Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5S-1-2013.pdf
PDF · 160.61 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/1/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu W. X., T. XX/XX, M. O., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hovan, Hospůdka s.r.o., so sídlom Ing. Kožucha 1, Spišská Nová Ves, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 1020505/1/1207562/2012 zo dňa 12. októbra 2012 na základe žaloby takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 1020505/1/1207562/2012 zo dňa 12. októbra 2012 v spojení s platobným výmerom Daňového úradu Prešov č. 9712401/5/1092578/2012/Hric zo dňa 27. júna 2012 podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Z a v ä z u j e žalovaného zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 672,74 € v lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet Advokátskej kancelárie Hovan, Hospůdka s.r.o., č.ú.: XXXXXXXXXX/ XXXX, vedený v G. a.s.
odôvodnenie:
Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 12.10.2012 žalovaný na základe zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) a zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) podľa § 48 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov v nadväznosti na § 165 ods. 5 Daňového poriadku rozhodol tak, že platobný výmer Daňového úradu Prešov (ďalej len „správca dane“) č. 9712401/5/1092578/2012/Hric zo dňa 27.06.2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. a/ bod 1 zákona o správe daní a poplatkov a v nadväznosti na § 165 ods. 5 Daňového poriadku bola žalobcovi vyrubená daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 0,00 € a znížená vykázaná daňová strata na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 zo sumy 123 787,95 € na sumu 18 080,40 € potvrdil.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca podal dňa 23.07.2012 odvolanie proti platobnému výmeru správcu dane zo dňa 27.06.2012, v ktorom poukázal na legitímny a zákonný postup pri uzavretí nájomnej zmluvy s prenajímateľom nebytových priestorov Ing. F. G. a pri následnom poskytnutí týchto priestorov pre podnájomníčku N. X. na základe zmluvy o podnájme, so súhlasom prenajímateľa. Výška podnájomného bola dohodnutá vo výške 50 % podielu z dosiahnutého zisku na prevádzke. Priestory, ktoré dal do podnájmu, následne fakturoval N. X.. Išlo o výdavky za platby za stráženie týchto priestorov. Nesúhlasil preto s konštatovaním správcu dane, že nevystavoval podnájomcovi faktúry, ani
neúčtoval pohľadávky za podnájom. Rovnako nesúhlasil s konštatovaním správcu dane, že v uvedených priestoroch nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť. Poukázal na to, že mal nepochybne dojednané platné zmluvy s Ing. F. G., aj N. X. podľa Občianskeho zákonníka a zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Zmluvy boli uzavreté písomne, obsahujú výšku i splatnosť nájomného, ako aj spôsob úhrady. V oboch prípadoch ide o platné dojednania a naviac mal oprávnenie podnikať v oblasti sprostredkovania prenájmu a podnájmu nehnuteľností. Už len táto skutočnosť svedčí o tom, že ak má s týmto predmetom podnikania výdavky je zrejmé, že reálne vynaložené výdavky za konkrétne služby sú oprávnene vynaložené výdavky a správca dane ich mal zahrnúť do daňových výdavkov žalobcu.
Uviedol, že žalobca ďalej namietal aj proti konštatovaniu správcu dane, že stavebné práce na údržbu a opravu nebytových priestorov na ul. E. XX, M. I. O. sú v skutočnosti technickým zhodnotením tohto objektu. Vytkol správcovi dane, že odôvodnenie založil na znaleckom posudku objektu zo dňa 23.01.1996, z ktorého je zrejmé, že v zadnej časti objektu, kde prevádzkuje predajňu, boli pôvodne staré garáže. Z tvrdenia správcu dane, že v roku 2007 počas daňovej kontroly u prevádzkovateľa W. X. bola v tejto časti objektu iba malá predajňa a v súčasnosti je tam už veľká, je zrejmé, že predajňa v zadnej časti budovy bola v prevádzke už v roku 2007. Či išlo o predajňu veľkú alebo malú, považuje za účelové a nepreskúmateľné, pretože po celé obdobie išlo o predajňu, ktorá bola vytvorená v priestoroch starých garáží, ktoré sa nerozširovali, ani nezmenšovali. Vždy išlo o predajňu prebudovanú z garáží ešte pred rokom 2007, ktorý nie je preto rozhodným obdobím. V kontrolovanom období nedošlo k zmene účelu využitia, ani k prestavbe a kompletnej rekonštrukcii. Výdavky smerovali na prevádzkovanie predajne, pričom nedošlo k vybudovaniu nadstavby, k zmene kvalitatívnej, k zmene výkonnosti alebo technických parametrov. Argumentácia správcu dane vyvoláva domnienku, že nemusel počas štyroch rokov investovať do opráv prenajatých priestorov žiadnu sumu, pretože neuznal žiadne výdavky spojené s opravami a úpravou nebytových priestorov. Argumentácia o technickom zhodnotení bez skutkového a účelového rozlíšenia jednotlivých výdavkov je podľa žalobcu nedostatočným zistením skutkového stavu veci.
