Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11Co-120-2013.pdf
PDF · 127.3 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/120/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, zastúpená spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ R. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. F. XX, toho času na neznámom mieste, zastúpený opatrovníkom A. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. F. XX, 2/ Z. L., nar. X. XX. XXXX, bytom D. F. XX, v konaní o zaplatenie sumy 1.217,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 5C/103/2012-87 zo dňa 24. apríla 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd žalobu voči žalovanej 2/ zamietol, p o t v r d z u j e .
Výroku rozsudku, ktorým okresný súd žalobu voči žalovanému 1/ zamietol, s a n e d o t ý k a .
Žalovanej v rade 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Dolný Kubín zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca prostredníctvom svojho zástupcu voči žalovaným domáhal zaplatenia sumy 1.217,82 eur so 14 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 850,65 eur za obdobie od 11. 12. 2009 až do jej zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.
Prvostupňový súd dôvodil tým, že mal preukázané, že dňa 15. 4. 2004 bola uzavretá medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s. ako veriteľom a žalovaným 1/ ako dlžníkom Zmluva o kontokorentnom úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie kontokorentného úveru č. 0322358347/1/1 s výškou úverového rámca 22.000,- Sk s úrokovou sadzbou - typ premenlivá 10,85 % p. a., so splatnosťou úrokov ročne k 31. 12. kalendárneho roka s konečnou splatnosťou úveru 14. 4. 2005 (zmluva). V zmluve bol dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru vo výške 2 % z výšky úverového rámca splatný pri podpise zmluvy. V zmluve bol dohodnutý úrok z omeškania a aj úrok z prečerpania vo výške 26,40 % p. a.. Listom z 18. 1. 2006 veriteľ oznámil žalovanému 1/, že v zmysle bodu 7.6. Všeobecných obchodných podmienok vydaných veriteľom mu s účinnosťou od 18. 1. 2006 zastavuje čerpanie kontokorentného úveru s tým, že ak nedôjde zo strany žalovaného 1/ k odstráneniu skutočnosti, ktorá mala za následok pozastavenie čerpania úveru v lehote do 10 dní od doručenia oznámenia, bude veriteľ nútený pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru alebo k výpovedi zmluvy. Ďalším listom z 24. 8. 2006 veriteľ zmluvu vypovedal s účinkom výpovede k momentu doručenia výpovede, ak v zmluve nie je dohodnuté inak a oznámil žalovanému 1/ v tom čase aktuálny debetný zostatok vo výške 25.808,24 Sk.
Podľa prvostupňového súdu predmetom konania bol nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej (typovej) zmluvy (Zmluvy o kontokorentnom úvere), ktorú právny predchodca žalobcu (banka) uzatváral v pozícii dodávateľa konajúceho pri jej uzatváraní a plnení v pozícii dodávateľa a žalovaný v pozícii spotrebiteľa
- ako fyzická osoba nekonajúca v čase jej uzavretia v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, keď pri takýchto zmluvách bolo obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. To, že v danom prípade šlo o spotrebiteľský vzťah, vyplýva z ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. S ohľadom na charakter zmluvného vzťahu, v ktorom vystupuje ako dlžník spotrebiteľ, pokiaľ ide o otázku premlčania peňažných nárokov voči spotrebiteľovi, bolo potrebné podľa názoru súdu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Žalobca, s ohľadom na súdom ustálený čas vzniku omeškania žalovaného 1/, si žalovaný nárok voči nemu uplatnil na súde až po jeho uplynutí. Preto súd musel jeho žalobu pre dôvodne vznesenú námietku premlčania zo strany opatrovníka žalovaného 1/ v celom rozsahu zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné bližšie sa zaoberať dôvodnosťou jednotlivých položiek žalovanej istiny.
