Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_21Cpr-1-2012.pdf
PDF · 148.51 KB
Case nature
Area
Subarea
21Cpr/1/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Humenné sudcom Mgr. Petrom Sivákom v právnej veci žalobcu F. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., P. XXXX/XX, zast. advokátom JUDr. Jánom Holotom, Snina, Komenského 2791 proti žalovanej T. P. - E., IČO: XXXXXXXX, P., U. XXXX/XX, zast. advokátom JUDr. Jánom Kizivatom, kpt. Nálepku 8, 071 01 Michalovce v konaní o zaplatenie 2.028,80 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 560 eur, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd z a s t a v u j e konanie v časti o zaplatenie sumy 1.401 eur.
O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.12.2011 sa žalobca domáhal, aby uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 2.028,80 eur ako náhradu mzdy za štyri mesiace od 01.09.2011 do 31.12.2011 a náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že je zamestnancom žalovanej na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.2004. Žalovaná s ním skončila pracovný pomer v mesiaci 11/2009, avšak Krajský súd v Prešove rozsudkom č. 7Co 149/2010 potvrdil rozsudok Okresného súdu Humenné č. 17C 220/2009 o tom, že rozviazanie pracovného pomeru bolo neplatné. Rozsudok Krajského súdu v Prešove nadobudol právoplatnosť dá 14.03.2011. Žalovaná ani po doručení a nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku neumožňuje žalobcovi výkon prác podľa pracovnej zmluvy a prostredníctvom strážnej služby mu zabraňuje vstup na pracovisko. Z týchto dôvod existuje prekážka v práci na strane zamestnávateľa a žalobca má právo na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Žalobca naposledy pracoval ako riaditeľ prevádzky, preto mu podľa stupňa náročnosti práce štvrtého stupňa patrila mzda minimálne vo výške 1,6 násobku minimálnej mzdy. Výška minimálnej mzdy za rok 2011 je stanovená nariadením vlády č. 408/2010 Z. z. v sume 317 eur mesačne, preto 1,6 násobok z tejto sumy predstavuje 507,20 eur. Keďže nedošlo k dobrovoľnému vyplateniu mzdy žalovanou, je nútený domáhať sa ho súdnou cestou.
Súd vo veci rozhodol vydaním platobného rozkazu zo dňa 15.02.2012, ktorým žalobe vyhovel v celom rozsahu. Proti platobnému rozkazu podala v zákonom stanovej lehote odpor žalovaná, čím došlo zo zákona k jeho zrušeniu.
Odpor odôvodnila žalovaná tým, že žalobca sa domáha mzdy neoprávnene, nakoľko od 01.09.2009 je samostatne zárobkovo činná osoba a od 15.03.2011 nie je zamestnancom žalovanej. Žalobca nikdy vo funkcii riaditeľa prevádzky nepracoval. Žalovaná už mzdové nedoplatky žalobcovi ako bývalému zamestnancovi vyplatila.
Žalovaný sa k odporu vyjadril listom doručeným súdu dňa 19.03.2012 kde uviedol, že podnikanie žalobcu ako SZČO nemá vplyv na jeho pracovný pomer u žalovanej. Pracovný pomer trvá, čo potvrdila aj žalovaná vo výpovedi pred OO PZ Humenné dňa 07.02.2012, kde uviedla, že žalobca je jej zamestnancom. Pokiaľ právny zástupca žalovanej tvrdí, že pracovný pomer žalovaného skončil dňa 15.03.2011 mal by k tomu predložiť doklad, napr. výpoveď, okamžité zrušenie, dohodu a pod.
Súd vo veci už raz rozhodol rozsudkom zo dňa 26.09.2012 na čl. 140, ktorým vyhovel žalobe a zaviazal žalovanú na zaplatenie žalovanej mzdy s príslušenstvom žalobcovi.
Na základe odvolania právneho zástupcu žalovanej odvolací Krajský súd v Prešove svojim uznesením z 26.02.2013 na čl.169 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že Okresný súd Humenné procesne pochybil, ak len všeobecne oboznámil účastníkov na pojednávaní s obsahom pripojeného spisu a neuviedol ktoré konkrétne listiny z tohto spisu oboznámil, ďalej sa procesne nevysporiadal s tým, že v žalobe si žalobca uplatňuje nárok na mzdu za obdobie od 01.09.2011 do 31.12.2011, no súd v rozsudku uviedol, že priznal nárok za obdobie 06.09.2011 do 07.01.2012 a ďalej, že podstatné listinné dôkazy sa nachádzajú v pripojenom spise OS Humenné sp.zn. 17C/220/2009 s tým, že súd sa musí vysporiadať aj s tým, či nedošlo k zániku práva žalobcu, či oznámenie o ukončení pracovného pomeru je platné a či pracovný pomer trvá.
Na pojednávaní dňa 13.09.2013 za prítomnosti oboch účastníkov a ich pr. zástupcov súd na základe návrhu pr. zástupcu žalobcu uznesením ( čl.253 ) pripustil zmenu žaloby v tomto znení : Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi mzdu za obdobie od 06.09.2011 do 31.12.2009 v sume 1961 eur vrátane trov konania a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Následne na tom istom pojednávaní dňa 13.09.2013 za prítomnosti oboch účastníkov a ich pr. zástupcov súd na základe návrhu pr. zástupcu žalobcu a po predchádzajúcom súhlase pr. zástupcu žalovanej uznesením ( čl.253 ) pripustil čiastočne zastavenie konania na základe čiastočného späťvzatia žaloby ( z dôvodu úhrady sumy 1401 eur žalovanou počas konania) v tomto znení : Súd zastavuje konania v časti o zaplatenie sumy 1.401 eur.
Predmetom konania tak zostala nevyplatená mzda za obdobie od 06.09.2011 do 31.12.2011 v sume 560 eur ( rozdiel medzi žalovanými 1961 eur a žalovanou zaplatenou sumou 1401eur) a trovy konania.