Konštatoval, že ďalšia námietka žalobcu smerovala proti neuznaniu výdavkov za vodné a stočné, ako aj za spotrebu elektrickej energie v objekte na I. W. B. XX v Y., ktorý mal žalobca prenajatý od prenajímateľky W. X. na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 01.10.2003 a dodatku zo dňa 01.04.2009. Žalobca nesúhlasil s konštatovaním správcu dane, že od začiatku doby prenájmu nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť a otvorenie prevádzky v uvedenom objekte správcovi dane oznámil 03.12.2010. Uviedol, že tento objekt je v historickom centre mesta Y., a aby mohol otvoriť prevádzku v objekte, musel podľa zmluvy nebytový priestor opraviť tak, aby bol spôsobilý na dohodnuté užívanie. Preto musel platiť tak za vodu, ako aj stočné a elektrickú energiu. Z uvedeného je zrejmé, že ak uzatvoril nájomnú zmluvu už 01.10.2003, tak potom hneď ako začal spotrebovávať dodávané energie, za ne musel aj zaplatiť. Výdavky časovo a vecne súvisia s možným dosahovaním zisku, preto majú byť podľa jeho názoru zahrnuté do daňových výdavkov. Namietal aj neuznanie výdavkov vynaložených na objekt na ulici B. XXXX/X, B., ktorý slúžil na podnikanie ako pekáreň a predajňa pekárenských výrobkov. Tvrdil, že svojimi zásahmi zabudoval kvalitatívne nové prvky (plastové okná a dvere), ktorými nahradil okná a dvere v kovovej konštrukcii. Sadrokartónová priečka je len účelovým predmetom, ktorý má zlepšiť plynulosť a bezpečnosť používania objektu. Vykurovanie bolo aj v pôvodnej pekárni, a teda aj v tomto prípade išlo o zabudovanie kvalitatívne nových prvkov, ktoré neovplyvňujú výkonnosť a spôsob využitia majetku. Vždy ide o prevádzku predajne a žalobca pristúpil iba k opravám objektu, nie k ich zhodnoteniu. V ďalšej časti odvolania namietal, že ak aj mobilné telefóny spoločnosti Telekom boli v niektorých prípadoch použité osobami, ktoré nie sú jeho zamestnancami, bolo to len z toho dôvodu, aby s nimi dokázal komunikovať v režime čo najlacnejších telefonátov a nezvyšoval tak svoje výdavky pre výkon podnikateľskej činnosti. Všetky tieto osoby sú jeho obchodnými partnermi a spolupracovníkmi, ktoré okrem iného poskytovali aj súčinnosť pri daňovej kontrole, čo správca dane pri kontrole aj reálne využíval. Posledná námietka sa týkala nákupu spotrebného materiálu, keď namiesto sumy 44,29 € zaúčtoval do výdavkov sumu 1 051,78 €. Vzniknutý rozdiel vo výške 1 007,49 €, ktorý správcom dane nebol uznaný za daňový výdavok, považuje za zmätočný údaj.
Žalovaný uviedol, že preskúmal odvolaním napadnutý platobný výmer a spisový materiál, na základe ktorého zistil tento skutkový stav: Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009, o výsledku ktorej vyhotovil protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. 9712401/5/628408/2012/Hric zo dňa 30.05.2012. Výsledkom daňovej kontroly bolo zistenie správcu
dane, že žalobcom vykázaná daňová strata za rok 2009 v sume -123 787,95 € bola o sumu 105 707,55 € vyššia než daňová strata, ktorú vyčíslil správca dane po ukončení daňovej kontroly (-18 080,40 €). V rámci daňovej kontroly správca dane zistil, že žalobca v kontrolovanom období uhrádzal faktúry od prenajímateľa Ing. F. G., M. I. O. za nájom nebytových priestorov OC Texon v celkovej sume 26 211,92 €, ktoré však v skutočnosti užívala jeho podnájomníčka N. X.. Taktiež uhrádzal faktúry aj fyzickej osobe - podnikateľovi O. Z. - ALFA-SBS bezpečnostná služba, Levoča za stráženie toho istého objektu v celkovej sume 2 151,00 €. Správca dane neuznal vyššie uvedené výdavky žalobcu v celkovej sume 28 362,92 € za daňové výdavky, pretože ten v uvedených priestoroch nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť (výdavky uplatnené v rozpore s ust. § 2 písm. i/ a § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov).