Súd v celom rozsahu zamietol žalobu aj voči žalovanej 2/, ktorej pasívnu vecnú legitimáciu žalobca odvodzoval od ňou dňa 30. 7. 2010 podpísanej Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku č. 1604452, v ktorej ako veriteľ vystupuje už terajší žalobca. Podľa nej mala žalovaná 2/ podľa § 533 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. pristúpiť k záväzku žalovaného 1/ voči pôvodnému veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy uzavretej žalovaným 1/ s pôvodným veriteľom - Slovenskou sporiteľňou, a. s., číslo zmluvy/číslo zákazníka 322358347 vo výške 850,65 eur, príslušenstvu pohľadávky podľa zmluvy a nákladov na inkasné konanie 150,- eur a mala sa zaviazať na jeho splácanie splátkami po 30,- eur mesačne, splatnými k 28. dňu mesiaca so splatnosťou 1. splátky 28. 8. 2010. Podľa uvedenej dohody mal byť obom žalovaným bez odkladu zaslaný písomný splátkový kalendár s podrobným rozpisom splátok s tým, že jeho zaslanie je len pre informačné účely a nemá vplyv na platnosť dohody. Tiež podľa nej mala žalovaná 2/ vyhlásiť, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch (bod 3.1. posledná veta dohody). Pre prípad, že žalovaná nebude splácať svoj záväzok podľa dohodnutých splátok, stane sa splatným celý zvyšok pohľadávky, a to prvým dňom nasledujúcim po splatnosti prvej neuhradenej splátky (bod 3.2 dohody). Uvedená dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku má podľa súdu charakter „formulárovej“ zmluvy, do ktorej boli dopisované údaje týkajúce sa osoby dlžníka, resp. pristupujúceho dlžníka, uznávaná pohľadávka - jej výška, výšky mesačných splátok a dátumy ich splatnosti s uvedením dátumu splatnosti prvej splátky, miesto jej uzavretia a podpisy. Za žalobcu mal pri uzatváraní zmluvy konať N. R..
Prvostupňový súd vychádzajúc predovšetkým z výpovede žalovanej 2/, na ktorú protistrana nereagovala v smere predkladania alebo aspoň navrhovania dôkazov spôsobilých vyvrátiť alebo aspoň spochybniť žalovanou 2/ uvádzané skutočnosti, dospel k záveru, že úkon, ktorým podľa žalobcu mala žalovaná 2/ pristúpiť k záväzku žalovaného 1/ a tento záväzok uznať, trpí vo vzťahu k žalovanej 2/ vadami vôle, majúcimi za následok jeho absolútnu neplatnosť (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keďže nebol urobený z jej strany slobodne a jediným dôvodom, pre ktorý ho žalovaná 2/ urobila (fakticky len podpísala bez toho, aby si ho prečítala alebo jej bol jeho obsah predkladateľom tejto dohody podrobnejšie a pravdivo vysvetlený), bol strach z ňou predpokladaných následkov pre jej syna - žalovaného 1/ a aj pre ich rodinu, ak by to nepodpísala. Zo strany N. R. - osoby konajúcej za žalobcu, jej bolo povedané, že ten úver bude treba splatiť, že žalovaný 1/ je v exekučnom konaní. Žalovaná 2/ danú dohodu pred jej podpisom ani nečítala a ani jej obsah jej nebol N. R. bližšie vysvetľovaný, nebola informovaná o tom, že už v čase jej podpisovania bol záväzok tvoriaci predmet tohto konania premlčaný a dôsledkoch tejto skutočnosti na N. R. prezentovanú nutnosť (povinnosť) zaplatenia danej pohľadávky, čo vyvolalo u nej (nepripravenej riešiť takúto záležitosť, s ktorou za ňou prišiel menovaný) dôvodný strach. Za podstatné pre konštatovanie, že žalovaná konala neslobodne, súd považoval aj to, že k pristúpeniu k záväzku žalovaného 1/ zo strany žalovanej 2/ došlo v situácii, keď nie žalovaná 2/, ale práve pracovník, resp. zmocnenec žalobcu vyhľadal žalovaného 1/ v snahe vymôcť pre žalobcu na neho postúpenú pohľadávku alebo docieliť jej zabezpečenie formou uznania záväzku, prípadne formou pristúpenia k záväzku zo strany blízkej osoby dlžníka, ktorú zastihol v domácnosti dlžníka a keďže žalovaný sa doma nenachádzal, riešil túto záležitosť s jeho matkou - žalovanou 2/, ktorú doma zastihol. Ďalej dôvodil, že s ohľadom na miesto (domácnosť žalovaných) a žalovanou 2/ popisované okolnosti, za ktorých došlo k podpísaniu dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku výlučne žalovanou 2/, šlo o neprípustnú formu psychického nátlaku, využívajúc (zneužívajúc) vedomostnú úroveň žalovanej 2/, ktorá bola podľa poznatkov získaných súdom pri jej výsluchu na nižšej úrovni s výrazne prítomnými
