Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-294-2012.pdf
PDF · 93.56 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/294/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu I. S., bytom v I., H. Č.. XX, proti žalovanému Q.B. M. B. I., X..O.. so sídlom v I., S. Č.. X, za účasti vedľajšieho účastníka O. I. M. so sídlom v S., D. J. Č.. XX, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 6.9.2012 č.k. 17C 408/1999-373 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal peňažného nároku titulom náhrady škody spočívajúcej v strate na zárobku po skončení práceneschopnosti a zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že zamestnanec žalovaného ako vodič autobusu spôsobil žalobcovi dňa 23.3.1997 škodu na zdraví, v dôsledku čoho bol žalobca práceneschopný od 23.3.1997 do 9.11.1997. V čase úrazu žalobca pracoval v Domove dôchodcov ako vedúci kuchár. Po ukončení práceneschopnosti v dôsledku uvedeného úrazu a po nástupe do zamestnania dňa 10.11.1997 žalobca požiadal dňa 12.2.1998 o preradenie z pracovného miesta vedúci kuchár na smenového kuchára a následne písomným podaním zo dňa 9.3.1998 požiadal zamestnávateľa o rozviazanie pracovného pomeru dohodou. Žalobca ukončil pracovný pomer na základe dohody o rozviazaní pracovného pomeru k 31.3.1998. Od 1.4.1998 do 28.2.1999 bol vedený na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny ako uchádzač o zamestnanie. Dňom 1.3.1999 sa zamestnal ako kuchár v obchodnej spoločnosti S., O..U..L.. v ktorej pracoval až do februára 2002, kedy mu bol priznaný invalidný dôchodok. Ďalej súd prvého stupňa vychádzal z lekárskej správy B.. B. I. zo dňa 20.3.1998, lekárskej správy B.. B. D., znaleckého posudku č. 5/2005, znaleckého posudku č. 3/2012 a správy sociálnej poisťovne.
Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní vychádzajúc z ust. § 465 Obč. zákonníka v znení účinnom do 31.7.2004 dospel k záveru, že návrh žalobcu v uvedenej časti nie je dôvodný. Podľa názoru súdu predpokladom zodpovednosti za škodu spočívajúcu v strate na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite nie je akékoľvek zhoršenie zdravotného stavu, ale len také, pri ktorom poškodený vzhľadom na druh a intenzitu ochorenia, či poškodenia zdravia utrpí stratu pracovnej spôsobilosti, znemožňujúcu mu dosahovať príjem v rovnakej výške ako pred poškodením. Mal za to, že strata pracovnej schopnosti znemožňujúca dostavať poškodenému príjem v rovnakej výške ako pred poškodením je pritom podmienkou objektívnou, ktorej existenciu je povinný tvrdiť a preukazovať poškodený, čo znamená, že poškodený je povinný v konaní tvrdiť a preukázať, že v dôsledku ujmy na zdraví je jeho zdravotný stav taký, že mu dlhodobo neumožňuje pracovať vôbec, alebo ho obmedzuje
len na výkon niektorých zamestnaní. V prejednávanej veci preto na to, aby vznikol žalobcovi nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti musel u žalobcu nastať stav dlhodobého poklesu pracovnej schopnosti, pre ktorý by nemohol pracovať vôbec, alebo ktorý by ho obmedzoval len na výkon niektorých zamestnaní a ktorý by tak žalobcovi znemožňoval dostavať príjem v rovnakej výške ako pred poškodením. Naproti tomu v prípade len neschopnosti dočasnej by objektívne nebol daný dôvod ani prechádzať na menej náročnú prácu ani pracovnú činnosť ukončiť. V takom prípade by bol daný dôvod pre uznanie navrhovateľa za dočasne pracovne neschopného, boli by mu vyplácané nemocenské dávky a vznikol by mu nárok i na náhradu za stratu na zárobku pri dočasnej pracovnej neschopnosti, t.j. ako vyplýva z vykonaného dokazovania v iných prípadoch zástupca vedľajšieho účastníka žalobcovi dobrovoľne plnil. Stav dlhodobého poklesu pracovnej schopnosti nebol nikdy u žalobcu objektivizovaný, či už lekárskym posudkom alebo rozhodnutím orgánu sociálneho zabezpečenia. Za lekársky posudok v tejto súvislosti podľa posúdenia súdu nemožno považovať