Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-269-2011.pdf
PDF · 98.7 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/269/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márii Šramkovej a členov senátu JUDr. Beáty Jurgošovej a JUDr. Romana Bolebrucha, v právnej veci navrhovateľa: Donau -Tankschiffahrtsgesellschaft m.b.H., so sídlom Handelskai 130, 1020 Wien, Spolková republika Rakúsko, zastúpený: JUDr. Beátou Kaprinayovou, advokátkou, so sídlom AK Šoltésovej 22, Bratislava, proti odporcovi: Ukrainian Danube, Shipping Company (UDP), so sídlom Krasnoflotska 28, Izmail, Ukrajina, zastúpený: JUDr. Radovan Repa, advokát, so sídlom Laurinská 12, Bratislava, o zaplatenie 56.263,25 eura s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 21C/144/2007-311 zo dňa 02.02.2011, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti sa p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 55.939,99 eur s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 16.07.2007 do zaplatenia a 323,26 eur s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 13.3.2008 do zaplatenia, na účet navrhovateľa číslo: N.-Y. XXXX-XXXXX/XX, kód banky BLZ: XXXXX, N.: N., L.: V., všetko do 15-tich dní po právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu navrhovateľa vo výške 11.020,79 eur na účet vedený v Tatra banke, a.s., č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, do 15 dní po právoplatnosti rozsudku. Zároveň odporcovi uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike zastúpenej Okresným súdom Bratislava II trovy štátu v sume 13,28 eur, do 15 dní po právoplatnosti rozsudku.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom zo dňa 17.08.2007 po jeho zmene, navrhovateľ sa domáhal od odporcu titulom náhrady škody zaplatenia sumy 55.939,99 eur s úrokom z omeškania vo výške 14,75 % ročne od 16.07.2007 do zaplatenia a sumy 323,260 eur s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne odo dňa 13.03.2008 do zaplatenia.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že k škodovej udalosti došlo dňa 28.06.2006 pri protiprúdnej plavbe tlačnej zostavy odporcu UDP-Praga, ktorá sa dostala do kolízie so stojacim plavidlom navrhovateľa DTSG Eiltank 8. Uviedol, že z vykonaného znaleckého dokazovania ako aj z predložených listinných dôkazov vyplýva, že jednoznačnou príčinou škodovej udalosti bolo roztrhnutie zväzovacích lán a následné uvoľnenie člna DS 1816 z tlačnej zostavy Praga, ktorý narazil do stojaceho plavidla Eiltank 8. Stav použitých lán ako aj technologický postup pri zhotovovaní viazacích ok na lane bol v
rozpore so všetkými používanými štandardmi. Plavidlo Eiltank 8 pritom svojim viazaním na pontóne neporušilo žiaden predpis a nespôsobovalo nebezpečnú prekážku pre plavbu. S poukazom na vyššie uvedené mal súd za preukázané, že k škodovej udalosti, ktorá má svoj pôvod v prevádzke dopravného prostriedku a vzniku škody skutočne došlo, a príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a vzniknutou škodou je daná. Nakoľko došlo k stretu dvoch prevádzok, pričom nebola preukázaná žiadna účasť navrhovateľa na spôsobení škody, za škodu zodpovedá výlučne a v plnej výške odporca, ktorý sa tejto zodpovednosti zbaviť nemôže. Niet pochýb, že škodová udalosť mala pôvod v osobitnej prevádzke dopravného prostriedku a teda odporca nemá možnosť liberácie a už vôbec nie na základe ním tvrdenej skutočnosti o tom, že škodovú udalosť nezavinil. Otázka zavinenia škodovej udalosti je vo vzťahu k prejednávanej veci právne bez významu, čo v konaní v konečnom dôsledku uznal aj samotný odporca. Spornou teda zostala výška škody, ktorú je odporca povinný navrhovateľovi nahradiť a tiež otázka, či navrhovateľ mal právo uplatniť si v rámci náhrady škody aj tzv. zdržné, ktorého uplatňovanie je určitou obchodnou zvyklosťou v prípade vnútrozemskej námornej plavby.
V prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov sa tak ako v ostatných prípadoch zodpovednosti za škodu uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk.
