Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/110/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Pavla Tkáča a JUDr. Petra Tutka v právnej veci žalobcov: X/ W.. T. D., nar. X.X.XXXX, bytom T., T. XX, 2/. G.. W. D.É., nar. XX.X.XXXX, bytom E., A.. T. S. J. Č.. XX, 3/ S. Š., nar. XX.X.XXXX, bytom C., Š. L. Č.. XX, žalobcovia v 2. a 3. rade zastúpení žalobcom v 1. rade proti žalovanému R. G., bytom T., J. Č.. X, o zaplatenie 3.176,59 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 14.2.2012 č.k. -276 jednohlasne takto

rozhodol:

P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby do sumy 2.246,40 eur.

Z r u š u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku do sumy 2.246,40 eur a v tejto časti konanie zastavuje.

V prevyšujúcom vyhovujúcom výroku mení rozsudok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom v 1. až 3 rade 948,79 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcom trovy konania v sume 77,92 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobcovia sú povinní nahradiť spoločne a nerozdielne preddávkované trovy štátu v sume 41,90 eur a tieto zaplatiť Okresnému súdu Košice II do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný je povinný nahradiť preddávkované trovy štátu v sume 67,10 eur a tieto zaplatiť Okresnému súdu Košice II do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom v 1.-3.rade 3.087,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10% ročne zo sumy 33,06 eur od 26.6.2004 do zaplatenia, 9% ročne zo sumy 343,06 eur od 26.7.2004 do zaplatenia, zo sumy 343,06 eur od 26.8.2004 do zaplatenia, zo sumy 343,06 eur od 26.9.2004 do zaplatenia, zo sumy 343,06 eur od 26.10.2004 do zaplatenia, zo sumy 343,06 eur od 26.11.2004 do zaplatenia, vo výške 8% ročne z dlžnej sumy 343,06 eur od 26.2.2004 do zaplatenia, zo sumy 343,06 eur od 26.1.2005 do zaplatenia a zo sumy 343,06 eur od 26.2.2005 do zaplatenia, to všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovaného zaviazal nahradiť žalobcom trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku za návrh v sume 187,04 eur a z titulu uhradeného preddavku na trovy znaleckého dokazovania v sume 150,-eur a to v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaného zaviazal nahradiť aj trovy štátu v sume 109,-eur na účet Okresného súdu Košice II v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu, ktorý tento počas konania ustálil na peňažnú sumu 3.176,59 eur (95.698,-Sk) spolu s vyčíslenými úrokmi z omeškania.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že z obsahu nájomnej zmluvy č. zo dňa 9.5.2002 zistil, že žalobcovia ako prenajímatelia a žalovaný ako nájomca uzavreli zmluvu o nájme nebytových priestorov podľa v zmysle ktorej prenechali žalovanému do užívania nebytové priestory v budove v T.W. L. O. A..Č.. XX a to odo dňa 1.5.2002. Následne dodatkom č. 1 k tejto zmluve s účinnosťou od 1.10.2002 dohodli výšku mesačného nájomného v sume 9.000,-Sk a na úhrade za služby spojené s užívaním vo výške vyúčtovaní dodávateľov energií.

S poukazom na záver odvolacieho súdu vysloveného v uznesení o zrušení predchádzajúceho rozsudku uzavrel, že uvedená zmluva uzavretá medzi účastníkmi je absolútne neplatnou od počiatku, keďže k jej písomnej forme nebolo pripojené písomné splnomocnenie žalobcov v 2. a 3.rade udelené žalobcovi v 1. rade, ktorý túto zmluvu v ich mene podpisoval. Mal za to, že v dôsledku uvedeného žalobca v 1. rade mohol uzavrieť platnú nájomnú zmluvu iba vo výške svojho spoluvlastníckeho podielu, avšak s poukazom na to, že jeho podiel nie je z obsahu zmluvy zrejmý, vyhodnotil obsah zmluvy ako neurčitý a s poukazom na to, zmluvu ako neplatnú.

