Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cpr-2-2012.pdf
PDF · 112.87 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-8Cpr/2/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok samosudcom JUDr. Jurajom Šteffelom v právnej veci žalobkyne: F.. X. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/X, XXX XX V., štátnej občianky SR, právne zastúpenej: JUDr. Andrejom Patakym, advokátom so sídlom Hlavné námestie 2, 060 01 Kežmarok, IČO: 42 039 738, proti žalovanej: Nemocnici Dr. Vojtecha Alexandra v Kežmarku, n. o., so sídlom Huncovská 42, 060 01 Kežmarok, IČO: 37 886 436, právne zastúpenej: Mgr. Evou Popovičovou, advokátkou so sídlom Okružná 63, 058 01 Poprad, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru takto
rozhodol:
I. Okamžité skončenie pracovného pomeru z 27.06.2012, ktorým žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobkyňou, je n e p l a t n é .
II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 10.023,90 eur v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy právneho zastúpenia vo výške 3.591,40 eur v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobou zo 17.07.2012 sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na podklade tvrdenia, podľa ktorého 10.05.1999 uzavrela so žalovaným pracovnú zmluvu, na základe ktorej vykonávala prácu zdravotnej sestry na oddelení Anesteziológie a intenzívnej medicíny. Dňa 29.06.2012 jej bolo doručené Okamžité skončenie pracovného pomeru z 27.06.2012, na základe ktorého s ňou žalovaný okamžite skončil pracovný pomer uzavretý vyššie uvedenou pracovnou zmluvou podľa ust. § 68 ods. 1
písm. b/ zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce a to z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny.
Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru mala byť absencia žalobkyne v nočnej službe 12.05.2012 odôvodnená tým, že žalobkyňa nebola podpísaná v zdravotnej dokumentácii, ktorú podľa žalovaného mala viesť.
Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru malo byť podľa i porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce vo výkone ošetrovateľských úkonov žalobkyne za kolegyňu Q. V. 29.03.2012, čím žalobkyňa mala umožniť tejto kolegyni absentovať v práci. Aj v súvislosti s týmto dôvodom, podľa žalovaného, malo byť porušenie pracovnej disciplíny založené na podpisovaní zdravotnej dokumentácie.
Podľa žalobkyne k uvedeným porušeniam pracovnej disciplíny nedošlo, a preto ešte pred prevzatím Okamžitého skončenia pracovného pomeru z 27.06.2012 doručila žalovanému list, v ktorom vyjadrila nesúhlas s dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru ako reakciu na prvé predložené Okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré však žalobkyňa odmietla podpísať. Žalobkyňa podpísala až prevzatie Okamžitého skončenia pracovného pomeru z 27.06.2012, v ktorom však už boli uvedené zmenené dôvody pre skončenie pracovného pomeru, než v prvom Okamžitom skončení pracovného pomeru.
V dôvodoch žaloby namietala, že vedenie zdravotnej dokumentácie neslúži ako evidencia dochádzky zamestnancov a na jej základe nemožno odôvodniť absenciu zamestnanca v práci. Na účely evidencie dochádzky slúžia na to určené doklady, ktoré zaznamenávajú začiatok a koniec časového úseku, počas ktorého zamestnanec vykonáva prácu. Takéto vedenie evidencie je povinný zabezpečiť zamestnávateľ podľa ust. § 99 Zákonníka práce. Na základe evidencie dochádzky však nebolo možné odôvodniť jej absenciu v práci, pretože tento záznam preukázateľne dokazuje, že v predmetný deň sa nachádzala na svojom pracovisku tak, ako jej to prikazuje Zákonník práce a pracovná zmluva.
V ďalšom namietala, že podľa ust. § 68 ods. 4 Zákonníka práce môže zamestnávateľ podľa ods. 1 okamžite skončiť pracovný pomer výlučne v lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel a teda do dôvodov pre okamžité skončenie pracovného pomeru nemožno zahrnúť jej údajné porušenie pracovnej disciplíny z 29.03.2012.
V štádiu prípravy pojednávania žalovaný navrhol žalobu zamietnuť s odôvodnením, že žalobkyňa 12.05.2012 nenastúpila na nočnú službu, svoju neúčasť neospravedlnila, čím došlo k vážnemu ohrozeniu chodu oddelenia žalovaného a zdravia pacientov nedostatkom zdravotných sestier na oddelení, čím došlo k naplneniu skutkovej podstaty pre okamžité skončenie pracovného pomeru súvisiacej so zavineným porušením pracovnej disciplíny, t. j. základnej právnej povinnosti zamestnanca formulovanej ust. § 81 písm. b/ Zákonníka práce.
