Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10C-360-2012.pdf
PDF · 97.49 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PN-10C/360/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Piešťany v konaní pred sudkyňou JUDr. Teréziou Mecelovou v právnej veci žalobcu J., bývajúceho v L., P. XXX/XX, proti žalovaným 1/ T., bývajúcej v L., Z. XX/X, 2/ T.j, bývajúcej v L., V. XX, obe zastúpené žalovaným 3/, 3/ T.. I. W., bývajúcemu v I., L. XXXX/X., toho času v L., Z. XX/X., o ochranu osobnosti, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Žalovaným 1/, 2/, 3/ náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou podanou na tunajší súd 20.11.2012 domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd uložil žalovanej 1/ povinnosť zdržať sa tvrdenia, že ju žalobca fyzicky ohrozoval a že rozbil rodinu jej brata L. tak, že mal pomer s jeho manželkou; žalovanej 2/ povinnosť zdržať sa tvrdenia, že ju žalobca fyzicky napadol 21.9.2001 a že je psychicky narušená osoba bez chrbtovej kosti; žalovanému 3/ povinnosť zdržať sa tvrdenia, že žalobca bol žalovanej 1/ neverný v zahraničí, že mal milostný pomer so svojou švagrinou a že je psychopat. Ďalej žiadal, aby sa mu žalovaní písomne ospravedlnili a nahradili mu trovy konania. Návrh odôvodnil tým, že v konaní o vyporiadanie BSM vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 10 C 164/2010, žalovaná 1/ (bývalá manželka) predložila list, ktorý obsahoval tvrdenie, že ju žalobca fyzicky i slovne opakovane napádal a vyhrážal sa jej likvidáciou. Ďalej uviedla, že žalobca rozbil rodinu jej brata, že mu ukradol auto a že ju vydieral. Tieto vyjadrenia pokladá žalobca za nezmyselné a nepravdivé. Pokiaľ ide o žalovanú 2/, ktorá v tomto konaní vystupovala ako svedok, táto na pojednávaní uviedla, že ju žalobca fyzicky napadol a zničil pri tom kočík. Priestupkové konanie bolo v tejto veci zastavené. K tomuto konaniu taktiež zaslala vyjadrenie, v ktorom opakovane tvrdí, že ju žalobca fyzicky napadol a okrem toho tvrdila, že žalobca je psychicky narušený človek bez chrbtovej kosti. Žalovaný 3/ v konaní o vyporiadanie BSM vystupoval ako svedok. V liste zaslanom súdu tvrdil, že žalobca mal v zahraničí milostné avantúry a teda že bol žalovanej 1/ neverný, uviedol, že žalobca je psychopat. Poukázal na § 11 Občianskeho zákonníka a má za to, že tieto tvrdenia hlboko zasahujú do jeho ľudskej dôstojnosti a ubližujú jemu, jeho švagrinej a aj jeho rodine. Okrem toho sú spôsobilé poškodiť jeho povesť ako verného manžela a znevažujú ho pred štátnymi orgánmi, najmä súdmi a vyšetrovacími orgánmi.
K návrhu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná 1/ podaním doručeným súdu 18.2.2013 a uviedla, že žalobca sa pred súdmi, políciou vyjadruje urážlivo a celkom nevyberane. Jej vyjadrenia a tvrdenia pred súdom sú len jej názory, zážitky a vedomosti o veciach, ktoré sa stali. Takto ich žalovaná 1/ vnímala a prežívala. Keby hovorila niečo iné, klamala by. Návrh žalobcu považovala za nedôvodný. K návrhu pripojila list žalobcu - „odpoveď k návrhu na zmier ohľadom vyporiadania BSM“ z 8.1.2011.
Žalovaná 2/ vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu doručenom súdu 18.2.2013 uviedla, že nikdy netvrdila, že by ju žalobca napadol 21.9.2001, ale bolo to 21.9.2005. Čo sa týka tvrdenia, že žalobca je psychicky narušený človek bez chrbtovej kosti, toto napísala pod vplyvom pretrvávajúcej traumy z jeho hrubého správania. Žalobu navrhla zamietnuť.
Žalovaný 3/ vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu doručenom súdu 18.2.2013 uviedol, že to, čo žalobca spomínal ako milostné avantúry počas manželstva v roku 2004 mu sám rozprával počas spoločnej večere. Napriek tomu nikdy o tom nehovoril verejne, resp. so zlým úmyslom alebo s úmyslom poškodiť mu jeho meno. Všetko bolo uvedené len v rámci uzatvoreného konania súdu. Žalobu považoval za nedôvodnú.
Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom účastníkov konania a listinnými dôkazmi /najmä návrh čl. 1 a nasl., podanie žalovanej 1/ na Okresný súd Trnava zo 6.11.2012, vyjadrenie žalovaného 3/ k tvrdeniam z 5.11.2012, zápisnica o pojednávaní z 15.11.2012, svedectvo v konaní 10 C 164/2010 z 3.9.2012, vyjadrenie žalovanej 1/ k návrhu a jeho príloha (vyjadrenie žalobcu z 8.1.2011), vyjadrenie žalovanej 3/ k návrhu, vyjadrenie žalovaného 2/ k návrhu, oznámenie OO PZ Piešťany z 12.9.2013, „oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich podozrenie zo spáchania zo zločinu vydierania“, vyjadrenie žalobcu z 20.11.2012, podanie žalobcu z 30.4.2007 označené ako doplnenie dôkazov, 2 fotografie žalobcu/ a zistil nasledovný skutkový stav.
V danej veci sa žalobca domáha ochrany osobnosti na tom skutkovom základe, že žalovaní v rámci konania/konaní pred Okresným súdom Trnava, či už ako účastníci alebo svedkovia uviedli skutočnosti, ktoré žalobca považuje za nepravdivé a ktoré pokladá za spôsobilé poškodiť mu povesť verného manžela a znevážiť ho pred súdmi či inými orgánmi.
Z listu žalovanej 1/ zo 6.11.2012 adresovaného Okresnému súdu Trnava k sp. zn. 10 C 164/2010 súd zistil, že žalovaná okrem iného tvrdila, že žalobca ju fyzicky napadol, hrozil jej likvidáciou, rozbil rodinu jej brata. Z listu žalovaného 3/ z 5.11.2012 adresovaného Okresnému súdu Trnava k sp. zn. 10 C 164/2010 súd zistil, že žalovaný 3/ okrem iného uviedol, že žalobca bol žalovanej 1/ neverný v zahraničí, že je psychopat a mal milostný pomer so svojou švagrinou. Zo zápisnice o pojednávaní pred Okresným súdom Trnava sp. zn. 10 C 164/2010 z 15.11.2012 vyplýva, že v rámci tohto konania bola ako svedok vypočutá žalovaná 2/ (matka žalovanej 1/) a uviedla, že žalobca ju fyzicky napadol 21.9.2005, keď kočíkovala svoju vnučku a snažil sa uniesť dieťa. Z listu žalovanej 2/ z 3.9.2012 adresovaného Okresnému súdu Trnava k sp. zn. 10 C 164/2010 súd zistil, že v rámci tohto listu označila žalovaná 2/ žalobcu za človeka psychicky narušeného a bez chrbtovej kosti.
Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že je neustále zo strany žalovaných obviňovaný. Ich tvrdenia sa opakujú a to tak v konaní o zapretie otcovstva, o vyporiadaní BSM ako aj v konaní o výživné. Osočovanie voči jeho osobe sa rozširuje a toto znižuje jeho dôstojnosť, presahuje to hranice slušnosti. Uviedol, že Okresný súd Trnava nechránil manželstvo. Poukázal na to, že útoky voči jeho osobe sú stále intenzívnejšie. Zároveň dodal, že na pojednávaniach nebola prítomná verejnosť.
Žalovaný 3/ vo svojej výpovedi na pojednávaní poukázal na to, že žalobca vo svojom liste nazvanom „odpoveď k návrhu na zmier ohľadom vyporiadania BSM“ z 8.1.2011 sám uviedol, že žalovanej 1/ už nedá nikdy pokoj a podľa toho aj postupuje.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Občiansky zákonník v ustanovení § 11 zabezpečuje každej fyzickej osobe širokú ochranu jej osobnosti bez akýchkoľvek obmedzení vyplývajúcich z odlišností daných pôvodom, pohlavím, rasou, náboženstvom, národnosťou, vzdelaním, jazykom či povolaním. Ochranu osobnosti poskytuje tým, že zakotvuje všeobecnú zásadu ochranu osobnosti. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu, a ďalej, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom musia byť splnené oba tieto predpoklady, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu znášať súdom uloženú sankciu.
Vzhľadom na mnohotvárnosť jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby a rozmanitosť životných situácií, do ktorých osobnosť vstupuje, zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté chránené osobnostné práva fyzickej osoby, ale stanovuje len znaky, pri danosti ktorých treba určité konanie považovať za zásah do osobnosti.
Prvým zo znakov uvedených vyššie je objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení, alebo i len ohrození osobnosti fyzickej osoby. O danosti tohto znaku možno hovoriť vždy vtedy, ak zásah do cti alebo dôstojnosti fyzickej osoby je v konkrétnom prípade objektívne so zreteľom na všetky okolnosti prípadu spôsobilý ohroziť uvedené chránené hodnoty ľudskej osobnosti. Pri konštrukcii, ktorá bola zvolená v ustanovení § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka nie je významná subjektívna stránka (t.j. to, ako určitá fyzická osoba zo svojich subjektívnych hľadísk vníma určité konanie a jeho dôsledky). Znak objektívnej spôsobilosti zasiahnuť do chránených osobnostných práv je preto daný vždy vtedy, ak ide o také konanie, ktorého dôsledky by v rovnakej situácii negatívne pôsobili na každú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti u spoluobčanov a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti. So zreteľom na to, že právna úprava ochrany osobnosti v právnom poriadku Slovenskej republiky je založená na už spomenutom objektívnom princípe, nevyžaduje sa, aby na strane pôvodcu zásahu existoval úmysel priamy alebo nepriamy, alebo nedbanlivosť či už vedomá alebo nevedomá.
