Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4CoE-59-2013.pdf
PDF · 108.52 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoE/59/2013
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o. , so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému P. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. č. XX, XXX XX W., vedenej pod sp. zn. EX 30369/12, súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.031,33 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 19Er/925/2003-26 zo dňa 25.06.2013, jednohlasne takto
rozhodol:
Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd odvolaním napadnutým uznesením podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok") vyhlásil exekúciu za neprípustnú.V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o úvere. Súčasťou zmluvy bolo aj splnomocnenie, ktorým povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j., aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a j ej príslušenstva. V súvislosti s týmto splnomocnením okresný súd konštatoval, že dvojstranný právny úkon - zmluvné zastúpenie vzniklo súčasne s uzavretím zmluvy o úvere, v čase, keď žiadny dlh neexistoval. Okrem toho poukázal na rozpor záujmov povinného a zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože zo zmluvy o úvere, ktorú povinný uzatvoril, je zrejmé, že v tejto zmluve bola použitá už predtlač, ktorá sa používala pri uzatváraní zmlúv a už teda obsahovala meno splnomocnenca Mgr. Tomáša Kušníra. Ak oprávnený postupoval tak, ako je vyššie uvedené a už dopredu bola určitá osoba oprávnená t.j. predurčená, že bude konať za povinného, spochybňuje základný predpoklad pri udelení plnej moci a to, že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť záujem povinného ako aj slobodnú voľbu pri voľbe svojho splnomocnenca. V súvislosti s notárskou zápisnicou (ktorá je v tomto exekučnom konaní exekučným titulom), ktorú na základe uvedeného splnomocnenia za povinného spísal a podpísal splnomocnený advokát Mgr. Tomáš Kušnír, uviedol, že dohoda o plnomocenstve, ktorá bola uzatvorená medzi povinným a Mgr. Tomášom Kušnírom podľa § 31 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatná, z tohto dôvodu tu chýba jeden z predpokladov na to, aby táto notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom. Následne konštatoval, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom pre exekúciu, nakoľko nezodpovedá požiadavkám, ktoré sa na notársku zápisnicu, ako na titul pre exekúciu kladú, ďalej z dôvodu, že plnomocenstvo udelené povinným je v rozpore s § 31 a násl. Občianskeho zákonníka, tak i uznanie záväzku, ktoré vzniklo podľa § 323 Obchodného zákonníka, spolu s udelením súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú neplatné, a teda napriek tomu, že exekúcia
sa začala, daný exekučný titul, t.j. notársku zápisnicu nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, a preto v súlade s ust. § 57 ods. I písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. V prvom rade namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku. Všeobecný súd, konajúci z pozície exekučného súdu, je v oblasti prieskumu notárskej listiny limitovaný ustanovením § 36 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len Notársky poriadok), pretože bol predovšetkým notár povinný pri výkone verejnej moci ex offo posúdiť súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi ( § 36 ods 1 Notárskeho poriadku). Pokiaľ teda notár neodmietol vykonať úkon, zanikla podľa názoru oprávneného právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade notárskeho úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Oprávnený poukázal v tejto súvislosti aj na ustanovenie § 43 ods. 1/ Notárskeho poriadku. Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť a všeobecný súd nedisponuje právomocou umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z notárskej zápisnice. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je priamo v rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Notársky poriadok zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné úkony notára právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je úkon notára platný. Všeobecný súd nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s notárskou zápisnicou nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej v dôvodoch odvolania poukázal na čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, ktorý ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie. Nie je prípustné, aby exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a oprávneným na druhej strane. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní". Oprávnený ďalej namieta, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to v súvislosti s úplnou revíziou notárskej činnosti), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a nemal možnosť sa k nim vyjadriť, prípadne sám navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Exekučným súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a porušil tak zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré súd plnomocenstvo vyhlásil za neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1/ Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. Povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti či záväzky, udelením plnomocenstva povinný len preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice. Povinný navyše mohol toto plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Udelené plnomocenstvo preto nie je možné považovať
