Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_19Co-15-2013.pdf
PDF · 113.5 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/15/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci navrhovateľky S. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., M.. A.. N. XX, zastúpenej Mgr. Slavomírom Ilavským, advokátom so sídlom Prešov, Nám. legionárov 5, proti odporcovi JUDr. X. X., advokátovi so sídlom K., E. XX, zastúpenému JUDr. Zuzanou Molokačovou, advokátkou so sídlom Prešov, Masarykova 16, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 9.104,63 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 10C/190/2011-112 zo dňa 12.10.2012 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o trovách konania.
Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh a vyslovil, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.
Rozhodol tak na základe návrhu navrhovateľky, ktorým žiadala odporcu zaviazať zaplatiť jej sumu 9.104,63 Eur s príslušenstvom, titulom náhrady škody pozostávajúcej z výdavkov ktoré jej vznikli z dôvodu nesprávneho poskytnutia advokátskych služieb, a to na súdnom poplatku za podanie žaloby vo výške 607,45 Eur, súdnom poplatku za odvolanie vo výške 759,31 Eur, zaplatenia odmeny znalca vo výške 559,78 Eur, náhrady trov právneho zastúpenia odporcov vo výške 3.370,75 Eur, zaplatenia odmeny odporcovi vo výške 315,34 Eur, ďalšej odmeny vo výške 1.659,70 Eur a zaplatenia dodatočnej dane vo výške 1.832,30 Eur. Odporca ako advokát jej poskytol právne služby v spore proti manželom H., ktorý trval od 06.05.1999 do 26.08.2009, pričom návrh bol zamietnutý s poukazom na premlčanie nároku navrhovateľky.
Odporca nesúhlasil s podaným návrhom poukazujúc na to, že neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu, tiež vzniesol námietku premlčania.
Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 13 ods. 1 až 3, § 21 ods. 1, 4 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii, účinného od 01.07.1990 do 01.01.2004, ako aj § 420 ods. 1 a § 442 ods. 1, § 563 a § 657 Občianskeho zákonníka mal preukázané, že navrhovateľka pri poskytnutí skutkového stavu, ktorý oznámila odporcovi ako advokátovi pri porade v mesiaci december 1998, uviedla skutočnosti tak, ako boli prezentované z jej strany na pojednávaní dňa 09.10.2001. Z jej prednesu vyplýva, že poskytla finančné prostriedky odporcom v pôvodnom konaní, pričom nedošlo k dohode o splatnosti tejto
pôžičky a následne bolo oznámené zo strany odporcov, že predmetné finančné prostriedky vrátia do konca roku 1996. Túto informáciu mal k dispozícii aj odporca, ktorý následne dňa 06.05.1999 podal v mene navrhovateľky žalobu o vrátenie dlhu. Navrhovateľka tvrdí, že odporca porušil ustanovenia vtedy platného zákona o advokácii, keď neoboznámil navrhovateľku s tým, že návrh je premlčaný tak, ako to konštatovali súdy vo svojich rozsudkoch, čím došlo z jej strany k vzniku škody, ktorá bola špecifikovaná v návrhu. Podľa názoru súdu v danej veci nie sú splnené predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu za uvedenú škodu na majetku navrhovateľky v zmysle § 420 OZ. Základnými predpokladmi sú porušenie právnej povinnosti, existencia škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. Pokiaľ odporca vychádzal zo skutkového stavu tak, ako mu bol predložený navrhovateľkou, dôvodne mohol vychádzať zo skutočnosti, že pôvodne došlo k poskytnutiu pôžičky bez dohodnutej splatnosti, kedy začína plynúť premlčacia doba nasledujúcim dňom, a pokiaľ bola pôžičky poskytnutá v prvej polovici roku 1994 došlo by k premlčaniu tohto nároku už v prvej polovici roky 1997, no z výpovede navrhovateľky vyplynulo, že odporcovia prehlásili, že peniaze vrátia do konca roku 1996, na základe čoho mohol dospieť odporca k presvedčeniu, že vtedy začína plynúť premlčacia doba a skončí uplynutím troch rokov, teda uplynutím roku 1999. Pokiaľ podal žalobu na súd dňa 06.05.1999, vychádzajúc z pokynov klientky, podľa názoru súdu nemožno hovoriť o porušení jeho právnej povinnosti v zmysle zákona o advokácii. Nakoľko tu nie je splnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, nemôže byť navrhovateľka úspešná v konaní o náhradu škody.
