Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_4Co-109-2012.pdf
PDF · 88.52 KB
Case nature
Subarea
4Co/109/2012
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Ivety Martinákovej a JUDr. Alice Beňovej v právnej veci navrhovateľa L. N., bytom A. XXX/XX, F. C., zastúpeného JUDr. G. C., advokátkou so sídlom v U., F. XXX/XX proti odporkyni P. S., bytom P. XXXX/ XX, Q. nad Q., o zaplatenie 12.384,45 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 17. januára 2012, č.k. 5C/142/2011-135, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporkyni zaplatenia sumy 12.384,45 Eur s príslušenstvom z titulu poskytnutej pôžičky. Vyslovil názor, že navrhovateľ neuniesol v konaní dôkazné bremeno a nepreukázal, že by s odporkyňou uzatvoril zmluvu o pôžičke, na základe ktorej by jej požičal odporca žalovanú sumu. Navrhovateľ tvrdil, že odporkyni na jej potreby požičal v období rokov 2007 - 2009 sumu 12.384,45 Eur. Odporkyňa poprela, že by si od navrhovateľa zobrala pôžičku. Dôkazné bremeno o uzatvorení zmluvy o pôžičke medzi účastníkmi zaťažovalo navrhovateľa a bolo jeho povinnosťou preukázať tvrdenie o uzatvorení zmluvy o pôžičke s odporkyňou, ako aj výšku pôžičky a dohodnutú dobu splatnosti. Takýmto dôkazom nie sú výpisy z účtu, predložené poštové poukážky a ani žiadne iné navrhovateľom predložené doklady. Z výpisov z účtu je v nadväznosti na potvrdenie odporkyne o tom, ktorý účet jej patril, zrejmé, že navrhovateľ poslal odporkyni sumu 10.000,-Sk no nie 1.000 Eur (viac ako 30.000,-Sk) ako tvrdil navrhovateľ. Odporkyňa poprela, že by sa jednalo o pôžičku a takéto tvrdenie navrhovateľ nepreukázal. Navrhovateľ taktiež nepreukázal, že by odporkyni požičal akúkoľvek ďalšiu sumu ním v návrhu uvádzanú. Ani to, že by odporkyňa z jeho účtu vyberala peniaze, prípadne z jeho účtu platila úhrady na svoje nákupy a potreby s výnimkou platieb cez telebanking, čo odporkyňa potvrdila, avšak poprela, že by šlo o pôžičku. Z predložených výpisov z účtu sú zrejmé výbery v hotovosti, ako aj platby kartou, prípadne prevodné príkazy, avšak tieto žiadnym spôsobom nepreukazujú, že peniaze vybrala odporkyňa, že platby uskutočnila odporkyňa za svoje potreby a už vôbec nepreukazujú, že išlo o pôžičku navrhovateľa odporkyni. Taktiež v konaní nebolo preukázané, že by platba navrhovateľa za dovolenku odporkyne a jeho platba za notebook pre odporkyňu boli pôžičkou. Odporkyňa takéto tvrdenia navrhovateľa poprela, uviedla, že to boli dary, pričom dôkazné bremeno, že išlo o pôžičku, bolo na navrhovateľovi. Navrhovateľ tak v konaní nepreukázal, že by odporkyni požičal čo len časť žalovanej sumy, a preto súd jeho návrh ako nedôvodný zamietol. Navrhovateľ výslovne tvrdil, že odporkyňa si sumu 12.384,45 Eur požičala, čo preukázané v konaní nebolo a na základe tohto tvrdenia nie je podľa názoru súdu dôvod vec inak právne posúdiť, než podľa ustanovení zákona upravujúcich zmluvu o pôžičke, pretože nejde o právne posúdenie veci navrhovateľom, ale ide o skutkové tvrdenie o existencii pôžičky. Aj napriek tomu sa však súd vecou zaoberal komplexne v tom zmysle, či prichádza do úvahy iné právne posúdenie veci, než podľa ustanovení zmluvy o pôžičke a tým aj zaplatenie žalovanej sumy z iného právneho titulu.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že ani pri aplikácií iných ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich záväzky z iných zmlúv a zo skutočností odlišných od zmlúv nebolo návrhu možné vyhovieť, pretože tu absentujú konkrétne skutkové tvrdenia a dôkazy o nich, že by medzi navrhovateľom a odporkyňou existoval záväzkový vzťah, na základe ktorého by bola odporkyňa povinná zaplatiť čo len časť žalovanej sumy navrhovateľovi. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrh zamietol. Pokiaľ právna zástupkyňa navrhovateľa v podaní zo dňa 11.11.2011 aj uviedla, že v dôsledku jej PN nebolo možné z jej strany predložiť súdu špecifikáciu návrhu, súd poukázal na to, že povinnosťou navrhovateľa bolo opísať rozhodujúce skutočnosti už v návrhu na začatie konania, pričom tento bol podaný už dňa 22.11.2010 a navrhovateľ bol advokátkou zastúpený už od začiatku. O dôkaznej povinnosti bol navrhovateľ riadne poučený a v priebehu viac ako rok trvajúceho konania mu nič nebránilo svoj návrh spresniť a urobiť dôkazné návrhy. Právne svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil podľa § 657 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej odporkyni priznal náhradu trov konania vo výške 420 Eur. Uvedené trovy konania odporkyne predstavujú jej hotové výdavky, ktoré uhradila advokátke Mgr. V. I. za právne poradenstvo v tejto veci a za spísanie odporu proti platobnému rozkazu. Tieto trovy považoval súd za potrebné na účelné bránenie práva.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd rozhodol vo veci bez jeho účasti a bez účasti jeho právnej zástupkyne, pričom neuznal dôvody na odročenie pojednávania a tak bez jeho vypočutia rozhodol len na základe tvrdení odporkyne. Namietal neuznanie dôvodov na odročenie pojednávania, nakoľko súd odmietol uznať chorobu jeho právnej zástupkyne, nakoľko podľa súdu ošetrujúca lekárka len neodporučila právnej zástupkyni účasť na pojednávaní a súd tiež neuznal dôvody navrhovateľa, že snehová kalamita nie je dôvodom na odročenie pojednávania a na území SR nebola v čase vytýčenia pojednávania hlásená žiadna snehová kalamita. Nesúhlasil s takýmto postupom súdu prvého stupňa, nakoľko jeho postup bol nielenže tvrdý, ale dokonca až krutý, keď advokátka vo svojej žiadosti zo dňa 11.01.2011 žiadala o odročenie pojednávania z dôvodu ťažkého chrípkového ochorenia, ktoré vzhľadom na jej zdravotný stav vyžadovalo viac ako jednotýždňové liečenie. Vyjadrenie súdu k otázke neuznania zhoršeného zdravotného stavu právnej zástupkyne považoval za hlboké poníženie súdom, nakoľko ak lekár neodporučil účasť na pojednávaní a nenapísal, že táto účasť by ohrozila život právnej zástupkyne alebo zhoršil by sa jej zdravotný stav, neznamená to, že právna zástupkyňa mohla s ťažkou chrípkou cestovať na pojednávanie. Považoval to za neľudské a za príliš striktný výklad ust. 119 O.s.p.. K meritu rozsudku mal tie výhrady, že súd uveril všetkým tvrdeniam odporkyne, ktorá uvádzala samé nepravdy, pričom niektoré jeho tvrdenia boli podložené dokladmi, napr. nesporné je, že zájazd objednávala odporkyňa, ale zaplatený bol z jeho účtu, pričom odporkyňa tvrdila, že nemala prístup k účtu, čo tiež nezodpovedá skutočnosti. Rovnako nie je pravdou, že jej daroval notebook, čo vyžadovalo konfrontáciu medzi ním a odporkyňou. Pokiaľ ide o čiastku 1.000 Eur, ktoré zaslal odporkyni z Írska, táto čiastka bola vložená priamo na jej účet, čo vyžaduje tiež jeho vypočutie. Rovnako je to aj s ostatnými požičanými čiastkami peňazí, ktoré mienil dokázať konfrontáciou s odporkyňou na súdnom pojednávaní. Nezodpovedá pravde ani tvrdenie odporkyne, že nemala prístup k jeho účtu, nakoľko odporkyňa sama navrhla, aby účet mohol byť využívaný homebankingom a on s tým nevedel ani pracovať a platby homebankingom realizovala z jeho účtu výlučne odporkyňa. Z uvedeného vyplýva, že neumožnením navrhovateľovi konať pred súdom, súd vydal nespravodlivý rozsudok a nebolo dodržané ani ust. § 1 a § 2 O.s.p.. Nevypočutím jedného z účastníkov konania boli zvýhodnené práva druhého účastníka konania na úkor neprítomného účastníka.
Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
V prvom rade sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou navrhovateľa, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol bez jeho účasti a účasti jeho právnej zástupkyne, pričom neuznal dôvody na odročenie pojednávania a bez jeho výsluchu rozhodol len na základe tvrdení odporkyne.
Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Podľa § 101 ods. 2 druhá veta O.s.p., ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Podľa § 119 ods. 1 O.s.p. pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
Podľa § 119 ods. 3 O.s.p., ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania.
Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.) posudzuje súd podľa konkrétnych okolností. Existenciu dôležitého dôvodu môže preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti účastníka o odročenie pojednávania. Jej dôvodnosť skúma predovšetkým z hľadiska preukázania skutočnosti, z ktorej vyvodzuje existenciu ním tvrdeného dôležitého dôvodu. Pokiaľ však uvedená skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti hodnoverne preukázaná, zostáva žiadosť o odročenie pojednávania iba v rovine nepodložených tvrdení, na ktoré nemožno vziať zreteľ. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená „dôležitým dôvodom“ vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní súdu ospravedlniť, to je také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť a súčasne sú vážne ako z hľadísk objektívnych, tak subjektívnych.
Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa v danej veci nariadil pojednávanie na deň 15.11.2011, na ktoré sa navrhovateľ a jeho právna zástupkyňa nedostavili. Právna zástupkyňa navrhovateľa požiadala nariadené pojednávanie odročiť z dôvodu práceneschopnosti a zároveň požiadala o nariadenie nového pojednávania najskôr v mesiaci január 2012. Súd prvého stupňa nariadil ďalší termín pojednávania na deň 17.01.2012, na ktoré sa navrhovateľ a jeho právna zástupkyňa nedostavili a pojednávanie žiadali odročiť z dôvodu práceneschopnosti advokátky, ako aj z dôvodu snehovej kalamity, pre ktorú sa nemohol dostaviť navrhovateľ. Právna zástupkyňa navrhovateľa predložila súdu kópiu potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti a vyjadrenie ošetrujúcej lekárky, že zo zdravotných dôvodov nedoporučuje advokátke navrhovateľa zúčastniť sa pojednávania. Aj podľa názoru odvolacieho súdu takéto vyjadrenie ošetrujúcej lekárky nie je vyjadrením v zmysle § 119 ods. 3 O.s.p., v zmysle ktorého na odročenie pojednávania z dôvodu zdravotného stavu nepostačuje len predloženie dokladu o práceneschopnosti, ale súdu je potrebné predložiť aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania. Súd prvého stupňa správne posúdil aj žiadosť navrhovateľa o odročenie pojednávania pre snehovú kalamitu ako nie dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania, nakoľko navrhovateľ tento dôvod nepreukázal a na základe zistenia súdu prvého stupňa v uvedenom období nebola na území Slovenskej republiky žiadna taká poveternostná situácia, ktorá by bránila navrhovateľovi dostaviť sa na pojednávanie. Za takejto skutkovej situácie, keď súd prvého stupňa vo veci s poukazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. vec meritórne prejednal bez prítomnosti navrhovateľa a jeho právnej zástupkyne, neodňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.
Odvolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacieho dôvodu uplatneného navrhovateľom, ktorý namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci.