za neprijateľnú podmienku, navyše oprávnený argumentuje, že udelené plnomocenstvo je dostatočne určité a zrozumiteľné. Nesúhlasí ani so záverom súdu, že povinný splnomocnil zástupcu v čase, kedy dlh neexistoval. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť dlh/záväzok uznať v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy. Taktiež nemá podklad záver súdu, že sa povinný vzdal týmto úkonom svojho práva. Žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice. Oprávnený sa nestotožňuje ani s dôvodmi súdu, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal zápisnicu, ktorá je v jeho neprospech. Zástupca povinného bol na základe plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice a skôr by bolo porušením jeho povinnosti, ak by túto úlohu nesplnil a zápisnicu by v mene povinného nespísal. Nesúhlasí ani s názorom súdu, že záujmy povinného boli v rozpore so záujmami zastúpeného. Povinný udelil plnomocenstvo nie bežnej civilnej osobe, ale advokátovi, ktorý je pri výkone právnych služieb nezávislý. Taktiež oprávnený nesúhlasí so záverom, že notárska zápisnica, ako exekučný titul, musí byť spísaná nielen s povinným, ale aj s oprávneným. Takýto záver nemá zákonné opodstatnenie a je v rozpore aj so súdnou úpravou, pričom oprávnený poukázal na uznesenie NS SR sp.zn. 3Co 7/2007. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie, nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Oprávnený navyše namieta, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo súd odkazuje na Smernicu Rady 93/13/EHS, a ako ju aplikoval v konkrétnom prípade. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo aby alternatívne s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušil a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
Krajský súd, ako súd odvolací v dôsledku podaného odvolania preskúmal vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a postupom podľa § 214 ods. 2, § 219 ods. 1, 2/ O. s. p. bez nariadenia pojednávania uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Lučenec. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že podanému odvolaniu nemieni vyhovieť.
Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhmi na prerušenie konania v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b), c) O.s.p.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (Čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002).
Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil práve aj otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).
Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že v danej exekučnej veci ani súd prvého stupňa, ani odvolací
súd neaplikuje ani nevykladá právo Európskej únie, nie je preto daný legitímny dôvod na to, aby sa odvolací súd obrátil na Európsky súdny dvor s otázkami týkajúcimi sa práva Európskej únie, pretože ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EÚ mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5/ Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa.
Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol.
Exekučným titulom v danej veci je Notárska zápisnica sp. zn. N 806/2003, Nz 19368/2003 zo dňa 17.03.2003, spísaná JUDr. Ľubomírom Vlhom, notárom so sídlom v Bratislave. Na základe tejto notárskej zápisnice uznal Mgr. Martin Paiček, konajúci na základe substitučnej plnej moci zastupujúceho Mgr. Tomáša Kušníra, splnomocneného konať v mene povinnej osoby, dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 1.130,19 Eur z toho úver a poplatok predstavujú sumu 1.031,33 Eur spolu s úrokom s omeškania vo výške 0,25% denne od 22.12.2002 do zaplatenia. V tomto smere exekučný súd správne konštatoval, že splnomocnenie, ktoré udelila povinná v zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinná splnomocnila tretiu osobu, aby v jej mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinná vzdala svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnej bolo už v čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného" dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) reálne v budúcnosti nastanú. Zástupca povinného navyše v notárskej zápisnici určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia na takýto prejav vôle povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať dlžník vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné.
Odvolací súd poukazuje nad rámec odôvodnenia uznesenia exekučného súdu aj na rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného" zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ani argument o nezávislom postavení advokáta za daných konkrétnych okolností neobstojí. Už len samotná skutočnosť, že súdom je z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že konkrétny oprávnený
- Pohotovosť -vo všetkých zmluvách o úvere priamo v predtlači mal už vopred zakomponované
udelené plnomocenstvo dlžníka len tomuto jedinému konkrétnemu advokátovi, naznačuje určitú väzbu oprávneného a konkrétneho advokáta, čo spochybňuje predpoklad jeho nestrannosti a objektívnosti pri hájení záujmov dlžníka pri výkone právnych úkonov vyplývajúcich z udeleného plnomocenstva. Taktiež zmluvná voľnosť povinného pri „zvolení" si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri jedinej možnej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť.