Súd prvého stupňa poukázal aj na to, že poskytnutie finančnej pôžičky bolo pôvodným a falošným spôsobom zakrývané cez dodávku tovaru, vystavením fiktívnych faktúr, ktoré sa opätovne refaktúrovali, pričom na tomto konaní aktívne participovala aj navrhovateľka, ktorá je spoluzodpovedná za tento vzniknutý stav, ktorý výrazným spôsobom sťažil právne posúdenie veci, o čom svedčia aj závery súdov prvého a druhého stupňa a časovo náročné dokazovanie. Aj na túto skutočnosť súd prvého stupňa bral ohľad pri posudzovaní nárokov navrhovateľky. Inak by hodnotil zodpovednosť advokáta, ktorý by podal žalobu o vrátenie pôžičky po viac ako troch rokoch odo dňa jej splatnosti, ak by to bolo advokátovi zo strany klienta jasne oznámené. Je nepochybne, že námietka premlčania je inštitútom, ktorý je často používaný v súdnych sporoch a advokát musí pamätať na túto skutočnosť a upozorniť na to klienta. Odporca tvrdil, že poučil navrhovateľku o možnosti premlčania dlhu a napriek tomu táto trvala na podaní žaloby. Otázka premlčania nebola zrejmá a jednoznačná pre účely jeho posúdenia zo skutkového stavu popísaného navrhovateľkou pred súdom prvého stupňa a teda aj odporcovi ako advokátovi, preto nemožno považovať za porušenie jeho právnych povinností. To, že následne boli tvrdenia navrhovateľky vyvrátené, resp. nepreukázané počas vykonávania dokazovania, nemožno považovať za porušenie právnych povinností zo strany odporcu.
Z uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa zamietol návrh čo do zaplatenia súdneho poplatku za podanie žaloby, súdneho poplatku za odvolanie, odmeny znalca, náhrady trov právneho zastúpenia žalovaných v pôvodnom konaní ako aj odmeny odporcu, teda náhrady škody majúce pôvod v konaní vedenom pod sp.zn. 8C/132/1999.
Súd prvého stupňa zamietol aj návrh v časti zaplatenia odmeny odporcu na jeho požiadanie vo výške 1.659,70 Eur, nakoľko táto skutočnosť v konaní nebola preukázaná. Navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno ohľadom zaplatenia tejto sumy. Odporca poprel prijatie týchto peňazí a ak ich potvrdil ako svedok manžel navrhovateľky, vzhľadom na príbuzenský vzťah medzi svedkom a účastníkom konania nemal za preukázané jeho tvrdenie. Navrhovateľka, ktorá podniká od roku 1992, je si vedomá, že odovzdanie takýchto peňažných súm by mal sprevádzať písomný doklad, ktorým by sa vyvrátili pochybností, či boli alebo neboli odovzdané. Odporca navyše zastupoval navrhovateľku aj v iných konaniach. Pričom v konaní sp. zn. 8C/132/1999 boli trovy právneho zastúpenia vyplatené riadne s príjmovým dokladom, preto nie je dôvod neveriť tvrdeniu odporcu, že finančné prostriedky by prevzal len na príjmový doklad.
Čo sa týka zaplatenia dodatočne vyrubenej dane na radu odporcu, nemožno hovoriť o nejakom protiprávnom konaní zo strany odporcu, nakoľko ten pokiaľ inštruoval navrhovateľku v zmysle platných daňových predpisov, nemožno hovoriť, že by týmto porušil svoju právnu povinnosť. Ak advokát má povinnosť zachovávať zákony a predpisy, takúto jeho zákonnú inštrukciu nemožno posúdiť ako dôvod pre vznik zodpovednosti za škodu na strane navrhovateľky.
Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrh v celom rozsahu zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 150 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal náhradu trov konania úspešnému odporcovi. Odporca je advokátom poskytujúcim právne služby, preto má dostatočnú kapacitu na to, aby bol schopný v spore sa zastupovať sám, a preto tieto trovy, ktoré vznikli jeho právnym zastúpením považoval za neúčelné.
Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie navrhovateľka. Navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť prvostupňovému súdu, alebo zmeniť a priznať jej náhradu škody v uplatnenej výške a aj trovy konania. V odvolaní namietala porušenie § 205 ods. 2 písm. a/, b/, odseku 2 písm. d/ a f/ O. s. p. s tým, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, lebo jej súd nedoručil krátkou cestou posledné podanie žalovaného rovnopis datovaný 03.10.2012 a nemala vedomosť o obsahu tohto podania a tiež v konaní pri čítaní časti výpovede zo zápisnice z pojednávania v konaní sp. zn. 8C/132/1999 jej boli kladené neurčité otázky, tak aj boli neurčité odpovede ohľadom splatnosti sumy 300.000 Sk. Súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa nevyhodnotil zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone povolania žalovaným. Z rozsudkov vo veci sp. zn. 8C/132/99 vyplýva, že nárok žalobkyne nemožno považovať za nárok z poskytnutej pôžičky, ale ide o nárok z bezdôvodného obohatenia, lebo žalobkyňa uhradila jednotlivé faktúry najneskôr do konca októbra 1994 a žaloba bola podaná na súde až 06.05.1999 a keďže žalovaní sa v konaní premlčania dovolali, nemohlo byť premlčané právo žalobkyni priznané. Pochybenie advokáta
- žalovaného, ktorý žaloval premlčaný nárok a neupozornil na túto skutočnosť žalobkyňu, ako klientku. Navyše, súd v napadnutom rozsudku sa nemal čo zaoberať skutkovými okolnosťami v právoplatne rozhodnutom spore, ale mal ho iba akceptovať a byť ním viazaný. Žalovaním premlčaného nároku nastúpila automaticky objektívna zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú pri výkone povolania. Žalovaný jednoznačne pochybil tým, že žaloval premlčaný nárok, a to bez ohľadu na okolnosti, nezodpovedne riskoval, privodil finančnú ujmu žalobkyni, čomu sa dalo predísť nepodaním žaloby. Navyše žalovaný nevypovedal pravdivo, keď tvrdil, že poučil žalobkyňu o možnosti zamietnutia žaloby pre premlčanie. Z klamstva o uvedenom ho usvedčil aj svedok Y. G.. Advokát ak sa chcel exkulpovať zo zodpovednosti za škodu, musel by preukázať písomne, že klient trvá, aj napriek poučeniu o možnosti zamietnutia žaloby na jej podaní. Liberácia na strane žalovaného absentuje, počas celého zastupovania nespísal žiaden záznam. Nepreukázal teda, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia.
V odvolaní navrhovateľka poukázala aj na dobu uplynutú od podpísania splnomocnenia dňa 09.12.1998 do podania žaloby dňa 06.05.1999, čo usvedčuje žalovaného z nezodpovedného konania v rozpore so zákonom o advokácii. Ak bol presvedčený, že žaloba nebude úspešná, tak ju nemal podať, čo ale učinil a tak prevzal na seba zodpovednostný vzťah. Bola mu vytýkaná aj zodpovednosť za neznalosť, nakoľko jeho právny názor, na základe ktorého bola žaloba podaná, bol v rozpore so zákonom o advokácii.
V ďalšom odvolateľka poukázala na dodatočné zmanipulované tvrdenia z podnetu žalovaného, na pokyn ktorého žalobkyňa v pôvodnom konaní tvrdila a usmerňovala aj svedkov ohľadom splatnosti nároku do konca roku 1997. Aj keď bolo tvrdené, že dlžníci sľúbili zaplatiť do konca roku 1997, nie je to možné považovať za dohodu o splatnosti dlhu, ako to predpokladá zmluva o pôžičke. Navyše žaloba bola podaná s textom, že splatnosť pôžičky si nijakým spôsobom nedohodli. Je nelogické, ak by bola dojednaná splatnosť, ako sa neskôr uviedlo do konca roka 1997, lebo táto skutočnosť by bola v žalobe určite poznamenaná. Žalobkyňa uviedla pred podaním žaloby pravdu a žalovaný mal 5 mesiacov na prehodnotenie a vyhodnotenie všetkých známych skutočností, na základe ktorých rozhodol, že nárok sa uplatňuje, a aj ústna pôžička je pôžička ( podľa jeho názoru ) a tým prevzal zodpovednosť za škodu, ktorú zavinil žalobkyni. V prípade pochybností, nejasností z opatrnosti mohol odmietnuť zastúpenie a podanie žaloby.