V ďalšom namietol tvrdenie žalobkyne, že na základe zdravotnej dokumentácie nemožno odôvodniť jej absenciu v práci s tým, že z tejto dokumentácie podľa neho vyplýva, že sa žalobkyňa 12.05.2012 nedostavila do zamestnania, nakoľko si neplnila svoje povinnosti vyplývajúce z Odborného usmernenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky o vedení zdravotnej dokumentácie, podľa ktorého má zdravotná sestra v rámci ošetrovateľskej
starostlivosti zapisovať do dekurzu v chronologickej postupnosti všetky výkony, ktoré sa u pacienta vykonali vrátane podanej terapie a údaje o zmene zdravotného stavu osoby. V tejto súvislosti namietol, že uvedené povinnosti za žalobkyňu v inkriminovaný deň vykonala iná zdravotná sestra E. J..
V súvislosti s tvrdením žalobkyne, podľa ktorého nie je možné zahrnúť ako dôvod pre skončenie pracovného pomeru hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mala dopustiť 29.03.2012 tým, že viedla záznam v mene inej zdravotnej sestry Q. V. z dôvodu uplynutia zákonnej lehoty uviedol, že ako zamestnávateľ sa o uvedenom závažnom porušení pracovnej disciplíny z 29.03.2012 dozvedel až 20.06.2012.
Medzi účastníkmi nebol spor o tom, že žalobkyňa bola zamestnancom žalovaného vo funkcii zdravotnej sestry na oddelení Anesteziológie a intenzívnej medicíny, ďalej, že 29.06.2012 jej bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru datované 27.06.2012.
Spornou medzi účastníkmi bola absencia žalobkyne v nočnej službe 12.05.2012, platnosť dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru spočívajúceho v tom, že žalobkyňa 29.03.2012 mala vykonať ošetrovateľské úkony za kolegyňu Q. V., čím jej mala umožniť absenciu v práci. Oba tieto dôvody mali spočívať na podpisovaní zdravotnej dokumentácie žalobkyňou.
Spornou medzi účastníkmi bola i otázka totožnosti okamžitého skočenia pracovného pomeru, ktoré žalobkyňa prevzala 29.06.2012 s okamžitým skončením pracovného pomeru, ktoré jej bolo predložené v poradí ako prvé, a ktoré odmietla prevziať.
V priebehu konania pred súdom prvého stupňa žalobkyňa rozšírila dôvod neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 29.06.2012 o skutočnosť, že týmto došlo k skončeniu pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zaniknutou k 31.08.1999, ako pracovného pomeru dojednaného na dobu určitú, v dôsledku čoho jej pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou z 03.04.2000 naďalej trvá.
Podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b/ zák. č 311/2001 účinného k 29.06.2012 zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa ust. § 81 písm. b/ Zákonníka práce je zamestnanec povinný najmä byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času.
Zo svedeckej výpovede svedkyne Y. Š.E., Y. Ž. i Q. V. mal súd preukázané, že žalobkyňa 12.05.2012 nastúpila do nočnej služby u žalovaného. Uvedené vyplýva i zo svedeckej výpovede službukonajúceho lekára Y.. T. Š., podľa ktorého do nočnej služby v inkriminovaný deň nastúpili všetky zdravotné sestry: C., V., J., Ž..
Z uvedených svedeckých výpovedí vyplýva i skutočnosť, že bolo bežnou praxou na oddelení, na ktorom pracovala žalobkyňa, v prípade príjmu konkrétneho pacienta, jedna sestra zisťovala konkrétne údaje týkajúce sa vitálnych funkcií organizmu a diktovala ich druhej sestre, ktorá ich následne vypisovala do príslušnej zdravotnej dokumentácie pacienta. Uvedené vyplýva i zo svedeckej výpovede E. I., podľa ktorej bolo bežnou praxou, že sa jednotlivé zdravotné sestry zastupovali i pri vypĺňaní tlačiva. Uvedené zistenie vyplýva i z výsluchu svedkyne F.. H. N. a svedkyne E. J..
Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.
Aplikujúc citované zákonné ustanovenie tak súd dospel k záveru, že tvrdenie žalovaného o tom, že nie je možné, aby žalobkyňa nevykonala počas nočnej služby 12.05.2012 žiaden záznam do zdravotnej dokumentácie, nevychádza zo zisteného skutkového stavu a nereflektuje zaužívaný spôsob práce zdravotného personálu na oddelení, na ktorom pracovala i žalobkyňa.
