Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Cb-40-2011.pdf
PDF · 103.65 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
VK-6Cb/40/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd vo Veľkom Krtíši samosudkyňou JUDr. Dagmar Komadovou v právnej veci navrhovateľa Leasing Slovenskej sporiteľne a. s., Tomašikova 48, Bratislava, IČO: 35 865 491, zastúpeného JUDr. Marekom Furdom, bytom Michalovce, M. Rázusa 11, proti odporkyni Z.. J. N., bytom T. X., T. XX zastúpenej JUDr. Vladimírom Zvarom, advokátom so sídlom vo Veľkom Krtíši, ul. SNP 1/A o určenie neúčinnosti právnych úkonov takto
rozhodol:
Súd u r č u j e , že darovacia zmluva zo dňa 24. 09. 2008, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Veľký Krtíš dňa 25. 09. 2008 pod č. T., ktorou dlžník Y. N., N.. N., Q.. XX. XX. XXXX, bytom T. XX, T. X. ako darca previedol na odporkyňu ako obdarovanú vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území Pôtor, okres Veľký Krtíš zapísaných pôvodne na S. Č.. XXX, v súčasnosti na S. Č.. XXXX, vedenou Správou katastra Veľký Krtíš a to stavba súpisné č. XXX, popis stavby: výrobná hala nachádzajúca sa na R.. Č.. XXXX/X a stavba súpisné č. XXX, popis stavby: nadstavba - sklad nachádzajúca sa na R.. Č.. XXXX/X je voči navrhovateľovi právne n e ú č i n n á .
Navrhovateľovi sa p r i z n á v a náhrada trov konania vo výške 100 % potrebných na účelné uplatňovanie práva.
odôvodnenie:
Okresný súd vo Veľkom Krtíši rozsudkom zo dňa 08. 10. 2012 č. k. 6Cb/40/2011-346 určil, že darovacia zmluva zo dňa 24. 09. 2008 je voči navrhovateľovi právne neúčinná, pričom proti predmetnému rozsudku podala odvolanie odporkyňa v dôsledku ktorého následne Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 30. 05. 2013 č. k. 43Cob/250/2012-397 rozsudok Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k. 6Cb/40/2011-346 zo dňa 08. 10. 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V uznesení, ktorým rozsudok Okresného súdu vo Veľkom Krtíši zrušil Krajský súd v Banskej Bystrici uviedol, že súhlasí so súdom prvého stupňa v tom, že Y. N., ako zmenkový ručiteľ je dlžníkom žalobcu. Y. N. bol jediným spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti ROS, s. r. o., Pôtor a zároveň ako fyzická osoba bol aj dlžníkom žalobcu. Krajský súd ďalej poukázal na tú skutočnosť, že Okresný súd vo Veľkom Krtíši, ako súd prvého stupňa vychádzal aj z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, vysloveného v rozhodnutí č. k. 5Mobdo/7/2010 zo dňa 28. 04. 2011, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal aj na rozdielne postavenie ručiteľa podľa Občianskeho zákonníka a zmenkového ručiteľa, keď podľa § 32 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. (zmenkového a šekového zákona) je zmenkový ručiteľ zaviazaný rovnako ako ten, za koho sa zaručil. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 243b. ods. 1 O. s. p., kedy v zmysle tohto zákonného ustanovenia je právny názor dovolacieho súdu záväzný. K uvedenému ďalej krajský súd uviedol, že pokiaľ Y. N. podpísal zmenku dva krát, teda aj ako konateľ za zmenkového dlžník ROS, s. r. o. a aj sám za seba ako fyzickú osobu- zmenkového avala, nie je to v rozpore s platnou právnou úpravou. Poukázal na tú skutočnosť, že v obchodnej praxi sa stáva, že tá istá fyzická osoba podpíše zmenku ako zmenkový dlžník, konateľ
