Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-370-2012.pdf
PDF · 100.27 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/370/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iveta Jankovičová a členov senátu JUDr. Lea Mária Stovičková a JUDr. Andrea Dudášová v právnej veci navrhovateľa: N. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., C. XX, zastúpený: JUDr. Peter Belovič, advokát, so sídlom Šaľa, P. Pázmaňa 3, proti odporcom: 1. C. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, zastúpený: JUDr. Renáta Fardousová, advokátka, so sídlom Šaľa, Hlavná 6, a 2. L. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. V., S.. Q. XX, zastúpená: JUDr. Eva Bubniaková, advokátka, so sídlom Dunajská Streda, Krížna 8, o zaplatenie 8.298,48 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Galante č.k. 12C/126/2001-372 zo dňa 19. júla 2012, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu I. stupňa s a p o t v r d z u j e .
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd I. stupňa.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd návrh navrhovateľa zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodne samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Z odôvodnenia vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 26.06.2001 domáhal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 250.000 Sk/8.298,48 eur s príslušenstvom, ako aj na náhradu trov konania titulom nevrátenej pôžičky, ktorej splatnosť uplynula 31.12.2000 a ktorú pôžičku odporca ani na mimosúdnu výzvu nezaplatil. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 23Co/24/03-44 zo dňa 26.02.2003 o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 12C/126/01-30 zo dňa 03.10.2002 rozhodol tak, že citovaný rozsudok prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa s právnym názorom a uložil súdu prvého stupňa pri novom konaní vyzvať navrhovateľa na odstránenie vád podaného návrhu čo do okruhu účastníkov konania na strane odporcu a v tej súvislosti čo do doplnenia v petite návrhu, doplniť dokazovanie podrobným výsluchom účastníkov konania, a to navrhovateľa na okolnosti vrátenia finančných prostriedkov svedkovi, odporcu na okolnosti súvisiace s jeho tvrdením o peniazoch na účel podnikania a na okolnosti, pre ktoré podpísal a dal si overiť podpis na písomnej zmluve o pôžičke, vykonať dokazovanie týkajúce sa tvrdenia odporcu o použití finančných prostriedkov na kúpu reziva pre firmu, zistiť dotazom na matriku, ktorá overovala podpis odporcu na zmluve, či boli v ten deň odporcom predložené na podpis aj iné listiny na overenie podpisu, vypočuť svedka G. podrobnejšie o účele požičaných peňazí pre navrhovateľa a o ich vrátení, zistiť, ktorému z účastníkov svedok Dr. W. poskytoval právnu pomoc.
S poukazom na § 657 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 101 O.s.p., uzavrel, že
z vykonaného dokazovania a to najmä zo zhodných výpovedí účastníkov konania, a to najmä z výpovedí navrhovateľa a odporcu 1. bolo preukázané, že navrhovateľ poskytol odporcovi 1/ finančnú čiastku 250.000 Sk v bližšie neurčenom čase v období od zimy 1994 do jesene 1995 (avšak jednoznačne v období skoršom, ako dňa 11.12.1995) s tým, že odporca 1/ bol povinný poskytnuté finančné prostriedky vrátiť navrhovateľovi do 2 mesiacov od ich prevzatia. Takáto dohoda bola uzavretá len ústne, avšak na jej základe boli reálne odovzdané predmetné finančné