Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/48/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu O. W., trvale bytom P. XX/XX, XXX XX Z. S., fyzickej osoby, IČO: 345 252 54, DIČ: 102 068 7833, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Pavol Hovan, s.r.o. so sídlom Ing. Kožucha 1, 052 01 Spišská Nová Ves, v zastúpení JUDr. Pavlom Hovanom, s.r.o., advokátom proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 12. októbra 2012 č. 1020505/1/1209324/2012 na základe žaloby takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 12. októbra 2012 č. 1020505/1/1209324 /2012 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Prešov zo dňa 27. júna 2012 č. 9712401/5/1093774/2012/ Hric podľa a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť trovy konania žalobcovi vo výške 602,74 Eur, ktoré je povinný žalovaný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Pavla Hovana, advokáta v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcovi O. W. súdny poplatok vo výške 70 Eur na adresu trvalého bydliska P. XX/XX, XXX XX Z. S. do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného uvedeného v úvodnej časti rozsudku v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad zo dňa 27. júna 2012 č. 9712401/5/1093774/2012, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať trovy konania.

Žalobca v úvode žaloby uviedol, že považuje rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutie správcu dane za nezákonné. Podľa žalobcu bolo v konaní potrebné dodržať zásadu zákonnosti, objektívnej pravdy a neformálnosti konania obsiahnuté v § 3 ods. 1, 2 a 6 Daňového poriadku. Pokiaľ správca dane neakceptoval daňové výdavky spojení s prenájmom priestorov nájomníčky Ing. V. H. a náklady spojené so strážením objektu spoločnosti S. N. - ALFA SBS bezpečnostná služby, žalobca argumentoval tým, že predložil faktúru č. zo dňa 13. apríla 2011, ktorou podnájomníčke G. W. fakturoval 50%-tný podiel na jej zisku za roky 2007 až 2010 v celkovej sume 7 008,50 Eur, pričom podľa neho je prenechania prenajatých priestor do podnájmu nutné považovať za podnikateľskú činnosť, pretože náklady s predmetom podnikania je potrebné považovať za náklady, ktoré uhrádzal za účelom dosiahnutia zisku. Podľa žalobcu len formálne doloženie uskutočnenia výdavku na základe faktúr, výdavkových a príjmových dokladov bez preukázania, že daňový subjekt za služby uvedené na dokladoch aj reálne vynaložil prostriedky, je pre daňové účely nepostačujúce. V tomto

prípade žalobca ako daňový subjekt náklady reálne vynaložil za tým účelom, aby dosiahol podiel na zisku.

Správca dane pokiaľ neuznal daňové výdavky, ktoré súviseli so zariadením prevádzky R.. XX, Z. D. S. v rokoch 2006 až 2010, ktorá slúžila ako predajňa alkoholických a nealkoholických nápojov a aj ako skladové a kancelárske priestory, žalobca poukázal na to, že v týchto priestoroch sa už pred rokov 2007 nachádzala dlhodobo nevedená predajňa a teda v rozhodnom období už nedochádzalo k zmene účelu využitia existujúceho objektu, ani k prestavbe, ani ku komplexnej rekonštrukcii a modernizácii. Žalobca z toho dôvodu tvrdil, že išlo len o opravy a úpravy.

Podľa žalobcu argumentácia správcu dane bez skutkového a účelového rozlíšenia jednotlivých výdavkov je podľa neho nedostatočným zistením skutkového stavu veci.

Čo sa týka neuznania výdavkov za vodné a stočné a spotrebu elektrickej energie v objekte na D. O. A. v U., ktorý bol prenajatý od O. W. na základe nájomnej zmluvy zo dňa 1. októbra 2003 podľa tejto zmluvy uhrádzal náklady na zabezpečenie dodávok služieb a energií za protihodnotu v tom zmysle, že bude zabezpečovať opravy a uhrádzanie v stave spôsobilom na užívanie. Nájomné bolo dohodnuté nie fixnou sumou, ale spôsobom jeho platenia, ktorá sa odvíjala od nákladov na dodávky energií a služieb. Daňový subjekt otvoril prevádzku v uvedenom objekte 3. decembra 2010. Počas doby od 1. októbra 2003 do 3. decembra 2010 pre účely rekonštrukcie dojednal s vlastníkom objektu nájomné vo forme úhrady za vodné, stočné a energie, aby mohol na prenajatom objekte uskutočňovať práce priebežne podľa potreby za účelom vytvorenia prevádzky.

K žalobe sa písomným podaním vyjadril žalovaný zo dňa 08. marca 2013, v ktorom vyjadrení poukázal na dôvody napadnutého rozhodnutia a považuje žalobu za nedôvodnú, preto ju navrhol zamietnuť.

