450,- eur a úroky z omeškania od 14. 6. 2007, teda 3 roky spätne od podania žaloby. Súd však nemal preukázané, aby žalobkyňa pred podaním žaloby žiadala žalovaného o úhradu bezdôvodného obohatenia, resp. náhrady za zriadené vecné bremeno. O tejto svojej povinnosti sa podľa súdu žalovaný dozvedel až doručením platobného rozkazu dňa 6. 10. 2010, do tejto doby sa žalovaný nemohol dostať do omeškania, keďže povinnosť platiť náhradu za vecné bremeno mu nevyplývala priamo zo zákona. V prevyšujúcej časti čo do úroku z omeškania, teda za obdobie od 14. 6. 2007 do 5. 10. 2010 súd návrh ako nedôvodný zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a tieto priznal z titulu právneho zastúpenia vo výške 817,22 eur a z titulu iných trov vo výške 251,63 eur. Iné trovy pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku a z trov dôkazov (odmena za vyplatený geometrický plán, odmena za vyplatený znalecký posudok). Trovy právneho zastúpenia boli vypočítané podľa § 10 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a navrhol tento zmeniť a žalobu zamietnuť. V dôvodoch odvolania poukázal na to, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný do svojho vlastníctva zmluvou o prevode podľa zák. č. 182/1993 Z.z. nadobudol byt nachádzajúci sa v bytovke postavenej na pozemkoch, ktoré sú teraz zapísané na liste vlastníctva ako vlastníctvo žalobcov. K pozemku, na ktorom je budova postavená je zriadené právo zodpovedajúce vecnému bremenu a toto je zapísané aj na liste vlastníctva. Toto právo bolo dohodnuté bezodplatne a v súlade so zákonom. Rozhodnutie súdu je nesprávne, lebo je v rozpore s § 23 ods. 3 a 5 zák. č. 182/1993 Z.z.. Poukázal na to, že v zmysle § 23 ods. 3 tohto zákona bolo družstvo povinné previesť vlastníctvo zastavaného a priľahlého pozemku bezodplatne na vlastníka bytu alebo nebytového priestoru, pričom veľkosť podielu sa určí podľa § 5 ods. 1 písm. b) a túto povinnosť má bytové družstvo aj pri bezodplatnom prevode bytu podľa osobitného predpisu. Ďalej poukázal na ust. § 23 ods. 5 tohto zákona, podľa ktorého, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Teda vecné bremeno tu vzniklo priamo zo zákona podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že podľa § 151p ods. 1 Občianskeho zákonníka vecné bremená zanikajú rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. K zániku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zmluvou je treba vklad do katastra nehnuteľností, pričom žalobcovia nepreukázali, aby toto právo zaniklo. Na odvolacom pojednávaní potom zástupca žalobcu odvolanie upresnil v tom zmysle, že ak zo zákona vzniklo bezplatne vecné bremeno k uvedenému pozemku, tak ak by mali mať žalobcovia nárok na náhradu za zriadenie vecného bremena, jednak by to muselo byť uvedené v zákone a jednak by muselo najprv zaniknúť vecné bremeno, ktoré bolo zriadené bezodplatne a muselo by sa zriadiť vecné bremeno za náhradu, až vtedy by im vzniklo právo na zaplatenie požadovanej náhrady.
Žalobcovia vo svojom vyjadrení na odvolanie žalovaného navrhli potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa. Poukázali na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Ak sa čo i len jedna zo zákonných podmienok uvedených v ust. čl. 20 ods. 4 Ústavy SR nesplní, zásah do vlastníctva nemožno označiť za také obmedzenie vlastníckych práv, ktoré je v súlade s Ústavou. Zákonné ust. § 23 ods. 3 zák. č. 182/1993 Z.z. nemožno subsumovať na túto konkrétnu situáciu a to z dôvodu, že bytové družstvo nebolo vlastníkom pozemku pod bytovým domom a platí zásada, že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má. Zákonom č. 182/1993 Z.z. bolo zriadené vecné bremeno v prospech vlastníkov bytov, aby bola vylúčená možnosť uplatnenia a použitia ustanovenia § 135 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.j. týmto bola vylúčená možnosť domáhať sa vlastníkom pozemkov odstránenia stavby a prikázania stavby do vlastníctva vlastníkovi pozemku za náhradu. V nadväznosti na to možno vyvodiť záver, že do úvahy na usporiadanie pomerov a vzťahov medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku prichádza použitím ust. § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka tak, ako to uvádza súd prvého stupňa v rozhodnutí. Žalobcovia mali za to, že práve pre tento prípad je potrebné použiť toto ustanovenie, ktoré v súvislosti s ust. § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov o zriadení vecného bremena vylučuje použitie ustanovenia v časti odstránenia stavby, resp. prikázania stavby do vlastníctva vlastníkovi pozemku alebo priamo odkazuje na ust. § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré vyporiadáva právne vzťahy medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby priznaním nároku na náhradu. Podmienka poskytnutia primeranej náhrady za odňatie vlastníckeho práva alebo jeho obmedzenie je aj súčasťou ochrany, ktorú priznáva Protokol č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Európsky súd pre ľudské práva to uviedol vo viacerých právnych názoroch.
Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Odvolací súd citoval tieto ustanovenia z dôvodu, že v odvolacom konaní sa môže zaoberať len tými dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ v odvolaní uviedol. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto ustanovenia zdôrazňuje z toho dôvodu, že za vadu konania nemožno považovať skutočnosť, že skutkový stav veci nebol zistený úplne, ale len to, že pri jeho zisťovaní nebolo postupované v súlade s § 120 O.s.p.. Odvolací súd však takéto vady konania pred súdom prvého stupňa nezistil, a preto nebolo možné ust. § 212 ods. 3 O.s.p. na daný prípad aplikovať. V ostatnom odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, konštatuje správnosť dôvodov a záveru vysloveného súdom prvého stupňa, že žalobcom patrí náhrada za zákonné vecné bremeno a tieto dôvody dopĺňa o nasledovné:
Právny režim vecných bremien zriadených na základe zákona sa v otázkach neupravených špeciálnymi verejnoprávnymi predpismi riadi všeobecnou občianskoprávnou úpravou. Je pravdou, že zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v ust. § 23 ods. 5 nerieši otázku náhrady za vzniklé vecné bremeno, avšak poskytovanie náhrad by bolo možné odvodiť z čl. 20 ods. 5 Ústavy SR, resp. aj z ust. § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, to je však len zopakovaním obsahu uvedenej ústavnej normy. Z právnej aplikácie a interpretácie ust. § 128 Občianskeho zákonníka treba uviesť, že ods. 1 tejto právnej normy upravuje podmienky dočasného obmedzenia vlastníckeho práva spočívajúce v použití veci vlastníka, zatiaľ čo ods. 2 sa týka trvalých obmedzení vlastníckeho práva. Kritéria vyplývajúce z ods. 1 o podmienkach obmedzenia vlastníctva na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere sa netýkajú zákonných vecných bremien, ako trvalých obmedzení vlastníckeho práva, preto na rozhodovanie o náhrade za tieto trvalé obmedzenia nie sú použiteľné. Pri nedostatku inej právnej úpravy by právo na náhradu za vzniklé zákonné vecné bremená bolo možné odvodiť aj zo všeobecne uznávaných právnych princípov, ako príkazov na ochranu základných práv a slobôd, teda aj základného práva vlastniť a užívať majetok. Ak teda špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba použiť, ako je už vyššie uvedené, úpravu súkromnoprávnu a zásadne teda nemožno užívať vecné bremeno bezplatne, ale len za odplatu. Náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom vyplývajúcim z vecného bremena. Na záver je treba zdôrazniť, že skutočnosť, že povinnosť náhrady za zriadenie vecného bremena zo zákona nebola v ňom upravená, neznamená, že takáto náhrada za zriadenie vecného bremena nepatrí. Takýto výklad
by bol zrejme v rozpore s Ústavou SR a s Listinou základných práv a slobôd, ktorá v čl. 11 ods. 5 pripúšťa obmedzenie vlastníckeho práva len zo zákona a za náhradu, pričom za obmedzenie práva považuje akékoľvek obmedzenie v obvyklom užívaní nehnuteľností. Je možné teda uviesť, že náhrada vlastníkovi nehnuteľnosti prislúcha a je vymáhateľná súdom.
Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, a to aj vo výroku o priznanom úroku z omeškania, ako aj vo výroku o trovách konania. Výška úroku z omeškania bola stanovená v súlade s Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia, ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu v danom prípade bola 1 %, takže ak bol priznaný úrok vo výške 8,5 % ročne, je to v súlade s hore uvedeným ustanovením. Výrok o trovách konania súdu prvého stupňa je v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
V odvolacom konaní boli žalobcovia úspešní, a preto im patrí náhrada trov konania v zmysle § 224 ods. 1 O.s.p. a ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a to za právne služby - vyjadrenie žalobcov v 1. a 2. rade k odvolaniu žalovaného zo dňa 7. 1. 2013 a účasť na pojednávaní dňa 26. 9. 2013, tarifná hodnota je 1.450,- eur a tarifná odmena za 1 úkon je 71,37 eur, za 2 úkony je to 142,74 eur. Zníženie tarifnej odmeny v zmysle § 13 ods. 2 o 50 %, čo je 71,37 eur, spolu 71,37 eur, k tomu režijný paušál za rok 2013 2x po 7,81 eur, čo je 15,62 eur, spolu 86,99 eur (avšak žalobcovia v návrhu požadovali sumu 86,74 eur a súd je touto menšou sumou viazaný), k tomu 20 % DPH 17,35 eur, celkom 104,09 eur. Takáto odmena patrí u každého žalobcu, to znamená spolu je to 208,18 eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.