Tento sporný rozdiel vychádzal z toho, že žalovaný zamestnávateľ vychádzal pri výpočte mzdy žalovanému za obdobie od 6.9.2011 do 31.12.2011 zo zaradením žalobcu ako zamestnanca podľa stupňa náročnosti práce 1 s koeficientom 1,2 násobkom minimálnej mzdy podľa Zákonníka práce a prílohy č.1 k nemu, avšak žalobca - zamestnanec požadoval vyplatenie mzdy za rovnaké obdobie od 06.09.2011 do 31.12.2011, avšak tvrdil, že reálne pracoval so zaradením v 4. stupni náročnosti práce a teda mu patrí koeficient 1,6 násobok z minimálnej mzdy a nie iba 1,2.
Obaja účastníci poukazovali na rovnaké ustanovenia § 120, ods.1 až 6 Zákonníka práce (ďalej len ZP) č.311/2001 Minimálne mzdové nároky, vrátane prílohy č.1 ( charakteristika stupňov náročnosti prac. miest ) v spojení s nariadením vlády č.408/2010 Z.z. o minimálnej mzde platnej v žalovanom období.
V rámci dokazovania súd vypočul účastníkov konania, ich právnych zástupcov, navrhovaných svedkov, listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, oboznámil sa so spisom Okresného súdu Humenné sp. zn. 17C 220/2009 a v ňom doloženými nižšie uvedenými listinami a to predovšetkým pracovná zmluva na čl.24 oznámenie žalobcu, že trvá na trvaní prac. pomeru na čl.18, listina o zmene prac. náplne žalobcu ústnou formou, list žalovanej o ukončení ústnej zmeny prac. zmluvy na čl.26, odpoveďou na čl.27 a dohoda o zásadách spolupráce na čl.29 prip. spisu (resp.čl.234 tohto spisu), doklady na čl.44 až 47 pripojeného súdneho spisu, prepis tel. rozhovoru na čl.67, vrátane rozsudkov OS Humenné na čl. 85 a KS v Poc na čl. 112 z pripoj. spisu 17C/220/2009 a zistil tento skutkový a právny stav.
Treba uviesť, že po vrátení veci na Okresný súd Humenné došlo k podstatnej zmene skutkového a právneho stavu v tomto spore oproti stavu, ktorý existoval v čase vyhlásenia prvého rozsudku a aj oproti stavu za ktorého rozhodoval odvolací súd svojim zrušujúcim uznesením z 26.02.2013 na čl.169.
Konkrétne počas konania prebehli medzi účastníkmi sporu mimosúdne jednania, výsledkom ktorých bolo aj uzavretie písomnej Dohody o skončení pracovného pomeru medzi účastníkmi zo dňa 31.07.2013 (čl. 238) uzavretá podľa § 60 ZP, v ktorej sa v článku 1. dohodli, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej sa skončil dohodou ku dňu 31.07.2013 podľa § 59, odsek1, písm. a) a § 60 ZP. V článku 2, bod 2,3 tejto dohody sa dohodli, že ku dňu podpísania dohody nie sú vysporiadané nároky zamestnanca voči zamestnávateľovi v zmysle § 142, ods.3 ZP a v čl.2, bod 3 sa dohodli, že zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi tieto jeho nároky v zákonnej výške do 28.08.2013.
Následne zo zhodných písomných vyjadrení PZ účastníkov (čl.237,241,244 a čl.245), ako aj z dohody o skončení prac. pomeru z 31.07.2013 (čl.238), z prehľadu prevodov (čl.247) a zo zhodných vyjadrení PZ účastníkov na poslednom pojednávaní dňa 13.09.2013 (čl.252 a nasl.) vyplynulo, že žalovaná ako zamestnávateľ vyplatila žalobcovi ako zamestnancovi podľa dohody o skončení prac. pomeru dohodou z 31.07.2013 a to čl.2, bodov 2, 3 sumu 1.401 eur v hrubom ( v čistom 1.213,27 eur ), za žalované obdobie od 06.09.2011 do 31.12.2011. Vychádzala pri tom so zaradením žalobcu do 1 stupňa náročnosti práce a s koeficientom 1,2 z minimálnej mzdy.
Vzhľadom na to a vzhľadom na pripustenie zmeny žaloby a čiastočného zastavenia konania uzneseniami na čl.253 v konaní už nebolo sporné a nie je sporné, že predmetom sporu je nezaplatená mzda žalobcu ako zamestnanca od žalovanej ako zamestnávateľa za obdobie od 06.09.2011 do 31.12.2011. Žalovaná ako zamestnávateľ dokonca za toto obdobie už zaplatila žalobcovi sumu 1401 eur v hrubom a v tejto časti bolo konanie uznesením na čl.253 zastavené, po predchádzajúcom súhlase pr. zástupcu žalovanej.
Predmetom konania tak zostala nevyplatená mzda za obdobie od 06.09.2011 do 31.12.2011 v sume 560 eur v hrubom.
Žalovaná ju odmietla zaplatiť z dôvodu, že podľa nej vyplatila žalobcovi sumou 1401 eur v hrubom za toto obdobie mzdu v súlade so ZP, pričom vychádzala z pracovnej zmluvy žalobcu a z jeho pracovnej náplne a teda vychádzala pri výpočte mzdy zo stupňa náročnosti práce žalobcu 1 a s koeficientu 1,2 násobku minimálnej mzdy. Zároveň uviedla, že podľa nej žalobcovi nepatrí mzda za štátne sviatky v tomto období.
Žalobca zasa zotrval na svojich tvrdeniach a to, že mu patrí mzda za uvedené žalované obdobie od 06.09.2011 do 31.12.2011 v sume 1961 eur v hrubom ( a nie iba 1401 eur), pretože vykonával prácu zaradenú do stupňa náročnosti práce 4 a teda s koeficientom 1,6 násobku minimálnej mzdy ( nie iba 1,2 ). Zároveň uviedol, že mu patrí mzda aj za štátne sviatky v tomto období, ktoré pripadli na dni 15.09.,01.11., 17.11. a 26.12.2011.