Čo sa týka nároku na zaplatenie odmeny vo výške 50.000 Sk ( 1.659,70 Eur ), prevzatie tejto sumy odporcom potvrdil svedok aj keď je manželom navrhovateľky, ktorý spolu s manželkou odovzdal obálku odporcovi s uvedenou sumou. Išlo o sumu na účely výdavkov v konaní sp. zn. 8C/132/1999. Taktiež vyslovila svoj nesúhlas s tvrdením, že pri zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú pri výkone povolania zaťažuje dôkazným bremenom žalobkyňu, nie žalovaného. Podľa § 26 ods. 4 v spojení s odsekom 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať“.
Ani poukázanie odporcu, že zastupoval navrhovateľku v iných konaniach, s týmto konaním nesúvisí. Svedok, manžel navrhovateľky G., pod následkom trestného stíhania za krivú svedeckú výpoveď potvrdil, že s manželkou - navrhovateľkou, osobne v roku 2008 odovzdali odporcovi sumu 50.000 Sk bez toho, aby bol vystavený príjmový doklad. Taktiež je nezmyselná námietka premlčania odporcu, či už v 3-ročnej alebo 10-ročnej lehote, ktorá mala uplynúť v roku 1999, teda od podpísania splnomocnenia. K sume 55.200 Sk, zaplatenej navrhovateľkou ako daň z príjmu fyzickej osoby za rok 1994 a uhradenej 13.01.1999, uviedla, že táto bola uhradená po uplynutí 3-ročnej lehoty, teda po zániku práva vyrubiť daň zo strany správcu dane. Išlo o zbytočný výdavok zaplatený po uplynutí premlčacej lehoty, ktorá teda nemusela byť zaplatená. Vyslovila svoj názor, že odporca počas 10 rokov trvania sporu sp. zn. 8C/132/1999 experimentoval na účet navrhovateľky, zavinil nezodpovedným konaním vznik narastajúcej škody, nechránil riadne a zákonné práva oprávnenej a záujmy navrhovateľky a postupoval v rozpore so zákonom o advokácii. Rozhodujúcim bol stav v čase podania žaloby 06.05.1999, lebo následné svedecké výpovede boli manipulované odporcom za účelom navodiť zdanie, že nárok nie je premlčaný. Súdu prvého stupňa vytýkala v zmysle ust. § 2 a § 3 O. s. p. porušenie práv a právom chránených záujmov navrhovateľky. Nerešpektoval ani zásadu v § 3 Občianskeho zákonníka, preto žiadala zohľadniť všetky uvádzané skutočnosti. K odvolaniu pripojila čestné prehlásenie zo dňa 21.11.2012 podpísané navrhovateľkou.
Voči predmetnému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie aj odporca, a to čo do výroku o trovách konania. Odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods. 2 v súlade s ust. § 201 a nasledujúcich O. s. p. Poukázal na to, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje zásadou úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania, a to podľa ust. § 150 O. s. p. Uvedené ustanovenie však nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní podmienok sa prihliada k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania. Významnou pre aplikáciu § 150 O. s. p. je aj okolnosť, ktorá viedla k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania, čo musí byť v rozhodnutí konkretizované. Iba skutočnosť, že odporca je sám advokátom, nemožno bez ďalšieho považovať za skutočnosť odôvodňujúcu výnimočné použitie ust.§ 150 O. s. p. Poukázal na článok 12, článok 46, článok 47 Ústavy SR ako aj ust. § 18, § 24, § 25 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. s tým, že konanie súdu prvého stupňa nepriznaním mu náhrady trov konania je v ich rozpore a je diskriminačné. Navrhol preto zmeniť rozsudok v jeho napadnutej časti tak, že mu prizná ako úspešnému odporcovi trovy konania vo výške 2.091,90 Eur na účet jeho právnej zástupkyne, a to celkom za 8 úkonov právnej pomoci a režijný paušál.