ani písomnosť vystavenú ošetrujúcim lekárom B.. B. I., hoci je ako lekársky posudok označená, nakoľko z nej nevyplýva jednoznačný záver o dlhodobom poklese pracovnej schopnosti žalobcu či už vo vzťahu k práci, ktorú v tom čase vykonával alebo pracovnej činnosti vo všeobecnosti. Vyplýva z nej, len že žalobca mohol zaťažovať dolné končatiny státím a chôdzou, nie však nadmerne, čo rozhodne samo o sebe nesvedčí o úplnej strate pracovnej schopnosti žalobcu a nevyjadruje ani pokles schopností, mieru a jeho trvanie, či už vo vzťahu k doterajšej práci, alebo k pracovnej činnosti ako takej. Na okolnosti vydania tohto posudku a povahu poškodenia zdravia, pre ktoré k jeho vydaniu došlo si svedok B.. B. I. vo svojej svedeckej výpovedi nespomenul. Pokles či stratu pracovnej schopnosti u žalobcu v čase pred skončením pracovného pomeru so zamestnávateľom a ani v čase následnej nezamestnanosti žalobcu sa objektivizovať nepodarilo ani v konaní a to ani z pohľadu poklesu pracovnej schopnosti ako takej a jej miery a ani z hľadiska trvania tohto stavu. Súd má teda za to, že i keď v konaní boli preukázané zdravotné potiaže žalobcu následkom úrazu, ich vplyv i na pracovnú schopnosť žalobcu z dlhodobého hľadiska a to ani vo vzťahu k dovtedajšej práci, ani k vzťahu k pracovnej činnosti žalobcu vo všeobecnosti zistený nebol. Nebolo preto možné bezpečne a bez akýchkoľvek pochybností uzavrieť, aby v dôsledku ujmy na zdraví spôsobenej pri úraze dňa 23.3.1997 bol zdravotný stav žalobcu taký, že mu neumožňoval pracovať vôbec alebo ho obmedzoval len na výkon niektorých zamestnaní. Uvedený záver sa pritom vzťahuje ako na obdobie pred skončením pracovného pomeru žalobcu, tak aj na čas trvania nezamestnanosti žalobcu v čase od 1.4.1998 do 28.2.1999. V tejto súvislosti súd uviedol, že ani v súvislosti s opätovným nastúpením do práce žalobcu k novému zamestnávateľovi Y.. B. S. nebol posudzovaný jeho zdravotný stav z hľadiska jeho pracovnej spôsobilosti a preto nemožno bezpečne vyvodiť prípadne zníženie pracovnej schopnosti žalobcu a jeho trvanie ani v kontexte tejto skutočnosti. Riadiac sa týmito úvahami súd uzavrel, že existencia príčinnej súvislosti medzi zníženým príjmom žalobcu v čase od 1.4.1998 do 28.2.1999 a následkami úrazu dňa 23.3.1997 ako jednej z podstatných podmienok pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu v konaní preukázaná nebola, preto súd uplatnený nárok žalobcu posúdil ako nedôvodný.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa síce vykonal dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, avšak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym záverom. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že uznáva, že mal zdravotné potiaže, ktoré súviseli s predmetným úrazom a pracovný pomer ukončil práve pre tieto zdravotné problém. V ďalšej vete rozsudku však uvádza, že v konaní nebolo preukázané do akej miery a či vôbec tieto zdravotné potiaže ovplyvnili jeho pracovnú spôsobilosť, že nie z lekárskeho posudku alebo rozhodnutia orgánu sociálneho zabezpečenia, z ktorého by bolo možné záver o pracovnej nespôsobilosti vyvodiť. Z odôvodnenia rozsudku ďalej vyplýva, že súd prvého stupňa akceptoval závery znaleckého posudku B.. Č. ohľadom zistenia, že bolesti v krížoch pre ktoré bol uznaný dočasne práceneschopným boli následkom úrazu zo dňa 23.3.1997. Znalec B.. Č. v znaleckom posudku popísal jeho problémy s ochorením chrbtice a uviedol, že väčšina populácie trpí podobnými ochoreniami. K zhoršeniu môže dôjsť práve v prípade úrazu. Tvrdenia súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi znížením jeho príjmu v čase jeho evidencie na úrade práce a následkami úrazu nie sú podložené žiadnymi objektívnymi dôkazmi, s týmito nesúhlasí a žiada, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa. Opätovne poukázal na znalecký posudok znalca B.. U. Č., ktorý podľa jeho názoru nielenže posúdil jeho zdravotný stav a odpovedal na požadované otázky, ale z jeho zdravotnej dokumentácie zistil veľmi závažné skutočnosti ohľadom jeho zdravotného stavu v sledovanom období. Celé doterajšie konanie bolo zamerané v tom smere, že sa po uschopnení sťažoval na bolesti chrbtice. Súd vôbec nevzal do úvahy lekárske záznamy, hoci práve tieto dokazujú, že po