Z výpovede ostatných svedkov, ako aj listinných dôkazov vykonaných v konaní pred súdom prvého stupňa nevyplýva existencia dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru spočívajúceho v absencii žalobkyne v nočnej službe 12.05.2012. V tejto súvislosti tak súd dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o existencii tohto dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, tak ako ho vymedzil žalovaný, bola v ďalšom skutočnosť, podľa ktorej žalobkyňa mala 29.03.2012 vykonávať ošetrovateľské úkony za kolegyňu Q. V. s tým, že mala v príslušnej zdravotnej dokumentácii pacienta falšovať jej podpis a tým jej umožniť absentovať v práci.
Podľa ust. § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa ods. 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ust. § 63 ods. 4 a 5.
Jednoročná lehota je objektívnou prekluzívnou lehotou, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru vznikol. Lehoty na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru sú hmotnoprávne a prekluzívne zároveň. Ich márnym uplynutím zaniká právo na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Objektívnu lehotu môže zamestnávateľ využiť len vtedy, ak sa v rámci subjektívnej lehoty oprávnený nedozvedel o dôvode, ktorý zakladá možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Ak sa zamestnávateľ v priebehu dvojmesačnej prekluzívnej lehoty dozvedel o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru a svoje právo nevyužil, nemôže už okamžité skončenie pracovného pomeru uplatniť v rámci jednoročnej objektívnej lehoty.
Žalovaný v tejto súvislosti namietol, že o uvedenom závažnom porušení žalobkyne sa dozvedel až 20.06.2012, kedy ju aj písomne upozornil na toto porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa však toto tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal o to skôr, že písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny datované 12.07.2012 podal na poštovú prepravu 13.07.2012, pričom žalobkyňa si ho prevzala až po návrate z dovolenky v období po podaní žaloby na súd. Nadôvažok súd i vo vzťahu k tomuto dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru poukazuje na zaužívaný spôsob práce zdravotného personálu na oddelení, na ktorom pracovala i žalobkyňa. Súd preto vyššie uvedenej argumentácii žalovaného neuveril.
Z vyjadrenia svedkyne - vrchnej sestry E. U. je nepochybné, že v prejednávanej právnej veci žalovaný dodatočne menil dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, čo samo o sebe spôsobuje jeho neplatnosť. Uvedené konanie žalovaného, ako zamestnávateľa predstavuje porušenie ust. § 70 Zákonníka práce, podľa ktorého okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je takéto okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
K vyššie uvedenému súd dodáva, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zakotvené ako výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru. Vychádzajúc zo závažnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru pre oboch účastníkov, v praxi by sa mal tento dôvod uplatňovať len vo výnimočných prípadoch, keď nie je spravodlivé od zamestnávateľa vyžadovať, aby zamestnanca po uplatnení výpovede ešte zamestnával počas výpovednej doby.
Závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Intenzitu porušenia pracovnej disciplíny, ktorá by bola dostatočným právnym základom na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, Zákonník práce nezakotvuje. Právna kvalifikácia závažného porušenia pracovnej disciplíny závisí na okolnostiach konkrétneho prípadu, v ktorom rešpektujúc závery doterajšej rozhodovacej činnosti súdov vyššieho stupňa, je potrebné prihliadať nielen k osobe zamestnanca k pracovnej pozícii, ktorú zastáva, k miere zavinenia, k spôsobu porušenia pracovnej disciplíny, ale aj k času a situácii, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny.
Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi zo strany žalovaného doručené 29.06.2012, teda v lehote stanovenej v ust. § 68 ods. 2 Zákonníka práce.
Žaloba na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bola podaná v súlade s ust. § 77 Zákonníka práce v lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy mal pracovný pomer skončiť.
