Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/21/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa - V. Q., bytom R. č. XXX, C., v zastúpení - JUDr. Ján Gemerský, advokát so sídlom v L., Ul. W. č. X, proti odporcovi

- ŽOS, a.s. Vrútky, so sídlom Vrútky, Ul. Dielenská Kružná č. 2, o náhradu mzdy a neplatné skončenie pracovného pomeru, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. -533 zo dňa 5.11.2012, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, v ktorom okresný súd vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol.

O d m i e t a odvolanie navrhovateľa do výroku, v ktorom okresný súd uložil povinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľovi 240,82 eur so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 15.7.1999 až do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Z r u š u j e rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu tohto zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 240,82 eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania od 15.7.1999 až do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol a uložil mu povinnosť uhradiť odporcovi trovy konania v sume 1.899 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V uvádzanom rozhodnutí súd riešil mzdové nároky navrhovateľa, keďže po právoplatnom určení neplatnosti jeho pracovného pomeru u odporcu (v zmysle rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. -212 zo dňa 16.11.2006 - právoplatnosť 9.6.2008) ostala nedoriešená otázka už iba náhrady mzdy. Túto otázku okresný súd rieši už v poradí v 2. odvolaním napadnutom rozsudku, keďže v poradí prvý rozsudok na základe odvolania odporcu Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. zo dňa 27.1.2011 zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd v tomto zrušujúcom uznesení vytýkal súdu prvého stupňa absenciu vyporiadania sa s argumentáciou odporcu, že uzavretím novej pracovnej zmluvy tento prejavil svoju vôľu, aby ho odporca riadne nezamestnával. Preto súdu uložil doplniť dokazovanie, preskúmať okolnosti nového pracovného pomeru navrhovateľa i s poukazom na ustanovenie a , komplexne prehodnotiť, či pri uzatváraní nového pracovného pomeru navrhovateľom nejakým spôsobom prejavil vôľu, aby ho jeho pôvodný zamestnávateľ ďalej nezamestnával. Ukazovateľom pritom môže byť aj druh práce, ktorú navrhovateľ v novom pracovnom pomere vykonával, či zodpovedá jeho odbornej kvalifikácii, výška odmeny, ako aj dôvody ukončenia nového pracovného pomeru k 31.10.2000. Krajský

súd už v označenom zrušujúcom uznesení uviedol, že sa nestotožnil so stanoviskom odporcu, že došlo k skončeniu pracovného pomeru fikciou ku dňu 31.3.1999. Krajský súd uložil okresnému súdu ustáliť návrh navrhovateľa (opakovane svoj návrh rozširoval) a vyriešiť otázku úrokov z omeškania.

Okresný súd postupujúc v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu konštatoval, že navrhovateľ svoj návrh opätovne rozšíril dňa 23.5.2012, žiadal náhradu mzdy až za mesiac apríl 2012 a uplatňoval si aj úrok z omeškania v zmysle návrhu zo dňa 25.1.2010 od 15.dňa nasledujúceho konkrétneho mesiaca, pritom rozšírenie ( zmenu ) žalobného návrhu okresný súd pripustil.

Odporca sa v konaní bránil, žiadal návrh navrhovateľa zamietnuť s poukazom na . Argumentoval tým, že navrhovateľ v novom zamestnaní mal takmer o 100% vyšší zárobok ako v ŽOS ( u odporcu ) a to 16.664 Sk mesačne, dostal tiež 15 mesačné odstupné. Počas nezamestnanosti poberal nenávratné dávky sociálneho zabezpečenia od 4.5.1999 do 30.6.1999, počas jeho evidencie ako uchádzača o zamestnanie mu bolo vyplatené zo Sociálnej poisťovne 9.587 Sk. Navrhovateľ uzatvoril nový pracovný pomer na dobu neurčitú, tým došlo konkludentne ku skončeniu jeho pôvodného pracovného pomeru. Odporca namietal aj neprípustný súbeh nároku na náhradu mzdy a starobného dôchodku - o ktorý sám navrhovateľ požiadal a ktorý mu bol aj priznaný od 29.1.2002.

Z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že navrhovateľ uzatvoril pracovnú zmluvu zo ŽSR, Divízia železničných koľajových vozidiel Bratislava dňa 30.6.1999 s dojednaným nástupom do práce 1.7.1999

- na prácu systémový špecialista. Tento pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú bez skúšobnej doby. Zo mzdových listov súd zistil, že zárobok navrhovateľa bol mesačne 16.664 Sk a po ukončení pracovného pomeru dohodou mu bolo vyplatené 15 mesačné odstupné. Dohoda o skončení pracovného pomeru z 12.10.2000 bola uzavretá v zmysle v spojení s , teda dôvodom uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru bola nadbytočnosť pracovníka, t.j. navrhovateľa.