prejavmi stresu negatívne ovplyvňujúcimi jej racionálne uvažovanie. Uvedené podľa súdu svedčí aj o tom, že žalobca si sám zvolil takýto spôsob kontaktovania dlžníkov, využívajúc moment prekvapenia a ich nepripravenosť (iné by bolo, ak by im zaslal návrh dohody poštou a dlžník, poprípade aj iné osoby by mu ho vyplnený a podpísaný vrátili) a ešte za túto činnosť (neiniciovanú žalovanou 2/ a ani žalovaným 1/) vyčíslil v dohode (nevedno na základe akého prepočtu) náklady na inkasné konanie vo výške až 150,- eur, ktorú sumu mala žalovaná 2/ taktiež uznať, čo podľa súdu dokresľuje schopnosť žalovanej 2/ racionálne slobodne a vážne konať v danom mieste a čase (ak vôbec vedela, že aj takéto náklady „uznávala“). Podľa prvostupňového súdu pracovník žalobcu teda konal s osobou, ktorej právne vedomie bolo skôr na nižšej než priemernej úrovni, pričom informácie, ktoré jej osoba konajúca za žalobcu pred podpisom dohody poskytla, vzbudili u žalovanej 2/ presvedčenie, že to „musí“ podpísať, pretože je to za danej situácie jediná možnosť alebo možnosť, ktorá je lepšia, ako keby to nepodpísala. Podľa súdu nebolo preukázané, že by boli žalovanej 2/ pravdivo a komplexne prezentované všetky potrebné skutočnosti, včítane toho, že daná pohľadávka bola už v tom čase premlčaná, aké sú možné dôsledky pre žalovaného 1/, ak by to nezaplatil s ohľadom na p. R. prezentované tvrdenie, že je to potrebné splatiť a aké sú možné dôsledky v prípade pristúpenia k už premlčanému záväzku žalovaného 1/ ako pre ňu a aj pre žalovaného 1/. Z vyššie uvedených dôvodov žalobu voči žalovanej 2/ zamietol.
O trovách konania súd rozhodol tak, že žalovaným 1/ a 2/ ako úspešným účastníkom, ktorým by zásadne prislúchal nárok na ich náhradu podľa § 142 ods. 1 O. s. p., právo na ich náhradu nepriznal, pretože žalovaný 1/ (opatrovník žalovaného 1/), ako aj žalovaná 2/ si žiadne trovy neuplatnili a z obsahu spisu ani nevyplýva, že by im v súvislosti s týmto konaním vznikli nejaké náklady v konkrétne zistiteľnej výške.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie v časti, v ktorej súd zamietol žalobu žalobcu voči žalovanej v rade 2/ z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Podľa žalobcu podpisom dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku došlo k nespochybniteľnému pristúpeniu a uznaniu dlhu vo výške 850,65 eur s príslušenstvom žalovanou 2/, kedy nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka. Zároveň žalovaná 2/ potvrdila svoju vedomosť o prípadnom premlčaní dlhu, to znamená, v danom prípade by nastali účinky § 558 Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak by ku dňu podpisu dohody bola pohľadávka žalobcu považovaná za premlčanú. Žalobca ďalej argumentoval tým, že žalovanej v rade 2/ umožnil splácanie dlžnej sumy v snahe predísť súdnemu konaniu, čo bolo v záujme žalovaných. Za absurdné pokladá hodnotenie súdu o zhoršení postavenia spotrebiteľa uzatvorením dohody, keďže ide o prejav slobodnej vôle žalovanej 2/, ktorá si je vedomá svojho záväzku uzavrieť so žalobcom predmetnú dohodu a svoj záväzok postupne splatiť v dohodnutých splátkach. Žalobca dospel k záveru, že daným prístupom súdu došlo k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového vzťahu vyplývajú. Žalobca nemôže nijakým spôsobom niesť zodpovednosť za ľahostajný prístup žalovanej 2/ k vybavovaniu svojich záležitostí v tom zmysle, že žalovaná 2/ pristúpila k záväzku žalovaného 1/ bez toho, aby si dohodu riadne prečítala. Ide o jednostranné a ničím nepreukázané vyjadrenie žalovanej 2/ napriek tomu, že žalobca v konaní predložil relevantný dôkaz o pristúpení žalovanej 2/ k záväzku žalovaného 1/ a uznala svoj záväzok voči žalobcovi. Žalovaná 2/ podpísala dohodu, prejavila svoju vôľu záväzok za žalovaného 1/ splniť, pričom predmetná dohoda neobsahovala žiadne zložité ani zavádzajúce