V ďalšom súd poznamenáva, že výklad ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z hľadiska otázky intenzity prípadného porušenia pracovnej disciplíny a spôsobu hodnotenia miery tejto intenzity, sa v
rozhodovacej praxi súdov už v minulosti ustálil. Východiskom úvah sa v tomto smere stala okolnosť, že ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce patrí k právnym normám z relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t. j. k takým právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu okolností. Pre posúdenie, či zamestnanec porušil pracovnú disciplínu menej závažne alebo závažne, zákon neustanovuje, z akých hľadísk má súd vychádzať. Vymedzenie hypotézy právnej normy teda závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu; súd môže prihliadnuť pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny k osobe zamestnanca, k funkcii, ktorú zastáva, k jeho doterajšiemu postoju k plneniu pracovných úloh, k dobe a situácii, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, k miere zavinenia zamestnanca k spôsobu a intenzite porušenia konkrétnych povinností zamestnanca, k dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, k tomu, či svojim konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod. Tieto právne závery sú aplikované doterajšou súdnou praxou (Rozsudok Vrchného súdu v Prahe z 28.06.1995 sp. zn. 6Cdo 53/1994, Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 19.01.2000 sp. zn. 21 Cdo 1228/1999).
V súvislosti s posudzovaním intenzity prípadného porušenia pracovnej disciplíny žalobkyne by súd v prejednávanej právnej veci musel prihliadnuť i na skutočnosť, že v podmienkach žalovaného nebol v minulosti dodržiavaný postup pri vykonávaní základnej evidencie pracovného času a to chronologicky v knihe príchodov a odchodov, ako aj postup pri vykonávaní priebežnej kontroly dodržiavania tejto zásady vykonávanej príslušnými vedúcimi zamestnancami v priamej riadiacej pôsobnosti tak ako to upravuje Pracovný a mzdový poriadok žalovaného v ust. bodu VII. ods. 1 a VIII. ods. 1. Súd zároveň upozorňuje, že žalovaný neuniesol ani dôkazné bremeno o prípadnej existencii Pracovného poriadku účinného v čase podania okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyni, keďže ním predložený Pracovný a mzdový poriadok nadobudol platnosť až dňa 01.07.2012.
Súd na základe vyššie uvedených kritérií a po zhodnotení všetkých preukázaných skutočností dospel k záveru, že keby aj žalobkyňa hypoteticky porušila povinnosť vyplývajúcu z právnych predpisov, toto porušenie by nemohlo byť klasifikované ako závažné, v dôsledku ktorého by nebolo možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby pracovný pomer žalobkyne u neho naďalej pokračoval.
Keďže v prejednávanej právnej veci žalovaný nepreukázal konanie žalobkyne, ktoré by súd mohol klasifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, žalobe na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z uvedených dôvodov vyhovel.
Okrem uvedeného bolo žalobe vyhovené i z toho dôvodu, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 29.06.2012 smerovalo k zrušeniu pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou, ktorej platnosť skončila už 31.08.1999, čo nepochybne vyplýva z listinného dôkazu označeného ako „Skončenie prac. pomeru dojednaného na určitú dobu (par. 56 odst. 1 ZP)“ , datovaného 31.08.1999.
Podľa ust. § 15 Zákonníka práce prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.
Zákonník práce v tejto súvislosti upravuje len osobitosti právnych úkonov pre oblasť pracovného práva. Pri výklade prejavu vôle je potrebné vychádzať nielen z gramatického výkladu, ale je potrebné prihliadať aj na logický výklad, systematický výklad, ako aj na historický výklad, avšak vôľa toho, kto právny úkon urobil, môže byť pri výklade právne významná výlučne za predpokladu, že nie je v rozpore s jazykovým prejavom, tak ako to vyplýva z ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce.
Podľa ust. § 79 ods. 1 druhá a tretia veta Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa,
keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok“) zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy sa pritom podľa prvej vety nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.
Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.
Priemerný hodinový zárobok žalobkyne (za mesiace apríl, máj a jún 2012) predstavuje sumu vo výške 4,0985 eur za hodinu. Priemerná mesačná mzda predstavuje hodnotu 4,348 (priemerný počet týždňov pripadajúcich v roku na jeden mesiac) vynásobenú týždenným pracovným časom 37,5 hod. a vynásobenú 4,0985 eur (priemerným hodinovým zárobkom). Priemerný mesačný zárobok tak v prípade žalobkyne predstavuje sumu vo výške 668,26 eur. Žalobkyňa si uplatnila v konaní náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka práce vo výške jej priemerného mesačného zárobku počnúc 06.07.2012, t. j. odo dňa, kedy žalovanému oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do septembra 2013, t. j. spolu za 15 mesiacov v celkovej výške 10.023,90 eur (15 x 668,26 eur).