Sporné medzi účastníkmi teda ostalo, či žalobca vykonával reálne práce so zaradením do 4. alebo 1. stupňa podľa náročnosti práce a jeho reálnej pracovnej náplne a či sa použije koeficient 1,6 násobku minimálnej mzdy ako to požaduje žalobca alebo 1,2 násobku minimálnej mzdy z ktorého vychádzala žalovaná. Sporným taktiež ostalo, či žalobca má nárok na mzdu aj za dni štátnych sviatkov, t.j. 15.09.,01.11., 17.11. a 26.12.2011 v žalovanom období od 06.09.2011 do 31.12.2011.
Súd mal za preukázané a nakoniec to už ani nebolo sporné medzi účastníkmi, že pracovný pomer žalobcu vzniknutý pracovnou zmluvou zo dňa 01.01.2004 ( čl.3) trval až do dňa 31.07.2013, kedy došlo k jeho skončeniu uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru z 31.07.2013 dohodou ( čl.238) účastníkov. Vyplýva to aj z rozsudkov Okresného súdu Humenné a Krajského súdu v Prešove z pripojeného spisu OS Humenné sp.zn. 17C/220/2009 ( čl.85 a čl.112 a nasl. prip.spisu) ktorými bolo určené, že okamžite skončenie pracovného pomeru vykonané listom žalovanej zo dňa 21.10.2009 je neplatné.
Na uvedený prípad je potrebné aplikovať predovšetkým tieto právne normy.
Podľa § 59 ZP č.311/2001Z.z. Skončenie pracovného pomeru: (1) Pracovný pomer možno skončiť a) dohodou,
b) výpoveďou,
c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe. (2) Pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa skončí uplynutím dohodnutej doby. (3) Pracovný pomer cudzinca alebo osoby bez štátnej príslušnosti, ak k jeho skončeniu nedošlo už iným spôsobom, sa skončí dňom, ktorým a) sa má skončiť jeho pobyt na území Slovenskej republiky podľa vykonateľného rozhodnutia o odňatí povolenia na pobyt, b) nadobudne právoplatnosť rozsudok ukladajúci tejto osobe trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky, c) uplynula doba, na ktorú bolo vydané povolenie na pobyt na území Slovenskej republiky. (4) Pracovný pomer zaniká smrťou zamestnanca.
Podľa § 60 ZP Dohoda o skončení pracovného pomeru: (1) Ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. (2) Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c). (3) Jedno vyhotovenie dohody o skončení pracovného pomeru vydá zamestnávateľ zamestnancovi.
Podľa § 77 ZP Nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru: Neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 79, odsek 1 ZP : Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. (2) Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.
Z vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že žalobca sa aj po okamžitom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa - žalovanej (ktorý bol neskôr súdom vyhlásené za neplatné) domáhal práce a trvania prac. pomeru, čo vyplýva z výpovedi žalobcu, listu žalobcu z 16.03.2011, zo záznamu OO PZ Humenné z 5.10.2009 (čl.232), z potvrdenia zamestnanca strážnej služby ( čl.229), z potvrdenia OO PZ z 28.06.2011, z listu strážnej služby (čl.233), z fotodokumentácie z 26.03.2010 (čl.230,231) a samozrejme z rozsudkov OS Humenné a KS v Prešove z pripojeného spisu OS Humenné sp.zn. 17C/220/2009 ( čl.85 a čl.112 a nasl. prip.spisu).
Čo sa týka dokazovania ohľadom reálnej pracovnej náplne, respektíve činnosti žalobcu v pracovnom pomere, čo ma vplyv na minimálnu mzdu podľa zaradenia zamestnanca do pracovného stupňa, tu sa skutkový stav oproti stavu do prvého rozsudku z 26.09.2012 a uznesenia KS v Poc z 26.02.2013 nezmenil.
Účastníci tu nenavrhli žiadne iné ďalšie dôkazy a to ani žalovaná. Súd tu preto vychádzal z pracovnej zmluvy žalobcu, výsluchu účastníkov, výsluchu svedkov - obchodných partnerov žalovanej a uzavretých doložených zmlúv.
Z týchto dôkazov súd uzatvára, že žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno na rozdiel od žalovaného, ktorý bol v tomto smere v podstate pasívny (okrem výpovede žalovanej a poukazovania na prvotnú prac. zmluvu), pretože reálne vykonával funkciu riaditeľa a vykonával všetky pracovné činnosti v súlade s prílohou č.1 Charakteristika stupňov náročnosti pracovných miest k Zákonníku práce. Preto má nárok na 1,6 násobok minimálnej mzdy so zaradením do 4. stupňa náročnosti pracovnej činnosti, podľa § 120 ZP Minimálne mzdové nároky. Jeho činnosť sa v podstate zhoduje aj s modelovým príkladom ÚPSVaR na čl.258. Z tohto dôvodu má nárok za minimálnu mzdu za reálne vykonávanú prácu, bez ohľadu na staré dojednanie v pracovnej zmluve, čo je v súlade napríklad aj s rozhodnutím NS ČR na čl.259 súd. spisu.
Podľa Zákonníka práce č.311/2001 Z.z. a to § 118 MZDA, odsek 1: Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Podľa § 119, odsek 1: Mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená osobitným predpisom. (2) Mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve. Pre člena družstva, u ktorého je podľa stanov podmienkou členstva pracovný vzťah, možno mzdové podmienky upraviť aj uznesením členskej schôdze. (3) V mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. Podľa § 120 Minimálne mzdové nároky: (1) Zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „stupeň") príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu. (2) Do mzdy podľa odseku 1 sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3), mzda za prácu nadčas (§ 121), mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok (§ 122), mzdové zvýhodnenie za nočnú prácu (§ 123) a mzdová kompenzácia za sťažený výkon práce (§ 124). Do počtu odpracovaných hodín sa nezahŕňajú hodiny práce nadčas a čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. (3) Pracovné miesto podľa odseku 1 je súhrn pracovných činností, ktoré zamestnanec vykonáva podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ podľa odseku 1 je povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. (4) Sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň je násobkom hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín alebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, ustanovenej osobitným predpisom, a koeficienta minimálnej mzdy, Stupeň Koeficient minimálnej mzdy 1 1,0 2 1,2 3 1,4 4 1,6 5 1,8 6 2,0 (5) Pri ustanovení týždenného pracovného času podľa § 85 na menej ako 40 hodín sa sadzby minimálnych mzdových nárokov ustanovené v eurách za hodinu úmerne zvýšia. (6) U zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, ktorý v mesiaci neodpracoval určený týždenný pracovný čas alebo má dohodnutý kratší týždenný pracovný čas, sa sadzba minimálneho mzdového nároku ustanoveného v eurách za mesiac zníži v pomere zodpovedajúcom odpracovanému času v mesiaci. (7) Sadzba minimálneho mzdového nároku ustanovená podľa odseku 4 v eurách za hodinu a sadzba minimálneho mzdového nároku v eurách za hodinu zvýšená podľa odseku 5 sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Sadzba minimálneho mzdového nároku ustanovená podľa odseku 4 v eurách za mesiac a sadzba minimálneho mzdového nároku v eurách za mesiac znížená podľa odseku 6 sa zaokrúhľuje na najbližších desať eurocentov.