právne formulácie. Dohodu podpisovala vo svojom bydlisku a mala možnosť si ju v pokoji prečítať a vysloviť s ňou súhlas svojím podpisom, resp. ju odmietnuť a nepodpísať. Žalobca zastáva názor, že žalovaná 2/ po tom, čo sa oboznámila s obsahom dohody, pristúpila k záväzku žalovaného 1/, ktorý uznal a vyjadril svoju vedomosť s premlčaním pohľadávky. K podpisu dohody nebola žalovaná 2/ nijakým spôsobom donútená, keďže žalobca jej poskytol možnosť plniť už existujúci splatný záväzok žalovaného 1/ v splátkach. Takúto formu dohody medzi veriteľom a pristupujúcim dlžníkom nemožno pokladať za niečo neobvyklé a už vôbec nie ju hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku. Takéto vyhodnotenie listinných dôkazov pokladá žalobca za ničím neodôvodnenú a bezbrehú ochranu žalovaného ako spotrebiteľa prekračujúcu medze ochrany spotrebiteľov a porušenie zásady rovnosti účastníkov, ktorá vedie k tomu, že osoby, ktorým bol poskytnutý úver, tento nebudú musieť vrátiť. Z uvedených dôvodov navrhol zmeniť rozsudok okresného súdu tak, že vyhovie jeho návrhu, resp. zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. teda čo do výroku, ktorým okresný súd zamietol žalobu voči žalovanej 2/ a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p..
Podľa § 212 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Krajský súd primárne uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia vyššie citovaného zákonného ustanovenia, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na jeho závery odkazuje. Krajský súd dodáva, že v prípade aplikácie ust. § 219 ods. 2 O. s. p. nie je žiaduce, aby boli zopakované tie vecne správne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu, ako aj správne posúdenie, pretože práve za použitia ust. § 219 ods. 2 O. s. p. je postačujúce, ak vo vzťahu k odvolacím dôvodom, v danom prípade žalobcu, sa len na zvýraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu zdôraznia podstatné a rozhodné skutočnosti a okolnosti. Uvedený postup a záver krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. 350/2009 zo dňa 8.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.
Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O. s. p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
V ďalšom sa krajský súd zaoberal odvolacími dôvodmi žalobcu. K odvolacej námietke žalobcu, že daným prístupom súdu prichádza k popretiu zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, je treba uviesť, že pre súkromné právo je charakteristická rovnosť subjektov právnych vzťahov, teda i rovnosť zmluvných strán. Tento jeho rys je niekedy považovaný priamo za pojmový znak súkromného práva. Preto sa zdá, že každá zvláštna ochrana, poskytovaná iba jednému zo subjektov právneho vzťahu, je čímsi, čo sa prieči povahe súkromného práva, pretože je nutne spojené s právnym zvýhodnením. Preto bol dlho pripisovaný všetkým zásahom do zmluvnej autonómie verejnoprávny charakter, a pokiaľ jeho rozsah bol značný, bola právna oblasť, kde k nim dochádzalo, chápaná ako samostatné právne odvetvie stojace medzi právom súkromným a verejným (právo pracovné, právo hospodárske a pod.). Ide teda o to, či toto ponímanie zodpovedá vývojovým trendom práva, najmä moderným koncepciám práva súkromného.
Klasické poňatie rovnosti subjektov v súkromnoprávnych vzťahoch sa zakladá na rovnosti formálnej. Tá spočíva v tom, že zákon neposkytuje žiadnemu subjektu (či ich skupine) právne výhody, ako i v tom že v súkromnoprávnej sfére nie je žiadna zo strán voči druhej v pozícii nadriadenosti, či naopak podriadenosti. Táto formálna rovnosť je proťajškom občianskej rovnosti pred zákonom v demokratických
ústavách a spolu s ňou vznikla k prekonaniu stavovským rozdielov predchádzajúcej doby. Formálna rovnosť je však rovnosťou nerovných; ich nerovnosť vyplýva nielen z prirodzených i inak vzniknutých rozdielov medzi ľuďmi, ale aj z rôznej hospodárskej a spoločenskej pozície právnych subjektov, ktorá podmieňuje ich faktické možnosti, prístup k informáciám a pod..