Vzhľadom k tomu, že nebolo v konaní sporné, že žalovaný počas konkrétne vymedzeného obdobia uvedené priestory žalobcov skutočne užíval, právne kvalifikoval nárok žalobcov ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ust. , keď konštatoval, že žalovaný nemal právo užívať uvedené priestory bezodplatne v dôsledku čoho uňho došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcov ako vlastníkov nebytových priestorov. Zameral preto dokazovanie na zistenie výšky tohto bezdôvodného obohatenia, ktoré zodpovedá tzv. obvyklému nájomnému. Za toto považoval nájomné, za ktoré sa prenajímali v danom období a v danom mieste nehnuteľnosti obdobného charakteru aj s prihliadnutím na technický stav a udržiavanosť priestoru a to za pomoci znaleckého dokazovania.

Keďže medzi účastníkmi bola sporná skutočne užívaná plocha žalovaným, konštatoval, že vykonal dokazovanie na zistenie rozsahu tohto užívania a mal za to, že nebolo medzi nimi sporné užívanie plochy o celkovej výmere 78,41 m2 ktorá pozostávala z využívanej autodielne v rozlohe 51,36 m2, kancelárie o rozmere 10,02 m2 a skladu č. 2 o rozmere 17,03 m2. Sporným medzi účastníkmi ostala otázka užívania skladu č. 1 o rozlohe 17,94 m2 a taktiež rozsah užívania priľahlej parkovacej plochy (dvora), ktorý bol k dispozícii pre viacerých nájomcov.

K tejto spornej otázke zaujal názor, že do užívanej plochy žalovaným je potrebné zaradiť aj sklad č. 1 o rozlohe 17,94 m2 keďže iba cez tento sklad mohol žalovaný vstupovať do skladu č. 2, pričom žiadna tretia osoba nemala od skladu č. 1 kľúče a teda ani do neho prístup. S poukazom na to uzavrel, že možno dôvodne predpokladať, že veci ktoré sa v tomto priestore nachádzali boli jeho, resp. že mal možnosť tento sklad plne využívať. S poukazom na to uzavrel, že vlastníci nebytových priestorov nemali možnosť užívať tento sklad č. 1 žiadnym iným spôsobom ani s ním disponovať. Prenajatie skladu tretej osobe by rušilo žalovaného v užívaní skladu č. 2, nakoľko by doň nemal umožnený prístup.

Vo vzťahu k námietke žalovaného, že neužíval vonkajšie parkovacie plochy, súd prvého stupňa uzavrel, že žalobcovia nežiadali započítať celú rozlohu 103,34 m2 dvora ale iba jeho časť o rozlohe 65,27 m2, ktorú súd prvého stupňa považoval za primeranú s poukazom na to, že žalovaný mal možnosť túto plochu využívať a ničím nepreukázal že ju nevyužíval. Konštatoval, že na užívaných priestoroch vykonával

podnikateľskú činnosť - opravu motorových vozidiel a mal za veľmi pravdepodobné, že túto plochu využívali jeho zákazníci na odstavenie svojich vozidiel. Poukázal na skutočnosť, že znalec pri výpočte obvyklého nájomného za pomoci využitia tzv. porovnávacej metódy u všetkých troch porovnávaných prevádzok pre potreby výpočtu zohľadnil aj vonkajšie parkovacie plochy z čoho súd prvého stupňa vyvodil, že aj v tomto prípade je potrebné vonkajšiu parkovaciu plochu zarátať do nájmu. Mal za to, že ak by znalec parkovaciu plochu u porovnávaných prevádzok nezapočítal, bol by vypočítaný obvyklý nájom odlišný. Na základe uvedených úvah uzavrel, že žalovaný užíval priestor o celkovej výmere 161,59 m2 z čoho predstavovalo parkovanie na priľahlom dvore výmeru 65,27 m2. Na základe znalcom ustálenej výšky obvyklého nájomného za 1m2 vo výške 2,123 eur mesačne a pri zohľadnenej výmere 161,59 m2 vypočítal výšku mesačného nájmu na sumu 343,06 eur a za žalované obdobie 9 mesiacov (júl ) vyčíslil výšku bezdôvodného obohatenia na sumu 3.087,50 eur a v takejto výške žalobe vyhovel.

Žalobcom priznal aj úrok z omeškania a to z jednotlivých mesačných súm nájomného zohľadňujúc dátum ich splatnosti.

Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. a s poukazom na záver, že žalobcovia boli neúspešní iba v nepatrnej časti, priznal im náhradu trov konania, ktorých výšku aj položkovite vyčíslil. Vzhľadom na neúspech žalovaného v konaní zaviazal tohto uhradiť aj preddávkované trovy štátu v súvislosti s úhradou odmeny pre znalca.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok zrušiť vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. a . V odvolaní poukázal na skutočnosť, že za účelom preukázania žalovaným tvrdenej výšky bezdôvodného obohatenia na jeho strane, bolo jeho povinnosťou označiť dôkazy z ktorých by bolo možné túto výšku ustáliť. Poukázal na to, že súd prvého stupňa vo veci ustanovil znalca z oboru stavebníctva, má však za to, že bolo povinnosťou účastníkov poskytnúť znalcovi potrebnú súčinnosť vyplývajúcu z ust. . Na výzvu znalca sa mali účastníci dostaviť na miestnu ohliadku dňa 11.2.2011 o 13.00 hod.. Znalec sa však v uvedenom termíne na ohliadku bez bližšieho ospravedlnenia nedostavil a preto sa ohliadka následne vykonala iba v prítomnosti žalobcu. Na základe toho považuje žalovaný znalecký posudok za účelový a tendenčný, keďže mu bola odopretá možnosť vyjadriť sa k sporným plochám priamo na mieste. Má za to, že žalobca ani súd nepreukázal užívanie garáže č. 1 na jeho podnikateľskú činnosť z ktorej by mal osoh. Popieral tvrdenie žalobcu o tom, že od tohto priestoru nemal kľúče a poukázal na to, že sám žalobca priznal na pojednávaní pred súdom prvého stupňa, že kľúče od tohto skladu mal, keďže v tomto sa nachádzal vstup do podkrovia radovej zástavby, kde žalobca vykonával stavebné úpravy. Má teda za to, že uvedený priestor bol voľne prístupný žalobcovi. Žalobca nepreukázal, aby veci ktoré sa v tomto sklade nachádzali boli jeho majetkom.

Rovnako žalovaný spochybňoval aj súdom ustálený rozsah užívania parkovacích plôch na dvore objektu. Má za to, že z obsahu samotnej zmluvy nie je zrejmé, aký bol dohodnutý rozsah prenajatej plochy. S poukazom na skutočnosť, že v objekte vykonával drobnú opravárenskú činnosť, plochu na parkovanie o výmere 65,27 m2 tak ako ju ustálil súd prvého stupňa považuje za absolútne neadekvátnu, keďže tento priestor využíval iba ako prístupovú cestu do dielne, nie ako plochu, kde by sa vykonávala akákoľvek opravárenská činnosť alebo ako plocha na parkovanie pred malou opravárenskou prevádzkou. Uznávajúc závery znalca o výpočte výšky primeraného nájomného 2,123 eura/m2 mesačne ustálil dôvodnosť nároku žalobcu za užívanie plochy 78,38 m2 za obdobie 9 mesiacov na sumu 1.497,60 eur a s pripočítaním úrokov z omeškania v sume 748,80 eur ustálil dôvodnosť nároku žalobcu v celkovej sume 2.246,40 eur a preto dňa 30.3.2012 poukázal uvedenú sumu na účet žalobcu o čom pripojil aj písomný doklad.

K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v 1.rade, ktorý potvrdil obdržanie sumy 2.246,40 eur v mesiaci apríl 2012. Za nedôvodnú považoval odvolaciu námietku žalovaného vo vzťahu ku garáži č. 1, keďže nepovažuje za podstatnú okolnosť to, či od uvedenej garáže mal kľúč alebo nie. Poukázal na to, že v tomto objekte vykonal spolu so zaťom práce na zatepľovaní počas dvoch sobôt, inak do prenajímaných

objektov nevstupoval a kľúč od nich mal iba z bezpečnostných dôvodov. Namietal tvrdenia žalovaného o tom, že vrak, ktorý je viditeľný na fotografii z dvora, vyhotovenej znalcom, nebol vlastníctvom žalovaného. Tvrdí, že tento vrak mal k dispozícii žalovaný a vyberal z neho náhradné diely. Potvrdil, že v písomnej zmluve neboli spomínané parkovacie miesta, keďže bola dohodnutá cena za nájom v celosti tak, ako ju žalovaný využíval dávno predtým, než oni ako vlastníci prevzali nehnuteľnosť od G. G..

Písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 10.9.2013 Ž. T. D. na výzvu odvolacieho súdu uviedol, že vzhľadom na mimosúdnu úhradu sumy 2.246,40 eur, ktorá mu bola na účet pripísaná v apríli 2012 znižujú žalobcovia svoj nárok uplatnený v konaní o túto sumu a v tejto časti čiastočne berú svoju žalobu späť.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom zamietavom výroku, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je sčasti dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu navrhnutom účastníkmi konania. Nesprávne sa však vyporiadal s aplikáciou ust. pri posudzovaní dôkazného bremena jednotlivých účastníkov a v dôsledku toho nesprávne ustálil výšku nároku.

Žalobcovia svoj nárok zakladajú na tvrdení o povinnosti žalovaného zaplatiť im úhradu za užívanie nebytového priestoru ako aj časti dvora ktoré sú ich vlastníctvom. S poukazom na názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení vyhodnotil súd prvého stupňa obsah nájomnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 30.9.2012, ako zmluvu absolútne neplatnú s poukazom na nedostatok pripojenia písomných plných mocí spoluvlastníkov W. D. S. S. Š. pre žalobcu W.. T. D.. Na základe toho nárok žalobcov súd prvého stupňa právne kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa a nasl. .

Odvolací súd považuje závery súdu prvého stupňa v tejto otázke za správne a stotožňuje sa aj s jeho dôvodmi v tejto otázke ( ).

Dokazovanie súdu prvého stupňa bolo zamerané na ustálenie rozsahu užívania nebytových priestorov a na ustálenie výšky bezdôvodného obohatenia. Počas konania sa postupne zjednotili stanoviská účastníkov v tom, že žalovaný za označené obdobie užíval priestory dielne o výmere 51,36 m2, kancelárie o výmere 10,02 m2 a skladu č. 2 o výmere 17,03 m2. Súd prvého stupňa preto v tejto otázke správne vychádzal zo zhodných tvrdení účastníkov.

Sporným medzi účastníkmi ostalo užívanie priestoru tzv. skladu č. 1 o výmere 17,94 m2 ako aj rozsahu užívania dvora. Spornú otázku užívania skladu č. 1 súd prvého stupňa uzavrel tak, že mal za to, že žalovaný užíval aj tento priestor, nakoľko iba cez tento sklad mohol vstupovať do skladu č. 2, pričom žiadna tretia osoba nemala od skladu č. 1 kľúče a teda do neho ani vstup. Žalovaný bol jedinou osobou ktorá mala tento priestor v užívaní a preto je možné dôvodne predpokladať, že veci, ktoré sa v tomto priestore nachádzali boli jeho, resp. že mal možnosť tento sklad plne využívať.

Odvolací súd má za to, že aj keď závery súdu prvého stupňa v tejto spornej otázke vychádzajú výlučne z prednesov účastníkov konania a nie z iných súdom vykonaných dôkazov, považuje ich odvolací súd za správne. Z výpovede samotného žalovaného totiž vyplýva, že tento potvrdil, že išlo o priestor, ktorý bol uzamknutý a on mal k dispozícii kľúče k nemu. Bolo teda technicky nemožné, aby priestor užíval aj niekto iný. Bolo výlučne v jeho kompetencii rozhodovať akým spôsobom bude tento priestor užívať a je bez právneho významu jeho obrana spočívajúca v tvrdení, že uvedený priestor mu slúžil iba na prechod do skladu č. 2, do ktorého bol jediný vchod práve cez tento sklad č. 1. Žalovanému totiž nič nebránilo v možnosti odovzdať žalobcom kľúče od uvedeného skladu, pokiaľ nemal záujem na jeho užívaní, keďže na užívanie tohto skladu iba za účelom prístupu do ďalšieho skladu č. 2 nebolo potrebné

jeho uzamykanie. Pokiaľ si však žalovaný ponechal od tohto skladu kľúče a tento bol ním aj uzamykaný, je treba mať za to, že ho mal k dispozícii na užívanie a to bez ohľadu na to, akým spôsobom ho v skutočnosti užíval. Na takomto závere nemení nič ani skutočnosť, že kľúč od uvedeného skladu mal aj žalobca ako spoluvlastník objektu a ani to, že tento jednorázovo využil tento priestor na prístup pre potrebu vykonania zatepľovacích prác. Odvolací súd preto považuje za správny záver súdu prvého stupňa, pokiaľ tento priestor zahrnul do plochy užívanej žalovaným.