Z administratívneho spisu predloženého žalovaným bolo súdu preukázané, že Daňový úrad Prešov, pobočka Poprad ako prvostupňový správny orgán podľa v znení neskorších predpisov v nadväznosti na o správe daní ( Daňového poriadku ) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil daňovému subjektu O. W. s prideleným DIČ: 1020687833, IČO: 345 25254 s trvalým bydliskom P. XX/ XX, XXX XX Z. S. daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2010 v sume 0 Eur, zistenú po daňovej kontrole, ktorá sa neodlišuje od dane uvedenej v podanom daňovom priznaní a znižuje vykázanú daňovú stratu na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2010 zo sumy 258 765,65 Eur na sumu 208 333,17 Eur.

Výrok rozhodnutia odôvodnil správca dane tým, že u daňového subjektu bola vykonaná daňová kontrola, o výsledku ktorej vyhotovil protokol pod č. 9712401/5/628408/2012/Hric zo dňa 30. mája 2012, ktorý bol prerokovaný a doručený daňovému subjektu 18. júna 2012.

Daňový subjekt uzavrel dňa 01. januára 2001 Zmluvu o nájme nebytových priestorov podľa s prenajímateľom Ing. V. H., Z. D. S., predmetom nájmu boli nebytové priestory o plochy 712 m2 a výška mesačného nájomného podľa dodatku č. 6 bola stanovená od 01. januára 2009 vo výške 1 160 Eur bez DPH a ročné nájomné v sume 13. 920 Eur bez DPH. Dňa 01. októbra 2007 daňový subjekt uzavrel Zmluvu o podnájme podľa s podnájomcom G. W., Z. S.. Predmetom podnájmu boli nebytové priestory o ploche 712 m2 a výška podnájomného bola podľa dodatku č. 1 zo dňa 01. októbra 2007 dohodnutá vo výške 50%-tného podielu z dosiahnutého zisku na prevádzke. Na základe zmluvy uhrádzal daňový subjekt prenajímateľovi Ing. V. H. mesačne faktúry v roku 2010 vo výške, ktoré sú uvedené v rozhodnutí za nájomné, teplo, elektrická energia a vodné.

Správca dane z predložených dokladov zistil, že daňový subjekt nevystavoval podnájomcovi faktúry, ani neúčtoval vznik pohľadávky za podnájom, ani za výdavky spojené s užívaním a strážením prenajatých priestorov a to napriek tomu, že za tieto priestory on sám prenajímateľovi a firme Alfa - SBS na základe predložených faktúr uhrádzal. K tomuto predložil daňový subjekt vystavenú faktúru č. zo dňa 13. apríla 2011 pre odberateľa G. W., v ktorej fakturuje 50%-tný podiel na jej zisku za roky 2007, 2008,

2009, 2010 v celkovej sume 7 008,50 Eur bez DPH. Daňový subjekt podľa správcu dane v uvedených priestoroch nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť, dal ich do podnájmu podnikateľskému subjektu, v ktorom podnájomca podnikal a dosahoval príjmy. Správca dane preto tieto výdavky daňového subjektu nepovažuje za daňové výdavky a v zmysle § 2 písm. i) Zákona o dani z príjmov za daňový výdavok ich nepovažuje, preto podľa ustanovenia § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov nie sú daňovými výdavkami tieto výdavky.

Dňa 01. júla 1999 daňový subjekt ako nájomca uzatvoril zmluvu o nájme nebytových priestorov na ulici R. č. XX, v Z. D. S. s prenajímateľom O. W., Z. S.. V zmluve o nájme v bode II. ako Predmet nájmu je uvedené, že prenajímateľ uvedený ako spoluvlastník prenajatej nehnuteľnosti, ( pričom predmetom nájmu sú nebytové priestory v rozlohe 1 200 m2 ), prenecháva nájomcovi na účely vykonávania činnosti podľa jeho živnostenského oprávnenia. Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú a dňa 01. apríla 2009 bol podpísaný dodatok č. 1 kde je v bode č. III. doba nájmu a nájomné uvedené, že zmluvné strany sa vzájomne dohodli, že nájomca bude za užívanie nebytových priestorov uhrádzať 2 000 Eur mesačne na účet prenajímateľa alebo v hotovosti do pokladne prenajímateľa.