Druhým zo znakov konania zasahujúceho do chránených práv osobnosti fyzickej osoby je neoprávnenosť zásahu. Neoprávneným je zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Môže k nemu dôjsť ústne, písomne alebo aj inak, vždy však musí byť jeho súčasťou rozpor so zákonom spočívajúci v tom, že ten, kto do chránených práv zasiahol, nemal na to zákonné oprávnenie a že nebol daný žiadny z dôvodov výnimočne vylučujúcich protiprávnosť zásahu (vo všeobecnosti sa pripúšťa, že neoprávnenosť vylučuje predchádzajúci súhlas dotknutej osoby so zásahom do jej osobnosti, ale tiež existencia zákonom uznávaného dôvodu pre určitý zásah, za ktorý napr. § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka považuje použitie písomností osobnej povahy na úradné účely a na základe zákona, a napokon tiež skutočnosť, že k zásahu došlo pri výkone iného subjektívneho práva stanoveného zákonom alebo pri plnení povinnosti vyplývajúcej zo zákona).
Tretím znakom právne relevantného zásahu do osobnosti fyzickej osoby je príčinná súvislosť na jednej strane medzi neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým negatívne zasiahnuť do niektorej z hodnôt tvoriacich jej fyzickú a morálnu integritu, a na druhej strane medzi vznikom nemajetkovej ujmy spočívajúcej v porušení alebo aspoň ohrození chránených osobnostných práv.
Pri aplikácii ustanovení zákona upravujúcich ochranu osobnosti treba upriamiť pozornosť najmä na čl. 14 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, ktorá garantuje základné ľudské práva a slobody. V tejto súvislosti nadobúda osobitné postavenie Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd dojednaný v Ríme 4. novembra 1950 uverejnený ako oznámenie pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len dohovor)
keď v aplikačnej časti pri rozhodovaní vo veciach základných ľudských práv a slobôd treba rešpektovať ustanovenia uvedeného dohovoru, ak vnútorná úprava nezabezpečuje väčší rozsah práv a slobôd.
Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva „sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti“ (Handside proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).
Za nespôsobilý zásah narušiť alebo ohroziť práva na ochranu osobnosti chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka však považujú súdy prípady, kedy zásah spočíval v tvrdeniach, ktoré boli prednesené napríklad za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie a nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k zníženiu vážnosti fyzickej osoby napríklad medzi ostatnými spoluobčanmi (Sborník III. Nejvyššího soudu, SEVT, Praha 1980, strana 177).
Konanie pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcich.
Subjektívnym právom v uvedenom zmysle je i právo fyzickej osoby (účastníka občianskoprávneho konania), vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a k dôkazom, ako aj uvádzať skutočnosti, ktoré zo svojho uhľu pohľadu ako účastník konania považuje za dôležité pre rozhodnutie o predmete sporu.
Svedkovia majú v zmysle § 126 O.s.p. povinnosť vypovedať pravdu a nič nezamlčovať. Svedkovia sú povinní pravdivo vypovedať o všetkom, čo svojimi zmyslami vnímali a čo súd považuje za významné pre posúdenie veci. Svedok je poučený o význame výpovede, o jeho právach a povinnostiach, a aj o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede a krivej prísahy.
Súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že tvrdenie žalovaných či už ako účastníkov konania alebo svedkov v rámci súdneho konania, na ktorom nebola nikdy prítomná verejnosť nemožno označiť za neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu, i keď inak by sa zásah osobnosti žalobcu dotýkal. Vzhľadom na tú skutočnosť, že k tomuto došlo v rámci súdneho konania, v súvislosti so zákonným oprávnením účastníka konania, resp. zákonnou povinnosťou svedka vyplývajúceho z procesného predpisu, nešlo o taký závažný zásah, ktorý by bol spôsobilý obmedziť právo žalovaných na slobodu prejavu. Ich vyjadrenia nepresahovali rámec občianskoprávneho konania, keď k zásahu došlo pri výkone iného subjektívneho práva garantovaného zákonom, resp. pri plnení povinnosti ustanovenej zákonom.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že žalobca v konaní ani netvrdil, že by sa údaje, resp. listiny zo súdneho spisu napr. stali známymi verejnosti.
Na základe všetkých uvedených skutočností možno prijať záver, že sloboda prejavu v danom prípade nebola realizovaná zákonom nedovoleným spôsobom, a teda nie je daný dôvod na jej obmedzenie na základe príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Žaloba podaná žalobcom je preto nedôvodná a súd rozhodol tak, ako vyplýva z výroku tohto rozsudku.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd však úspešným žalovaným 1/ až 3/ náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal, nakoľko nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia, prostredníctvom podpísaného súdu, ku Krajskému súdu v Trnave, štvormo.
V odvolaní je potrebné popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 ods. 1 O.s.p.).