prostriedky odporcovi 1/, teda boli splnené všetky zákonné podmienky na uzatvorenie platnej zmluvy o pôžičke, z ktorej odporcovi 1/ vznikla povinnosť prevzaté finančné prostriedky navrhovateľovi vrátiť v dohodnutej lehote platnosti. Pokiaľ odporca 1/ tvrdil, že tieto finančné prostriedky boli vkladom navrhovateľa do spoločnosti MOLLY spol. s r.o., je potrebné uviesť, že takéto tvrdenia žiadnym spôsobom súdu nepreukázal Keďže sporná zmluva o pôžičke v ústnej forme bola uzatvorená v rokoch 1994 až 1995, kedy pre odstup času si už účastníci konania nepamätali detailne okolnosti uzavretia spornej zmluvy o pôžičke, súdu sa nepodarilo zistiť, aké boli medzi účastníkmi konania dohodnuté jednotlivé práva a povinnosti a tento nedostatok by sa súdu nepodarilo odstrániť ani niekoľkonásobným vypočúvaním zúčastnených osôb, z tohto dôvodu však vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd vychádzal z toho, že aj keby k odovzdaniu finančnej pôžičky navrhovateľom odporcovi 1/ došlo najneskôr dňa 10.12.1995, s tým, že pôžička bola splatná do dvoch mesiacov, teda najneskôr do 10.02.1996, právo na vymáhanie tejto pôžičky by sa premlčalo najneskôr 11.02.1999. Z tohto dôvodu potom bolo potrebné prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania odporcu 1/ a návrh ako nedôvodný voči odporcovi 1/ zamietnuť. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd už následne opätovne nevypočúval svedka F. G., keďže z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že k odovzdaniu peňazí navrhovateľom odporcovi 1/ reálne došlo a túto skutočnosť nie je možné spochybniť ani tým, že v konaní zostalo sporné, odkiaľ navrhovateľ získal požičiavané finančné prostriedky. Táto skutočnosť nebola dôležitá pre rozhodnutie vo veci samej. V konaní totiž nikto nenamietal, že odovzdaná suma 250.000 Sk navrhovateľom odporcovi 1/ nebola jeho majetkom. Pokiaľ ide o účastníkmi podpísanú zmluvu o pôžičke zo dňa 11.12.1995, súd je toho názoru, že na základe takejto písomnej zmluvy nedošlo k reálnemu plneniu zo strany navrhovateľa odporcovi 1/, a keďže zmluva o pôžičke je reálny právnym úkonom, ktorý pre svoje naplnenie vyžaduje skutočné odovzdanie požičaných peňazí veriteľom dlžníkovi (ktorú skutočnosť vyvrátil samotný navrhovateľ vo svojej výpovedi z pojednávania dňa 28.04.2011, kedy uviedol, že finančné prostriedky požičal odporcovi 1/ v čase, ktorý si nepamätá a na mieste, ktoré si nepamätá, teda netvrdil, že by peňažné prostriedky odovzdal odporcovi 1/ pri podpísaní zmluvy o pôžičke z 11.12.1995 a to konkrétne dňa 11.12.1995, ktorý dátum je dňom uzatvorenia zmluvy, pričom samotný navrhovateľ uviedol, že splatnosť pôžičky bola do dvoch mesiacov od jej poskytnutia, hoci v článku II. zmluvy o pôžičke sa uvádza, že pôžička je splatná do 31.12.2000, teda v lehote takmer piatich rokov), súd takúto zmluvu považoval za absolútne neplatný právny úkon, a preto ďalej na ňu ani neprihliadal. Z tohto dôvodu potom súd ani ďalej nevykonával dokazovanie ohľadom zistenia okolností jej podpísania odporcom 1/. Z konania totiž jednoznačne vyplynulo, a to zo zhodných výpovedí navrhovateľa a odporcu 1/, že na základe tejto písomnej zmluvy nedošlo k odovzdaniu v nej deklarovaných peňažných prostriedkov odporcovi 1/. Pokiaľ navrhovateľ bol právneho názoru, že uzatvorená zmluva o pôžičke v písomnej forme je vlastne uznaním dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, na takúto námietku