uschopnení trpel bolesťami dolných končatín. Nebol schopný zapojiť sa do náročných 12-hodinových pracovných zmien, preto pre neho ako jediné východisko prichádzalo do úvahy skončenie pracovného pomeru, postupné zaťažovanie dolných končatín a následné zapojenie sa do pracovného procesu, avšak s menším pracovným nasadením. Stotožňuje sa so závermi znaleckého posudku B..Č., že v takomto prípade by samotná práceneschopnosť v tomto období bola v príčinnej súvislosti s úrazom z 23.3.1997, ako aj s konštatovaním, že jeho zhoršenie následkom úrazu s potrebou práceneschopnosti je však možné a pravdepodobné. Taktiež poukázal na závery znaleckého posudku znalca Prof. B.. B. I., ktorý v znaleckom posudku uviedol, že keď po skončení liečby nastúpil do zamestnania, je veľmi pravdepodobné, že po uschopnení začal trpieť ťažkosťami v súvislosti s poranením, ktoré utrpel. Znalec potvrdil, že má trvalé následky a zlepšenie v budúcnosti už nie je možné. Podľa jeho názoru už samotné tieto zistenia zakladajú jeho nároky na náhradu za stratu na zárobku. Podľa jeho názoru dôvody zamietavého rozsudku súdu prvého stupňa preto neobstoja, nakoľko vykonaným dokazovaním bol jednoznačne preukázaný jeho nárok na náhradu na stratu na zárobku.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že sa plne stotožňuje s rozhodnutím a odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý vykonal v konaní rozsiahle dokazovanie, pričom postupoval plne v intenciách rozhodnutí krajského súdu. Trvá na tom, že žalobca počas konania a ani v podanom odvolaní nijako nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi zníženým príjmom a následkami úrazu dňa 23.3.1997 ako jednej z podstatných podmienok pre vznik jeho zodpovednosti za škodu.
Vedľajší účastník v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že súd prvého stupňa doplnil dokazovanie a to zaobstaraním všetkých prostriedkov, ktorými bolo možné zistiť skutočný stav veci a na základe hodnotenia dôkazov dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania rozhodujúcich skutočností a teda že jeho nárok nie je dôvodný. Skutočnosti na ktoré poukazuje žalobca vo svojom odvolaní sú irelevantné, nakoľko tieto nie sú spôsobilé preukázať, že mal dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, ktorý by si vyžadoval osobitnú odbornú lekársku starostlivosť a že tento stav vylúčil jeho schopnosť sústavne vykonávať pracovnú činnosť pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa prijal správny záver, že v dôsledku úrazu žalobcu zo dňa 23.3.1999 nebol zdravotný stav žalobcu taký, aby mu neumožňoval pracovať a preto konajúci súd vec správne právne posúdil.
Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 163 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci ak dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, aby v dôsledku ujmy na zdraví (zo dňa 23.3.1993) bol zdravotný stav žalobcu taký, že mu neumožňoval pracovať alebo ho obmedzoval len na výkon niektorých zamestnaní a teda nie je daná príčinná súvislosť medzi prípadným znížením príjmov žalobcu v čase od 1.4.1998 do 28.2.1999 a následkami úrazu, ktorý následne aj správne právne posúdil ak v tejto časti žalobu zamietol. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvého stupňa poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
K odvolaniu žalobcu je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že vykonaným dokazovaním v konaní pred súdom prvého stupňa bol jednoznačne preukázaný jeho nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti.