Správca dane z predložených dokladov zistil, že kontrolovaných rokoch 2007 až 2010 daňový subjekt mal v prenajatom objekte predajňu alkoholických a nealkoholických nápojov, skladové a kancelárske priestory a v prenajatých priestoroch vykonával práce stavebného charakteru a podľa podkladov, ktoré má správca dane k dispozícii na stavebné práce a materiál vynaložil a do daňových výdavkov priebežne zaúčtoval za jednotlivé roky príslušné sumy, teda za roky 2006 až 2010 v tomto prenajatom objekte vynaložil spolu 57 241,29 Eur, pričom za rok 2010 to činilo 16 560,72 Eur, ktoré boli zaúčtované do daňových výdavkov. Daňový subjekt v zápisnici zo dňa 21. júla 2011 uviedol na otázku správcu dane, že všetky výdavky na nakúpený stavebný materiál a vykonané stavebné práce boli vynaložené na údržbu a opravy. Správca dane vytkol daňovému subjektu, že pri vykonávaní stavebných prác mal viesť stavebný denník samostatne. za každú prevádzku s uvedením množstva a druhu a ceny prestavaného stavebného materiálu súpisom vykonaných prác vo finančnom vyjadrení s odkazom na zúčtovaný doklad v peňažnom denníku. Takúto evidenciu daňový subjekt k vykonávanej kontrole nepredložila správca dane pri vyčíslení výdavkov za stavebné práce a materiál vychádzal zo súpisov pokladničných a bankových dokladov predložených daňovým subjektom za tento prenajatý objekt. Správca dane mal k dispozícii v čase vykonávania kontroly znalecký posudok tohto objektu z 23. januára 1996, v ktorom je popis celého objektu s predloženou fotodokumentáciou a z toho je zrejmé, že v zadnej časti objektu kde daňový subjekt prevádzkuje predajňu alkoholických a nealkoholických nápojov boli pôvodne staré garáže. Počas vykonávania daňovej kontroly v roku 2003 správca dane bol na obhliadke týchto priestorov a konštatoval, že stav bol totožný s fotodokumentáciou znaleckého posudku. Počas výkonu daňovej kontroly v roku 2007 u prenajímateľa objektu O. W. bola v tejto časti objektu v prevádzke len malá predajňa v súčasnosti je v zadnej časti, kde boli pôvodne garáže veľká predajňa.

Správca dane na základe uvedeného konštatoval, že došlo k zmene účelu využitia, k prestavbe a komplexnej rekonštrukcii tejto časti objektu, nájomca vykonal technické zhodnotenie prenajatej nehnuteľnosti a preto uplatnené výdavky daňového subjektu v sume 17 489,53 Eur nepovažuje za daňové výdavky. Zároveň správca dane poukázal na to, že bolo porušené ustanovenie § 21 ods. 1 písm. g) Zákona o dani z príjmov daňovým subjektom. Citoval pritom ustanovenie § 29 ods. 1 Zákona o dani z príjmov a poukázal na stanovisko Ministerstva financií SR uverejneného vo Finančnom spravodajcovi 3/1998. V zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 Zákona o dani z príjmov, technické zhodnotenie prenajatého hmotného majetku uhradeného nájomcom môže odpisovať nájomca na základe písomnej zmluvy vlastníkom, ak vlastník nezvýšil vstupnú cenu hmotného majetku o tieto výdavky.

Dňa 01. októbra 2003 daňový subjekt ako nájomca uzatvoril zmluvu o nájme nebytových na D.. O. A. č. XX v U. s prenajímateľom - O. Q. 71/57. Z. S.. V zmluve o nájme v bode II. predmet nájmu je prenajímateľ uvedený ako spoluvlastník prenajatej nehnuteľnosti, sú nebytové priestory o rozlohe 200 m2, ktoré prenajímateľ prenecháva nájomcovi účely vykonávania činnosti podľa jeho živnostenského oprávnenia. Dňa 01. apríla 2009 bol podpísaný dodatok č . 1 k tejto zmluve kde sa dohodli, že nájomca bude za užívanie uhrádzať 500 Eur mesačne na účet prenajímateľa alebo v hotovosti do pokladne prenajímateľa. Za rok 2010 účtoval daňový subjekt mesačne fa v roku 2010, ktoré sú uvedené v rozhodnutí vo výške 246,54 Eur na vodné a stočné a vo výške 655, 48 Eur za elektrickú energiu.

V prenajatom objekte podľa správcu dane daňový subjekt od začiatku doby prenájmu nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť, pričom otvorenie prevádzky v tomto objekte správcovi dne oznámil od 03.

decembra 2010. V súvislosti s týmto podľa správcu dane došlo k porušeniu ustanovenia § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov.

Daňový subjekt pri podnikateľskej činnosti používal viacero mobilných telefónov, za ktoré uhrádzal poplatky a účtoval ich do svojich daňových výdavkov. Podľa zistení správcu dane, uvedené čísla mobilných telefónov používali pri svojej podnikateľskej činnosti osoby, ktoré nie sú zamestnancami daňového subjektu a preto sa správca dane nepovažuje tieto uplatnené výdavky daňového subjektu za daňové výdavky. Aj v tomto prípade bolo porušené ustanovenie § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov.

Ďalej daňový subjekt v súvislosti s podnikateľskou činnosťou zúčtoval za rok 2010 ako výdavky PHL pre používané nákladné a osobné motorové vozidlá, čím zvýšil o sumu 2 843, 42 Eur svoje daňové výdavky. Po vykonané prepočtu správcom dane predstavuje celková spotreba PHL 20% z vypočítanej sumy ( 21 116,38 Eur ) 4 223, 28 Eur, o ktorú sumu navýšil správca dane daňové výdavky na celkovú sumu 7 467,30 Eur, ktoré nepovažuje podľa § 21 ods. 1 písm. e) zákona za daňové výdavky.