Súd prvého stupňa založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom závere, že navrhovateľ neuniesol v konaní dôkazné bremeno a nepreukázal, že by s odporkyňou uzatvoril zmluvu o pôžičke, na základe ktorej by jej požičal žalovanú sumu. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že účastníci žili ako partneri v spoločnej domácnosti v rokoch 2007 - 2009, pričom navrhovateľ žiadnym dôkazom nepreukázal, že by odporkyni na jej potreby požičal sumu 12.384,45 Eur. Konštatoval, že takýmto dôkazom nie sú výpisy z účtu, predložené poštové poukážky a ani žiadne iné navrhovateľom predložené doklady. Z výpisov z účtu je v nadväznosti na potvrdenie odporkyne zrejmé, že navrhovateľ poslal odporkyni sumu 10.000,-Sk, avšak odporkyňa poprela, že by sa jednalo o pôžičku a takéto tvrdenie navrhovateľ nepreukázal. Navrhovateľ taktiež nepreukázal, že by odporkyni požičal akúkoľvek ďalšiu sumu ním v návrhu uvádzanú, ani to, že by odporkyňa z jeho účtu vyberala peniaze, prípadne z jeho účtu platila úhrady za svoje nákupy a potreby s výnimkou platieb cez telebanking, čo odporkyňa potvrdila a avšak poprela, že by šlo o pôžičku. Taktiež v konaní nebolo preukázané, že by platba navrhovateľa na dovolenku odporkyne a jeho platba za notebook pre odporkyňu boli pôžičkou. Odporkyňa takéto tvrdenia navrhovateľa poprela, uviedla, že to boli dary, pričom dôkazné bremeno, že šlo o pôžičku bolo na navrhovateľovi. Navrhovateľ tak v konaní nepreukázal, že by odporkyni požičal čo len časť žalovanej sumy, a preto súd jeho návrh ako nedôvodný zamietol. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že ani pri aplikácii iných ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich záväzky z iných zmlúv a zo skutočností odlišných od zmlúv nebolo návrhu možné vyhovieť, pretože tu absentujú konkrétne skutkové tvrdenia a dôkazy o nich, že by medzi navrhovateľom a odporkyňou existoval záväzkový vzťah, na základe ktorého by bola odporkyňa povinná zaplatiť čo len časť žalovanej sumy navrhovateľovi.
Odvolací súd tento právny názor súdu prvého stupňa považuje za správny. V celom rozsahu sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa a osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.. Na zdôraznenie jeho správnosti dodáva nasledovné:
Z hmotnoprávnej úpravy § 657 Občianskeho zákonníka vyplýva, že k pôžičke dochádza na základe zmluvy, podľa ktorej veriteľ poskytne (odovzdá) peniaze dlžníkovi, ktorý sa zaväzuje peniaze vrátiť po uplynutí dohodnutej doby. V spore o vrátenie požičanej čiastky má potom navrhovateľ ako veriteľ bremeno tvrdenia, že s dlžníkom uzavrel pôžičku, že mu poskytol finančné prostriedky a že dlžník dlh riadne a včas nezaplatil. Dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že bola uzavretá zmluva o pôžičke a že podľa nej bolo dlžníkovi plnené, spočíva na veriteľovi.
V danej veci sa odporkyňa bránila tým, že s navrhovateľom žili v družskom vzťahu od októbra 2007 do decembra 2009, viedli spoločnú domácnosť a pokiaľ jej odporca poskytol nejaké finančné prostriedky na úhradu potrieb a nákupov, nejednalo sa pôžičku. Navrhovateľ nepreukázal žiadnym hodnoverným spôsobom, že by ním poskytnuté finančné prostriedky boli pôžičkou. Dôkazné bremeno v konaní bolo na navrhovateľovi a bolo jeho povinnosťou preukázať tvrdenie o uzatvorenej zmluve o pôžičke, ako aj výšku pôžičky a dohodnutú dobu splatnosti. Právny záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ toto dôkazné bremeno neuniesol, korešponduje so zisteným skutkovým stavom vo veci i s obsahom spisu. Navrhovateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadnu novú okolnosť, ktorá by mohla privodiť iné právne posúdenie veci. Za tohto stavu boli jeho odvolacie námietky neopodstatnené.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Úspešnej odporkyni nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodala návrh na ich priznanie (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .