Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Uznesenie_4CoE-59-2013.pdf
PDF · 87.86 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoE/59/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 36 613 843 proti povinnému X. V., K.. X.X.XXXX, O. B. Y., R. X, o vymoženie 1.060,16 eura s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 27819/2012, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 11. decembra 2012, č.k. 8Er/1416/2012-13 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V dôvodoch odvolania uviedol, že oprávnený navrhol vykonať exekúciu na základe exekučného titulu - vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave zo dňa 17.4.2012 sp. zn. II/2012-1800.
Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 2 zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch, preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ich súlad resp. rozpor so zákonom a uviedol, že medzi právnym predchodcom oprávneného Všeobecnou úverovou bankou, a.s. a povinným bola dňa XX.X.XXXX uzatvorená Zmluva o poskytnutí flexipôžičky, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver, ktorý sa povinný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach.
Konštatoval, že vyššie uvedená zmluva medzi postupcom Všeobecnou úverovou bankou, a.s. a povinným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Postupca má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda pri poskytovaní úveru postupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Povinný vystupuje v zmluve ako fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti.
Z úverovej zmluvy je evidentné, že povinný nemal možnosť zmeniť obsah všeobecných obchodných podmienok Všeobecnej úverovej banky, a.s., ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy. Povinný mal teda možnosť len akceptovať, alebo neakceptovať zmluvu o úvere ako celok.
Ďalej uviedol, že preskúmaniu podrobil aj Všeobecné obchodné podmienky Všeobecnej úverovej banky, pričom zistil, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré by v budúcnosti medzi nimi vznikli z tejto zmluvy budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej asociácie bánk podľa zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku. Banka a dlžník vyhlasujú, že sa dobrovoľne podriadia rozhodnutiu rozhodcu. Táto rozhodcovská doložka je súčasťou zmluvy a zaväzuje právnych nástupcov obidvoch zmluvných strán.
Uzavrel, že takto nastavená rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, v danom prípade dlžníka, pričom tento nemohol ovplyvniť jej obsah, čím napĺňa znaky neprijateľnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je v súlade s ustanovením § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná.
Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, a preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Oprávnený predovšetkým namietal, že exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. S poukazom na ustanovenie § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 159 Občianskeho súdneho poriadku uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a tvorí prekážku pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a spôsobilý byť podkladom na vykonanie exekúcie. Tvrdil, že ak sú splnené dôvody podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a povinný podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona konanie len zastaviť, a nie nevydať poverenie. Exekučný súd tiež nemôže meritórne skúmať súlad plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom s hmotným právom, nakoľko by tým pôsobil ako súd konajúci o opravnom prostriedku proti exekučnému titulu. Exekučný súd pri preskúmavaní rozhodcovského rozsudku z hľadiska uvedeného v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie však rozhodnutie samotné a exekúciu zastaví len vtedy, ak priznané plnenie je v rozpore s právnym poriadkom. S poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora ES (C - 40/08) oprávnený uviedol, že vychádzajúc zo zásady rovnocennosti ochrana garantovaná spotrebiteľovi v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci výkonu iných exekučných titulov. Podľa oprávneného nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu narušenia zásady rovnocennosti. Poukázal tiež na znenie ustanovenia § 52 - 54 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007, v zmysle ktorých sa za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj zmluva podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Poznamenal tiež, že zmluva bola uzavretá pred 1.1.2008, preto nie je možné aplikovať ustanovenia §
52 až 54 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že namietaným postupom exekučného súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní. Poukázal na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorej, ak by niektoré ustanovenie rozhodcovskej doložky zakladalo výlučnú právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, nemá to za následok vyslovenie neplatnosti celej rozhodcovskej doložky. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. (rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, pretože nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude preto len to, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom a len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Uplatnil si trovy odvolacieho konania vo výške 46,01 eura vrátane DPH.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a bolo odvolaciemu súdu predložené na rozhodnutie o odvolaní so stanoviskom sudcu súdu prvého stupňa, že odvolaniu podľa § 374 ods. 4 O. s. p. nemieni vyhovieť v celom rozsahu, preto odvolanie prejednal odvolací súd.
Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez nariadenia pojednávania, preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa aj s konaním ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je nedôvodné.
V podanom odvolaní oprávnený namietal predovšetkým, že exekučný súd mohol exekučné konanie zastaviť, ale nebol dôvod nevydať poverenie a že exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V citovanom ustanovení je vyjadrená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože poverenie môže vydať len vtedy, ak žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Len súlad všetkých troch uvedených písomností so zákonom umožňuje poverenie udeliť, nesúlad čo i len jednej z nich udelenie poverenia vylučuje. Podľa tohto zákonného ustanovenia má exekučný súd nielen možnosť, ale i povinnosť zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade nesúladu žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
S poukazom na uvedené oprávneným namietané obmedzené právo exekučného súdu preskúmať rozhodcovský rozsudok aj do dôvodov, nezodpovedá existujúcej právnej úprave. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní obsahuje totiž osobitný prieskumný inštitút a ustanovuje prieskumnú právomoc exekučného súdu, keď umožňuje exekučnému súdu zastaviť
exekučné konanie: a/ z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b/ ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c/ ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V prípade zistených nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ súd zastaví exekučné konanie aj bez návrhu (ods. 2 citovaného ustanovenia). Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní teda dáva exekučnému súdu oprávnenie posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný a posudzovať ho z hľadísk uvedených v tomto ustanovení. Exekučný súd je preto nielen oprávnený, ale aj povinný zisťovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a tiež či rozhodcovský súd podľa dohody zmluvných strán bol oprávnený vo veci rozhodnúť. Pokiaľ súd prvého stupňa v tomto smere rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul posudzoval, nekonal nad rozsah stanovený zákonom. Odvolacie námietky oprávneného v tomto smere sú preto nedôvodné.
V danej veci bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bol síce podaný návrh na vykonanie exekúcie, ale súdny exekútor ešte nebol súdom poverený jej vykonaním. Zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok predtým, než vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Ak sú v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky na zastavenie exekúcie, v danom prípade podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2 ), bolo by nelogické, aby exekučný súd vydal poverenie a potom exekúciu zastavil. Postup súdu prvého stupňa bol preto v súlade so zákonom.
V čase uzatvorenia predmetnej zmluvy (dňa XX.X.XXXX) platil v Slovenskej republike zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý upravoval podmienky poskytovania spotrebiteľských úverov, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojený s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Zmluva o úvere je v posudzovanom prípade nepochybne zmluvou o spotrebiteľskom úvere, spravujúca sa ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Z obsahu zmluvy totiž vyplýva, že ju uzatvoril povinný ako fyzická osoba a úver nebol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, povinný sa preto podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. považuje za spotrebiteľa.
Nemožno súhlasiť ani s odvolacou námietkou, že rozhodcovskú doložku si účastníci konania dojednali platne v obchodných podmienkach.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Pokiaľ oprávnený poukazuje na obchodné podmienky, je potrebné zdôrazniť, že pripojené obchodné podmienky nespĺňajú náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, lebo nedošlo k ich podpísaniu obidvoma stranami.
Rozhodcovská doložka je najčastejším spôsobom uzatvárania rozhodcovskej zmluvy. Štandardná rozhodcovská doložka sa použije priamo v konkrétnej zmluve, ako jej článok alebo ustanovenie. V prípade, ak sa rozhodcovská zmluva uzavrela osobitnou zmluvou musí sa v nej uviesť odkaz na konkrétnu zmluvu alebo iný právny vzťah. V predmetnej veci tieto podmienky neboli dodržané s poukazom na ustanovenie § 4 zákona o rozhodcovskom konaní, a preto rozhodcovská doložka platne uzavretá nebola.
Základnou podmienkou na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je platný exekučný titul. V posudzovanej veci zmluva o úvere neobsahuje platnú dohodu o rozhodcovskej doložke, preto rozsudok rozhodcovského súdu nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, na základe ktorého možno vykonať exekúciu.
Práve z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a povinnému preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto mu neboli priznané.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.