súd taktiež neprihliadol, keďže z absolútne neplatného právneho úkonu nevznikajú žiadne práva a povinnosti, a teda nemohla z takéhoto právneho úkonu vzniknúť ani dohoda o prípadnej neskoršej splatnosti pôvodného dlhu z nevrátenej pôžičky odporcu 1/ voči navrhovateľovi. V ostatnom sa súd stotožnil s právnym názorom právneho zástupcu odporcu 1/, že nie je možné považovať písomnú zmluvu o pôžičke ani za dohodu o zmene obsahu záväzkov podľa § 516 Občianskeho zákonníka, nakoľko nie je špecifikovaný žiadny záväzok, v ktorom by malo prísť k zmene jeho obsahu, ani určené práva a povinnosti, ktoré by mali byť týmto právnym úkonom zmenené. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu vo vzťahu k odporkyni 2/, je potrebné uviesť, že zmluva o pôžičke je síce právnym úkonom, ktorý sa týka spoločnej veci, avšak len v prípade, že jej predmetom sú veci alebo peniaze, ktoré už sú v čase jej uzatvárania v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Právnym úkonom týkajúcim sa spoločnej veci však nemôže byť zmluva o pôžičke v prípade, že si jej prostredníctvom jeden z manželov požičiava od iného občana peniaze. Peniaze, ktoré sú predmetom takejto zmluvy o pôžičke, nie sú v dobe uzatvorenia zmluvy totiž v bezpodielovom spoluvlastníctve dlžníka, avšak do takéhoto spoluvlastníctva sa dostávajú až prijatím peňazí. V tejto súvislosti je teda potrebné uviesť, že pokiaľ účastníci konania v konaní namietali, že odporkyňa 2/ bola pasívne legitimovaná na vrátenie pôžičky z titulu jej manželstva s odporcom 1/, súd takýto právny názor považoval za nesprávny. Podľa názoru súdu totiž len veriteľ, ktorý je v manželskom vzťahu a požičiava finančné prostriedky, ktoré patria do BSM, potrebuje na ich požičanie súhlas druhého manžela, keďže len v tomto prípade ide o úkon, ktorý sa týka spoločnej veci. V tejto súvislosti je teda
potrebné uviesť, že z výsledkov dokazovania nevyplynulo, a okrem toho ani sporové strany netvrdili, že by odporkyňa 2/ ako manželka odporcu 1/ vo svojom mene uzatvorila s navrhovateľom spornú zmluvu o pôžičke, a teda nemohla sa stať pasívne legitimovanou na jej vrátenie. O trovách konania súd s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Odvolanie proti rozsudku podal navrhovateľ. Odvolaním napáda správnosť výrokovej časti rozsudku o zamietnutí návrhu, a to z odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. a § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Nesúhlasí s právnym názorom súdu o absolútnej neplatnosti písomného právneho úkonu zo dňa 11.12.1995 tento právny záver, že nie je v rozsudku vôbec zdôvodnený prečo si súd myslí, že ide o absolútne neplatný právny úkon, v čom sa prieči dobrým mravom, nie je riadne preukázaný, že žalobca konal slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Ako odporca 1/ tvrdí, že zmluvu nepodpísal vážne, respektíve o jej podpise nevedel, on nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. V konaní vyšlo najavo, že uvedený právny úkon označený ako zmluva o pôžičke nie je možné podľa názoru navrhovateľa bez ďalšieho vyhodnotiť ako neplatný. Obaja účastníci konania a zároveň účastníci skôr vzniknutého právneho vzťahu v právnom úkone označenom zmluva o pôžičke, ktorí podpísali obaja pred úradnými osobami, potvrdili skutočnosť požičania sumy 250 000 Sk. Zároveň v bode III. potvrdili, že konajú slobodne, vážne a určito a zrozumiteľne, ak odporca 1/ dnes tvrdí niečo iné, zaťažuje ho