Pôvodným zámerom právnych úprav bolo zrušenie formálnych nerovností (oprávnení), takže formálna rovnosť bola skôr prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa ako cieľ sám. Je preto dôležité, že charakteristická vlastnosť súkromného práva nie je formálna rovnosť, ale rovnosť ako taká. Spočiatku však nebolo možné poňať ju inak, než ako prekonanie formálnych nerovností a to o to viac, že faktická nerovnosť medzi subjektmi bola pre svoju jedinečnosť právnou normou nepostihnuteľná. Preto klasické občianske kódexy sú založené na rovnosti všetkých ľudí, vyplývajúcej z vrodených ľudských práv.
Avšak, bolo vždy jasné, že zavedenie formálnej rovnosti nezabezpečuje všetkým subjektom rovnakú možnosť toto postavenie využívať. Preto už priamo v klasických kódexoch boli zriadené výhody pre určité osoby; tieto osoby boli postavené pod zvláštnu ochranu zákona (išlo o osoby neplnoleté, nesvojprávne, osoby neprítomné, nenarodené deti a obce - § 21 a § 22 ABGB). Rozsah týchto výnimiek nebol rozsiahly a ich dôvodnosť nevyvolávala pochybnosti. Napriek tomu ich treba považovať za prvé odchýlky od formálnej rovnosti.
Osoby pod zvláštnou ochranou zákona dlho zostali jedinou odchýlkou zo zásady rovnosti. Ingerencie v prospech slabších subjektov sa uskutočňovali už spomínanou verejnoprávnou cestou. Jej možnosti sú však obmedzené. Činnosť verejnej správy sa zameriava na dohľad nad správaním jej nepodriadených subjektov, na jeho hodnotenie ako prípustné, či žiaduce a na ukladanie sankcií pri jeho negatívnom hodnotení. Verejnoprávna ingerencia je až následná; pri zistení nedostatkov bráni ich opakovaniu v budúcnosti a tak zabezpečuje riadny chod spoločenských a hospodárskych inštitúcií vo verejnom záujme. Pre účastníkov zmluvných vzťahov, v ktorých boli zistené nedostatky, však má obmedzený význam; netýka sa reparácie škody alebo ujmy, ktorú utrpeli, ale chráni tieto subjekty rovnako ako ostatné len do budúcna.
Práve obmedzené možnosti verejnoprávnej ochrany slabších subjektov vedú k tomu, že požiadavka ich ochrany preniká ako aktuálne spoločenská ochrana do práva súkromného. Týka sa tak jednotlivých inštitútov, ktorých okruh sa sústavne rozširuje, takže ochranu slabšej zmluvnej strany možno dnes ponímať ako vývojový trend súkromného práva. Sú pre ňu charakteristické dve základné skutočnosti. Tou prvou je okolnosť, že na rozdiel od verejnoprávnej ochrany modifikuje priamo zmluvný vzťah - jeho vznik, obsah, a zodpovednosť z neho vyplývajúcu, pričom novo vytyčuje hranice zmluvnej autonómie (bez toho aby ich popieral); subjektom, ktorý je oprávnený domáhať sa tejto ochrany je priamo zmluvná strana. Druhým komponentom tohto trendu je okolnosť, že princíp rovnosti strán ako charakteristika súkromného práva sa ním neruší, ale naopak prehlbuje sa a to tým, že touto ochranou sa kompenzujú niektoré nerovnosti, ku ktorým dochádza pri presadení formálnej rovnosti. Spôsob, ktorým sa to deje, spočíva v poskytnutí dielčích právnych výhod subjektov s horšími možnosťami, teda spôsobom, ktorý nie je nepodobný tomu, čo sa v oblasti ústavného práva nazýva pozitívna alebo obrátená diskriminácia.