Pokiaľ ide o výšku skutočnej škody, táto bola v konaní preukázaná jednak vykonaným znaleckým dokazovaním, keď znalec uviedol, že výška škody na plavidle sa rovná nákladom na opravu, ktorá plavidlo uviedla do stavu ako pred poškodením ako aj faktúrami predloženými navrhovateľom, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ mal okrem nákladov na samotnú opravu plavidla v súvislosti so vznikom škodovej udalosti aj ďalšie náklady. Ide jednak o náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s privolaním spoločnosti Gielisch, t.j. havarijného komisariátu, ktorý vykonal šetrenie nehody a za tieto činnosti fakturoval navrhovateľovi sumu spolu vo výške 4.538 eur a jednak náklady, ktoré predstavujú škodu na úniku pohonných hmôt, ktoré spoločnosť Slovnaft, a.s. vyčíslila v sume 6.891,24 eur, a výšku škody neskôr navýšila o 323,26 eur. Výšku týchto nákladov navrhovateľa odporca v konaní nesporoval, pričom v konaní nebola preukázaná ani žiadna skutočnosť odôvodňujúca záver súdu o tom, že by tieto náklady nepredstavovali skutočnú škodu navrhovateľa. Preto ich súd ustálil vo výške tak, ako boli príslušnými subjektmi fakturované a mal za to, že spolu s nákladmi na opravu plavidla predstavujú skutočnú škodu, ktorá navrhovateľovi vznikla v súvislosti so škodovou udalosťou. S poukazom na uvedené odporcovi uložil povinnosť uhradiť navrhovateľovi skutočnú škodu vo výške 21.739,50 eur.
Pokiaľ ide o tzv. zdržné, medzi účastníkmi bolo sporné, či navrhovateľ má nárok na túto paušalizovanú náhradu zisku, ktorý by navrhovateľovi vznikol v prípade, že by k škodovej udalosti nedošlo. Odporca tvrdil, že navrhovateľ má nárok iba na skutočne preukázaný ušlý zisk. Súd sa stotožnil s právnou argumentáciou navrhovateľa, že ako poškodený má nárok na zdržné, pričom tento svoj záver oprel najmä o rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 34Cb 5/02-276 a zaužívané obchodné zvyklosti, ktoré sú súčasťou obyčajového práva a zároveň prameňom práva medzinárodného. Hoci je zrejmé, a súd nepopiera, že dodržiavanie obchodných zvyklostí je v slovenskom právnom poriadku charakteristické najmä pre obchodné záväzkové vzťahy, avšak mal vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, kedy na toku rieky Dunaj na území Slovenskej republiky došlo k zrážke lodí dvoch zahraničných spoločností (z ktorých jedna je členom EÚ) za to, že na obchodné zvyklosti je s poukazom na absenciu podrobnejšej právnej úpravy „námorného práva“ v právnom poriadku Slovenskej republiky potrebné prihliadnuť. Danú vec teda posúdil aj v súlade so zaužívanými obchodnými zvyklosťami poriečnych štátov Dunaja a teda aj Slovenskej republiky. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že zdržné je inštitútom, ktorý je v rámci vnútrozemskej plavby uplatňovaný a zaužívaný a to aj samotným odporcom, pričom jeho účelom je nahradiť prevádzkovateľovi plavidla paušalizovaný ušlý zisk z dôvodu núteného zdržania plavidla. Nakoľko škodca je v zmysle § 442 Občianskeho zákonníka povinný nahradiť poškodenému okrem skutočnej škody aj ušlý zisk, pričom tento je v rámci vnútrozemskej plavby obyčajne paušalizovaný, mal súd za to, že paušalizácia ušlého zisku je v tomto prípade v súlade so zákonom. Poukázal na to, že právnu normu je potrebné vykladať i s prihliadnutím k jej účelu, ktorý zákonodarca sledoval, čo je v tomto prípade kompenzácia majetkovej ujmy. Tomuto záveru svedčí aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 34Cb 5/02-276, z ktorého vyplýva, že krajský súd uznal inštitút zdržného v ním prejednávanej veci. Nakoľko je majetková ujma v prípade vnútrozemskej plavby zvyčajne uhrádzaná paušalizovane, mal súd za to, že odporca je navrhovateľovi povinný uhradiť zdržné za 19 dní, 5 hodín a 15 minút vo výške 34.593,75 eur tak ako žiadal navrhovateľ. Odporca takto určenú výšku
zdržného nespochybnil a v konaní spôsob výpočtu nenamietal. Namietal jedine priznanie zdržného ako takého, preto súd navrhovateľovi priznal zdržné tak, ako bolo navrhovateľom uplatnené. Vzhľadom na uvedené právne závery, súd rozhodol tak, že odporca je povinný navrhovateľovi zaplatiť náhradu škody spolu vo výške 56.263,25 eur.