dôkazné bremeno. Právny úkon označený ako zmluva o pôžičke je možné podľa názoru navrhovateľa právne vyhodnotiť ako uznanie dlhu s poukazom na ustanovenie § 558 O.z.. Prvostupňový súd teda nesprávne právne posúdil platnosť obsah právneho úkonu označeného ako zmluva o pôžičke, keď nie je žiadny zákonný dôvod pre posúdenie tohto úkonu ako absolútne neplatného. Ak by sa prvostupňový súd zaoberal obsahom označeného úkonu, dospel by k záveru, že žaloba bola podaná včas a námietka premlčania vznesená odporcom 1/ neobstojí aj s poukazom na ustanovenie § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa jedná o nedostatok pasívnej legitimácie odporkyne 2/ tak má navrhovateľ zato, že súd mohol a mal postupovať v zmysle ust. § 94 ods. 2 O.s.p. Poukázal tým aj na zhodnotenie Najvyššieho súdu ČSSR z 03.02.1972 ako Cpj/86/1971, na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 30.08.2005, sp. zn. 29Odo/162/2005. Prvostupňový súd je viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom, ktorý je vyjadrený v zrušujúcom uznesením zo dňa 26.03.2003 ako spoločnej a nerozdielnej podľa ustanovenia § 145 O.z. V takomto prípade spoločnej a nerozdielnej viazanosti je však okolnosť, že k pristúpeniu odporkyne 2/ do konania došlo až na základe návrhu podaného vo februári 2004 bez právneho významu, pretože v prípade spoločných záväzkov si veriteľ môže vyberať, ktorého zo spoločne zaviazaných dlžníkov o plnenie požiada (ustanovenie § 511 ods. 1 O.z.). Zároveň poukázal na ustanovenie § 112 O.z., keď navrhovateľ uplatnil žalobou nepremlčané práva. Podaním návrhu došlo k pretrhnutiu premlčacej doby, to znamená námietka premlčania vznesená odporkyňou 2/ rovnako právne neobstojí. Na základe tohto uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti zamietnutia návrhu zmenil, a to tak, že žalobe vyhovie, odporcov 1/ a 2/ ako spoločne a nerozdielne zaviazaných zaviaže na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom s tým, že plnením jedného z nich záväzok zanikne v rozsahu plnenia. O trovách navrhujú rozhodnúť až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrila právna zástupkyňa odporkyne 2/. Odporca 1/ v rámci súdneho konania preukázal že k odovzdaniu finančných prostriedkov podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 11.12.1995 nikdy neprišlo, čo je dôvodom na zamietnutie žalobného návrhu navrhovateľa z dôvodu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. V konaní bolo preukázané, že v deň údajného overovania podpisu odporcu 1/ na písomnej zmluve o pôžičke v N. odporca 1/ overoval svoj podpis na iných listinách, ktoré mu boli predložené JUDr. W. a nemal vedomosť o tom, že spolu s týmito listinami overuje aj svoj podpis na zmluve o pôžičke. Predmetnú zmluvu o pôžičke odporca 1/ nevidel, originál predložil len navrhovateľ, a to v tomto konaní. V konaní vyšlo najavo, že počas údajného podpísania písomnej zmluvy o pôžičke navrhovateľ s odporcom 1/ už vôbec nekomunikovali, ich vzťahy boli narušené a je vylúčené, aby medzi nimi došlo k uzavretiu nejakej zmluvy. Písomná zmluva o pôžičke ako bola navrhovateľom predložená, nevyjadruje vôľu účastníkov konania a pre nedostatok súladu vôle s jej prejavom ju nemožno považovať za platný právny úkon. Rovnako je to aj z dôvodu absencie odovzdania finančnej hotovosti odporcovi 1/ pri podpise tejto zmluvy. Písomnú zmluvu pôžičke nie je možné podľa obsahu vyhodnotiť ani ako uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, pretože tento právny úkon nemá podstatné náležitosti uznania dlhu, nakoľko v ňom absentuje vyjadrenie vôle odporcu 1/ uznania záväzku, absentuje uvedenie dôvodu dlhu odkazom na záväzkovo- právny vzťah, ktorý má byť predmetom uznania. Rovnako v tomto právnom úkone absentuje výška záväzku. Táto je v právnom úkone uvedená len ako výška