Nesprávne sú však závery súdu prvého stupňa ohľadne rozsahu užívania dvora žalovaným. V tomto smere súd prvého stupňa v dôvodoch prvostupňového rozsudku poukázal na to, že žalobcovia nežiadali započítať celú rozlohu 103,34 m2 iba časť vo výmere 65,27 m2 ktorú súd považoval za primeranú, pretože žalovaný mal možnosť túto plochu využívať a ničím nepreukázal, že ju nevyužíval. Poukázal aj na to,že znalec pri výpočte obvyklého nájomného s použitím porovnávacej metódy u všetkých troch porovnávaných prevádzok zohľadňoval aj užívanie vonkajších parkovacích plôch. Z toho súd vyvodil, že aj v tomto prípade musí vonkajšiu parkovaciu plochu zarátať ak vychádza z obvyklého nájmu stanoveného v posudku.

Takéto závery nepovažuje odvolací súd za správne. S poukazom na záver o neplatnosti nájomnej zmluvy môže nárok žalobcov predstavovať iba nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný mohol získať iba v rozsahu skutočne preukázaného užívania. Dôkazné bremeno na preukázanie tak základu, ako aj výšky tohto nároku bolo na strane žalobcov. Bolo na nich, aby v súlade s ust. splnili nielen svoju povinnosť skutkových tvrdení, ale aj povinnosť označiť dôkazy na ich preukázanie. Ich nároku teda možno vyhovieť iba v rozsahu, v akom túto svoju procesnú povinnosť splnia. Súd prvého stupňa nesprávne aplikoval citované ust. , pokiaľ dôkazné bremeno ohľadne rozsahu užívania dvora nesprávne preniesol na žalovaného, keď konštatoval, že nepreukázal, že dvor neužíval v takom rozsahu, ako to tvrdia žalobcovia. Žalovaný totiž takúto dôkaznú procesnú povinnosť nemal.

Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že žalobcovia na svoje tvrdenia v tejto otázke neoznačili žiadne dôkazy napriek tomu, že boli súdom prvého stupňa poučení o tejto svojej procesnej povinnosti podľa ust. . Súd prvého stupňa v rozpore s dôkaznou povinnosťou žalobcov vyplývajúcou im zo zásady kontrariktornosti občianskeho sporového konania túto spornú otázku riešil neprípustným postupom, keď nariadil na jej vyriešenie znalecké dokazovanie. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že znalecké dokazovanie možno v konaní nariadiť v súlade s ust. iba na posúdenie odborných otázok na ktoré sudca nemá odborné znalosti. Znalec teda nie je oprávnený riešiť sporné skutkové otázky, ktoré nesúvisia s jeho odbornosťou, v tomto prípade ustálenie skutočného rozsahu užívania dvora žalovaným. Nariadenie znaleckého dokazovanie je teda namieste iba v prípade potreby ustálenia výšky bezdôvodného obohatenia ( vo výške primeraného nájomného) a to až potom, ako súd prvého stupňa ustáli rozsah užívania. Pokiaľ teda žalobcovia na preukázanie rozsahu užívania dvora neoznačili žiadne dôkazy (napriek tomu, že pri spôsobe užívania dvora viacerými nájomcami nesporne s takýmito dôkazmi disponovali) bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vyvodiť z toho procesné dôsledky v neprospech žalobcov v tom, že v tomto smere títo svoje dôkazné bremeno neuniesli.

Odvolací súd preto v súlade s vyššie citovanými závermi uzavrel otázku rozsahu užívania dvora žalovaným tak, že toto užívanie ustálil iba v rozsahu, v akom ho uznal žalovaný, teda v rozsahu 6 m2, keďže užívanie vo väčšej výmere nebolo žalobcami preukázané.

Na základe toho možno uzavrieť rozsah užívania plochy žalovaným na 102,35 m2 (dielňa o výmere 51,36 m2, kancelária o výmere 10,02 m2, sklad o výmere 17,03m2, ďalší sklad o výmere 17,94 m2 a dvor o výmere 6 m2). Keďže výška znalcom vyčísleného primeraného nájmu bola ustálená na sumu 2,123 eura za 1m2 mesačne, ktorá nebola zo strany účastníkov namietaná, možno ustáliť výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného na sumu 217,29 eur mesačne (102,35 m2 x 2,123 euro) a za obdobie sporných 9 mesiacov to predstavuje sumu 1.955,61 eur. V takomto rozsahu je teda dôvodný nárok žalobcov na úhradu istiny.