Podľa § 1 zákona č.408/2010 Z.z. o minimálnej mzde : Suma minimálnej mzdy na rok 2011 sa ustanovuje na a) 317,00 eur za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, b) 1,822 eura za každú hodinu odpracovanú zamestnancom.
Podľa § 122 ZP Mzda a náhrada mzdy za sviatok: (1) Za prácu vo sviatok zamestnancovi patrí dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej 50 % jeho priemerného zárobku. Mzdové zvýhodnenie patrí aj za prácu vykonávanú vo sviatok, ktorý pripadne na deň nepretržitého odpočinku zamestnanca v týždni. (2) Ak sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodne na čerpaní náhradného voľna za prácu vo sviatok, patrí zamestnancovi za hodinu práce vo sviatok hodina náhradného voľna. V tom prípade mu mzdové zvýhodnenie nepatrí. Ak zamestnávateľ neposkytne zamestnancovi náhradné voľno počas troch kalendárnych mesiacov alebo v inak dohodnutom období po výkone práce vo sviatok, patrí zamestnancovi mzdové zvýhodnenie podľa odseku 1. Za čerpanie náhradného voľna patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. U zamestnanca, ktorý je odmeňovaný mesačnou mzdou, sa čas čerpania náhradného voľna za prácu vo sviatok považuje za odpracovaný čas, za ktorý mu patrí mzda; tomuto zamestnancovi náhrada mzdy za čas čerpania náhradného voľna za prácu vo sviatok nepatrí. V kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve možno dohodnúť, že aj u zamestnanca, ktorý je odmeňovaný mesačnou mzdou, sa bude postupovať podľa štvrtej vety. (3) Zamestnancovi, ktorý nepracoval preto, že sviatok pripadol na jeho obvyklý pracovný deň, patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku, ak mu mzda ušla pre sviatok. U zamestnanca, ktorý je odmeňovaný mesačnou mzdou, sa sviatok, ktorý pripadne na jeho obvyklý pracovný deň, považuje za odpracovaný deň, za ktorý mu patrí mzda. Tomuto zamestnancovi náhrada mzdy za sviatok nepatrí. V kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve možno dohodnúť, že aj u zamestnanca, ktorý je odmeňovaný mesačnou mzdou, sa bude postupovať podľa prvej vety.
Podľa § 139 ZP, odsek 1: Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. (2) Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. (3) Ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. (4) Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. (5) Ak je priemerný zárobok zamestnanca nižší ako minimálna mzda, na ktorú by zamestnancovi vznikol nárok v kalendárnom mesiaci, v ktorom vznikla potreba priemerný zárobok použiť, zvýši sa priemerný zárobok na sumu zodpovedajúcu tejto minimálnej mzde. Ak u zamestnávateľa nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve a priemerný zárobok zamestnanca je nižší ako príslušný minimálny mzdový nárok (§ 120 ods. 4), zvýši sa priemerný zárobok na sumu zodpovedajúcu tomuto minimálnemu mzdovému nároku. Ak zamestnávateľ skráti ustanovený týždenný pracovný čas podľa § 85 ods. 5, zamestnávateľ zvýši priemerné zárobky dotknutých zamestnancov nepriamo úmerne skráteniu týždenného pracovného času odo dňa účinnosti tejto zmeny; opačný postup zamestnávateľ uplatní v prípade predĺženia ustanoveného týždenného pracovného času.
Podľa § 142 ZP, odsek 3: Ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
Podľa prílohy č.1 k ZP CHARAKTERISTIKY STUPŇOV NÁROČNOSTI PRACOVNÝCH MIEST:
Pracovné miesta sú podľa miery zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce zamestnanca vymedzené týmito charakteristikami:
a) pracovné miesto zodpovedajúce prvému stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa presných postupov a pokynov, b) pracovné miesto zodpovedajúce druhému stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon ucelených obslužných rutinných prác alebo odborných rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov, alebo prác spojených s hmotnou zodpovednosťou; výkon jednoduchých remeselných prác; výkon sanitárnych pracovných činností v zdravotníctve; výkon opakovaných, kontrolovateľných prác administratívnych, hospodárskosprávnych, prevádzkovo-technických alebo ekonomických podľa pokynov alebo ustanovených postupov, c) pracovné miesto zodpovedajúce tretiemu stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon rôznorodých odborných alebo ucelených odborných prác alebo samostatné zabezpečovanie menej zložitých agend; samostatný výkon individuálnych tvorivých remeselných prác; riadenie alebo operatívne zabezpečovanie chodu zariadení alebo prevádzkových procesov spojené so zvýšenou duševnou námahou s prípadnou zodpovednosťou za zdravie a bezpečnosť iných osôb alebo za ťažko odstrániteľné škody, d) pracovné miesto zodpovedajúce štvrtému stupňu náročnosti práce charakterizuje samostatné zabezpečovanie odborných agend alebo výkon čiastkových koncepčných, systémových a metodických prác spojený so zvýšenou duševnou námahou; poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odborné činnosti v zdravotníctve so zodpovednosťou za zdravie ľudí; riadenie, organizácia alebo koordinácia zložitých procesov alebo rozsiahleho súboru veľmi zložitých zariadení s prípadnou zodpovednosťou za životy a zdravie iných osôb, e) pracovné miesto zodpovedajúce piatemu stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon špecializovaných systémových, koncepčných, tvorivých alebo metodických prác s vysokou duševnou námahou; komplexné zabezpečovanie najzložitejších úsekov a agend s určovaním nových postupov v rámci systému; výkon odborných a špecializovaných činností v príslušnom odbore zdravotnej starostlivosti so zodpovednosťou za zdravie ľudí; riadenie, organizácia a koordinácia veľmi zložitých procesov a systémov vrátane voľby a optimalizácie postupov a spôsobov riešenia, f) pracovné miesto zodpovedajúce šiestemu stupňu náročnosti práce charakterizuje tvorivé riešenie úloh neobvyklým spôsobom s nešpecifikovanými výstupmi s vysokou mierou zodpovednosti za škody s najširšími spoločenskými dôsledkami; výkon špecializovaných a certifikovaných činností v zdravotnej starostlivosti so zodpovednosťou za zdravie a životy ľudí; riadenie, organizácia a koordinácia najzložitejších systémov so zodpovednosťou za neodstrániteľné hmotné a morálne škody so značnými nárokmi na schopnosť riešiť zložité a konfliktné situácie spojené spravidla so všeobecným ohrozením najširšej skupiny osôb.