K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca tak, že navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania vo výške 261,57 Eur. Podľa odporcu navrhovateľka v podanom odvolaní neuviedla nič kvalifikovanejšie, než to, čo by už nespomenula v prvostupňovom konaní. Taktiež navrhovateľka nemá žiaden racionálny dôvod popierať svoje výpovede, ktoré realizovala v pôvodnom konaní sp. zn. 8C/132/1999 pred súdom len preto, že v tomto konaní dôkazne podporuje stanovisko odporcu. Vyslovil svoj nesúhlas s tvrdením navrhovateľky v odvolaní, že súd prvého stupňa nemal čo rozoberať skutkové okolnosti v právoplatne rozhodnutom spore, lebo práve skutkový stav tvrdený navrhovateľkou bolo nutné preukázať dôkazmi pôvodného konania, a to že táto neuniesla dôkazné bremeno v konaní pod sp. zn. 8C/132/1999 nemožno hodnotiť ako porušenie povinnosti advokáta. Tiež odporca nezodpovedá za obsah svedeckých výpovedí, teda za to, či skutkový stav tvrdený klientom potvrdia aj ním navrhovaní svedkovia. Pri poskytovaní právnej služby advokát negarantuje výsledok sporu. Zodpovednosť odporcu nie je preto daná v každom prípade, keď klient nebol v súdnom konaní úspešný. V konaní navyše nebolo preukázané, aby zmluva o pôžičke, ako tvrdila navrhovateľka, bola uzavretá ústnou formou. Ani to, že žaloba v pôvodnom konaní bola podaná 06.05.1999 a plnomocenstvo bolo podpísané 09.12.1998 samo o sebe nepotvrdzuje relevantnosť špekulatívnych konštrukcií navrhovateľky. Tvrdenia navrhovateľky, že na podnet odporcu usmerňovala svedkov svedčia o tom, že zavádzala svoje výpovede a výpovede svedkov v pôvodnom konaní, kde tiež bolo dané poučenie súdom o následkoch krivej výpovede, pričom to tiež spochybňuje výpoveď a stanovisko v tomto konaní. Poukázal na to, že otázku premlčania nároku nebolo možné pri prevzatí právneho zastúpenia odporcom s ohľadom na ústnosť uzavretej pôžičky a relevantnosť preukázania podmienok, za akých bola uzavretá, posúdiť. Uvedené bolo možné preukázať dôkazmi len v súdnom konaní. To, že sa nepotvrdil stav tvrdený navrhovateľkou, bol jediný dôvod, pre ktorý bola žaloba v pôvodnom konaní zamietnutá, t. j. nebola preukázaná existencia pôžičky ako takej. Neuznanie
zaplatenej odmeny 50.000 Sk zodpovedá tiež neuneseniu dôkazného bremena navrhovateľkou. Aj dodatočné daňové priznanie a zaplatenie sumy 55.200 Sk navrhovateľka realizovala dobrovoľne, legalizujúc vlastné protiprávne konanie majúce za následok trestnoprávnu zodpovednosť.
Krajský súd v Prešove ( ďalej len odvolací súd ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s. p. ), vzhľadom na včas podané odvolania ( § 204 ods. 1 O. s. p. ), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. po tom, čo čas a miesto vyhlásenia rozsudku vo veci boli zverejnené na tabuli súdu dňa 10.09.2013 zistil, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné, je dôvodné odvolanie odporcu.
Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, na ktorom sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Správne je aj odôvodnenie napadnutého rozsudku, ako aj právna kvalifikácia, ktorú na nárok aplikoval.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a dopĺňa na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, že súd prvého stupňa správne pri posúdení nároku navrhovateľky vychádzal z ust. § 13 a § 21 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii. Ak navrhovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom odvolací súd uvádza, že nedoručenie jej písomného podania odporcu datované 03.10.2012, v ktorom napísal svoj doterajší postoj, nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom iba z dôvodu, že táto listina nebola doručená protistrane. Ani to, že súd kládol navrhovateľke otázky a jej odpovede na nich boli neurčité, nemožno považovať za inú vadu konania, majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navrhovateľka totiž v konaní má dôkazné bremeno, ktoré by mala realizovať aj bez toho, aby jej súd kládol otázky.
Ak v odvolaní sa namieta aj nesprávne právne posúdenie veci, toto nebolo preukázané. Právnym posúdením je totiž činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Teda o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z obsahu odvolania navrhovateľky vyplýva, že namieta nesprávne právne posúdenie veci v tom, že súd prvého stupňa nesprávne konanie odporcu v postavení advokáta, spočívajúce v neplnení si jeho povinností vyplývajúcich mu z tohto postavenia, nepovažovala za dôvod vzniku jeho zodpovednosti za škodu.
Úprava zodpovednosti advokáta za škodu je bez zreteľa na zavinenie ( objektívna zodpovednosť ) založená na súčasnom splnení predpokladov, ktorými sú 1/ pochybenie pri výkone advokácie, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nimi.
Porušenie právnej povinnosti pri výkone advokácie spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Medzi základné povinnosti advokáta nepochybne patrí, že sa pri výkone advokácie riadi pokynmi a príkazmi klienta a súčasne je povinný postupovať v medziach ústavy, zákonov a ich vykonávacích predpisov. Advokát je povinný svedomito chrániť práva a oprávnené záujmy klienta, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky, uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné a dbať o to, aby jeho právna pomoc bola účelná. Súčasťou týchto povinností je tiež povinnosť advokáta riadne a včas informovať klienta o postupe pri vybavovaní veci a o všetkých nových okolnostiach relevantných z hľadiska veci, v ktorej vystupuje. Tieto povinnosti má advokát počas celej existencie právneho vzťahu založeného zmluvou o poskytovaní právnej pomoci. Iba taký výkon advokácie, ktorý nesie znaky nedostatočného záujmu o klienta a jeho vec, ľahostajnosti, nedoceňuje stav, iba v takých prípadoch nemožno vylúčiť vznik zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú splnomocniteľovi, avšak za splnenia aj ďalších predpokladov vzniku, t. j. existencie škody a príčinnej súvislosti. Pričom za škodu treba aj v tomto prípade považovať majetkovú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným akvivalentom, t. j. peniazmi a je
napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak vznikla škoda následkom výkonu advokácie, to znamená pokiaľ by nedošlo k pochybeniu advokáta, mohol klient právo úspešne uplatniť.
Z obsahu spisu uvedené pochybenia advokáta nevplývajú. Je treba uviesť, že pri poskytovaní právnej pomoci je prvoradý záujem klienta. V tejto súvislosti sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že otázka premlčania mohla byť zrejmá pre účely jej posúdenia až zo skutkového stavu zisteného v priebehu konania, a to s poukazom na predmet sporu, ako ho navrhovateľka prezentovala. Až po vykonanom dokazovaní a ustálení skutkového stavu bolo možné vyvodiť záver, že nárok žalobkyne je potrebné zamietnuť. Dôvodom zamietnutia žaloby bolo však nepreukázanie existencie zmluvy o pôžičky medzi účastníkmi konania, čo nie je možné považovať za porušenie povinnosti na strane odporcu ako advokáta zastupujúceho navrhovateľku v konaní sp. zn. 8C/132/1999. V uvedenom konaní bolo na navrhovateľke označiť také dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali existenciu platne uzavretej zmluvy o pôžičke. Advokát sám takéto dôkazy vyprodukovať nemohol. Nie je možné preto brať na zodpovednosť advokáta za to, že v dôsledku nepreukázania existencie zmluvy o pôžičke bola žaloba zamietnuť.
