Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11C-397-2012.pdf
PDF · 104 KB
Case nature
Area
Subarea
11C/397/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35724803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Bratislava, Údernícka 5 p r o t i žalovanej: Ľ. B., nar. XX.X.XXXX, bytom N. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov, zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom V Stropkove, Nám. SNP 7, o zaplatenie 1.495,26 Eur a prísl. takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Žalobca je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 189,82 Eur, na účet jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Ostatní účastníci n e m a j ú nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobca žalobou zo dňa 2.7.2012 si uplatnil voči žalovanej nárok na zaplatenie pohľadávky vo výške 1.495,26 Eur s úrokmi z omeškania 9% ročne zo sumy 656,12 Eur od 25.3.2011 do zaplatenia. Nárok uplatnil na základe zmluvy uzavretej medzi jeho právnym predchodcom a žalovanou dňa 1.12.2004, na základe ktorej žalovanej boli poskytnuté peňažné prostriedky, ktoré žalovaná nesplácala. Žalovaná suma tak predstavuje istinu vo výške 656,12 Eur, zmluvný úrok vo výške 522,60 Eur, kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 302,30 Eur a bližšie nešpecifikované tzv. ostatné príslušenstvo vo výške 14,24 Eur.
Žalovaná so žalobou nesúhlasila z dôvodu premlčania uplatneného nároku. Pripojila sa tak k námietke premlčania, ktorú pôvodne vzniesol vedľajší účastník na jej strane Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Vedľajší účastník túto námietku premlčania zdôvodnil tým, že splatnosť úveru nastala dňa 5.8.2008 a žaloba bola podaná na súd až 19.6.2012. Uzavretú dohodu o uznaní dlhu žalovanou zo dňa 15.6.2011 považoval za neplatnú, spochybňoval, že prejavovala skutočnú vôľu žalovanej. Uzatvorenie danej dohody navyše zhoršilo postavenie žalovanej ako spotrebiteľa, čo je v rozpore s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka ďalej len „OZ“). Postup pri jej uzatvorení zo strany dodávateľa považoval za nekalú obchodnú praktiku, keďže spotrebiteľom boli tieto dohody predkladané s tým, že ide o dohodu o splátkach. Spotrebiteľ chcel splátky, musel podpísať celú dohodu, pričom netušil význam toho, čo podpisuje.
Žalobca spochybnil oprávnenie vedľajšieho účastníka na vznesenie námietky premlčania, ktorú môže podľa neho vzniesť len dlžník. Dohodu o uznaní dlhu považoval za platnú, keďže má všetky potrebné
náležitosti a žalovaná ju uzatvorila dobrovoľne. Zdôraznil, že uznanie práva podľa § 110 ods. 1 veta druhá OZ a uznanie dlhu podľa § 558 OZ sú rozdielne právne inštitúty. Uznaním dlhu si žalovaná nezhoršila svoje zmluvné postavenie, ale práve naopak bolo jej umožnené plniť omeškaný záväzok v splátkach.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, ich písomnými vyjadreniami, zmluvou o vydaní a používaní bankovej platobnej karty zo dňa 8.12.2004 a jej dodatkami, obchodnými podmienkami pre kreditné karty, dohodou o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 15.6.2011, zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011 a jej prílohou č. 1, platobnou históriou, výpoveďou zmluvy zo dňa 28.7.2008 ako aj ďalším spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav:
Dňa 8.12.2004 bola uzavretá medzi Slovenskou sporiteľňou a.s. a žalovanou zmluva o vydaní a používaní bankovej platobnej karty. Slovenská sporiteľňa poskytla žalovanej sumu 10.000,- Sk ako tzv. kartový rámec do 30.11.2005 s úrokovou sadzbou 17,50% p.a. Neskoršími dodatkami k zmluve boli menené kartové rámce a doba ich splatenia. Dodatkom č. 2 zo dňa 24.11.2005 sa žalovaná zaviazala na kartový účet uhrádzať najmenej 5% z kartového rámca t.j. 1.000,- Sk až do splatenia pohľadávky.