Súd konštatoval, že nakoľko odporca svoj dlh neuhradil, preto je s plnením peňažného dlhu v omeškaní. Hoci navrhovateľ odporcovi faktúry na úhradu škody doručil dňa 15.05.2007 (v prípade faktúry znejúcej na sumu 55.939,99 eur) a dňa 12.03.2008 (v prípade faktúry znejúcej na sumu 323,26 eur) odporca tieto do dnešného dňa neuhradil. Dospel k záveru, že s poukazom na uvedené navrhovateľovi okrem istiny prináležia aj úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 55.939,99 eur od 16.7.2007 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 323,26 eur od 13.3.2008 do zaplatenia. Návrh navrhovateľa v časti úrokov z omeškania presahujúcej výšku občianskoprávnych úrokov z omeškania zamietol, nakoľko náhrada škody spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku je inštitútom Občianskeho práva.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. a čiastočne úspešnému navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania.
Odporcovi, ktorý bol v konaní neúspešný, uložil povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške 13,28 eur.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným súdu dňa 24.03.2011, a to v časti v ktorej bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 34 593,75 eur (skutkovo vymedzené v žalobe ako zdržné) a na túto sumu pripadajúci úrok z omeškania v zmysle napádaného rozsudku. Uviedol, že rovnako napáda výrok o trovách konania, nakoľko nárok navrhovateľa uplatnený v konaní môže byť dôvodný iba do sumy 21 346,24 eur v dôsledku čoho je dôvod na priznanie pomernej náhrady trov konania odporcovi v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p.. Ďalej uviedol, že napádané rozhodnutie považuje za nesprávne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom ako aj z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že žalobou zo dňa 17.8.2007 navrhovateľ si uplatnil popri iných nárokoch aj sumu 34 593,75 eur, ktorú v bode V. žaloby skutkovo odôvodnil jako zdržné, s tým, že za každý deň vyradenia jeho plavidla z prevádzky si účtuje zdržné na základe sadzby 1800 eur. Bol toho názoru, že z vykonaného dokazovania možno mať maximálne za preukázané, že plavidlo navrhovateľa malo byť počas opravy na inom mieste a nevykonávala sa s ním plánovaná činnosť, čo však nepreukazuje, že navrhovateľ v skutočnosti prišiel o nejakú zákazku, aká bola hodnota tejto zákazky a aké náklady na ňu pripadali. Suma uplatnená v konaní jako zdržné teda nijako nesúvisí čo do nárokovateľnosti a jej výšky s prípadným skutočným ušlým ziskom, čo bolo rovnako namietané odporcom na pojednávaní 2.2.2001. Aj zo samotnej žaloby (viď strana 5 žaloby) vyplýva, že navrhovateľ si zdržné uplatňuje ako paušalizovanú náhradu a nie ako to, o čo v skutočnosti prišiel. Mal za to, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 34Cb 5/02-276, ktorým napádané rozhodnutie dôvodí, nemožno na toto konanie aplikovať, nakoľko v konaní 34Cb 5/02 išlo o zodpovednosť za škodu zo zmluvného vzťahu medzi podnikateľskými subjektmi, ktorá sa spravovala Obchodným zákonníkom a teda bolo prípustné aplikovať § 381 Obchodného zákonníka. V tomto konaní bolo rovnako uplatnené zdržné, ktoré dokonca navrhovateľ identický s navrhovateľom v tomto konaní právne kvalifikoval ako obvyklý ušlý zisk (teda nie skutočný ušlý zisk). Uvedené rozhodnutie preto nesvedčí dôvodnosti nároku na uplatnené zdržné ale práve opaku. Ak už raz bol určitý skutkovo vymedzený nárok (zdržné) kvalifikovaný súdom ako pravdepodobný zisk v zmysle § 381 Obchodného zákonníka nemalo by byť s poukazom na zásadu predvídateľnosti práva, ktorá je jedným z atribútov princípu právneho štátu zakotvený v Ústave možné, aby bol ten istý skutkovo vymedzený nárok právne kvalifikovaný súdom inak, t.j. ako skutočný ušlý zisk. Uplatnené zdržné môže predstavovať paušalizovaný zisk v zmysle § 381 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie však na právny vzťah prejednávaný v tomto konaní použiť nemožno. Poukázal na to, že pokiaľ ide o nariadenie z 23.11.1999 (určujúceho výšku zdržného uplatneného v tomto konaní), viď č.l. 263-265 treba predovšetkým zdôrazniť, že sa jedná o právny predpis vydaný v Bonne resp. Berlíne t.j. právny predpis platný v SRN a odporca nevidí logický dôvod, aby sa týmto predpisom spravoval navrhovateľ, ktorý je rakúskou spoločnosťou. Tento predpis je vykonávacím predpisom vydaným k ustanoveniam Obchodného zákonníka o špedičnej zmluve „Frachtvertrag“ (platného v SRN-Handelsgesetzbuch) a ani