Teda aj odvolací súd je toho názoru, že v konaní nebola preukázaná jedna zo základných podmienok úspešnosti návrhu, a to porušenie právnej povinnosti, resp. existencia úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom pri vykonávaní advokácie odporcom v konaní sp. zn. 8C/132/1999. Uvedený záver je potrebné prijať vo vzťahu k nároku žalobkyne čo do nárokov odvodzujúcich si ako náhradu škody majúci základ v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/132/1999.
Taktiež neboli preukázané podmienky na priznanie sumy 1.659,70 Eur ( 50.000 Sk ), ktoré mal odporca prijať bez príjmového dokladu od navrhovateľky. Na preukázanie opodstatnenosti nároku v tejto časti neboli navrhovateľkou produkované žiadne dôkazy okrem výsluchu svedka, manžela navrhovateľky, ktorému súd prvého stupňa dôvodne neuveril. Ako to vyplýva zo spisu uvedený svedok aj v konaní sp. zn. 8C/132/1999 vypovedal o okolnostiach nezodpovedajúcich pravde a skutočnosti. Vystavil sa tým, okrem iného, aj tomu riziku, že jeho výpoveď nemohla byť vyhodnotená vierohodne. Správne preto bola zamietnutá žaloba aj čo do uvedeného nároku.
Čo sa týka ďalšieho nároku na zaplatenie dodatočne vyrubenej dane navrhovateľkou, a to na radu odporcu, treba uviesť, že vôbec nebolo preukázané, aby navrhovateľka splnomocnila odporcu na poskytnutie právnej pomoci aj čo sa týka uvedenej dane. Vo vzťahu k zaplateniu dane, ktorú navrhovateľka realizovala dobrovoľne, odporca nevystupoval ako jej právny zástupca. Nebol preto medzi nimi právny vzťah odvodzujúci sa od zákona o advokácii. Ak by aj odporca odporúčal navrhovateľke, aby si táto plnila svoje právne povinnosti, nemôže sa to považovať za jeho pochybenie.
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď návrh zamietol, preto bol jeho rozsudok postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p., a to čo sa týka veci samej potvrdený.
Odvolací súd však je toho názoru, že súd prvého stupňa predčasne rozhodol o trovách konania, keď aplikoval ust.§ 150 ods. 1 O. s. p. bez náležitého odôvodnenia dôvodov hodných osobitného zreteľa a nepriznal tak náhradu trov konania úspešnému odporcovi.
V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, a teda účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práv proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Vo všeobecnosti teda platí, že ak má účastník vo veci úspech plný, je potrebné mu priznať náhradu trov konania v plnom rozsahu. Uvedená zásada vyplýva z ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
Iba vo výnimočných prípadoch, a to ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Uvedené plynie z ust. § 150 ods. 1 O. s. p. Účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Zákon však vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do
úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Vtedy súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov konania, prihliadne na postoj účastníkov v konaní a prípadné iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnému účastníkovi alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa ( v tejto súvislosti viď uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS/563/2011-14 ).
V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní ( § 142 ods. 1 O. s. p. tak, ako to bolo uvedené ). Aplikácia ust. § 150 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Nepriznanie náhrady trov konania však musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby neodporovalo dobrým mravom. Ustanovenie § 150 O. s. p. nepripúšťa tzv. svojvôľu, ale ide o ustanovenie, ktoré súd môže aplikovať iba v prípade, ak existujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je pri rozhodovaní o náhrade trov konania výnimočné prihliadnuť.
Odvolací súd má za to, že iba to, že odporca je advokát poskytujúci právne služby a schopný sám sa zastupovať, nie je dôvodom na nepriznanie mu náhrady trov konania jeho právnemu zástupcovi, ak sa v konaní dá zastúpiť.
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým náhrada trov konania účastníkom nebola priznaná, postupom podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a postupom podľa odseku 2 vrátil v uvedenom rozsahu súdu prvého stupňa na nové konanie a nové rozhodnutie.
Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť o trovách konania v zmysle vyššie uvedeného a iba v prípade, ak budú preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, bude možné aplikovať ust.§ 150 ods. 1 O. s. p. Ak tieto dôvody hodné osobitného zreteľa zistené nebudú, je potrebné o trovách konania rozhodnúť podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Úlohou súdu bude svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.