Z vykonaného dokazovania riadiac sa právnym záverom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení mal okresný súd jednoznačne preukázané, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu neskončil 31.3.1999 ako to tvrdil odporca. Navrhovateľovi vznikol preto nárok na náhradu mzdy z dôvodov neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie od 4.5.1999 do 30.6.1999, keď bol evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie. Za toto obdobie mu bolo nenávratne zo Sociálnej poisťovne vyplatené 9.587 Sk. V zmysle znaleckého posudku Ing. W. by navrhovateľovi za toto obdobie prináležala náhrada mzdy vo výške 16.842 Sk, teda rozdiel zodpovedá 7.255 Sk, čo sa rovná aktuálne sume 240,82 eur. Na túto sumu titulom náhrady mzdy navrhovateľ má nárok, preto súd zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 240,82 eur i s úrokom z omeškania vo výške 17,6% ročne v zmysle po konštatácii omeškania odporcu s platbou náhrady mzdy v tejto časti. Za ďalšie obdobie navrhovateľovi náhrada mzdy a to až do doby ukončenia pracovného pomeru v ŽSR, t.j. do 31.10.2000 neprináleží. V ďalšom sa už okresný súd zaoberal otázkou, či uzavretím nového pracovného pomeru navrhovateľ prejavil vôľu ďalej sa nezamestnať, nepokračovať v pracovnom pomere u odporcu, teda či došlo / nedošlo k ukončeniu jeho pracovného pomeru s odporcom konkludentne. Pri vyhodnotení tejto otázky okresný súd sa riadil pokynmi Krajského súdu v Žiline a aplikoval na daný prípad aj ustanovenie , v účinnom znení k 1.12.1999. Súd prvého stupňa vychádzajúc z výsledkov dokazovania prijal záver o nezáujme navrhovateľa zotrvať v ďalšom pracovnom pomere u odporcu. K tomuto záveru dospel po oboznámení sa s obsahom pracovnej zmluvy, ktorú navrhovateľ zo ŽSR (novým zamestnávateľom) uzavrel, táto bola uzavretá na dobu neurčitú bez skúšobnej doby. U tohto zamestnávateľa (s miestom výkonu práce vo Vrútkach) navrhovateľ dosahoval mzdu o 100% viac, zarábal mesačne 16.664 Sk. Ukončenie pracovného pomeru v ŽSR nesúvisí s pracovným pomerom u odporcu, ale dôvodom skončenia pracovného pomeru bola nadbytočnosť, teda dôvod skončenia pracovného pomeru vychádzal z ustanovenia . Okresný súd vyslovil záver, ak by mal navrhovateľ záujem ďalej pracovať u odporcu, bol by nepochybne novému zamestnávateľovi uviedol, že je v súdnom spore a bol by uzavrel pracovný pomer do skončenia súdneho sporu nie na dobu neurčitú. Navrhovateľ uzavretím novej pracovnej zmluvy prejavil vôľu, aby mu už odporca prácu neprideľoval.

O trovách konania okresný súd rozhodoval podľa , keď navrhovateľa zaviazal uhradiť odporcovi trovy konania titulom zaplateného súdneho poplatku za odvolanie vo výške 1.899 eur, pretože odporca nemal úspech len v nepatrnej časti.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že jeho odvolanie smeruje proti všetkým výrokom rozsudku. Domáhal sa zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne žiadal rozsudok zmeniť, v rámci tejto zmeny návrhu vyhovieť v celom rozsahu a priznať náhradu trov konania. Vytýkal nesprávne rozhodnutie, podľa jeho názoru boli splnené všetky zákonné podmienky, aby mu súd priznal v plnom rozsahu uplatnenú náhradu mzdy a trovy konania. Pôvodným návrhom sa domáhal neplatnosti skončenia pracovného pomeru, náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru a finančnej náhrady 100.000 Sk i s príslušenstvom ako aj priznania náhrady trov konania.