s. r. o. a zároveň avaluje zmenku ako fyzická osoba. Poukázal aj na dohodu o vyplňovacom práve na blankozmenke podpísanej dňa 26. 11. 2007, kedy z tejto dohody jednoznačne vyplýva konanie Stanislava Rojíka ako konateľa za zmenkového dlžníka, vystaviteľa zmenky ROS, s. r. o., Pôtor s tým, že ten istý Y. N., ako fyzická osoba je avalistom, zmenkovým ručiteľom z tejto zmenky, zmluvu o zmenkovom vyplňovacom práve podpísal navrhovateľ za remitenta (zmenkového veriteľa), konateľ Y. N. za ROS, s. r. o. (vystaviteľa zmenky) a fyzická osoba Y. N. za avalistu. Y. N. sa zmenkovým ručiteľom stal podpisom blankozmenky, pričom majiteľ zmenky (ten, kto má zmenku u seba) vyplní blankozmenku vtedy, keď z nej uplatňuje príslušné práva voči zmenkovým dlžníkom zmenkový platobný rozkaz, ktorý bol vydaný v tejto veci príslušným súdom voči ROS, s. r. o., ako zmenkovému dlžníkovi a Y. N. ako zmenkovému ručiteľovi, nadobudol právoplatnosť, pričom podľa názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici vyjadreného v uznesení zo dňa 30. 05. 2013 č. k. 43Cob/250/2012 je preto potrebné vychádzať zo záveru, že platnosť zmenky kvalifikovaným spôsobom spochybnená nebola a námietky odporkyne v odvolaní týkajúce sa právneho základu záväzku Y. N. (zmenkové ručenie), preto podľa názoru odvolacieho súdu nie sú opodstatnené. Krajský súd v Banskej Bystrici ďalej v predmetnom uznesení uviedol, že súhlasí i s názorom súdu prvého stupňa, aj pokiaľ ide o včasnosť uplatnenia odporovacej žaloby, to znamená, že odporovacia žaloba bola podaná včas v zákonom stanovenej lehote. Krajský súd v Banskej Bystrica ďalej na strane 9 predmetného uznesenie uviedol, že pokiaľ sa týka odporovacieho právneho úkonu v predmetnej veci navrhovateľ odporuje právnemu úkonu a to darovacej zmluve, ktorý bol urobený medzi dlžníkom navrhovateľa Y. N. a odporkyňou blízkou osobou- dcérou dlžníka. Úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa tu predpokladajú, druhá strana, teda osoba dlžníkovi blízka má však možnosť preukázať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nepoznala a nemohla ho poznať ani pri náležitej starostlivosti. Dôkazné bremeno na preukázanie uvedenej skutočnosti je na blízkej osobe, pričom jej nevedomosť o úmysle dlžníka musela existovať v čase urobenia právneho úkonu. Krajský súd v predmetnom rozhodnutí ďalej uviedol, že okresný súd sa s obranou odporkyne ohľadne jej vedomosti o úmysle dlžníka, jej otca, ukrátiť navrhovateľa, ako jeho veriteľa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne nevysporiadal, záver súdu o tom, že odporkyňa nepreukázala, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať úmysel svojho otca ukrátiť navrhovateľa, oprel súd prvého stupňa o vyhodnotenie vzťahu medzi odporkyňou a jej rodičmi, na základe čoho považoval za málo pravdepodobné, že by odporkyňa nemala vedomosť o rodinnom hospodárení a o podnikaní svojho otca, ďalej vzhľadom na ďalší priebeh po uzavretí darovacej zmluvy vyslovil pochybnosti nad jej konaním s tým, že to bolo účelové. Rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa predovšetkým predpokladá vedomosť blízkej osoby o tom, že dlžník má veriteľa, teda v tomto prípade je to predpoklad, že žalovaná vedela o tom, že jej otec, ako fyzická osoba bol zmenkovým ručiteľom za zmenkového dlžníka ROS, s. r. o.. Podľa názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici, okresný súd v tejto súvislosti nevyhodnotil svedeckú výpoveď Y. N., ktorý sám neprikladal dôležitosť tomu, že zmenku podpísal aj ako fyzická osoba a vypovedal v tom zmysle, že si ani neuvedomoval, že je zmenkovým ručiteľom, rovnako matka odporkyne D. N.X., ktorá bola vypočutá ako svedok uviedla, že nevedela o tom, že Y. N. má zmenkový záväzok aj ako fyzická osoba. Krajský súd v Banskej Bystrici ďalej v predmetnom rozhodnutí na str. 10 ods.2 uviedol, že je možné súhlasiť so súdom prvého stupňa v tom, že vzhľadom na