Žalovaná svoj záväzok neplnila, preto Slovenská sporiteľňa listom zo dňa 28.7.2008 s poukazom na čl. V. bod 4 záverečných ustanovení zmluvy a tiež bodu 7.6 všeobecných obchodných podmienok predmetnú zmluvu vypovedala s účinnosťou k 5.8.2008 (č.l. 49,50).
Pohľadávka, ktorá je predmetom žaloby predstavuje istinu 656,12 Eur, kapitalizovaný zmluvný úrok 522,60 Eur, kapitalizovaný zmluvný úrok z omeškania vo výške 302,30 Eur ku dňu 24.3.2011 vypočítaný úrokovou sadzbou 26,45% p.a. a napokon ostatné príslušenstvo vo výške 14,24 Eur, ktoré žalobca nedostatočne zdôvodnil len ako rozdiel položiek „zvýšenie pohľadávky za poplatky“ a „zníženie pohľadávky za poplatky“.
Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011 Slovenská sporiteľňa a.s. predmetnú pohľadávku (príloha č. 1 k zmluve na č.l. 18) postúpila žalobcovi.
Dňa 15.6.2011 bola uzavretá už medzi žalobcom a žalovanou písomná dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. Bod 2 tejto dohody je označený ako „uznanie záväzku“, v ňom sa konštatuje, že žalovaná uznáva svoj dlh, čo do právneho dôvodu a výšky voči žalobcovi, ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom Slovenská sporiteľňa a.s., pričom dlžná suma pozostáva z istiny vo výške 656,12 Eur a nákladov na inkasné konanie vo výške 150 Eur. Bod 3 dohody je označený ako „forma splatenia záväzku“ a v zmysle neho sa účastníci dohodli na splátkach 20 Eur počnúc 25.6.2011.
Žalovaná popísala okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu vyššie citovanej dohody. Uviedla, že navštívil ju doma nejaký p. Mihališin za žalobcu, ktorý jej predložil na podpis daný formulár dohody s vysvetlením, že jedná sa o dohodu o splátkach. Žalovaná ju pôvodne odmietla podpísať, nakoľko bola bez príjmu, keď jej však hrozil súdom a exekúciou napokon dohodu podpísala s vedomím, že podpisuje dohodnuté splátky. Nemala záujem o to, aby písomne uznala svoj dlh, o čom vôbec reč nebola. Uviedla, že ak by jej bol daný na podpis prejav o uznaní dlhu do základu aj do výšky a pokiaľ by bola informovaná o právnych dôsledkoch takéhoto prejavu - nové plynutie dlhej desaťročnej premlčacej lehoty, určite by takýto úkon nepodpísala.
Malo by byť bez pochýb, že zmluva o vydaní a používaní platobnej karty uzavretá medzi právnym predchodcom a žalovanou dňa 8.12.2004 ako štandardná, typová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, ako to vyplýva z § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (v danom prípade v znení účinnom od 25.11.2004 do 31.3.2006). Podľa citovaného ustanovenia totiž spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Vzhľadom na to, že žalovaná a vedľajší účastník vzniesli námietku premlčania, bolo potrebné sa vysporiadať predovšetkým s touto námietkou.
Podľa § 54 ods. 1 OZ opäť v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Súd zastáva názor, že pri spotrebiteľskej zmluve (vrátane úverovej zmluvy) platí pre spotrebiteľa výhodnejšia právna úprava o premlčaní vzhľadom na vyššie citované ustanovenie § 54 ods. 1 OZ teda trojročná podľa Občianskeho zákonníka a nie štvorročná upravená Obchodným zákonníkom.
Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101-110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach ustanovené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Zároveň bolo potrebné vyporiadať sa s tým, či uznanie dlhu v písomnej dohode zo dňa 15.6.2011 je platným právnym úkonom. V prípade jeho platnosti by začala plynúť nová, a to desaťročná premlčacia lehota od 15.6.2011 a v takom prípade by teda nárok nebol premlčaný.
Podľa § 110 ods. 1 OZ ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.
Posúdenie platnosti uznania dlhu je potrebné vyhodnotiť v kontexte s princípom ochrany spotrebiteľa, ktorý je v spotrebiteľských právnych vzťahoch prioritný. Najvyšší súd SR už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil názor, že zásada vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým) prípadne ignoratia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje) ustupuje dôležitejšiemu princípu ochrany práv spotrebiteľa (napr. 6Cdo 1/12, 6Cdo 3/13, 6MCdo 9/12). Nie je preto možné stotožniť sa so súdnymi rozhodnutiami predkladanými žalobcom, ktoré tento princíp potláčajú.
Predovšetkým súd sa zaoberal otázkou platnosti uznania dlhu žalovanou s poukazom § 37 ods. 1 OZ. Podľa neho právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Inak je neplatný.
V danom prípade žalovaná jasne a bez pochýb uviedla, že jej vôľou nebolo nejaké uznanie dlhu, o ktorom nebola vôbec reč, ale len dohodu o splátkach. Súd nemal dôvod neveriť tomuto jej tvrdeniu, napokon žalobca ho ani nespochybnil. Aby navonok prejavená vôľa mala byť platným právnym úkonom, musí osoba, ktorá ju prejavila, chcieť privodiť právne účinky, s ktorými zákon s takým prejavom spája. To rozhodne nebol tento prípad a preto pre nedostatok vážnosti vôle sporného uznania dlhu žalovanou súd považoval tento právny úkon za absolútne neplatný ex tunc (od začiatku). Podľa názoru súdu aj pre prípad, keby žalovaná vedome podpísala a súhlasila s textom týkajúcim sa uznania dlhu, žalobca by musel preukázať, že žalovanú informoval o dôsledkoch daného právneho úkonu. Už spomínaný princíp ochrany práv spotrebiteľa zahŕňa v sebe aj potrebu informovania spotrebiteľa vrátane informácií o podstate a právnych dôsledkoch ním požadovaného právneho úkonu, teda aj uznania dlhu. Spotrebiteľ teda pri uznaní dlhu má byť informovaný o tom, že premlčacia lehota sa predlžuje na 10 rokov a že jej začiatok sa posúva od pôvodnej splatnosti dlhu až po moment uznania dlhu. Ťažko možno predpokladať,
že ak by boli poskytnuté spotrebiteľovi tieto informácie, že by niektorý uznanie dlhu podpísal, keďže pôvodná splatnosť sa zachováva aj s dôsledkom platenia sankčných úrokov.
Nedá sa zároveň nepoukázať na konanie žalobcu, ktoré má prvky nekalej obchodnej praktiky a konania v rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca dal podpísať žalovanej dohodu o splátkach, ktorá bola pre ňu rozhodujúca a do ktorej zakomponoval aj pre ňu nevýhodné uznanie dlhu, čo do základu aj čo do výšky bez upozornenia na dôsledky tohto uznania.
Žalobca tak vnútil žalovanej aj podpísanie právneho inštitútu uznania dlhu. Ak žalovaná chcela splátky, musela podpísať celý formulár, pričom netušila význam toho, čo podpisuje. Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva, nemožno spôsobu, ktorý zvolil žalobca poskytnúť právnu ochranu. V prejednávanej veci totiž nejde zo strany žalobcu o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom, ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich strachu pred prípadným súdnym a následne exekučným konaním.
Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Súd teda sporné uznanie dlhu vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon aj s poukazom na § 39 a §3 ods. 1 OZ. V kontexte s týmto právnym názorom a zistenými skutkovými okolnosťami súd vyhodnotil podpis žalobcu pri podpisovaní uznania dlhu aj ako nekalú obchodnú praktiku, ktorá je zákonom zakázaná - § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia spornej dohody predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
Podľa § 7 ods. 2 vyššie citovaného zákona obchodná praktika sa považuje za nekalú ak
a/ je v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti
b/ podstatne narušuje, alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
Podľa § 2 písm. r/ citovaného zákona podstatným narušením ekonomického správania spotrebiteľa sa rozumie využitie obchodnej praktiky na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil.
Podľa § 2 písm. u/ citovaného zákona odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi,
zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti.
Ďalší dôvod neplatnosti uznania dlhu možno vyvodiť aj z ustanovenia § 54 ods. 1 OZ. Normy tzv. spotrebiteľského práva sa aplikujú nielen na základnú spotrebiteľskú zmluvu (v danom prípade zmluvu o vydaní a používaní bankovej platobnej karty), ale aj na všetky ďalšie súvisiace právne úkony, teda nepochybne aj na sporné uznanie dlhu. Podpísaním uznania dlhu si spotrebiteľ výrazne zhoršuje svoje postavenie (vysvetlené v predchádzajúcej časti rozsudku), čo v zmysle § 54 ods. 1 OZ spôsobuje jeho neplatnosť.
Pri prijatí záveru o neplatnosti dohody o uznaní dlhu súd dospel k názoru, že uplatnený nárok je premlčaný. Premlčacia lehota totiž začala plynúť 5.8.2008 a uplynula 5.8.2011. Žaloba pritom bola podaná na súd po jej uplynutí a to 2.7.2012. Súd preto vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania žalobu zamietol. K pripomienke žalobcu o nedostatku oprávnenia vedľajšieho účastníka na vznesenie spomínanej námietky súd dodáva, že tento názor nie je správny. Spomínané oprávnenie vedľajšieho účastníka vyplýva totiž z § 93 ods. 4 O.s.p., v zmysle ktorého vedľajší účastník má rovnaké práva a povinnosti ako účastník. V tejto súvislosti možno poukázať aj na rozhodnutie Najvyššie súdu ČR 25Cdo 539/2008 zo dňa 19.2.2009.
Výrok o trovách konania vyplýva z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. Podľa zásady úspechu v konaní nárok na náhradu trov konania by prináležal úspešnej žalovanej, tá si však tento nárok podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnila. Náhradu trov konania si však uplatnil vedľajší účastník na jej strane, preto s poukazom na citované zákonné ustanovenie súd mu priznal danú náhradu trov konania predstavujúcich trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby a to prevzatie a prípravu zastúpenia a písomné vyjadrenie k žalobe zo dňa 31.5.2013. Tarifná odmena za 1 úkon právnej služby podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. činí 71,37 Eur a pripočítaný bol aj režijný paušál 1 x 7,63 Eur a 1 x 7,81 Eur s poukazom na § 16 od. 3 citovanej vyhlášky. Napokon podľa § 18 ods. 3 vyhlášky súd pripočítal aj 20% DPH (31,64 Eur), takže úhrne priznaná náhrada trov konania vedľajšieho účastníka predstavuje 189,82 Eur.
Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu o neúčelnosti trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka.
Podľa § 93 ods. 1 O.s.p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.
Vyššie citované ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. umožňuje v spotrebiteľských sporoch vstúpiť do konania ako vedľajšieho účastníka právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa osobitného právneho predpisu v danom prípade zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vedľajší účastník má v zmysle § 93 ods. 4 O.s.p. rovnaké práva a povinnosti ako hlavný účastník vrátane práva na právnu pomoc pred súdmi, čo patrí k základným ústavným právam v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Toto právo sa realizuje v občianskoprávnom konaní aj možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie advokátom a preto niet zákonného dôvodu preto, aby súd dané právo vedľajšiemu účastníkovi odoprel.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.