pôžičky, ktorá mala byť odporcovi 1/ navrhovateľom poskytnutá, k čomu však preukázateľne nedošlo. Sám navrhovateľ 04.10.2001 a na pojednávaní uviedol, že odporcovi 1/ poskytol peniaze vo výške 250 000 Sk, a to bez spísania zmluvy o pôžičke s tým, že sa dohodli na lehote splatnosti tejto sumy do dvoch mesiacov od poskytnutia pôžičky. Navrhovateľ uviedol, že písomná zmluva bola vyhotovená až následne dodatočne a pripustil, že do zmluvy uviedol čas plnenia do konca roka 2000. Aj po desiatich rokoch na pojednávanie 28. apríla 2011 vypovedal, že k pôžičke peňazí došlo približne v rokoch 1994 alebo 1995 alebo 1996 a odporca 1/ mu mal vrátiť uvedené finančné prostriedky do dvoch mesiacov od ich poskytnutia. Navrhovateľ potvrdil, že pri odovzdávaní peňazí nebol okrem neho a odporcu 1/ nikto prítomný. Taktiež potvrdil, že viackrát vkladal do spoločnosti MOLLY s.r.o. finančné prostriedky ako tomu bolo aj v tomto prípade. Z uvedených tvrdení navrhovateľa vyplýva jednoznačný záver, že to niekedy v roku 1994 alebo neskoro v roku 1995 prišlo z jeho strany k odovzdaniu peňazí vo výške 250 000 Sk odporcovi 1/ ako konateľovi obchodnej spoločnosti MOLLY s.r.o. za účelom podnikania. Uvedený účel poskytnutia peňazí potvrdil aj svedok C. G., keď vo svojej výpovedi uviedol, že počas celej existencie tejto spoločnosti sa na pokladni suma 262 504,90 Sk nenachádzala a práve vkladaním hotovosti do spoločností sa riešili takéto prípady, keď sa vložené peniaze do firmy použili na výplatu faktúr. Z výsluchu svedka G. je zrejmé kedy došlo k poskytnutiu peňažných prostriedkov a skutočnosť, že v tom čase navrhovateľ potreboval peňažné prostriedky za účelom podnikania. Skutočnosť či poskytnutie týchto peňazí je vedené v účtovníctve spoločnosti je zodpovednosťou konateľov tejto spoločnosti a v konkurznom spise však nemusia byť s odstupom času obsiahnuté všetky účtovné doklady spoločnosti. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade, ak si súd ustálil, že samotný odporca 1/ má skutočne povinnosť pôžičku vrátiť a malo tak byť po opakovanej výpovedi samotného navrhovateľa v lehote do dvoch mesiacov od jej poskytnutia. Takéto právo navrhovateľa sa potom premlčalo niekedy v bližšie neurčenom čase v roku 1997 každopádne dávno predtým ako sa navrhovateľ so svojím návrhom roku 2001 obrátil na súd. Potom vo vyjadrení poukázala na ustanovenie § 201 Občianskeho zákonníka a stále platí a pôvodná námietka odporcu 1/, v ktorom namietal premlčanie žalovanej pohľadávky a súd dospel správne k záveru, že vo vzťahu k odporcovi 1/ je premlčaná predmetná pohľadávka. Rovnako je dôvodná námietka premlčania z dôvodu, že voči odporkyni 2/ bol žalobný návrh uplatnenia až v roku 2001, a teda viac ako 10 rokov od uplynutia premlčacej lehoty. Preto navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu I. stupňa ako vecne správny potvrdil a priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 293,96 eur.