vzťahy a komunikáciu odporkyne s rodičmi je málo pravdepodobné, že by odporkyňa, ako dospelé dieťa nemala vedomosť o rodinnom hospodárení, o finančnom zázemí a okrajovo aj o podnikaní svojho otca, to však neznamená, že odporkyňa mala vôbec vedomosť o tom, že jej otec avaloval zmenku, ak aj odporkyňa vedela o problémoch otca, resp. problémoch obchodnej spoločnosti ROS, s. r. o., kde bol jediným konateľom aj spoločníkom, nemožno z toho automaticky vyvodzovať jej vedomosť o zmenke vystavenej obchodnou spoločnosťou ROS, s. r. o., ale hlavne o zmenkovom ručení otca, ako fyzickej osoby. Pokiaľ aj udalosti nasledujúce po prevode nehnuteľnosti na odporkyňu môžu vyvolávať pochybnosti a naznačovať, že išlo o účelový úkon Y. N. s cieľom zbaviť sa majetku, nepreukazuje to, že odporkyňa mohla rozpoznať úmysel svojho otca, ukrátiť navrhovateľa ako zmenkového veriteľa jej otca. Podmienkou pre takýto záver je vedomosť odporkyne, a to v čase uzavretia darovacej zmluvy o tom, že jej otec je zmenkovým dlžníkom. Krajský súd v Banskej Bystrici ďalej uviedol, že v tejto súvislosti je potrebné upozorniť na osobitný charakter záväzku, zmenkové ručenie za zmenkového dlžníka ROS, s. r. o.. Nejde teda o záväzok Y. N. ako dlžníka, napríklad z úverovej, lízinkovej, resp. kúpnej zmluvy v prípade, ktorých by vedomosť odporkyne bolo možné vyvodiť aj z vyhodnotenia rodinných vzťahov, tak ako to urobil aj súd prvého stupňa. Krajský súd v Banskej Bystrici v predmetnom uznesení ďalej uviedol, že považoval odôvodnenie rozhodnutia súdu, pokiaľ ide o nezvládnutie dôkazného bremena odporkyne, pri preukazovaní, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať úmysel svojho otca, ako dlžníka, ukrátiť veriteľa, ako navrhovateľa za nepostačujúce a rozsudok súdu prvého stupňa v tomto smere za nepreskúmateľný. Súd prvého stupňa nevyhodnotil ani dokazovanie, ktoré vykonal a to uvedené výpovede Y. N. a D. N., ako aj
vyjadrenie odporkyne v súvislosti so vznikom záväzku Y. N. ako zmenkového ručiteľa, uložil preto súdu prvého stupňa opätovne vyhodnotiť už vykonané dokazovanie a prípadne ho doplniť v naznačenom smere. Vedomosť odporkyne o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, posúdiť charakter záväzku (zmenkové ručenie fyzickej osoby za právnickú osobu, v ktorej je zároveň aj konateľom) vo vzťahu k predpokladanej vedomosti odporkyne o úmysle Y. N. ukrátiť svojho veriteľa a hodnotiť, či táto vedomosť mohla u odporkyni existovať v čase uskutočnenia právneho úkonu darovacej zmluvy, následne potom rozhodnúť o návrhu. Súd zároveň, pokiaľ sa týka vykonaného dokazovania poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (na str. 5 č. l. 190, posledný odsek), kedy NS SR v uvedenom konštatuje, že okresný súd i krajský súd správne zistili skutkový stav, preto potom aj v dôsledku tohto právneho názoru, ale i z dôvodu, že účastníci už ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania nepredniesli, ďalšie dokazovanie už nevykonával. Keďže Krajský súd v Banskej Bystrici vytkol tunajšiemu súdu nepostačujúce odôvodnenie rozsudku pokiaľ ide o nezvládnutie dôkazného bremena odporkyne pri preukazovaní náležitej starostlivosti rozpoznať úmysel svojho otca, ako dlžníka, ukrátiť veriteľa, ako navrhovateľa, súd takýmto spôsobom postupoval.
Okresný súd vo Veľkom Krtíši vyzval navrhovateľ i odporcu, aby predložili súdu návrhy na doplnenie dokazovania, pričom navrhovateľ ani odporkyňa ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania nepredložili, po poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p., ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania nepredniesli.