Žalovaný sa ocitol so svojím plnením v omeškaní, preto súd prvého stupňa správne priznal žalobcom úrok z omeškania. Počas odvolacieho konania došlo zo strany žalovaného (v apríli 2012) k mimosúdnej úhrade sumy 2.246,40 eur, teda sumy, ktorá prevyšuje výšku súdom ustálenej istiny. Na základe toho bolo možné k uvedenému dátumu kapitalizovať už aj úroky z omeškania a to tak, že tieto predstavujú

- 10% ročne zo sumy 217,29 eur za obdobie od 26.6.2004 do 31.3.2012 t.j. za obdobie 7 rokov a 9 mesiacov spolu v sume 168,40 euro.

- 9% ročne zo sumy 217,29 eur od 26.7.2004 do 31.3.2012 t.j. za obdobie 7 rokov a 8 mesiacov, t.j. v sume 149,96 eur,

- 9% ročne zo sumy 217,29 eur za obdobie od 26.8.2004 do 31.3.2012 v sume 148,33 eur,

- 9% ročne zo sumy 217,29 eur za obdobie od 26.9.2004 do 31.3.2012 teda v sume 146,70 eur,

- 9% zo sumy 217,29 euro za obdobie od 26.10.2004 do 31.3.2012 t.j. v sume 145,07 euro,

- 9% ročne zo sumy 217,29 eur za obdobie od 26.11.2004 do 31.3.2012 t.j. v sume 143,44 euro,

- vo výške 8% ročne zo sumy 217,29 euro za obdobie od 26.12.2004 do 31.3.2012 t.j. v sume 126,01 euro,

- 8% ročne zo sumy 217,29 euro za obdobie od 26.1.2005 do 31.3.2012 t.j. v sume 124,56 euro a

- 8% ročne zo sumy 217,29 euro za obdobie od 26.2.2005 do 31.3.2012 t.j. v sume 123,11 euro.

Spolu takto sumarizované úroky z omeškania predstavujú sumu 1.275,58 euro. Žalovaný teda za uvedené obdobie mal zaplatiť žalobcom istinu v sume 1.955,61 eur a úroky z omeškania za obdobie do zaplatenia t.j. do 31.3.2012 v sume 1.275,58 eur. Spolu takto pohľadávka žalobcov predstavovala sumu 3.231,19 eur a po odpočítaní mimosúdneho plnenia žalovaným vo výške 2.246,40 eur ostáva pohľadávka žalobcov v sume 984,79 eur.

Na základe toho odvolací súd v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby zo strany žalobcov s ktorým žalovaný súhlasil pripustil čiastočné späťvzatie žaloby, podľa v takomto rozsahu zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie v tejto časti zastavil.

V prevyšujúcej časti zmenil vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa podľa a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcom sumu 984,79 eur.

Rozhodnutie o trovách konania sa zakladá na ust. v spojení s ust. vety druhej a , teda na zásade pomeru úspechu účastníkov v konaní. S prihliadnutím na skutočnosť, že žalobcovia v konaní uplatňovali istinu v sume 3.176,59 euro a z titulu istiny boli v konaní úspešní do výšky 1.955,61 eur, predstavuje ich percentuálny pomer úspechu 61,56 % a v prevyšujúcej časti teda v sume 1.220,98 eur predstavuje čiastočný úspech žalovaného t.j. vo výške 38,44 %. Rozdiel v týchto vzájomných úspechoch (61,56 % - 38,44 %) predstavuje výsledný pomer úspechu žalobcov v konaní vo výške 23,12%. V takomto rozsahu teda majú žalobcovia nárok aj na náhradu trov konania. Tieto trovy pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za návrh v sume 187,04 euro a uhradeného preddavku na znalecké dokazovanie v sume , teda spolu v sume 337,04 euro, z čoho predstavuje 23,12 % sumu 77,92 euro. V takejto sume odvolací súd zaviazal žalovaného na náhradu trov konania žalobcom.

Rozhodnutie o úhrade preddávkovaných trov štátu, ktoré vznikli v sume 109,-eur z titulu uhradenia znalečného založil odvolací súd na ust. . Vychádzal z celkových výsledkov konania podľa ktorých predstavuje neúspech žalovaného vo výške 61,% zo sumy 109,-euro sumu 67,10 euro a neúspech žalobcov vo výške 38,44% predstavuje sumu 41,90 euro a v takejto sume zaviazal obidve procesné strany uhradiť preddávkované trovy štátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.