O odvolaní žalobcu, ktoré obsahuje identické dôvody, ako sú uvedené v žalobe, žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - platobný výmer zo dňa 27. júna 2012 č. 9712401/5/1093774/2012/Hrib potvrdil.

V odôvodnení poukázal na závery vykonanej daňovej kontroly, ktoré sú obsiahnuté v protokole o zisteniach daňovej kontroly a ďalej poukázal na prvostupňové rozhodnutie, dôvody odvolania žalobcu, ako aj na celé vykonané dokazovanie v rámci daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2010, z ktorého výsledkov vychádzali daňové orgány pri predmetnej kontrole.

Žalovaný argumentoval vykonaným dokazovaním v rámci daňovej kontroly, pričom použil v odôvodnení citáciu ustanovení , Daňového poriadku č. , ako aj ustanovenie a a , , , , , ,

Odvolací orgán sa zároveň v odôvodnení rozhodnutia vyjadril k námietkam žalobcu uvedených v odvolaní, pričom zdôraznil, že tvrdenia daňového subjektu o tom, že svoje výdavky na úhradu nájomného za prenajaté priestory kompenzoval tým, že následne ich fakturoval svojej podnájomníčke G. W., nie sú pravdivé. Daňovník v roku 2010 v spojitosti s prenájmom nebytových priestorov uhradil celkovú sumu 23 324, 58 Eur (nájomné Ing. V. H. v sume 12 760 Eur + služby spojené s užívaním objektu vo výške 8 440,58 Eur + 2 151 Eur za stráženie objektu firme S. N. - ALFA-SBS bezpečnostná služba, Levoča), avšak podnájomníčke G. W. nefakturoval za výdavky spojené s užívaním a strážením týchto priestorov nič.

Podľa správcu dane k neuznaniu výdavkov vo výške 23 351,58 Eur za daňové výdavky zo strany správcu dane došlo totiž z iných dôvodov. Tým, že kontrolovaný daňovník v prenajatých priestoroch nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť za účelom dosiahnutia zdaniteľných príjmov (ďalší prenájom týchto priestorov podnájomníčke sa za takúto podnikateľskú činnosť nepovažuje), ani svoje výdavky za užívanie prenajatých priestorov (úhrada faktúr od prenajímateľky) neprefakturoval svojej podnájomníčke, došlo k tomu, že daňovník nedosiahol z prenájmu zdaniteľné príjmy. Tieto výdavky teda nesmerovali k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu zdaniteľných príjmov, preto boli uplatnené v rozpore s ustanovením v znení neskorších predpisov. Z toho dôvodu ani nemohli byť uznané za daňové výdavky.

Čo sa týka druhej námietky daňového subjektu, táto smeruje proti konštatovaniu správcu dane, že stavebné práce na údržbu a opravu nebytových priestorov na ul. R. XX, Z. D. S. boli v skutočnosti technickým zhodnotením tohto objektu. Odvolací orgán preto nesúhlasil s tvrdením odvolávajúceho sa, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci, že nesprávne posúdil jeho výdavky a opieral sa pritom len o znalecký posudok objektu zo dňa 23. januára 1996. Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že daňovníkovi už v roku 2005 bola rozhodnutím správcu dane č. 731/230/18447/05/

Bab zo dňa 29. novembra 2005 uložená povinnosť viesť osobitné záznamy potrebné pre správne určenie dane z príjmov fyzickej osoby, v rámci ktorej pri vykonávaní stavebných prác mal viesť stavebný denník samostatne za každú prevádzku s uvedením množstva, druhu a ceny prestavaného stavebného materiálu a s uvedením súpisu vykonaných prác vo finančnom vyjadrení s odkazom na zaúčtovaný doklad v peňažnom denníku, avšak počas daňovej kontroly daňovník takúto evidenciu nepredložil. Podľa žalovaného správne posudzoval správca dane charakter vykonaných stavebných prác komplexne za viac rokov, počas ktorých boli staré garáže prebudované na predajňu. Prihliadal pritom na skutočnosť, že uvedená práce neboli vykonané na odstránenie čiastočného fyzického opotrebenia alebo poškodenia objektu za účelom uvedenia do predchádzajúceho alebo prevádzkyschopného stavu (čo je spoločná charakteristika stavebných opráv), ani na spomalenie opotrebenia a odstránenie drobnejších závad objektu (údržbárske práce). V danom prípade boli stavebné práce zásahom do existujúceho objektu, ktoré mali za následok zmenu použitia tohto objektu (z garáží vznikla predajňa), zmenu jeho technických parametrov a rozšírenie vybavenosti o také súčasti, ktoré pôvodný objekt neobsahoval. Z toho je zrejmé, že išlo jednoznačne o rekonštrukciu (zmena účelu použitia) a modernizáciu (rozšírenie vybavenosti) objektu, čiže o technické zhodnotenie.