Na pojednávaní dňa 04. 09. 2013 sa navrhovateľ pridržiaval podaného návrhu a ďalej uviedol, že jedinou otázkou, ktorá zostala nezodpovedaná je tá, či odporkyňa vynaložila náležitú starostlivosť pri uzatváraní právneho úkonu, pričom navrhovateľ ďalej uviedol, že podľa jeho názoru je obrana odporkyne účelová a s prihliadnutím na všetky okolnosti, či už časovú následnosť právneho úkonu, tvrdenie odporkyne o tom, že sa nezaujímala o majetkové a finančné pomery svojho otca, najmä, že sa nezaujímala o pozemky, ktoré sa nachádzajú pod stavbou, ktorú jej otec daroval a aj na tvrdenie odporkyne týkajúce sa jej podnikateľskej činnosti, ktorú však odporkyňa nepreukázala, nepreukázala ani záujem, kedy podnikateľskú činnosť chcela vykonávať, nepožiadala o vydanie živnostenského oprávnenia a nepreukázala také okolnosti, ktoré by svedčili o tom, že vynaložila náležitú starostlivosť, pri ktorej je potrebný aktívny prístup osoby, ktorá túto starostlivosť vynaložiť má, pričom nesúhlasila so závermi Krajského súdu v Banskej Bystrici vyslovenými v odôvodnení zrušujúceho rozsudku, kedy tento uviedol, že základnou podmienkou pre rozpoznanie úmyslu otca ukrátiť svojho veriteľa je vedomosť odporkyne o tom, že jej otec bol zmenkovým dlžníkom. Navrhovateľ uviedol, že podľa jeho názoru stačí, že odporkyňa vedomosť nemusela mať, ale ju mať mohla.
Odporkyňa na pojednávaní žiadala, aby súd návrh navrhovateľa zamietol, pričom podľa názoru odporkyne podľa uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici vychádzajúc z jeho odôvodnenia, musí byť zistený základ o tom, že dlžník mal úmysel ukrátiť veriteľa, ktorú okolnosť by mal dokazovať navrhovateľ, pričom berúc do úvahy výpoveď svedka Y. N., tento si sám nebol vedomý toho, že zmenku podpisoval on ako avalista a bol si vedomý toho, že časť nehnuteľnosti bola založená a s týmito on nenakladal. Nehnuteľnosti, ktoré dcére daroval založené neboli a preto nie je možné ani predpokladať, že Y. N. previedol tieto nehnuteľnosti na dcéru preto, že by tým ukrátil veriteľa, pričom v danom prípade okolnosť, že previedol nehnuteľnosti na svoju dcéru, skomplikoval svoju situáciu, keďže tento úmysel sa predpokladá, pričom v zmysle argumentácie navrhovateľa o náležitej starostlivosti by toto znamenalo, že pri každom prevode by mal nadobúdateľ byť aktívny a mal by aj zisťovať úmysel dlžníka, pričom podľa vyjadrenia odporkyne v danom prípade, keďže jej otec nemal k dispozícií listinu, z ktorej vyplývalo, že je zmenkovým ručiteľom, odporkyňa nemohla vynaložiť akúkoľvek starostlivosť, pričom k dispozícií mal zmenku v originály výlučne navrhovateľ. Odporkyňa poukázala na tú skutočnosť, že dôkazné bremeno o preukázaní náležitej starostlivosti uniesla a to najmä s prihliadnutím na tú skutočnosť, že preukázala to, že nemohla vedieť o úmysle svojho otca vykonať tento prevod preto, aby svojho veriteľa ukrátil, keď v skutočnosti samotný Y. N., toto nerobil pre to, aby nebol postihnutý jeho majetok a nemohla teda zistiť tento úmysel, keď ani tento neexistoval.
Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu 2Cdo/109/2007, podľa ktorého preukázanie úmyslu nie je podmienkou odoporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou právneho úkonu sú osoby jemu blízke a pokiaľ sa týka vedomosti otca odporkyne, či bol avalistom zmenky, podľa názoru navrhovateľa bolo nepochybné to, že túto vedomosť mal, Y. N. zmluvu o zmenkovom vyplňovacom práve podpísal, kde, ako fyzická osoba vystupoval ako avalista, rovnopis
tejto zmluvy bol Y. N. odovzdaný a preto je nepochybné, že úmysel ukrátiť veriteľa v čase uzavretia darovacej zmluvy tu bol.
Podľa ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa ods. 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný, alebo ak už je uspokojený.
Podľa ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokov v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 177), alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ja pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.
Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaných ustanovení zákona. Je potrebné uviesť, že v prípadoch právnych úkonov, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami (§ 116 a § 177 O. z.), alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb, predpokladá sa vedomosť u týchto blízkych osôb o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa (platí vyvrátiteľná právna domnienka); aby blízka dosiahla zamietnutie odporovacej žaloby, musí preukázať vynaloženie náležitej starostlivosti. Podľa názoru súdu odporkyňa tvrdením, že nežila v spoločnej domácnosti s rodičmi, že študovala a potom neskôr pracovala a domov len dochádzala sporadicky a ďalej jej tvrdenie o tom, že o podnikateľských aktivitách a finančnej situácií rodiny a svojho otca v podnikaní nemala žiadne vedomosti, odporkyňa sa však nemohla účinne zbaviť zákonom stanovenej domnienky vedomosti o úmysle dlžníka, teda svojho otca ukrátiť navrhovateľa, ako veriteľa len tvrdením, že o jeho záväzku nemala vedomosť, že nemala vedomosti o tom, že jej otec ako fyzická osoba bol zmenkovým ručiteľom a ani tým, že s ním nežila v spoločnej domácnosti a nemala vedomosti o jeho finančnej situácií, že nemala vedomosti o stave jeho podnikania a ani tým, že prijala dar, ktorý jej vlastne sľúbil otec už v predchádzajúcom období, pričom uznala, že v čase, kedy došlo k uzavretiu darovacej zmluvy, teda k darovaniu nehnuteľnosti si nezisťovala, či darca, teda jej otec má nejaké záväzky, ktorých uspokojenie môže byť zmarené napríklad aj týmto darom. Sama sa vyjadrila, že sa o tieto okolnosti nezaujímala, že nemala ani dôvod na to, aby sa o tieto otázky zaujímala, nakoľko u nich bol chod bezproblémový, pričom v tejto súvislosti súd nepovažoval za úspešnú takúto obranu odporkyne a jej samotné tvrdenie o tom, že o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla vedieť. Podľa názoru súdu odporkyňa bola povinná v tejto súvislosti preukázať, čo všetko vykonala v záujme poznania takéhoto úmyslu dlžníka, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu z jej strany malo ísť o takú činnosť, aby sa o úmysle dlžníka, teda svojho otca aj dozvedela. Zákon od blízkej osoby požaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom, ale pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech týmto spôsobom presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka. Zákon vedie osobu blízku dlžníkovi k tomu, aby neurobila právne úkony a teda neprijímala plnenia na ujmu práv veriteľov dlžníka, v prípade, že sa osoba blízka dlžníkovi takto nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky taktiež z majetku, ktorý na základe takého právneho úkonu od dlžníka osoba blízka nadobudla. Osoba dlžníkovi blízka sa môže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia ubrániť odporovacej žalobe len vtedy, ak preukáže, že o dlžníkovom úmysle ukrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, napriek tomu, že vynaložila starostlivosť k poznaniu tohto dlžníkovho úmyslu a išlo o náležitú starostlivosť. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba dlžníkovi blízka vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka takú činnosť, aktivitu, aby dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa, ktorý tu bol v dobe odporovateľného právneho úkonu z jej výsledkov poznala, to je, aby sa o tomto úmysle dozvedela (RČ35/2002). I v prípade, že dlžník plní uzavretím zmluvy s treťou osobou svoj morálny, alebo právny záväzok, môže uzavretím zmluvy sledovať úmysel ukrátiť svojho veriteľa, ak ide o právny úkon medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou, nemusí veriteľ tvrdiť ani preukazovať, že žalovanému musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy. Zákon v takomto prípade predpokladá, že žalovaný o úmysle dlžníka ukrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa vedel, ibaže žalovaný preukáže, že v dobe právneho úkonu dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa i pri náležitej starostlivosti nemohol poznať. V tejto súvislosti súd poukazuje, pokiaľ sa týka existujúcej pohľadávky navrhovateľa, voči otcovi odporkyne na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 04. 2011 č. k. 5Mobdo/7/2010, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu bolo preukázané, že