sa nevzťahuje na nároky z mimozmluvného vzťahu, ako bolo uvedené na pojednávaní dňa 2.2.2011. Vzhľadom na uvedené mal za preukázané, že navrhovateľ nepreukázal žiadnym relevantným spôsobom akýkoľvek formálny či neformálny prameň súkromného alebo medzinárodného práva, z ktorého by vyplýval nárok na zdržné pre prípad zodpovednosti za škodu z mimozmluvného vzťahu. Mal za to, že v napádanom rozhodnutí súd nesprávne právne posúdil vec a dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietne a odporcovi prizná pomernú náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p..
K odvolaniu sa písomne vyjadril navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním doručeným súdu dňa 2.05.2011. Uviedol, že v danom prípade ide o mimozmluvnú zodpovednosť za škodu, ktorá sa spravuje prednostne ustanoveniami občianskeho zákonníka. napriek tomu, že ušlý zisk, ako inštitút, je upravený aj v Obchodnom zákonníku, ktorý pôsobí v danom prípade voči Občianskemu zákonníku ako lex specialis, nejedná sa o odlišný inštitút. Podstatou ušlého zisku je ujma vyjadriteľná v peniazoch, spočívajúca v tom, že poškodený v dôsledku škodnej udalosti nedosiahne rozmnoženie majetkových hodnôt, ktoré sa dalo očakávať pri pravidelnom chode vecí (t.j. keby nebolo došlo k vzniku škody). V zmysle § 422 ods. 1 OZ uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Mal za to, že odporca si toto ustanovenie zákona interpretuje mylne, keď si slovné spojenie „to, čo poškodenému ušlo“ vykladá tak, že uplatnené zdržné nemožno považovať za ušlý zisk. Zákonná dikcia hovorí o skutočnej škode, nie o skutočnom ušlom zisku. Zákon neupravuje konkrétny spôsob výpočtu ušlého zisku, nie je preto možné akceptovať argumentáciu odporcu v danom bode. Výpočet ušlého zisku závisí od každého konkrétneho prípadu a okolností škodovej udalosti, nemožno aplikovať jeden vzorec výpočtu na všetky prípady škody titulom ušlého zisku. Poukázal na to, že ako vyplýva už zo súdneho spisu, navrhovateľ vypočítal výšku zdržného prvotne podľa právneho predpisu vydaného v Bone. Odporca namietal, že tento právny predpis sa nevzťahuje na navrhovateľa, keďže je rakúskou spoločnosťou. Uviedol, že v konaní riadne zdôvodnili, prečo sa navrhovateľ spravuje konkrétnym právnym predpisom, a to z dôvodu, že vlastníkom spoločnosti navrhovateľa je nemecká spoločnosť: Reederei Jaegers GmbH sídliaca v Duisburgu. Konkrétne sadzby používa pre všetky svoje dcérske spoločnosti. Z tohto dôvodu do spisu založili aj tabuľku zdržného - Liegegelder, ktorú navrhovateľ povinne zverejňuje vo všetkých štátoch cez ktoré plávajú jeho plavidlá. To však neznamená, že rakúske právo tento pojem nepozná, prípadne, že ho nepoužíva. Naopak, zdržné ako také je zakotvené priamo vo Všeobecnom občianskom zákonníku rakúskom. Skutočnosť, že navrhovateľ naozaj prišiel o zisk bola riadne preukázaná výkazom objednávok pre plavidlo Eiltank 8. Akceptácia inštitútu zdržného ako ušlého zisku súdom na Slovensku už nie je ojedinelá. Zdržné je druhom ušlého zisku, pričom nie je podstatné, či sa na škodovú udalosť vzťahujú prednostne ustanovenia obchodného alebo občianskeho zákonníka. Navrhovateľ navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť, a žiadal priznať náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p. ) preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ) a dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu.
Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav veci ( § 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil ( § 157 O.s.p.), na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd ( § 219 ods. 2 O.s.p. ).
Na základe výsledkov dokazovania na súde prvého stupňa dospel odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd k záveru, že zdržné je inštitútom, ktorý je v rámci vnútrozemskej plavby uplatňovaný a zaužívaný, pričom jeho účelom je nahradiť prevádzkovateľovi plavidla paušalizovaný ušlý zisk z dôvodu núteného zdržania plavidla. Škodca je podľa ustanovenia § 442 Občianskeho zákonníka povinný nahradiť poškodenému okrem skutočnej škody aj ušlý zisk, pričom tento je v rámci vnútrozemskej plavby obyčajne paušalizovaný. Navrhovateľ si uplatnil zdržné, t.j. paušalizovanú náhradu, ktorá mu
vznikla v súvislosti s časovými stratami pri vynútených úkonoch v súvislosti s opravou. V prípadoch výpadku plavidla z prevádzky vypočítava sa zdržné na základe prepravných podmienok, ktoré má povinnosť vyhotoviť každá lodná spoločnosť, ktorá vykonáva medzinárodnú lodnú dopravu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že právnu normu je potrebné vykladať i s prihliadnutím k jej účelu, ktorý zákonodarca sledoval, čo je v danom prípade kompenzácia majetkovej ujmy. Odvolací súd len zdôrazňuje, že majetková ujma v prípade vnútrozemskej plavby je zvyčajne uhrádzaná paušalizovane, preto odporca je navrhovateľovi povinný uhradiť zdržné za 19 dní, 5 hodín a 15 minút vo výške 34.593,75 eur, t.j. tak ako to navrhovateľ žiadal.
V odvolaní odporca neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nemal vedomosť. Z konania pred súdom prvého stupňa ako i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva.
Z týchto dôvodov odvolací súd posúdil závery prvostupňového súdu ako správne a rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania navrhovateľa odvolací súd rozhodol podľa § 224 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. (navrhovateľ mal v odvolacom konaní plný úspech) a § 151 ods. 2 O.s.p. tak, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Vo vyjadrení k odvolaniu právna zástupkyňa navrhovateľa žiadala priznať náhradu trov konania. Trovy odvolacieho konania však nevyčíslila. V rozsudku vyhlásenom dňa 26.9.2013 odvolací súd rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške určenej v písomnom vyhotovení rozsudku, k rukám právnej zástupkyne navrhovateľa, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (t.j. v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. ako účastníkovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech). Navrhovateľ, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, bol povinný trovy konania vyčísliť v zmysle § 151 ods. 1 veta druhá O.s.p. najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. V predmetnej veci však navrhovateľ (ani jeho právna zástupkyňa) v lehote do 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku nevyčíslil trovy odvolacieho konania a nakoľko z obsahu spisu tieto nevyplývajú, súd navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. nepriznal, keď v takomto prípade nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania vo vyhlásenom rozsudku.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.