Exekučný titul - notársku zápisnicu, ktorá bola spísaná v mene povinného bez platne dojednaného splnomocnenia, je preto nutné považovať za nulitný právny akt, ktorý nemohol nadobudnúť účinky vykonateľného rozhodnutia vo vzťahu k povinnému. Pokiaľ sa tak exekúcia v danej veci začala na podklade nespôsobilého exekučného titulu, teda rozhodnutia, ktoré sa dosiaľ nestalo vykonateľným, je to dôvodom na zastavenie nezákonne vedenej exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, ako správne konštatoval exekučný súd v napadnutom uznesení.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu-notárskej zápisnice so zákonom, krajský súd konštatuje, že táto nie je dôvodná. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1, 2) je totiž zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku. Exekučný súd má teda zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul titul (a to akýkoľvek, ktorý pripúšťa ustanovenie § 41 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku) počas celého exekučného konania (na návrh účastníka alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorom je vyznačená oprávnená a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas splnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Pri notárskych zápisniciach sa vykonateľnosť skúma rovnako ako pri iných vykonateľných rozhodnutiach, ktoré sú spôsobilými exekučnými titulmi. Formálna stránka spočíva v dodržaní náležitosti notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je predpísaná priamo Exekučným poriadkom v ustanovení § 41 ods. 2 písm. c). Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice a pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa príslušných predpisov procesného práva, sa uplatňujú obdobné kritéria a preto záver o ich splnení alebo nesplnení (formálnych a materiálnych náležitostí) sa v prípade exekučnej notárskej zápisnice nemôže podstatne odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal do úvahy, ak by išlo o vykonateľné rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Odvolací súd v súvislosti s argumentom oprávneného o nedostatku právomoci exekučného súdu preskúmavať notársku zápisnicu poznamenáva, že závery o povinnosti (nielen oprávnenosti) exekučného súdu venovať náležitú pozornosť formálnym a materiálnym náležitostiam notárskej zápisnice, pokiaľ má byť uznaná za spôsobilý exekučný titul, vyplývajú z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 4Cdo 267/2007 zo dňa 18.12.2007), ako aj z nálezov a uznesení Ústavného súdu SR (napr. nález I. ÚS 5/2000 zo dňa 13.07.2000). V predmetnom náleze naviac Ústavný súd vyslovil osobitný akcent na dôsledné skúmanie notárskej zápisnice v exekučnom konaní, keď vyslovil, že je nutné uznať, že posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním vykonateľnosti rozhodnutia súdu prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici, ako exekučnému titulu, nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska hmotného práva tak, ako je to v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu.
Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s dôrazom na údajné porušenie ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprípustnosti vedenia exekúcie dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre taký právny záver, aký súd vyvodil, sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy o úvere a notárskej zápisnice, ako exekučného titulu a nie je tak možné
konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá zákonné ani skutkové opodstatnenie námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti konania, nakoľko voči uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vymieneného ustanovením 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 veta posledná, § 58 ods. 4 Exekučného poriadku) a preskúmame vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu prvého stupňa, je predmetom odvolacieho - druhostupňového konania.
Pokiaľ ide o ďalšie argumenty oprávneného obsiahnuté v odvolaní (polemizujúce o správnosti právneho posúdenia plnomocenstva ako neprijateľnej zmluvnej podmienky z hľadísk a kritérií spotrebiteľského vzťahu podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj o použití Smernice Rady 93/13/EHS), odvolací súd sa nimi osobitne zaoberal, nakoľko sú z hľadiska preskúmania správnosti napadnutého uznesenia bezpredmetné. V odôvodnení uznesenia totiž exekučný súd uvedenú smernicu neaplikoval, ani neposudzoval udelené plnomocenstvo z hľadísk spotrebiteľského práva podľa ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže neprípustnosť vedenia exekúcie vyvodil na odlišnom právnom posúdení. Odvolacie dôvody v tejto časti tak smerujú zjavne voči inému súdnemu rozhodnutiu.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.