Poukazoval na právoplatné ukončenie konania o neplatnosť výpovede rozsudkom KS Žilina zo dňa 16.11.2006, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok OS Martin zo dňa 28.10.2004 vo výroku, ktorým jeho návrh o určenie neplatnosti výpovede bol zamietnutý a to tak, že odvolací súd určil, že výpoveď odporcu daná mu listom zo dňa 19.1.1999 značka 161/PÚ-99 a mu doručená 27.1.1999 podľa je neplatná. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. zo dňa 29.4.2008 dovolanie odporcu proti rozsudku KS Žilina sp. zn. zo dňa 16.11.2006 zamietol, náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Ohľadne zaplatenia sumy 100.000 Sk s prísl. OS Martin rozsudkom zo dňa 27.1.2010 jeho návrh zamietol (tiež právoplatne). Odvolateľ nesúhlasí s ustálením vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa. Podľa jeho názoru konajúci súd sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami a záväznými právnymi názormi, ktoré vyslovil vo svojich rozhodnutiach Krajský súd Žilina a Najvyšší súd SR, hoc súd prvého stupňa bol nimi viazaný. Neprihliadol k výsledkom doterajšieho dokazovania. Rozhodnutie sa opiera len o posledné rozhodnutie KS Žilina, na citáciu vysloveného právneho názoru v označenom rozhodnutí o ktorý súd svoje rozhodnutie aj opiera bez prihliadnutia k ostatným dôkazom. Odvolateľ poukazoval v otázke riešenia náhrady mzdy na rozhodnutie NS SR Bratislava, uverejnené pod č. R 9/1970, ako aj na v publikácii Doc. JUDr. Heleny Barancovej- str. 124. - komentár z roku 1996. Odvolateľ zvýraznil zmenu postoja odporcu v konaní, pôvodne odporca trval na tom, že výpoveď je platná a až po právoplatnom skončení konania o neplatnosť výpovede a následnom rozhodnutí dovolacieho súdu (konštatoval neplatnosť výpovede) odporca zmenil postoj a taktiku v konaní a začal tvrdiť, že jeho zamestnanie počas súdneho konania treba považovať na neochotu ďalej u neho pracovať, čo vôbec nie je pravda - a na tieto okolnosti navrhoval vypočuť aj svedkov.

Odporca až do doručenia rozhodnutia NS SR Bratislava zo dňa 29.4.2008 právne neuznával neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Túto neplatnosť neuznáva doposiaľ. Až následne v ďalšom konaní začal tvrdiť, že jeho (odvolateľa) pracovný pomer sa skončil konkludentne z dôvodu, že sa zamestnal v inej organizácii, čím prejavil neochotu naďalej zotrvať u neho v pracovnom pomere. Tieto skutočnosti sú však zavádzajúce, pretože si odporca pripravoval pôdu pre to, aby ho nemusel po vyslovení neplatného skončenia pracovného pomeru zaradiť znova do práce a poskytnúť mu prináležiacu náhradu mzdy. Ak súd túto zmenu postoja odporcu prijal a bez vyhodnotenia celkového vykonaného dokazovania počas celého súdneho konania na základe tejto zmeny rozhodol, postupoval nesprávne a v rozpore so zákonom. Neobstojí záver súdu o tom, že by aj z hľadiska postoja odporcu mal jeho pracovný pomer skončiť konkludentne, navyše neuvádza kedy takýmto spôsobom mal pracovný pomer u odporcu skončiť. Odvolateľ potvrdil, že v priebehu konania sa zamestnal v inej organizácii, že bol evidovaný na úrade práce, že sa stal poberateľom starobného dôchodku. Uviedol, že žiadna z týchto skutočnosti nemôže bez prihliadnutia k ďalšiemu vykonaniu dokazovania svedčiť pre názor, že došlo ku konkludentnému skončeniu pracovného pomeru. Tieto skutočnosti by mohli byť za určitých podmienok len dôvodom pre to, aby súd zvažoval priznanie plnej náhrady mzdy odporcu voči nemu od doby, kedy mal pracovný pomer skončiť podľa výpovede, ktorú mu odporca doručil 29.1.1999 až do doby, kedy mu umožnil odporca naďalej u neho pracovať na základe pracovnej zmluvy a na základe pracovného zaradenia ak prácu u odporcu naďalej vykonával.

Odvolateľ poukazoval aj na neúmernú dĺžku vedenia konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Celý spor vznikol z dôvodu, že vykonával a vykonáva funkciu v nezávislých kresťanských odboroch Slovenska, ktoré chránia práva jeho členov u odporcu. Táto skutočnosť zohrávala významnú roľu pri neplatnom skončení pracovného pomeru. Odvolateľ poukazoval obšírnejšie v odvolaní na svoje

konkrétne pracovné pôsobenie a činnosť v NKOS Železnica ŽOS Vrútky. Odvolateľ uviedol ďalej, že súd neprihliadol na . Odmietol vypočuť ním navrhovaných svedkov, jeho procesné návrhy akceptované neboli. Odvolateľ mal za to, že jeho pracovný pomer doposiaľ u odporcu neskončil, je povinnosťou odporcu ho naďalej zamestnávať, prideľovať mu prácu podľa pracovnej zmluvy.