Tak súkromné právo dospelo až k potrebe ochrany slabšej strany v bežných spotrebiteľských vzťahoch. Pokiaľ ide o vymedzenie slabšej strany, treba vychádzať z toho, čo je pre túto slabšiu stranu charakteristické. Ide teda o fyzickú osobu, ktorá je voči druhej strane záväzkového vzťahu v nevýhode spočívajúcej predovšetkým v nedostatku profesionality, v obmedzenej informovanosti, v konaní pod určitým hospodárskym tlakom, z dôvodu finančnej nedostatočnosti v obmedzenom prístupe k právnej pomoci a pod.. Na základe uvedenej charakteristiky tak možno uzavrieť, že v rámci dodávateľsko- spotrebiteľských vzťahov je slabšou zmluvnou stranou jednoznačne spotrebiteľ.
Čo sa týka možnosti ochrany spotrebiteľov, tak okrem ochrany prostredníctvom spotrebiteľského práva mu možno ochranu poskytnúť aj všeobecnými prostriedkami. Takýmto prostriedkom je napr. „laesio enormis“, či nadmerné poškodenie. Základom dnešného poňatia „laesio enormis“ je skutočnosť, že pri úplatných zmluvách jedna zo strán využíva (resp. zneužíva) pozície tej druhej, aby dosiahla výraznej disproporcie medzi vzájomnými plneniami. Pritom už existencia tejto disproporcie zakladá domnienku, že ide o využitie alebo zneužitie výhodného postavenia.
Súdu je z úradnej činnosti známe, že žalobca skupuje veľké množstvo často už premlčaných pohľadávok, ktoré potom uplatňuje na súde. Takáto samotná kúpa nezákonná nie je, spoločným menovateľom je to, že ide o pohľadávky voči fyzickým osobám. Súd sa ešte nestretol s uplatnením pohľadávky voči právnickej osobe, pričom kúpa takejto pohľadávky z dôvodu, že u právnickej osoby možno predpokladať odborný aparát (s vedomosťou o následkoch premlčania) asi tak zaujímavá nie je.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa dohody o uzavretí dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktorá nie je ničím neobvyklým medzi veriteľom a dlžníkom v prípade, keď svojím podpisom pristúpila k záväzku žalovaného 1/, žalovaná 2, ktorá zároveň uznala a vyjadrila svoju vedomosť s premlčaním pohľadávky, treba konštatovať, že uznanie dlhu ako inštitút zabezpečenia záväzku je inštitútom legálnym a zákonom aprobovaným. Ide o jednostranný úkon, ktorý tento charakter nestráca ani keď je súčasťou iného dvojstranného úkonu.
V prejednávanej veci však ide predovšetkým o otázku akým spôsobom tento úkon dlžníka - spotrebiteľa vznikol. Ak by vznikol zo slobodnej vôle spotrebiteľa (napr. aj z dôvodu, aby spotrebiteľ nebol vedený ako neplatič a mohol sa uchádzať o iný úver), tak napriek jeho nevýhodnosti pre spotrebiteľa by súd voči jeho platnosti namietať nemohol.
V tomto prípade to bol však práve žalobca, ktorý si vynútil u žalovanej 2/ návštevu (žalobca iné netvrdil) a dal jej podpísať ním vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach, ktorý dlžníkom zvyčajne prezentuje, vložil aj pre ňu zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý dlžníkom na rozdiel od dohody o splátkach už výslovne neinterpretoval (znovu žalobca netvrdil opak). V uvedených súvislostiach, tak nejde o nič iné ako laesio enormis, pretože dlžník podpísaním takejto dohody nič nezískal, ale naopak, naoko „vlastným“ úkonom si z vôle žalobcu svoje postavenie podstatne zhoršil.
Aj z ďalších právnych súvislostí vyplýva, že dohoda o splátkach nebola zo strany žalobcu žiadnym dobrodením (keďže žalobca iba odložil podanie žaloby po uznaní záväzku v snahe predísť možnej námietke premlčania, keď z množstva žalôb podaných na súde je zrejmé, že platobná disciplína dlžníkov sa nezlepšila), ale naopak žalobca napriek vedomosti účinkov, ktoré dosahuje (resp. sa snaží dosiahnuť) v podobe obnoviteľnosti nároku, neposkytol žalovanej 2/ žiadny benefit (napr. v podobe odpustenia úrokov z omeškania, poplatkov, časti istiny a pod.).
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.
Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým o aspekt zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený aspekt zmluvnej slobody, tak ako zmluvná sloboda sama, má svoje limity ustanovené právnymi normami, ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty zmluvnej slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán.
Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi a to i v prípade, že samotný obsah tohto právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je.
Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
Podľa § 7 ods. 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
Podľa § 8 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.
Podľa § 8 ods. 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa, za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.
Podľa názoru súdu postup žalobcu v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi.
Konanie žalovanej 2/ by súd aproboval v prípade, ak by podnet na takéto konanie vyšiel z jej strany alebo síce zo strany žalobcu, ale s poučením o následkoch uznania premlčaného záväzku. Súd nevylučuje, že v prípade, ak by zo strany žalobcu bolo dlžníkovi riadne vysvetlené, že splnenie jeho premlčaného dlhu, resp. jeho uznanie môže byť napriek zmenšeniu jeho majetku formou vynaloženia peňažných prostriedkov v jeho prospech (napr. práve z dôvodu výmazu z registra neplatičov), mohlo by k platnému uznaniu záväzku zo strany dlžníka (ak nie priamo k zaplateniu) dôjsť.
Prejednávaný prípad je však prípadom iným, kde k takémuto dobrovoľnému rozhodnutiu so znalosťou veci zo strany dlžníka nedošlo. Naopak, žalobca v snahe reparovať pochybenie svoje, resp. pochybenie svojho právneho predchodcu spočívajúce v nepodaní žaloby včas (pred uplynutím premlčacej doby) a vyhnúť sa tak možnej námietke premlčania a zamietnutiu žaloby, sofistikovane pomocou osôb v jeho záujme konajúcich, obchádza dlžníkov a pod zámienkou výhodnosti podpísania splátkového kalendára ako listiny, ktorá má dlžníka uchrániť pred problémami, do tejto listiny inkorporuje aj vyhlásenie o uznaní dlhu dlžníkom (samozrejme bez podania vysvetlenia dlžníkovi).
Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu, ktorý zvolil žalobca, poskytnúť ochranu.
V prejednávanej veci totiž nejde zo strany žalobcu o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom, ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich strachu pred prípadným súdnym, resp. následne exekučným konaním.
Súd poukazuje ďalej na to, že aj samotná žalobcom vypracovaná Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku (či už úmyselne alebo nevedome)
nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku“, ale v čl. 2 (ktorý má tiež mimochodom názov uznanie záväzku) bode 3.1 poslednej vete deklaruje, že dlžníci majú vedomosť o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem záväzok v právnej terminológii môže znamenať a) záväzkový vzťah ako taký, b) jednotlivú povinnosť zo záväzkového vzťahu alebo c) záväzok v zmysle dlhu. Na tejto zmätočnosti nič nemení, pretože treba vychádzať z toho, čo je v listine uvedené.
Odvolací súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej žalobca odvodzuje opodstatnenosť uplatneného nároku, považuje za neplatnú nielen podľa § 37, ale aj podľa § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd nepovažoval za potrebné vyzvať účastníkov konania, aby sa vyjadrili k použitiu ďalších ustanovení, ktoré pri doterajšom rozhodovaní neboli použité, nakoľko pre rozhodnutie vo veci neboli rozhodujúce vzhľadom na právne posúdenie prvostupňového súdu.
Ďalej je potrebné uviesť, že dohoda o zaplatení už splatného záväzku nie je ničím iným ako privatívnou nováciou v zmysle § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda zmenou existujúcej zmluvy v otázke splatnosti. Potom, ak má zmluva spotrebiteľský charakter, spotrebiteľský charakter má aj dohoda, ktorá túto zmluvu mení v jej niektorej časti.
Ak podnikateľ ako dodávateľ do dohody „tváriacej“ sa ako dohoda o zmene splatnosti záväzku inkorporuje jednostranný zmluvný záväzok dlžníka týkajúci sa uznania dlhu, je nutné dôjsť k záveru, že takáto zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
V intenciách vyššie uvedených na záver procesný súd poukazuje na výstižné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 16. januára 2013 sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého: „Kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov v realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.“
Výroku, ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu voči žalovanému 1/, sa odvolací súd nedotkol, keďže tento nebol napadnutý odvolaním.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. za analogického použitia § 142 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V posudzovanom prípade žalovaná 2/ mala plný úspech vo veci proti žalobcovi, avšak trovy konania jej nevznikli, preto jej neboli priznané.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.