K odvolaniu žalobcu odvolací súd uvádza následovné:
Podľa § 445 Občianskeho zákonníka strata na zárobku, ku ktorej došlo pri škode na zdraví, uhradzuje sa peňažným dôchodkom; pritom sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného, ktorý pred poškodením dosahoval.
Podľa § 447 ods. 1 Obč. zákonníka náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopností alebo pri invalidite je rozdiel medzi priemerným zárobkom pred poškodením a zárobkom
dosahovaným po poškodení s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku.
Strata na zárobku po skočení pracovnej neschopností alebo pri invalidite predstavuje majetkovú ujmy vyplývajúcu z rozdielu medzi zárobkom poškodeného pred vznikom škody a zárobku po poškodení s pripočítaním prípadného invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku. Týmto spôsobom je vyjadrené zníženie (obmedzenie) alebo strata spôsobilosti poškodeného a jeho neschopnosť dosahovať pre následky poškodenia zdravia rovnakého zárobku ako pred poškodením. Samotné „zhoršenie zdravotného stavu“ poškodeného (zníženie jeho pracovnej spôsobilosti) teda ešte neznamená vznik škody, lebo samo o sebe nie je „majetkovou ujmou“; až vtedy, ak sa dôsledky zhoršenia zdravotného stavu prejavia v majetkovej sfére poškodeného (znížením zárobku po poškodení oproti predchádzajúcemu stavu), dochádza k vzniku škody. Zákon teda vychádza z toho, že po skončení pracovnej neschopnosti vzniká poškodenému ujma vtedy, ak je v dôsledku poškodenia zdravia natoľko znížená jeho pracovná spôsobilosť, že nemôže vykonávať buď žiadnu prácu, alebo len takú prácu, ktorá je menej finančne ohodnotená, teda sa oproti stavu pred poškodením zníži jeho zárobok. Je nesporné, že po skončení pracovnej neschopnosti dochádza ku strate na zárobku aj vtedy, ak poškodený síce nepracuje, ale pracovný pomer ukončil v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia. Skutočnosť, že v dôsledku poškodenia zdravia je natoľko znížená pracovná spôsobilosť poškodeného, že nemôže vykonávať buď žiadnu prácu, alebo len takú prácu, ktorá je menej finančne ohodnotená, teda existenciu príčinnej súvislosti preukazuje poškodený. Bolo preto úlohou žalobcu v konaní nielen tvrdiť, ale aj preukázať príčinnú súvislosť spočívajúcu v tom, že pracovný pomer dňa 31.3.1998 ukončil v príčinnej súvislosti s poškodením mu zdravia dňa 23.3.1997 t.j. že v dôsledku poškodenia zdravia je natoľko znížená jeho pracovná spôsobilosť, že nemohol vykonávať žiadnu prácu, alebo len takú prácu, ktorá bola menej finančne ohodnotená.
V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca v čase pred úrazom bol zamestnaný ako vedúci smenový kuchár v domove dôchodcov a z tejto pozícií bol na základe vlastnej žiadosti preradený (vzhľadom na to, že je osobou so zmenenou pracovnou schopnosťou) na pozíciu smenového kuchára dňom 20.2.1998. Následne žiadosťou zo dňa 9.3.1998 požiadal o rozviazanie pracovného pomeru dohodou z dôvodu, že je osobou so zmenenou pracovnou schopnosťou, nakoľko v dôsledku pretrvávania zdravotných ťažkostí má problém pri zvládnutí náročných 12-hodinových pracovných smien. Pracovný pomer bol so žalobcom teda ukončený na základe dohody o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 31.3.1998 k tomu istému dňu bez uvedenia dôvodu.
V čase od 1.4.1998 do 28.2.1999 ako vyplýva z potvrdenia Národného úradu práce - Okresného úradu práce Košice III žalobca bol vedený v evidencii nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie. Dňa 1.3.1999 bol z evidencie vyradený z dôvodu nástupu do zamestnania.