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že plne úspešnej žalobkyni bolo priznané právo na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 3.591,40 eur pozostávajúcich z nasledujúcich úkonov právnej služby: 02.07.2012 - Prevzatie a príprava zastúpenia (§ 14 ods. 1/a): 58,69 eur + 19,56 eur = 78,25 eur; 04.07.2012 - Vypracovanie výzvy na prideľovanie práce (§ 14 ods. 1/d): 58,69 eur + 19,56 eur = 78,25 eur;
16.07.2012 - Podanie na súd vo veci samej - žaloba (§ 14 ods. 1/b): 58,69 eur + 19,56 eur = 78,25 eur; 18.12.2012 - Porada s klientom (§ 14 ods. 2/a): 131,13 eur + 19,56 eur = 150,69 eur; 19.12.2012
- Zastupovanie na pojednávaní na OS KK - bez prejednania veci (§ 14 ods. 5/b): 131,13 eur + 19,56 eur = 150,69 eur : 4 = 37,67 eur; 20.12.2012 - Porada s klientom (§ 14 ods. 4/a): 131,13 eur + 19,56 eur = 150,69 eur : 3 = 50,23 eur; 21.12.2012 - Podanie na súd vo veci samej - návrh na doplnenie dokazovania (§ 14 ods. 1/b): 131,13 eur + 19,56 eur = 150,69 eur; 11.01.2013 - Podanie na súd vo veci samej - vyjadrenie k podaniu žalovaného (§ 14 ods. 1/b): 151,05 eur + 20,02 eur = 171,07 eur; 16.01.2013 - Porada s klientom (§ 14 ods. 4/a): 151,05 eur + 20,02 eur = 171,07 eur : 3 = 57,02 eur; 25.01.2013 - Zastupovanie na pojednávaní na OS KK od 10:00 hod. do 15:20 hod. (§ 14 ods. 1/ c): 151,05 eur + 20,02 eur = 171,07 eur x 2 = 342,14 eur; 12.02.2013 - Porada s klientom (§ 14 ods. 4/ a): 170,97 eur + 20,02 eur = 190,99 eur : 3 = 63,66 eur; 04.04.2013 - Podanie na súd vo veci samej - vyjadrenie (§ 14 ods. 1/b): 210,81 eur + 20,02 eur = 230,83 eur; 25.04.2013 - Podanie na súd vo veci samej - vyjadrenie (§ 14 ods. 1/b): 210,81 eur + 20,02 eur = 230,83 eur; 03.06.2013 -
Porada s klientom (§ 14 ods. 4/a): 237,34 eur + 20,02 eur = 257,36 eur : 3 = 85,79 eur; 05.06.2013
- Zastupovanie na pojednávaní na OS KK od 09:00 hod. do 09:40 hod. (§ 14 ods. 1/c): 237,34 eur + 20,02 eur = 257,36 eur; 13.06.2013 - Podanie na súd vo veci samej - vyjadrenie (§ 14 ods. 1/b): 237,34 eur + 20,02 eur = 257,36 eur; 17.07.2013 - Zastupovanie na pojednávaní na OS KK od 09:00 hod. do 09:45 hod. (§ 14 ods. 1/c): 237,34 eur + 20,02 eur = 257,36 eur; 08.08.2013 - Podanie na súd vo
veci samej - oznámenie výšky mzdy (§ 14 ods. 1/b): 253,94 eur + 20,02 eur = 273,96 eur; 10.09.2013
- Podanie na súd vo veci samej - vyjadrenie (§ 14 ods. 1/b): 253,94 eur + 20,02 eur = 273,96 eur; 25.09.2013 - Zastupovanie na pojednávaní na OS KK od 11:00 hod. do 12:00 hod. (§ 14 ods. 1/c): 253,94 eur + 20,02 eur = 273,96 eur; Spolu: 3.436,46 eur; Režijný paušál rok 2012: á 7,63 eur (7 x 7, 63 eur) = 53,41 eur; rok 2013: á 7,81 eur (13 x 7,81 eur) = 101,53 eur; spolu: 154,94 eur; k úhrade celkom: 3.591,40 eur.
Pri rozhodovaní o trovách konania súd aplikoval ust. § 11 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky, podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jednej úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, t. j. v roku 2012 vo výške 58,69 eur a v roku 2013 vo výške 60,07 eur, pokiaľ ide o konanie o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a ust. § 10 ods. 1 vyhlášky pri rozhodovaní o náhrade mzdy.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Krajský
súd v Prešove prostredníctvom Okresného súdu v Kežmarku.
Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.
- musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, akej veci sa týka a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané a datované, podanie treba predložiť spotrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ods. 3 cit. ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.