navrhovateľ mal takú pohľadávku, ako predpokladá ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka, či už voči právnickej osobe ROS, s. r. o., ako aj voči fyzickej osobe Y. N., zároveň z predmetného rozhodnutia nesporne vyplynulo, že k právnemu úkonu medzi odporkyňou a jej právnym predchodcom Y. N., teda otcom došlo v lehote troch rokov v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom v predmetnom rozhodnutí na str. 3 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že v prípade právneho predchodcu odporkyne sa pohľadávka navrhovateľa, ako majiteľa zmenky stala splatnou predložením zmenky na zaplatenie vystaviteľovi najneskôr podaním návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu. Po jeho vydaní a nadobudnutí právoplatnosti mal navrhovateľ voči právnemu predchodcovi navrhovateľovi nie len vymáhateľnú pohľadávku, ale aj vykonateľnú pohľadávku na podklade exekučného titulu a bolo ho pre to potrebné považovať za jedného z dlžníkov navrhovateľa, ktorých úkony mohli byť predmetom posudzovania z hľadiska odporovateľnosti. Opätovne súd poukazuje na to, že pokiaľ odporkyňa tvrdí, že nemala vedomosť o úmysle svojho otca, týmto právnym úkonom, teda darovacou zmluvou ukrátiť navrhovateľa, keďže o tomto právnom úkone, ktorý bol medzi navrhovateľom a jej otcom ani nevedela, je potrebné opätovne uviesť, že odporkyňa ako osoba blízka dlžníkovi mala preukázať, že vynaložila náležitú starostlivosť, aby takúto vedomosť získala, pričom z obsahu spisu, z výpovedi odporkyne, ale aj svedkov Y. N. i D. N. vyplynulo, že odporkyňa sa týmito skutočnosťami vôbec nezaoberala a to ani v čase, kedy prijala dar od svojho otca.
Súd považoval tvrdenie svedka Y. N., že si neuvedomil, že zmenku on podpísal aj ako fyzická osoba, len za účelové tvrdenie, keďže jednak podpisoval zmluvu o zmenkovom vyplňovacom práve, rovnopis tejto zmluvy mal k dispozícií a to, že si neuvedomoval, že zmluvu podpisuje aj ako fyzická osoba nie je možné považovať za obranu a ani dôkaz o tom, že takúto zmenku nepodpísal. Zároveň je nepravdepodobné, že by svedok Y. N. nebol vedel o tom, že podpisoval zmenku aj ako fyzická osoba- avalista, keďže na základe tejto bol potom vydaný zmenkový platobný rozkaz, kde ako odporca v druhom rade vystupoval a proti tomuto žiadne námietky nevzniesol. Pokiaľ sa týka svedkyne D. N. je podľa názoru súdu nepravdepodobné, že by o záväzku manžela nevedela, keďže títo žili v spoločnej domácnosti a v prípade podpísanej zmenky šlo o finančnú čiastku predstavujúcu 10, 971.972,-- Sk t. j. 364.202,75 Eur. Z výsluchu odporkyne, ale aj samostatnej svedkyne N. a svedka N. vyplynulo, že ich manželstvo a samotný chod domácnosti bol bezproblémový, nie je pravdepodobné ani to, že by sa rodičia odporkyne o zmenke žiadnym spôsobom nezmienili, toto potvrdzuje aj vyjadrenie svedkyne, ktorá pri svojom výsluchu uviedla, že nevedela, či šlo o záväzok spoločnosti, alebo fyzickej osoby, čo nasvedčuje tomu, že svedkyňa o existencií zmenky vedela. Pokiaľ ide o odporkyňu a jej stanovisko k vzniku záväzku otca Y. N., ako zmenkového ručiteľa, súd opätovne poukazuje na zákonom stanovenú domnienku vedomosti o úmysle dlžníka t. j. jej otca ukrátiť navrhovateľa ako veriteľa, ktorá sa tejto nemôže zbaviť len tvrdením, že dar prijala v dôsledku toho, že jej bol už dávnejšie sľúbený a že o podnikaní otca a jej finančnej situácií nevedela, o toto sa nezaujímala a týmto svojím konaním preukázala, že náležitú starostlivosť , ktorú vynaložiť mala nevynaložila. Preto návrhu navrhovateľa vyhovel.
O náhrade trov konania účastníkov súd rozhodol podľa ustanovenia § 151 ods. 7 O. s. p., podľa ktorého súd môže o náhrade trov konania rozhodnúť aj tak, že namiesto určenia výšky trov prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú zlomkom alebo percentom. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením. Keďže navrhovateľ mal v konaní úspech podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd priznaná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal, súd mu priznal náhradu trov konania vo výške 100 % potrebných na účelné uplatňovanie práva.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd do Banskej Bystrice a to písomne v štyroch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. l, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno navrhnúť exekúciu.