Za dobu evidencie na úrade práce žalobca požaduje priznať stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti. Ako bolo uvedené k strate na zárobku po skončení práceneschopnosti dochádza aj vtedy, ak poškodený nepracuje, musí však v konaní preukázať, že pracovný pomer ukončil v súvislosti s poškodením zdravia. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca v konaní nepreukázal, že pracovný pomer ukončil v dôsledku poškodenia zdravia a ani zníženie jeho pracovnej spôsobilosti pre ktorú nemohol vykonávať buď žiadnu prácu, alebo prácu menej finančne ohodnotenú.
Žalobca ukončil pracovný pomer dohodou a ako uviedol vo výpovedi na pojednávaní (25.6.2009) na úrade práce sa zaevidoval z dôvodu, že sa potreboval doliečiť a počas evidencie si prácu nehľadal, i keď v tom čase a ani dnes nemali kuchári problém nájsť si zamestnanie a prácu si následne našiel v priebehu 4 hodín. Z uvedeného tvrdenia žalobcu nemožno vyvodiť skutočnosť, že pracovný pomer ukončil v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia. Uvedený záver nemožno vyvodiť ani s ním predloženej lekárskej správy zo dňa 20.3.1998 vypracovanej B.. B. I., praktickým lekárom pre dospelých, ktorý v posudku uviedol, že žalobca na základe zdravotného stavu, nie je schopný nadmerne zaťažovať dolné končatiny státím a chôdzou. Posudok ako sa uvádza bol vydaný na žiadosť žalobcu pre zamestnávateľa. Aj keď súd prvého stupňa uvedený listinný dôkaz nepovažoval za lekársky posudok, je potrebné uviesť, že sa jedná o lekársky posudok. Je tomu tak preto, lebo oprávnenie vydávať lekárske posudky, ako vyplýva z ust. § 2 ods. 3 zákona č. 277/1994 Z.z. prináležalo ošetrujúcim lekárom a jednalo sa o lekársku posudkovú činnosť v rámci zdravotnej starostlivosti. Správne však súd prvého stupňa uvedený listinný dôkaz vyhodnotil ak uviedol, že z neho nevyplýva jednoznačný záver o dlhodobom poklese pracovnej
schopnosti žalobcu či už vo vzťahu k práci, ktorú v tom čase vykonával alebo pracovnej činnosti vo všeobecnosti. K tomu odvolací súd dodáva, že za lekársky posudok z ktorého by bolo možné vyvodiť, že žalobca ukončil pracovný pomer v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia by bolo možné považovať len taký lekársky posudok, ktorý by nepripúšťal iný odborný záver ako ten, že žalobca nemôže vykonávať žiadnu prácu. Preto pre naplnenie príčinnej súvislosti ohľadom skončenia pracovného pomeru z dôvodu poškodenia zdravia sa teda vyžaduje lekárskym posudkom výslovne deklarovaná nemožnosť vykonávať prácu.
Z uvedeného dôvodu za nedôvodnú preto treba považovať odvolaciu námietku žalobcu v odvolaní, že súd prvého stupňa nevenoval náležitú pozornosť vykonaným dôkazom, ktorými sú znalecké posudky M.. B.. U. Č. M.., B..B. I., lekárskemu záznamu B.. O. X. B..D.. Z uvedených lekárskych posudkov a záznamov totiž nevyplýva záver o tom, že žalobca ukončil pracovný pomer v príčinnej súvislosti s poškodením jeho zdravia a teda, že v čase ukončenia pracovného pomeru jeho pracovná spôsobilosť bola natoľko znížená v dôsledku poškodenia zdravia, že nemohol vykonávať žiadnu prácu. Žalobca v konaní napokon ani netvrdil, že nemohol vykonávať žiadnu prácu. Navyše treba uviesť, že žalobca dňom 1.3.1999 sa opätovne zamestnal v rovnakom pracovnom zaradení ako pred ukončením pracovného pomeru a to v pozícií kuchára s pracovným časom rozvrhnutým v 12-hodinových pracovných smenách.
Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosť, že v dôsledku poškodenia jeho zdravia bola natoľko znížená jeho pracovná spôsobilosť, že nemohol vykonávať žiadnu prácu a teda že pracovný pomer dňa 31.3.1998 v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobcom uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd postupom podľa § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa doposiaľ o trovách konania nerozhodol, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).
Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.