Vzhľadom na skutočnosť, že vyššie uvedené výdavky podľa ustanovenia v znení neskorších predpisov nemohli byť zo strany daňovníka uplatnené za daňové výdavky, správca dane oprávnene neuznal tieto výdavky daňovníka vo výške 16 560,72 Eur za daňové výdavky.

Čo sa týka ďalšej námietky daňovníka, neuznania výdavkov na úhrady za vodné a stočné, ako aj za spotrebu elektrickej energie v objekte na D.. O. A. XX v U., ktorý bol prenajatý od O. W., Z. S. argumentácia daňového subjektu, že mal v nájomnej zmluve riadne dojednané nájomné, a preto si mohol uplatňovať do svojich výdavkov aj výdavky na elektrickú energiu a vodu, je neakceptovateľná, pretože daňovník v tomto objekte v roku 2010 nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť. Jeho tvrdenie, že tento objekt pripravoval na podnikanie, je bezpredmetné, pretože okrem už uvedených výdavkov (nájomné, vodné, stočné, elektrina) žiadne iné výdavky v spojitosti s týmto objektom nevykázal. Bez vykázania akýchkoľvek výdavkov na prípravu uvedeného objektu (jeho časti) na podnikanie nemožno akceptovať ani režijné výdavky (voda, elektrina) v spojitosti s užívaním tohto objektu. Je evidentné, že tieto výdavky nesmerovali k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu zdaniteľných príjmov, preto boli uplatnené v rozpore s ustanovením v znení neskorších predpisov. Správca dane ich preto správne neuznal za daňové výdavky.

Ani ďalšia námietka daňového subjektu týkajúca sa telefonátov uskutočnených mobilnými telefónmi daňovníka osobami, ktoré nie sú jeho zamestnancami, nebola odvolacím orgánom akceptovaná. Neuznané výdavky sa týkali výlučne len tých telefónov, ktoré používali rodinní príslušníci daňovníka. Tieto výdavky mali byť výdavkami vyššie uvedených osôb, ktoré si mali uplatniť pri svojej podnikateľskej činnosti. Pokiaľ kontrolovanému daňovníkovi poskytovali nejaké služby, mali tieto výdavky prefakturovať daňovníkovi. Iba úhrada týchto faktúr mohla byť považovaná u daňovníka za daňové výdavky. Keďže ani v tomto prípade výdavky v sume 258,09 Eur nesmerovali k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu zdaniteľných príjmov, tieto nemohli byť uznané za daňové výdavky. Námietka daňovníka je preto aj v tomto prípade neopodstatnená.

K poslednému bodu 5) platobného výmeru nemal daňový subjekt žiadne námietky, preto sa zisteniami ohľadom PHL žalovaný nevyjadroval.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací orgán rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti a postupu rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane podľa druhej hlavy piatej časti .

Podľa , v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie a postup správneho orgánu"). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť ( , ).

Podľa , podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa , pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. ( ).

Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi vyplýva žalobcovi z ustanovenia povinnosť uviesť, okrem všeobecných náležitostí žalobe aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie napadnuté, v čom vidí nezákonnosť rozhodnutia aký konečný návrh robí.

V predmetnej žalobe sa žalobca domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie z dôvodov, že napadnuté rozhodnutia vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu, z nesprávneho právneho posúdenia veci a týmto konaním a rozhodnutiami správnymi orgánmi bol žalobca ukrátený na svojich právach.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Podľa o správe daní a poplatkov v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 citovaného zákona, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 29 ods. 2 citovaného zákona, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 citovaného zákona, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov

(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa o dani z príjmov v znení v roku 2006 sa na účely tohto zákona daňovým výdavkom sa rozumie daňový výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa , ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 21 ods. 1 citovaného zákona (prvá veta) daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval a výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

Podľa § 24 ods. 2 citovaného zákona, technické zhodnotenie prenajatého hmotného majetku uhradené nájomcom môže odpisovať nájomca na základe písomnej zmluvy s vlastníkom, ak vlastník nezvýšil vstupnú cenu hmotného majetku o tieto výdavky. Pri odpisovaní technického zhodnotenia postupuje nájomca spôsobom ustanoveným pre hmotný majetok. Nájomca zaradí technické zhodnotenie do odpisovej skupiny, v ktorej je zaradený prenajatý hmotný majetok. Rovnakým spôsobom sa odpisuje iný majetok uvedený v § 22 ods. 6 písm. e).