Navyše súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil v otázke riešenia trov konania medzi účastníkmi princíp úspechu/neúspechu. Neprihliadal na to, že on bol úspešný vo veci neplatného skončenia pracovného pomeru, z tohto dôvodu úspech odporcu v konaní nie je taký, ako to konštatuje OS v napadnutom rozsudku.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu zhodne ako navrhovateľ potvrdil právoplatné skončenie konania o neplatnosť výpovede rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 16.11.2006, dodal, že v označenom rozhodnutí odvolací súd nevyslovil, že pracovný pomer navrhovateľa u neho (odporcu) naďalej trvá. Právoplatne je skončené konanie aj vo veci uplatňovaného nároku - náhrady nemajetkovej ujmy 100.000 Sk, v tejto časti návrh navrhovateľa bol zamietnutý. Odporca sa v celom rozsahu stotožnil s rozsudkom okresného súdu, poukazoval na jeho vecnú správnosť a žiadal jeho potvrdenie. Okresný súd postupoval v zmysle záverov uznesenia KS Žilina č.k. zo dňa 27.1.2011, ustálil teda predmet sporu, vykonal vo veci ďalšie dokazovanie, vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami a právnymi otázkami. Navrhovateľ jednoznačne uzatvorením pracovného pomeru so zamestnávateľom Železnice SR od 1.7.1999 konkludentne prejavil vôľu, že netrvá na ďalšom zamestnávaní u odporcu, preto je irelevantné akékoľvek stanovisko, postoj odporcu.

Navrhovateľ za prvých 6 mesiacov po skončení pracovného pomeru uplatnil náhradu mzdy za obdobie od 4.5.1999 do 30.6.1999. Náhrada mzdy a súvisiace nároky za obdobie presahujúce 6 mesiacov navrhovateľovi nepatria pre jeho nezáujem naďalej pracovať u zamestnávateľa - odporcu. Okolnosti zistené v konaní a to najmä: ďalšie zamestnanie navrhovateľa v ŽSR na dobu neurčitú od 1.7.1999, príjem navrhovateľa v novom pracovnom pomere takmer bol 100% vyšší ako u odporcu, výška odstupného a sociálnych kompenzácií pri skončení nového pracovného pomeru ku 31.10.2010 vo výške 15 násobku priemerného zárobku, priznanie a poberanie starobného dôchodku od 1.2.2002, profesijne porovnateľný, resp. výhodnejší druh práce, totožné miesto výkonu práce - v zmysle ustanovenia a vyplývajúcej ustálenej judikatúry odôvodňujú nepriznanie resp. zníženie náhrady mzdy za uplatnené obdobie. Súd prvého stupňa rozhodol o uplatnených nárokoch navrhovateľa správne a v súlade s a ustálenou judikatúrou. Prípadné priznanie náhrady mzdy za uplatnené obdobie presahujúce 6 mesiacov by bolo v rozpore so zákonom a tiež dobrými mravmi s dôrazom aj na fakt, že v konaní si navrhovateľ uplatnil náhradu mzdy za obdobie cca 13 rokov.

Odporca sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa aj vo výroku o náhrade trov. Poukazoval na neúspech odporcu len v nepatrnej časti, z tohto dôvodu v súlade s má nárok na plnú náhradu trov vynaložených v konaní.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podal účastník ( prvá veta ) v zákonom stanovenej lehote ( ), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení a aplikáciou postupu podľa v spojení s a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa vo výroku zamietnutia návrhu navrhovateľa vo zvyšku, vo výroku o trovách konania zrušil podľa ods. l písm.f,h. a vo výroku v ktorom okresný súd čiastočne návrhu vyhovel krajský súd odvolanie navrhovateľa odmietol podľa ods. l písm. b ) keďže v tejto vyhovujúcej časti navrhovateľ nebol oprávnenou osobou na podanie odvolania.

