Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_13CoE-19-2013.pdf
PDF · 71.34 KB
Case nature
Subarea
13CoE/19/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: J. M. s. r. o., IČO: XX XXX XXX, so sídlom v L., C. X/A, zastúpený advokátskou kanceláriou verita, s.r.o., IČO: XXXXXXXX, F. XX, L. proti povinnej: H. F., nar. XX.X.XXXX, bytom v F., X. S. XX, o vymoženie 2.299,44 eura s prísl. a trov exekúcie vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Dulinom, ul. Ľudovíta Štúra 12, 071 01 Michalovce, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 7.11.2012, č.k. 38Er/3345/2011-47, takto
rozhodol:
Vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením zo dňa 7.11.2012, č.k. XXEr/XXXX/ XXXX-XX (ďalej len „uznesenie“) zastavil exekúciu a súdnemu exekútorovi náhradu trov nepriznal.
V odôvodnení uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že uznesením súdu zo dňa 12.3.2011, č.k. XXEr/XXXX/XXXX-XX bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá. Predmetné uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Košiciach, č.k. 15CoE/174/2012-36 zo dňa 2.8.2012. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.8.2012 a stalo sa vykonateľným. Súd ďalej citoval § 44 ods. 3 prvá veta a § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) a v zmysle uvedených ustanovení exekúciu zastavil. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúciu nepriznal, nakoľko v podaní zo dňa 30.10.2012 tento uviedol, že si trovy exekučného konania neuplatňuje.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Oprávnený namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok / ďalej len „O.s.p.“/), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/). Citoval § 35 a § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a uviedol, že vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, exekučný súd s ním musí nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. To isté platí aj pre rozsudok
rozhodcovského orgánu. Uviedol, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu ani rozsudku súdu rozhodcovského. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Pokiaľ ide o úverové zmluvy, preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvody uvedené v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na samotné plnenie a nie na to, či zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Úverová zmluva, plnenie z ktorej je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá pôsobí v Slovenskej republiky v súlade s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Oprávnený na podporu svojich tvrdení poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.09.2011, sp. zn. X M M. XX/XXXX a na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.12.2011, sp. zn. 9CoE/27/2011. Zároveň poukázal na § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktoré zakotvovalo povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom. Inkorporovaním rozhodcovskej doložky do obchodných podmienok si J. banka, a.s. splnila svoju povinnosť uloženú citovaným zákonom. Text rozhodcovskej doložky neobsahoval žiadnu alternatívu k rozhodcovskému konaniu v súlade s definíciou rozhodcovskej zmluvy podľa § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní a ustálenou praxou. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná v zmysle zákona a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku.
Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. Zákonný sudca o odvolaní oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Podľa § 374 ods. 4 O.s.p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Ustanovenie § 374 ods. 4 O.s.p. upravuje v prípade odvolanie proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom autoremedúrou, ktorou sudca, ktorý by inak bol zákonným sudcom vo veci, môže odvolaniu celkom vyhovieť. Táto úprava je v súlade s čl. 142 Ústavy SR, lebo rešpektuje povinnosť sudcu rozhodnúť o odvolaní, ktoré vydal zamestnanec súdu poverený sudcom. V prípade podania odvolania v odvolacej lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu súdneho úradníka, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, sa rozhodnutie podaním odvolania zrušuje zo zákona a následne je povinný rozhodnúť sudca súdu prvého stupňa.
Možnosť podania odvolania proti uzneseniam v exekučnom konaní upravuje Občiansky súdny poriadok v § 202 ods. 2 a Exekučný poriadok. Z týchto ustanovení vyplýva, že proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní odvolanie zásadne prípustné nie je. Výnimky sú upravené v Exekučnom poriadku. Z § 44 ods. 3 Exekučného poriadku vyplýva, že ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa uznesením v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Proti takémuto uzneseniu v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia odvolanie prípustné nie je. Vo veci však konal a predmetné uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je v zmysle ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. a čl. 142 Ústavy SR odvolanie vždy prípustné.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti podaním odvolania oprávneným došlo zo zákona k zrušeniu uznesenia súdu prvého stupňa a vo veci opätovne rozhodne zákonný sudca. Preto odvolací súd vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.