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) zverejnením termínu vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu ( §156 ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa § 101 O.s.p., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Z výpovedí účastníkov konania bolo preukázané, že navrhovateľ poskytol odporcovi 1/ finančnú čiastku 250.000 Sk v bližšie neurčenom čase v období od zimy 1994 do jesene 1995 (avšak jednoznačne v období skoršom, ako dňa 11.12.1995) s tým, že odporca 1/ bol povinný poskytnuté finančné prostriedky vrátiť navrhovateľovi do 2 mesiacov od ich prevzatia. Takáto dohoda bola uzavretá len ústne, avšak na jej základe boli reálne odovzdané predmetné finančné prostriedky odporcovi 1/, teda boli splnené všetky zákonné podmienky na uzatvorenie platnej zmluvy o pôžičke, z ktorej odporcovi 1/ vznikla povinnosť prevzaté finančné prostriedky navrhovateľovi vrátiť v dohodnutej lehote platnosti. Odporca 1/ tvrdil, že tieto finančné prostriedky boli vkladom navrhovateľa do spoločnosti MOLLY spol. s r.o., ale takéto
tvrdenia žiadnym spôsobom súdu nepreukázal. Z tvrdení navrhovateľa vyplýva jednoznačný záver, že to niekedy v roku 1994 alebo neskoro v roku 1995 prišlo z jeho strany k odovzdaniu peňazí vo výške 250 000 Sk odporcovi 1/ako konateľovi obchodnej spoločnosti MOLLY s.r.o. za účelom podnikania. Uvedený účel poskytnutia peňazí potvrdil aj svedok C. G., keď vo svojej výpovedi uviedol, že počas celej existencie tejto spoločnosti sa v pokladni suma 262 504,90 Sk nenachádzala a práve vkladaním hotovosti do spoločností sa riešili takéto prípady, keď sa vložené peniaze do firmy použili na výplatu faktúr. Z výsluchu svedka G. je zrejmé kedy došlo k poskytnutiu peňažných prostriedkov a skutočnosť, že v tom čase navrhovateľ potreboval peňažné prostriedky za účelom podnikania. Skutočnosť, či poskytnutie týchto peňazí je vedené v účtovníctve spoločnosti je zodpovednosťou konateľov tejto spoločnosti.
Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd vychádzal z toho, že aj keby k odovzdaniu finančnej pôžičky navrhovateľom odporcovi 1/ došlo najneskôr dňa 10.12.1995 s tým, že pôžička bola splatná do dvoch mesiacov, teda najneskôr do 10.02.1996, právo na vymáhanie tejto pôžičky by sa premlčalo najneskôr 11.02.1999. Z tohto dôvodu potom bolo potrebné prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania odporcu 1/ a návrh ako nedôvodný voči odporcovi 1/ zamietnuť.
Pokiaľ navrhovateľ namietal ešte aj v odvolaní, že uzatvorená zmluva o pôžičke v písomnej forme je uznaním dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, tak k tomuto súd I. stupňa už správne uzavrel, že z absolútne neplatného právneho úkonu nevznikajú žiadne práva a povinnosti, a teda nemohla z takéhoto právneho úkonu vzniknúť ani dohoda o prípadnej neskoršej splatnosti pôvodného dlhu z nevrátenej pôžičky odporcu 1/ voči navrhovateľovi. Nie je možné považovať písomnú zmluvu o pôžičke ani za dohodu o zmene obsahu záväzkov podľa § 516 Občianskeho zákonníka, nakoľko nie je špecifikovaný žiadny záväzok, v ktorom by malo prísť k zmene jeho obsahu, ani určené práva a povinnosti, ktoré by mali byť týmto právnym úkonom zmenené.
V ostatnom odkazuje odvolací súd na správne dôvody v rozhodnutí súdu I. stupňa ( § 219 ods. 2 O.s.p.).
Vecne správny rozsudok súdu I. stupňa bol preto potvrdený podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd I. stupňa v zmysle ust. § 224 ods. 4 O.s.p.
Senát odvolacieho súdu rozhodol počtom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.