V písomných vyjadreniach a výpovediach na pojednávaniach žalobca a jeho právny zástupca uviedli, že žalobkyňa skončenie pracovného pomeru so žalobcom opiera o list zo dňa 17.10.2011, ktorý je označený ako Skončenie pracovného pomeru - oznámenie, ktorý ale nie je dôvodom na skončenie pracovného pomeru. Žalobca sa opakovane domáhal vstupu na pracovisko, pričom je mu v tom žalovanou bránené. Už dňa 15.03.2011 po doručení rozsudku Krajského súdu v Prešove č. 7Co 149/2010 sa žalobca znova domáhal dostať na pracovisko, avšak bolo mu v tom zabránené. Listom zo dňa 16.03.2011 sa žalobca domáhal ďalšieho zamestnávania, aj z potvrdenia OO PZ Humenné zo dňa 28.06.2011 vyplýva, že žalobca sa domáhal vstupu na pracovisko a na trvaní prac. pomeru aj v spornom období v súlade s § 79/1 ZP. Následne vyššie uvedená Dohoda o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.07.2013 dohodou z tohto istého dňa, ukončila tento spor medzi účastníkmi a súd z nej vychádzal. Pracovný pomer sa skončil 31.07.2013 dohodou. Za žalované obdobie 06.09.2011 až 31.12.2011 sa žalobca domáhal práce u žalovanej, avšak táto mu ju neumožnila, žalobca mal dokonca zakázaný vstup na pracovisko, čo kontrolovala strážna služba. Súd to posúdil ako inú prekážku na strane zamestnávateľa podľa §c142/3 ZP, za čo patrí žalobcovi mzda vo výške priemerného zárobku v súlade s § 142/3 ZP.
Čo sa týka pracovnej zmluvy a mzdových dojednaní, táto bola síce pôvodne uzavretá na pracovné miesto vodič ND a nástrojár, ale neskôr sa konkludentne zmenila, čo potvrdili obe strany a v čase neplatného skončenia pracovného pomeru vykonával žalobca práce zodpovedajúce pracovnej pozícií riaditeľa prevádzky. Zmenil sa výrobný program vo firme, ktorá začala robiť kovovýrobu niekedy okolo roku 2005. Od tohto obdobia zamestnávali aj 15 zamestnancov a živnostníkov a preto začal žalobca vykonávať okrem iného aj funkciu zodpovedného vedúceho riadenia výroby, resp. riadil celý chod firmy,
podpisov objednávky na nákup tovaru, zadeľoval robotu zamestnancom, pričom žalovaná len všetky doklady podpisovala, nakoľko robila činnosť po ekonomickej stránke. Rozhodoval dokonca aj o prijímaní zamestnancov do firmy a o skončení pracovného pomeru. Mzdu dostával oficiálne minimálnu podľa pracovnej zmluvy, avšak nakoľko bol v manželstve so žalovanou, mal neobmedzený príjem, resp. mohol si brať toľko peňazí koľko potreboval. Potvrdila to výpoveď žalobcu, ním navrhnutý nižšie uvedení svedkovia - obchodní partneri s ktorými jednal práve žalobca a nie žalovaná, ako aj nižšie uvedené doložené obchodné zmluvy.
Súd mal teda po vykonanom dokazovaní za preukázané, že žalobcovi patrí za žalované obdobie minimálna mzda so zaradením do 4. stupňa podľa náročnosti práce ( príloha č.1 k ZP) a teda s koeficientom 1,6 násobku z minimálnej mzdy. Priemerný zárobok bol vypočítaný z hodinovej mzdy a to rovnako žalobcom aj žalovanou, rozdiel bol v koeficiente minimálnej mzdy 1,2 alebo 1,6 a v náhrade mzdy za štátne sviatky. Na rozdiel od tvrdení žalovanej súd rozhodol, že v súlade s § 122/1/2/3 ZP patrí žalobcovi mzda aj za št. sviatky v žalovanom období, t.j. za dni 15.9.,01.11.,17.11. a 26.12. 2011.
Výsluchom žalobcu a svedkov bolo preukázané, že žalobca vykonával činnosti zodpovedajúce funkcii riaditeľa, či vedúceho prevádzky. Výkon tejto práce je podľa stupňa náročnosti zaradený v štvrtom stupni náročnosti práce podľa prílohy č. 1 k Zákonníku práce, za čo mu prináleží v zmysle § 120 ods. 4 Zákonníka práce odmena vo výške minimálne 1,6 násobku minimálnej mzdy. Pri určovaní výšky náhrady mzdy je potrebné vychádzať z minimálnej mzdy za rok 2011, nakoľko na základe konania žalovanej žalobca nemal prístup do zamestnania. Žalovaná pri určovaní priemernej mzdy vychádzala z minimálnej mzdy v 1. stupni a koeficientu 1,2 z minim. mzdy, pričom vzhľadom na reálny obsah práce žalobcu mala vychádzať z 1,6 násobku minimálnej mzdy a zo zaradenia do 4. stupňa. K okamžitej výpovedi z pracovného pomeru danej žalobcom dňa 24.07.2009 uviedli, že je pravdou, že táto bola žalovanej doručené, ale táto nebola žalovanou akceptovaná, žalobca riadne pokračoval v práci a práve žalovaná s ním následne tri mesiace potom neplatne okamžite skončila pracovný pomer. Tento pracovný pomer sa nakoniec skončil vyššie uvedenou dohodou účastníkov k 31.07.2013, čo nebolo v konaní ďalej medzi účastníkmi sporné.