Podľa § 29 ods. 1 citovaného zákona, technickým zhodnotením hmotného majetku a nehmotného majetku sa na účely tohto zákona rozumejú výdavky na dokončené nadstavby, prístavby a stavebné úpravy, rekonštrukcie a modernizácie prevyšujúce pri jednotlivom hmotnom majetku a nehmotnom majetku 30 000 Sk v úhrne za zdaňovacie obdobie.

Podľa § 29 ods. 4 citovaného zákona, rekonštrukciou sa na účely tohto zákona rozumejú také zásahy do hmotného majetku, ktoré majú za následok zmenu jeho účelu použitia, kvalitatívnu zmenu jeho výkonnosti alebo technických parametrov. Za zmenu technických parametrov nemožno považovať zámenu použitého materiálu pri dodržaní jeho porovnateľných vlastností.

Podľa § 29 ods. 5 citovaného zákona, modernizáciou sa na účely tohto zákona rozumie rozšírenie vybavenosti alebo použiteľnosti hmotného majetku a nehmotného majetku o také súčasti, ktoré pôvodný majetok neobsahoval, pričom tvoria neoddeliteľnú súčasť majetku. Za neoddeliteľnú súčasť tohto majetku sa považujú samostatné veci, ktoré sú určené na spoločné použitie s hlavnou vecou a spolu s ňou tvoria jeden majetkový celok.

Senát krajského súdu preskúmal zákonnosť rozhodnutí a postupu správnych orgánov podľa v rozsahu a z dôvodov uvádzaných v žalobe a dospel jednohlasne k záveru, že dôvody uvádzané v žalobe sú dôvodné, preto rozhodnutia správnych orgánov zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Ako vyplýva z obsahu žaloby ako aj spisu predloženého žalovaným predmetom preskúmania v predmetnej veci je rozhodnutie žalovaného v spojení s vydaným dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Prešov, ktorým bola vykázaná daňová strata na dani z príjmov fyzickej osoby za

zdaňovacie obdobie 2010 oproti sume 258 765,65 Eur na sumu 208 333,17 Eur z dôvodu, že správca dane neuznal žalobcovi daňové výdavky tak ako ich daňový subjekt deklaroval v daňovom priznaní za príslušné obdobie. Základnou námietkou žalobcu uvádzanou v žalobe je tá skutočnosť, že správca dane neoprávnene a nie v súlade so zákonom o dani z príjmov neuznal výdavky žalobcu za daňové výdavky.

Žalobca v žalobe argumentoval základnými zásadami daňovými konania, pričom poukazoval na ustanovenie § 3 ods. 1,2 a 6 Daňového poriadku, pričom je potrebné zdôrazniť, že Daňový poriadok na ktorý žalobca poukázal nadobudol účinnosť dňa 01. januára 2012. V súlade s ustanovením § 165 ods. 4 a 5 citovaného Daňového poriadku je upravené, že daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov. Vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.

Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu predloženého žalovaným, daňová kontrola u žalobcu začala na základe oznámenia správcu dane dňa 20. júna 2011 za zdaňovacie obdobie 2009 a v zmysel oznámenia zo dňa 02. marca 2012 bola daňová kontrola rozšírená aj na zdaňovacie obdobie rokov 2007, 2008 a 2010. Nakoľko daňová kontrola bola začatá pred účinnosťou Daňového poriadku, t.j. pred dátum 01. januárom 2012, na konanie správca dane správne aplikoval ustanovenia účinného do 31. decembra 2011. Ako ďalej mal súd preukázané z administratívneho spisu predloženého žalovaným aj tú skutočnosť, že správca dane o výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č. 9712401/5/628408/2012/Hrib zo dňa 30. mája 2012, ktorý bol prerokovaný so žalobcom dňa 18. júna 2012 a na základe tohto bol následný vydané platobný výmer za obdobie, ktorým bol vyrubený žalobcovi podľa rozdiel dane z príjmov za obdobie 2010. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že správca dane neakceptoval jeho výdavky, ktoré žalobcovi vznikli v súvislosti s prenájmom priestorov nájomníčky Ing. V. H. a náklady so strážením objektu spoločnosti S. N. - Alfa SBS, pričom argumentoval tým, že predložil Fa č. zo dňa 13. apríla 2011, ktorou on fakturoval podnájomníčke G. W. 50%-tný podiel na jej zisku za roky 2007 až 2010 v celkovej sume 7 008,50 Eur, teda aj za obdobie 2008, čím podľa jeho názoru preukázal že podnikal príslušné obdobie za účelom dosiahnutia zisku a tým spôsobom, že od podnájomníčky, ktorá uvedené priestory užívala získal na základe dohody podiel na zisku, ktorý ona vytvorila. Táto námietka žalobcu je aj podľa názoru súdu neopodstatnená a preto aj podľa súdu správca dane správne postupoval keď podľa ustanovenia o dani z príjmov neuznal vynaložené výdavky, ktoré žalobca dal do daňového priznania ako daňové výdavky.