Preskúmaním rozhodnutia súdu prvého stupňa vo vzťahu k meritórnemu výroku ( zamietnutia návrhu navrhovateľa vo zvyšku) odvolací súd konštatuje vecnú správnosť prijatých záverov, ktoré vychádzajú z riadne zisteného skutkového stavu veci a hmotnoprávne posúdenie uplatneného nároku má oporu v aplikovaných ustanoveniach v účinnom znení v rozhodnej dobe. Okresný súd v celom rozsahu sa riadil so záväzným právnym názorom, ktorý vyslovil v posudzovanej veci - požadovanej náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru aj Krajský súd v Žiline v rozhodnutí č.k. zo dňa 27.1.2011.

Je nepochybné, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. zo dňa 16.11.2006 bola v prebiehajúcom konaní právoplatne určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu výpoveďou danou odporcom navrhovateľovi listom zo dňa 19.1.1999 a doručenou mu 27.1.1999. V odvolaním napadnutom rozsudku okresný súd rieši následnú právnu otázku, uplatňovaný nárok navrhovateľa - náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru. Riešenie danej otázky podľa názoru odvolacieho súdu je výslovne v právnej rovine.

Pri právnom posúdení veci treba vychádzať ( tak ako vychádzal aj súd prvého stupňa ) z hmotnoprávnych ustanovení v účinnom znení ku 30.11.1999.

Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo nedôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru ( ods. l ).

Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presahuje 6 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať, súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil ( ).

Zamestnávateľ smie zamestnávať v pracovnom pomere len zamestnanca ktorý preukáže, že sa skončil jeho predchádzajúci pracovný pomer, prípadne jeho členský pomer k družstvu, kde súčasťou členstva je aj tiež pracovný vzťah ( ods. l ) .

Toto obmedzenie sa nevzťahuje na zamestnávanie zamestnanca v pracovnom pomere ak platnosť rozviazania doterajšieho pracovného pomeru zamestnanca je predmetom súdneho sporu; nový pracovný pomer však možno dojednať iba na určitú dobu začínajúcu najskôr dňom nasledujúcom po dni, keď sa doterajší pracovný pomer skončil ( . ).

V posudzovanej veci pracovný pomer navrhovateľa u odporcu podľa neplatnej výpovede mal skončiť ku dňu 31.3.1999. Po právoplatnom určení neplatnosti výpovede je z vykonaného dokazovania preukázané a je opodstatnené konštatovať, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu trval aj po 31.3.1999. Správne však uzavrel súd prvého stupňa, že uzavretím pracovnej zmluvy dňa 30.6.1999 navrhovateľovi vznikol pracovný pomer u nového zamestnávateľa ŽSR Divízia železničných a koľajových vozidiel Bratislava a jeho nástupom u tohto zamestnávateľa dňom 1.7.1999 zanikol jeho pracovný pomer u odporcu. v ods.l,2 v účinnom znení v rozhodnej dobe umožnil zamestnávateľovi zamestnávať v pracovnom pomere i zamestnanca u ktorého predchádzajúci pracovný pomer ukončený nebol z dôvodu, že platnosť rozviazania pracovného pomeru bola predmetom súdneho sporu, nový pracovný pomer však umožnil dojednať iba na „ dobu určitú „ začínajúci najskôr dňom nasledujúcim po dni keď sa doterajší pracovný pomer mal skončiť a najdlhšie na dobu do právoplatnosti skončenia sporu. Z vykonaného dokazovania v predmetnej veci vyplynulo, že navrhovateľ pracovný pomer u nového zamestnávateľa neuzatvoril na dobu určitú vymedzenú do doby právoplatného skončenia pracovného pomeru, ale uzatvoril neobmedzene na dobu neurčitú, čím prejavil svoju vôľu i rozhodnutie nezotrvať už v pracovnom pomere u odporcu. Z týchto dôvodov navrhovateľ už za obdobie od 1.7.1999 nárok na náhradu mzdy od odporcu nemal.

Odvolacia argumentácia odporcu viažuca sa k jeho aktivitám v kresťanských odboroch vecný dopad pri právnom posúdení nemala. Obdobne tomu je tak aj v prípade jeho odvolacích dôvodov vytýkajúcich odporcovi zmenu jeho postojov v období po určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Odvolanie navrhovateľa smerujúce do výroku o náhrade trov konania má svoje opodstatnenie, okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia nedáva komplexné odpovede na vyhodnotenie otázky úspechu - neúspechu účastníkov v konaní, v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné, preto bude povinnosťou okresného súdu po zrušení rozsudku v tejto výrokovej časti podrobne a komplexne hodnotiť úspech - neúspech účastníkov konaní. V novom rozhodnutí okresný súd rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .