Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24CoE-232-2012.pdf
PDF · 122.88 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoE/232/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: GE Money, a.s., so sídlom Bratislava, Bottova 7, IČO: 17 324 220, zastúpeného spoločnosťou: MCGA legal, s.r.o., so sídlom Bratislava, Partizánska 2, proti povinnému: B. D., nar. XX.XX.XXXX, zomr. nemajetný dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom E. C., T. XXX/XX, pre vymoženie 1.022,24 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Kamil Líška, so sídlom Bratislava, Ul. 29. augusta 2, pod č.k. EX 334/2009, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 10.3.2011 č.k. 4Er/285/2009-36, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením prvostupňový súd exekúciu vedenú u súdneho exekútora Mgr. Kamila Líšku pod spis. značkou EX 334/2009 čo do vymoženia úrokov z omeškania vo výške 0,077 % denne zo sumy 64,93 EUR od 05.07.2007 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 0,077 % denne zo sumy 64,93 EUR od 04.08.2007 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 0,077 % denne zo sumy 64,93 EUR od 04.09.2007 do zaplatenia, úrokov z omeškania vo výške 0,077 % denne zo sumy 827,46 EUR od 04.09.2007 do zaplatenia a zmluvnej pokuty vo výške 204,45 EUR vyhlásil za neprípustnú a následne ju v tejto časti zastavil.
Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ust. § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako i smernicou Rady č. 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Vecne potom prvostupňový súd argumentoval tým, že z priložených listín dospel k záveru, že Zmluva o úvere a ďalších úverových produktoch zo dňa 27.04.2007 má povahu spotrebiteľského úveru, na ktorú sa vzťahuje režim zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne aj všeobecná úprava spotrebiteľských zmlúv v ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Rozhodcovským súdom priznaný úrok z omeškania predstavuje podľa názoru prvostupňového súdu neprimerané zvýhodnenie oprávneného na úkor povinného. Z uvedeného vyplýva neproporcionálnosť úroku z omeškania a nastáva tu rozpor s dobrými mravmi, pričom ani riziko oprávneného pri poskytovaní úverov nemôže byť dôvodom pre takto neprimeraný úrok z omeškania, ktorý tak spôsobuje výraznú nerovnosť zmluvných strán. Prvostupňový súd tak s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, považoval ustanovenie o úrokoch z omeškania, a to čo do úrokov z omeškania prevyšujúcich zákonom dovolenú mieru, za ustanovenie v rozpore so zákonom a za neprijateľnú podmienku. Prvostupňový súd vyhodnotil aj zaviazanie povinného na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorá bola vyčíslená v zmysle bodu 5.18 obchodných podmienok ako plnenie zákonom nedovolené, nakoľko v časti o určení výšky a spôsobu výpočtu zmluvnej pokuty za omeškanie so splácaním úveru je predmetná zmluva netransparentná, nejasná a neurčitá a tým je aj spochybnená samotná dohoda o zmluvnej pokute, ktorá predstavuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného. Prvostupňový súd uzavrel, že z intencií zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva povinnosť rozhodovať nie len v súlade so zmluvou uzavretou medzi účastníkmi rozhodcovského konania, ale aj v súlade s obchodnými zvyklosťami vzťahujúcimi sa na spor, zásadami poctivého obchodného styku a dobrých mravov, pričom zákon výslovne rozhodcovskému súdu ukladá povinnosť spravovať sa ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, t.j. zákonom na ochranu spotrebiteľa, zákonom o spotrebiteľských úveroch ako aj Občianskym zákonníkom. Ak takto nepostupuje a jeho rozhodnutie nie je v súlade s týmito právnymi predpismi, pričom tak zaväzuje povinnú osobu na plnenie, ktoré nie je zákonom dovolené alebo na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je tým naplnená skutková podstata ustanovenia § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c) a je dôvodom v prípade začatých exekúcií na ich zastavenie a to aj bez návrhu.
Proti tomuto uzneseniu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil, nakoľko nenastala žiadna skutočnosť uvedená v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok je podľa odvolateľa vydaný podľa zákona, neprieči sa dobrým mravom a návrh na vykonanie exekúcie ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia je v súlade s právoplatným a vykonateľným rozsudkom. Odvolanie odôvodnil s použitím § 205 ods. 2 písm. a), b) a f) Občianskeho súdneho poriadku, pričom ako prvé namietal, že rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Exekučný súd nemá právomoc skúmať obsahovú stránky rozsudku. Odvolateľ ďalej namietal, že exekučný súd nemá v žiadnom prípade právomoc rozhodnúť, že v časti poverenie vydá a v časti žiadosť o vydanie poverenia zamietne, pretože by tým došlo de facto k zmene povinnosti uloženej právoplatným a vykonateľným rozsudkom, čo by viedlo v podstate k rozhodnutiu súdu vo veci, ktorú už právoplatne rozhodol iný súd. Podľa odvolateľa sa predmetná zmluva o úvere vždy spravuje Obchodným zákonníkom, bez ohľadu, či je dlžníkom spotrebiteľ alebo nie. Podľa Obchodného zákonníka sa spravujú aj úroky z omeškania a teda ich výška má vyplývať z dohody účastníkov v zmluve. Svoje tvrdenie podporil aj viacerými rozsudkami krajských súdov, ktorých spoločným menovateľom bolo, že súd vždy vyhodnotil zmluvu o úvere, ako zmluvu spravujúcu sa Obchodným zákonníkom, pričom úroky z omeškania boli podľa odvolacích súdov dohodnuté v zmysle zákona a nepriečili sa dobrým mravom ani zásadám poctivého obchodného styku.
Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p. a § 45 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť.
Ako prvé odvolací súd skúmal, či je súd v exekučnom konaní oprávnený zaoberať sa obsahovou stránkou rozhodcovského rozsudku.
V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZORK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.
V zmysle § 35 ZORK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.
Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli. Napríklad v § 7 Trestného poriadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 135 ods. 1 O.s.p. Uvedené normy svedčia o tom, že materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR).
Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou ust. § 159 O.s.p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne nerieši viazanosť súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu týmto právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159 O.s.p. v týchto prípadoch aplikovalo doslovne, potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom súdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.
Vzhľadom na už cit. ust. 35 ZORK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZORK o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZORK vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZORK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZORK.
Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZORK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ZORK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle §
35 ZORK je tak potrebné na účely § 45 ZORK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZORK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZORK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZORK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZORK potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.
Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZORK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou (v tomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10). Zákonodarca vo vyššie citovanom ust. § 44 ods. 2 veta tretia Exekučného poriadku zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Podľa Zákona o rozhodcovskom konaní ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví a podľa Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZORK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZORK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.
Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZORK je i eurokonformný.
Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/ EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad
Súdny dvoj stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný.
Obdobný záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16. 11. 2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť s.r.o. proti W. T. kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i povinný a to nielen v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale i neskôr ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok, pričom odvolací súd sústredil prvoradú pozornosť na preskúmanie rozhodcovskej doložky.
Na doručenú výzvu odvolacieho súdu v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p., aby sa účastníci vyjadrili k možnému použitiu § 53 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k posúdeniu účastníkmi dojednanej rozhodcovskej doložky z hľadiska (ne)prijateľnosti a (ne)platnosti tejto zmluvnej podmienky, oprávnený a ani právne nástupníčky povinného sa v stanovenej lehote písomne nevyjadrili.
Zo zmluvy o úvere pripojenej v spise bolo zistené, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa 27.4.2007 zmluvu o úvere pod č. 1083716163, ktorou sa oprávnený zaviazal, že na požiadanie povinného a po splnení podmienok stanovených oprávneným poskytne v prospech oprávneného peňažné prostriedky vo výške 23.992,- Sk a povinný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, zaplatiť úroky a splniť ostatné povinnosti podľa zmluvy o úvere. Podľa obsahu zmluvy neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Obchodné podmienky úverových produktov (verzia 2/2006). Z bodu 5,38 týchto podmienok vyplýva, že zmluvné strany dojednali rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky medzi nimi vzniknuté spory z právnych vzťahov na základe Zmluvy alebo s ňou súvisiacich predložia na rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., podľa jeho základných vnútorných predpisov. Zmluvné strany sa podrobia rozhodnutiu tohto súdu a jeho rozhodnutie bude pre strany záväzné.
Z formy a obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy v časti všeobecných podmienok, žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil. Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná.
Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007), teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, citovaný zákon v § 23a definoval spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008, § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v uvedenom znení, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.
Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 3 zákona č. 250/2007 Z.z..
Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.
Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch.
V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.1.2008, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 tohto ustanovenia zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 Obč. zák. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods. 2).
Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, pričom nebola individuálne dojednaná.
Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.
ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.
V danom prípade v úverových zmluvných podmienkach k uzavretej zmluve o úvere zmluvné strany dohodli, že spory budú rozhodované výlučne v rozhodcovskom Keďže predmetná rozhodcovská doložka bola zmluvnými stranami dojednaná v rámci formulárového tlačiva zmluvných dojednaní je nesporné, že nebola dojednaná individuálne.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Predmetná rozhodcovská doložka ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. To je zrejme v praxi i najčastejšia situácia, pretože práve dodávateľ sa snaží získať exekučný titul.
V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za
svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.
Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadný budúci spor prejedná vždy rozhodcovský súd fakticky vybraný spotrebiteľom, čím núti spotrebiteľa sa tomuto výberu podrobiť a znemožňuje mu uplatňovať resp. brániť svoje práva pred inak príslušným štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.
Keďže predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva, v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný nulitný ničotný, neschopný vyvolať právne následky. Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade, že súd už skôr rozhodol o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, je potrebné exekúciu podľa § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 ZORK zastaviť. Tento záver sa pritom týka exekučného konania ako celku, nielen odvolacím súdom preskúmavanej časti.
S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom už nadbytočným zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok. Napriek tomu vzhľadom na závery prvostupňového súdu, pre úplnosť odvolací súd dodáva:
Pokiaľ ide o zastavenie exekúcie v časti úrokov z omeškania k správnym záverom prvostupňového súdu sa žiada zdôrazniť, že v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené akoukoľvek spotrebiteľskou zmluvou (ktorou je podľa vyššie uvedenej argumentácie i zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi), sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, čo znamená, že ani dojednaná výška úrokov v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemôže byť vyššia, než výška úrokov podľa Občianskeho zákonníka. Výška úrokov z omeškania je upravená v § 517 Občianskeho zákonníka a v nadväznom súdom prvého stupňa aplikovanom Nariadení vlády SR č. 87/1995 Z.z. v rozhodnom období vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby NBS k prvému dňu omeškania, ktorá v danom prípade činila 8,5% ročne.
Súdy už pred časom judikovali, že z povahy ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vyplýva, že v občianskoprávnych vzťahoch je kogentne stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné (napríklad uznesenie NS SR z 27.10.1998 sp. zn. 1Cdo 58/1998). Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ účastníci v predmetnej zmluve o úvere dohodli úrok vyšší ako horná hranica kogentne upravená v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., spôsobilo to absolútnu neplatnosť tohto dojednania pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka v časti, ktorou dojednanie presahovalo stanovenú hornú hranicu úroku z omeškania, ktorá v danom prípade činila 8,5% ročne. Keďže potom vzhľadom na uvedené, rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je právom nedovolené, bolo nevyhnutným, aby bolo v tejto časti exekučné konanie v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. zastavené. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu sú potom irelevantné námietky odvolateľa v tom zmysle, že dojednaná výška úroku z omeškania je primeraná. Pokiaľ sa pritom odvoláva na ním vymenované rozhodnutia krajských súdov je potrebné poukázať na to, že všetky sú rozhodnutiami obchodných a nie občianskoprávnych senátov, pričom v Obchodnom zákonníku bola výška úroku z omeškania v § 369 Obchodného zákonníka upravená inak ako v § 517 Občianskeho zákonníka. § 369 Obchodného zákonníka, ale ako bolo vyargumentované vyššie, na danú spotrebiteľskú zmluvu nemožno aplikovať.
S poukazom na vyššie uvedené bolo potom potrebným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.
S poukazom na vyššie uvedené by bolo dôvodným, aby okresný súd následne zastavil exekúciu i vo zvyšku vzhľadom na neprijateľnú zmluvnú podmienku - rozhodcovskú doložku, avšak počas odvolacieho konania nastala skutočnosť, na ktorú musí súd prihliadať ex offo, čiže skúmať, či má povinný spôsobilosť byť účastníkom konania. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že povinný zomrel po začatí exekučného konania, pričom v zmysle výsledkov dedičského konania zomrel bez zanechania akéhokoľvek majetku. Keďže zomrel nemajetný a nezanechal dedičstvo, ktoré by mohli nadobudnúť dedičia, nedošlo ani k prechodu dlhov vyplývajúcich z predmetného exekučného konania na dedičov v zmysle § 470 Občianskeho zákonníka a teda ani k univerzálnej sukcesii a prechodu povinnosti z exekučného titulu v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Keďže v dôsledku úmrtia zanikla právna subjektivita povinného, teda spôsobilosť mať práva a povinnosti (§ 7 Občianskeho zákonníka), pričom ako bolo uvedené vyššie, nedošlo k prechodu vymáhaného dlhu na dedičov, zanikla i procesná spôsobilosť povinného (§ 19 O.s.p.), teda jeho spôsobilosť byť účastníkom predmetného exekučného konania. Exekúcia proti nespôsobilému účastníkovi sa javí potom ako neprípustná a je potrebné aby prvostupňový súd takto vedenú exekúciu zastavil aj vo zvyšku s použitím § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.