Ako vyplýva z rozsiahleho dokazovania vykonaného správcom dane a napokon aj z administratívneho spisu, žalobca uzavrel dňa 01. januára 2001 zmluvu o nájme nebytových priestorov podľa o nájme a podnájme nebytových priestorov s prenajímateľom Ing. V. H., Z. D. S.. Predmetom nájmu boli nebytové priestory o celkovej výmere 712 m2. Dňa 01. októbra 2007 uzavrel žalobca zmluvu o podnájme podľa na vyššie uvedené nebytové priestory s podnájomcom G. W., Z. S.. Podľa dodatku č. 1 zo dňa 01. októbra 2007 bola dohodnutá výška podnájomného vo výške 50% podielu z dosiahnutého zisku na prevádzke a žalobca uhradil prenajímateľke za obdobie február 2010 až november 2010 12 760 Eur a za energie 2 447,93 Eur + 4 818,37 Eur a 1 174,28 Eur, pričom podnájomníčke G. W. v období od 01. októbra 2007 uhrádzal a do daňových výdavkov účtoval platby za stráženie týchto priestorov firme Alfa - SBS vo výške 2 151 Eur. Tieto náklady však podnájomníčke nevyfakturoval.

Ako vyplýva ďalej z administratívneho spisu faktúrou č. fakturoval podnájomníčke G. W. 50% podiel na zisku za roky 2007, 2008, 2009 a 2010 spolu vo výške 7 008,50 Eur bez DPH, a túto vystavil žalobca dňa 13. apríla 2011 a následne ju predložil v rámci daňovej kontroly na daňovom pojednávaní dňa 10. mája 2012. Z predloženej faktúry nie je zrejmé, aký podiel na zisku pripadá za zdaňovacie obdobie 2010, pričom táto faktúra sa v účtovnej evidencii žalobcu za zdaňovacie obdobie 2010 nenachádzala.

V predmetnej časti námietok žalobcu sa súd v plnom rozsahu stotožnil s názorom žalovaného, že výdavky vo výške 12 760 Eur - 2 151 Eur nie je možné uznať za daňové výdavky podľa z dôvodu, že žalobca v prenajatých priestoroch nevykonáva podnikateľskú

činnosť za účelom dosiahnutia zdaniteľných príjmov a výdavky za užívanie nebytových priestorov podnájomníčke G. W. v plnej výške neprefakturoval. Ide o výdavky, ktoré neslúžili na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložených žalobcom a zaúčtovaných v jeho účtovníctve.

Čo sa týka druhej námietky žalobcu, v ktorej namietal, že mu správca dane neuznal výdavky za rok 2010 vo výške 16 560 Eur za daňové výdavky so zriadením prevádzky v zdaňovacom období 2010 na ulici R.. XX, Z. D. S., pričom uviedol už v odvolaní, že na túto skutočnosť poukázal, pričom v uvedených priestoroch je dlhodobo vedená predajňa, ktorá bola vytvorená z priestorov starých garáži, ktoré definoval ešte znalecký posudok z roku 1996 a táto bola vytvorená ešte pred rokov 2010. V rozhodnom období už podľa tvrdení žalobcu nedochádzalo k zmene účelu využitia existujúceho objektu, ani k prestavbe, komplexnej rekonštrukcii ani k modernizácii. Argumentácia správcu dane o technickom zhodnotení bez skutkového a účelového rozlíšenia jednotlivých výdavkov vychádza preto aj podľa názoru súdu z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a preto sa v tomto prípade stotožnil súd s námietkou žalobcu a považuje odôvodenie rozhodnutia za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V tejto súvislosti poukazuje súd na obsah ustanovenia a konkrétne ustanovenie , podľa ktorého daňovými výdavkami nie sú výdavky na technické zhodnotenie a výdavok, ktorý sa považuje za technické zhodnotenie.

Zároveň súd poukazuje na obsah citovaných ustanovení § 29 ods. 1, 4 a 5 zákona o dani z príjmov účinného a platného do 31. decembra 2010, v ktorých je presne uvedené čo zákon považuje za technické zhodnotenie, ako aj za rekonštrukciu a modernizáciu.