V písomných vyjadreniach a výpovediach na pojednávaniach žalovaná a jej právny zástupcu uviedli, že žalobu žiadajú v celom rozsahu zamietnuť. Do obdobia 14.03.2011, ku ktorému rozviazali pracovný pomer so žalobcom okamžitým zrušením mu boli vyplatené všetky nároky. Od 15.03.2011 mu nebolo nič vyplatené, nakoľko ku dňu 14.03.2011 žalobcu odhlásili ako zamestnanca aj zo Sociálnej poisťovne. Žalobca sa vzdal funkcie zodpovedného zástupcu vo firme žalovanej ku dňu 14.09.2009, čo žalovaná písomne akceptovala 21.09.2009. Žalobca po okamžitom skončení pracovného pomeru pracoval v spoločnosti ATOL HB spol. s.r.o. a podnikal aj ako živnostník. Nakoľko od 14.03.2011 žalobca už nenastúpil do práce, nebolo mu nič vyplácané. Žalovaná upresnila, že žalobca u nej skutočne vykonával prácu na základe pracovnej zmluvy z 01.01.2004, pričom vykonával prácu vodiča. Mzda nebola v pracovnej zmluve uvedená, ale po ústnej dohode mu vyplácala mzdu vo výške 1,2 násobku minimálnej mzdy, ktorá mu bola vyplácaná reálne proti príjmovým pokladničným dokladom. Je pravdou, že zabezpečoval prácu pre aktuálnych zamestnancov firmy, ale len na základe jej pokynov. Konkrétne zadeľoval činnosti zamestnancom na jednotlivých strojoch, pričom mal od nej právo prejednávať a prijímať objednávky od zákazníkov, ale robil to v jej mene ako zamestnávateľky. Všetky zmluvy s odberateľmi podpisovala výlučne ona. Čo sa týka prijímania nových zamestnancov, žalobca mal len podľa jej pokynov posúdiť, či konkrétny zamestnanec, resp. uchádzač o zamestnanie ovláda uvedenú činnosť a či ju bude schopný vykonávať alebo nie. Ale o prijímaní nových zamestnancov, o uzatváraní pracovných zmlúv a o skončení pracovných pomerov nikdy nerozhodoval, robila to len ona. Po rozvode síce pracoval v jej firme, ale začali medzi nimi také konflikty, ktoré sa prenášali až na pracovisko, žalobca začal robiť schválnosti, preto bol žalobcovi zakázaný vstup do haly. Má vedomosť o tom, že potom, čo mu bolo dané okamžité skončenie pracovného pomeru, tak písomne oznámil jej právnemu zástupcovi, že trvá na zamestnávaní, ale jej ako zamestnávateľke toto oznámenie nikdy nedoručil. Ak by písomne požiadal ju ako zamestnávateľku, tak by na to písomne reagovala. Žalovaná teda nemusela dávať mu následne okamžité zrušenie pracovného pomeru, ale nastali také okolnosti, že žalobca tak porušil pracovnú disciplínu, že tak urobiť museli. Zároveň nesúhlasil s požadovanou výškou náhrady mzdy. Žalovaná uviedla, že žalobca síce chodieval do areálu, kde vykonáva podnikateľskú činnosti, ale nie za účelom práce, ale len za účelom vyvolávania konfliktov, čím ju chce donútiť k vyporiadaniu BSM, ktoré teraz rieši súd. a z tohto dôvodu žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Ako už bolo uvedené
následne žalovaná potvrdila, že ukončila so žalobcom tento pracovný pomer dohodou k 31.07.2013 a vyplatila mu za žalované obdobie min. mzdu 1.401 eur v hrubom, avšak so zaradením do 1. stupňa s 1,2 koeficientom min. mzdy a bez štátnych sviatkov.
Svedok T. W. na pojednávaní uviedol, že : oboch účastníkov konania poznám, nakoľko žalobca bol jeho vedúci a žalovaná je majiteľkou firmy, v ktorej pracoval. Momentálne pracuje ako mechanik, opravár a zámočník, ale posledný rok sa jeho pracovná činnosť rozšírila tak, že robí zodpovedného zástupcu vedúcej vo firme, pričom vedúcou je žalovaná - majiteľka firmy. Je jej zástupcom na dielni a vo výrobnej hale. Konkrétne jeho práca spočíva v tom, že keď príde objednávka z Francúzska na výrobu kontajnerov, majiteľka firmy mu zašle túto faxom do kancelárie, on zoberie výkresy, ktoré sú súčasťou objednávky a následne majiteľke oznámi, aký plech má objednať. Ona urobí objednávku a následne sa pristupuje k výrobe z tohto objednaného materiálu. Ostatní, ktorí spolupracujú s firmou sú živnostníci, preto prvotné úkony robí on ako aj strihanie plechu, pričom konkrétne pokyny pre ostatných dáva P. W., dcéra majiteľky, a títo vykonávajú činnosť samostatne. Pred P. W. to robil pán D. a pred ním žalobca, ktorí bol vedúcim. Do práce ho prijímal žalobca, ale pracovnú zmluvu s ním uzatvárala žalovaná. Aj o skončení pracovných pomerov rozhodoval žalobca, pričom žalovaná robila v kancelárii papierovú robotu a aj skončenia podpisovala žalovaná. Zároveň uviedol, že žalobca zabezpečoval aj dohľad pri bezpečnosti práce. Teraz to robí P. W.. Zároveň žalobca odstraňoval aj poruchy, ak nejaké vznikli, nakoľko sa vždy nachádzal vo výrobnej hale.
Svedok T. F. na pojednávaní uviedol, že : pozná obidvoch účastníkov konania, pretože ako živnostník s nimi spolupracoval už od roku 2002. Konkrétne robil zámočníka a to na základe ústnych pokynov, ktoré mu dáva pán W.. Predtým mu tieto pokyny dával žalobca. Pri dohadovaní sa o práci pre účastníkov konania rokoval so žalobcom, V čase keď pracoval pre firmu, tak sa vždy obracal na žalobcu, tak ako ostatní prítomní zamestnanci a živnostníci.
Svedok I.. T. L. na pojednávaní uviedol, že : podniká ako živnostník v predmete činnosti kovovýroba s miestom podnikania Michalovce a jeho predmet činnosti sa zhoduje s predmetom činnosti žalovanej. S jej firmou je v obchodnom vzťahu a to približne už 10 rokov. On dováža z Ukrajiny polotovary a to plechové zvitky. Tieto plechové zvitky strihá vo firme žalovanej v hrúbke nad 5 mm podľa jeho objednávky na rôzne dĺžky a vyrovnanie týchto plechových zvitkov. Pred začatím spolupráce s firmou žalovanej dával tieto zákazky iným firmám. Potom, čo sa dozvedel, že túto činnosť vykonáva táto firma v Humennom, stretol sa so žalobcom, s ktorým sa dohodli na spolupráca a na podmienkach. Predtým rokoval vždy len so žalobcom a žalovanú osobne ani nepoznal, pričom ho nezaujímalo, kto konkrétne podpisoval faktúry. Všetky dodacie listy riešil len so žalobcom, rovnako aj reklamácie. V súčasnej dobe tieto veci rieši cez iného zamestnanca žalovanej. On mal od začiatku takú vedomosť, že firma patrila žalobcovi, až potom mu raz povedal, že on firmu prepísal na manželku - žalovanú.
Z pracovnej zmluvy uzavretej dňa 01.01.2004 vyplýva, že žalovaná ako zamestnávateľka uzavrela so žalobcom ako zamestnanom pracovnú zmluvu s nástupom do práce 01.01.2004. žalobca bol prijatý na výkon práce vodič ND a nástrojár, miesto výkonu práce bolo dohodnuté v Snine a Humennom. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú. Pracovná zmluva nemala dohodnuté mzdové nároky.
Zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 01.06.1999 a zo Zmluvy na dodávku technických plynov zo dňa 15.06.1999, ako aj zo zápisníc o výsledku verejnej dražby vyplýva, že tieto zmluvy popisoval žalobca ako zástupca žalovanej, resp. ako vydražiteľ za spoločnosť žalovanej.
Z listu žalobcu zo dňa 24.07.2009 označeného ako Okamžitá výpoveď z pracovného pomeru vyplýva, že žalobca žalovanej oznámil, že ku dňu 31.7.2009 vypovedá pracovný pomer bez udania dôvodu.
Z listu žalovanej zo dňa 21.10.2009 označeného ako Okamžité zrušenie pracovného pomeru (ktorý sa nachádza v spis Okresného súdu Humenné, sp. zn. 17C 220/2009 na čl. 3) vyplýva, že žalovaná v dôsledku závažného porušenia pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce so žalobcom okamžite zrušila pracovný pomer.
Z rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 19.07.2010, č.k.: 17C 220/2009-85, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.02.2011, č. k.: 7Co 149/2010-112 vyplýva, že súd určil,
že okamžité skončenie pracovného pomeru vykonané listom žalovanej zo dňa 21.10.2009 je neplatné. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 14.03.2011.
Z listu žalobcu zo dňa 16.03.2011 adresovaného právnemu zástupcovi žalovanej vyplýva, že oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní a žiada, aby mu bolo umožnené pracovať.
Z listu žalovanej zo dňa 17.10.2011 adresovaného žalobcovi vyplýva, že mu oznámila, že vzhľadom na to, že neoznámil, že trvá na tom, aby bol naďalej zamestnávaný, platí, že jeho pracovný pomer skončil dňom 14.03.2011 v zmysle § 79 Zákonníka práce.
Z potvrdenia OR PZ v Humennom zo dňa 28.06.2011 vyplýva, že žalobca sa dňa 28.06.2011 dostavil pred sídlo firmy žalovanej, kde je právoplatným zamestnancom, kde mu neumožnili vstup do objektu.
Zo zápisnice o výsluchu svedka zo dňa 07.02.2012 OO PZ Humenné vyplýva, že bola vypočutá ako svedkyňa T. P., ktorá okrem iného uviedla, že žalovaný, ktoré vedie ako zamestnanca firmy E. sa v dňoch 27.12.2011, 03.01.2012 a 05.01.2012 sa v čase celozávodnej dovolenky domáhal vstupu do firmy, vydala pokyn, aby ho do haly nevpustili.
Z oznámenia žalovanej OO PZ v Snine zo dňa 08.03.2012 vyplýva, že táto oznámila, že dňa 12.01.2011 bola žalobcovi vyplatená náhrady mzdy vo výške 1 769 eur za mesiace 01 - 04/2011, sociálnej poisťovni boli zaplatené odvody vo výške 611,96 eur, daňovému úradu zrážky dane z príjmu vo výške 65,65 eur, zdravotnej poisťovni 247,66 eur.
Z oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vyplýva, že pracovná pozícia riaditeľa prevádzky je špecifikovaná tak, že riaditeľ prevádzky je vysokokvalifikovaný pracovník, ktorý riadi a kontroluje technické operácie týkajúce sa oddelení prevádzky a údržby, opráv a inštalácií nových strojov a zariadení.
Z registračného listu FO vyplýva, že zamestnanec F. W. bol odhlásený ku dňu 14.03.2011 zo Sociálnej poisťovne ako zamestnanec T. P..
Z výpisu zo živnostenského registra žalobcu vyplýva, že tento začal podnikať pod obchodným menom F. W. - E. dňa 01.09.2009 s predmetom podnikania: výroba kovových konštrukcií a ich častí pre rezort stavebníctva, dopravy a priemyslu vrátane montáže, mechanická úprava kovov a plechov, výroba nádrží, zásobníkov a kontajnerov z kovu, sprostredkovateľská činnosť v oblasti obchodu s miestom podnikania Snina, SNP 2173/84.
Z výpisu zo živnostenského registra žalovanej vyplýva, že táto začala podnikať pod obchodným menom T. W. E. (od 13.5.2009 ako T. P. E.) dňa 17.03.1992 s predmetom podnikania: výroba, nákup a predaj drevených výrobkov, výroba obalov z plastov, sprostredkovanie obchodu v uvedených oblastiach, maloobchod. Následne od 02.06.1999 bol predmet podnikania rozšírený na: zámočnícke a zváračské práce, výroba nádrží, zásobníkov a kontajnerov z kovu - mimo vyhradených technických zariadení, povrchová úprava kovov, mechanické úpravy na zákazku - kovoobrábanie, maloobchod v rozsahu voľných živností, veľkoobchod v rozsahu voľných živností, výkup ovocia, výroba kovového tovaru, sprostredkovanie obchodu a služieb. Následne od 29.09.2003 bol predmet podnikania rozšírený na : výroba kovových konštrukcií a ich častí pre rezort stavebníctva, dopravy a priemyslu vrátane montáže a od 05.11.2004 bol predmet podnikania rozšírený na : vnútroštátna nákladná cestná doprava. Z tohto výpisu je zrejmé, že žalobca ku niektorým činnostiam vykonával funkciu zodpovedného zástupcu, ktorá bola zrušená ku dňu 09.11.2009.
Z potvrdení a uznesení OR PZ v Humennom vyplýva, že účastníci konania navzájom riešili svoje spory týkajúce sa aj vstupu žalobcu do výrobnej haly žalovanej, prostredníctvom polície, ktoré boli v prevažnej miere riešené v priestupkovom konaní.
Z potvrdenia o príjmoch fyzickej osoby žalobcu za rok 2009 vyhotoveného žalovanou vyplýva, že úhrn jeho zúčtovaných a vyplatených príjmov zo závislej činnosti bol v tomto roku vo výške 4.174 eur. Z potvrdenia o príjmoch fyzickej osoby žalobcu za rok 2010 vyhotoveného žalovanou vyplýva, že úhrn jeho zúčtovaných a vyplatených príjmov zo závislej činnosti bol v tomto roku vo výške 1.287 eur. Z
potvrdenia o príjmoch fyzickej osoby žalobcu za rok 2011 vyhotoveného žalovanou vyplýva, že úhrn jeho zúčtovaných a vyplatených príjmov zo závislej činnosti bol v tomto roku vo výške 1.769 eur.
Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalobca na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.04.2004 vykonával prácu pre žalovanú s predmetom práce vodič nákladnej dopravy, nástrojár. Zároveň mal súd z rozsudku Krajského súdu v Prešove 7Co 149/2010, ktorým bol potvrdený rozsudok prvostupňového súdu, za preukázané, že žalovaná so žalobcom neplatne skončila pracovný pomer, pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 14.03.2011. Od tejto doby bola žalovaná povinná prideľovať žalobcovi prácu riadne v zmysle pracovnej zmluvy. K ukončeniu pracovného pomeru žalobcu došlo 31.07.2013 dohodou o skončení pracovného pomeru.
V priebehu konania žalobca preukázal, že na základe ústnej dohody medzi účastníkmi konania došlo k zmene jeho náplne práce u žalovanej, nakoľko začal vykonávať prácu zodpovedajúcu práci vedúceho prevádzky, resp. riaditeľa (možnosť zmeny obsahu práce bez písomnej zmeny pracovnej zmluvy vyplýva aj z rozhodnutia V 2/1967), ktorá je charakterizovaná ako riadenie a koordinovanie technických operácií týkajúcich sa oddelení prevádzky a údržby, opráv a inštalácii nových strojov a zariadení. Tieto skutočnosti potvrdili vypočutí svedkovia, ktorí jednoznačne uviedli, že so žalobcom rokovali pri objednávkach, že žalobca prideľoval prácu zamestnancom a spolupracujúcim živnostníkom, že participoval pri uzatváraní a ukončovaní pracovných pomerov zamestnancov, zodpovedal za celkový chod prevádzky a za údržbu strojov.
Žalobca zároveň súd preukázal, že od 14.03.2011, t.j. od právoplatnosti rozsudku, ktorým bolo okamžité skončenie pracovného pomeru súdom vyhlásené za neplatné, mal záujem pracovať u žalovanej. Túto skutočnosť jej oznámi listom zo dňa 16.03.2011, ktorý bol doručený jej právnemu zástupcovi, pričom žalovaná na pojednávaní potvrdila, že o tomto vedela. Zároveň aj z potvrdení a oznámení od polície mal súd za preukázané, že aj za pomoci polície sa žalobca snažil dostať na pracovisko, čo mu nebolo zo strany žalovanej umožnené. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca ako zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce a z týchto dôvodov mu patrí náhrad mzdy vo výške jeho priemerného mesačného zárobku.
Žalobcovi, ktorý vykonával prácu zodpovedajúcu práci riaditeľa prevádzky a ktorý nemal dohodnutú výšku odmeny v pracovnej zmluve, pričom táto nebola dohodnutá ani v kolektívnej zmluve žalovanej, by patrila mzda vo výške 1,6 násobku koeficienta minimálnej mzdy podľa § 120 ods. 4 Zákonníka práce, so zaradením do 4 stupňa náročnosti práce.
Vzhľadom na to, že podľa Nariadenia vlády SR č. 408/2010 Z. z. bola v roku 2011 minimálna mzda vo výške 317 eur a koeficient pri štvrtom stupni náročnosti je 1,6 násobok, potom jeho minimálny mzdový nárok predstavuje sumu za žalované obdobie 6.09.2011 do 31.12.2011 - 1961 eur v hrubom eur, vrátane vyššie uvedených št. sviatkov a keďže žalovaná dobrovoľne vyplatila žalobcovi sumu 1401 eur v hrubom, ostalo nevyplatených 560 eur v hrubom. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi zvyšok nevyplatenej mzdy za obdobie od 06.09.2011 do 31.12.2011 v sume 560 eur v hrubom.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Prešove prostredníctvom tunajšieho súdu. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.