Pokiaľ správca dane a následne žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia argumentoval vo vzťahu k neuznaniu výdavkov vynaložených žalobcom v nebytových priestoroch prenajatých od prenajímateľa O. W. na ulici R. č. XX, Z. D. S., pričom zdôvodnil toto neuznanie výdavkov vo výške 16 560 Eur za vykonané stavebné práce nepredstavujú náklady na údržbu a opravy ale ide o technické zhodnotenie, súd sa v týchto tvrdeniach nestotožňuje so správcom dane a žalovaným, pretože pokiaľ správne orgány tvrdia, že uvedené výdavky zo strany žalobcu boli vynaložené na technické zhodnotenie nehnuteľnosti, bolo potrebné pri ich argumentácii použiť skutkové zistenia, ktoré by boli vhodne aplikované na príslušné ustanovenia zákona. Podľa názoru súdu medzi právnym posúdením a následným skutkový zistením musí byť určitý logický vzťah, ktorý z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane ale ani z rozhodnutia žalovaného jednoznačne nevyplýva. Z administratívneho spisu nie je identifikovaná ani bližšia špecifikácia účelového a skutkového rozlíšenia uvedených výdavkov, ktoré mal žalobca vynaložiť na technické zhodnotenie, resp. na údržbu a opravu nebytových priestorov a teda nie je zrejmé na základe akých skutočností a podľa akej úvahy dospel správca dane a následne žalovaný k záverom, že v danom prípade ide skutočne o technické zhodnotenie podliehajúce odpisom hmotného majetku. Uvádzané skutočnosti správcom dane, že v rokoch 2006 až 2010 žalobca stavebnými prácami prebudoval staré garáže na novú predajňu, resp. táto predajňa bola najskôr malá, potom väčšia a tým došlo k zmene účelu objektu, prestavbe rekonštrukcii a modernizácii a tým aj k technickému zhodnoteniu vo vzťahu ku konkrétnemu zdaňovaciemu obdobiu roku 2010 je nedostatočné a nepreskúmateľné.

Pokiaľ žalovaný aplikoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ustanovenie , ktoré upravuje, že podľa zákona sa chápe ako technické zhodnotenie aj rekonštrukcia, avšak tieto citované ustanovenia žiadnym spôsobom neodôvodnil a bližšie nešpecifikoval žiadnymi skutočnosťami. Pri zdôvodnení rozhodnutia nepostačuje podľa názoru súdu, ak správny orgán iba cituje príslušné ustanovenia danej právnej normy, ale je potrebné, aby aj obsah tejto príslušnej normy vyložil a následne aplikoval na zistený skutkový stav.

Zároveň podľa súdu ako vyplýva z ustanovenia , rozhodnutie o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch musí obsahovať odôvodnenie. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa navrhovateľovi vyhovuje v plnom rozsahu. V zmysle ods. 3 citovaného ustanovenia druhá veta, pritom sa v odôvodnení uvedie, ktoré skutočnosti bolo podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov na základe ktorých sa rozhodovalo.

Ako ďalej vyplýva z ustanovenia , v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Pritom podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Ako vyplýva z konkrétnych vyššie citovaných ustanovení, žalovaný sa v danej veci neriadil dôsledne citovanými ustanoveniami a rozhodnutie ktorým potvrdil daňový výmer správcu dane v dostatočnom rozsahu neodôvodnil.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd podľa rozhodnutia daňových orgánov zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného opätovne vec posúdiť a vydať rozhodnutie, ktoré bude náležite odôvodnené v súlade s príslušným ustanovením

O trovách konania súd rozhodol podľa v súvislosti s tým, že žalobca mal v konaní úspech priznal žalobcovi trovy konania, ktoré vyčíslil právny zástupca žalobcu písomným podaním zo dňa 20. septembra 2013 v zmysle , vyhlášky č. , ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia, ako aj zaplateného súdneho poplatku za podanú žalobu.

Právny zástupca žalobcu si uplatnil trovy právneho zastúpenia v tomto rozsahu:

- prevzatie a príprava zo dňa 18.12.2012 vo výške 127,16 Eur,

- podanie žaloby zo dňa 19.12.2012 vo výške 127,16 Eur,

- účasť na pojednávaní pred krajským súdom dňa 19.09.2013 vo výške 130,16 Eur

- náhrada za stratu času 4x 1 hod. á 13,01 Eur vo výške 52,04 Eur,

- náhrada cestovných nákladov ( cena benzínu 1,53 Eur/l, 130 km pri ceste Z. D. S. - A. a späť, spotreba 9,5 l/100km, cestovné náhrady za použité motorové vozidlo 0,183 Eur/km ) vo výške 42,69 Eur

- režijný paušál 2 x 7,63 Eur vo výške 15,26 Eur

- režijný paušál 1 x 7,81 Eur,

- DPH 20% na základe osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty pod ID č. SK2023233685 z 01. júna 2012, spolu trovy konania s DPH vo výške 602,74 Eur.

Zaplatený súdny poplatok vo výške 70 Eur za podanú žalobu žiadal žalobca nahradiť jemu osobne na adresu trvalého bydliska P. XX/XX, XXX XX Z. S..

O trovách konania rozhodol súd tak, že priznal žalobcovi trovy konania vo výške 602,74 Eur, ktoré je povinný žalovaný uhradiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku na č.ú. XXX XXX XXXX/ XXXX., VS XXXXX, vedený v H., a.s., pobočka Z. D. S., právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Pavlovi Hovanovi, advokátovi.

Senát krajského súdu rozhodol vo veci jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.