Ďalej správca dane zistil, že žalobca vykonával v nebytových priestoroch prenajatých od prenajímateľa W. X., M. O. na ulici E. XX, M. I. O. údržbárske stavebné práce v celkovej hodnote 15 485,47 €. Ani tieto výdavky vynaložené na stavebné práce neuznal za daňové výdavky, pretože po prehodnotení charakteru týchto prác dospel k záveru, že nešlo o opravárenské a údržbárske práce, ale o technické zhodnotenie (výdavky uplatnené v rozpore s ust. § 21 ods. 1 písm. g/ a § 24 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov). Ďalšia časť výdavkov žalobcu v celkovej sume 6 386,51 €, ktorá nebola správcom dane uznaná za daňový výdavok, sa týkala úhrady za vodné a stočné, ako aj za spotrebu elektrickej energie v objekte na I.. W. B. XX v Y.. Objekt mal žalobca prenajatý od prenajímateľky W. X. na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 01.10.2003. Správca dane neuznal za daňové výdavky ani výdavky žalobcu v celkovej sume 43 861,10 € vynaložené na prenajaté nebytové priestory od V. I. (objekt Limba) na ulici B. XXXX/X v B.. Neakceptoval tvrdenie žalobcu, že uvedené výdavky boli vynaložené na opravu a údržbu objektu a vykonané práce (spotrebovaný materiál) vyhodnotil ako technické zhodnotenie objektu. Taktiež nebola zo strany správcu dane uznaná za daňové výdavky úhrada poplatkov za používanie mobilných telefónov (v počte 4) v celkovej výške 2 082,82 €. Správca dane zistil, že mobilné telefóny používali osoby, ktoré nie sú zamestnancami žalobcu, preto tieto výdavky nesúvisia so zdaniteľným príjmom (výdavky uplatnené v rozpore s ust. § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov). Pri daňovej kontrole zistil správca dane aj tú skutočnosť, že žalobca zaúčtoval nákup spotrebného materiálu v sume 1 051,78 € (VPD č. 29HV456), avšak kontrolou priložených dokladov z elektronickej registračnej pokladne zistil, že do daňových výdavkov malo byť zaúčtované iba 44,29 €. Rozdiel v sume 1 007,49 € preto neuznal za daňový výdavok. Správca dane neuznal za daňové výdavky ani ďalšie výdavky žalobcu vo výške 8 521,24 € (spotreba pohonných látok a nákup pracovného oblečenia), proti čomu žalobca nevzniesol žiadne námietky.
Na základe vyššie uvedených skutočností konštatoval, že správca dane za zdaňovacie obdobie 2009 znížil daňovú stratu žalobcu zo sumy -123 787,95 € na sumu -18 080,40 € a daň z príjmov fyzickej osoby vo výške 0,00 € vyrubil napadnutým platobným výmerom.
Na námietky žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane reagoval citovaním ust. § 165 ods. 4 a 5 Daňového poriadku, § 2 ods. 1 a 2 zákona o správe daní a poplatkov, § 2 písm. i/, § 21 ods. 1, § 21 ods. 1 písm. g/, § 24 ods. 2, § 29 ods. 1, 4 a 5 zákona o dani z príjmov.
S poukázaním na vyššie citované ustanovenia zákona dôvodil, že po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že správca dane v tomto daňovom konaní postupoval v súlade so zákonom. Uviedol, že prvú námietku žalobcu nemohol akceptovať z dôvodu, že tvrdenia žalobcu o tom, že svoje výdavky na úhradu nájomného za prenajaté priestory kompenzoval tým, že následne ich fakturoval podnájomníčke N. X., nie sú pravdivé. Žalobca v roku 2009 v spojitosti s prenájmom nebytových priestorov uhradil celkovú sumu 28 362,92 € (nájomné Ing. F. G. v sume 15 080,00 € + služby spojené s užívaním objektu vo výške 11 131,92 € + 2 151,00 € za stráženie objektu fyzickej osobe - podnikateľovi O. Z. - ALFA-SBS bezpečnostná služba, Levoča), avšak podnájomníčke N. X. nefakturoval za výdavky spojené s užívaním a strážením týchto priestorov nič. Tvrdenie žalobcu, že fakturoval N. X. za podnájom a za stráženie objektu je teda nepravdivé, pretože žiadne takéto faktúry nevystavil a žiadne pohľadávky voči nej v roku 2009 neviedol. Správca dane pri kontrole v peňažnom denníku nezistil, že by žalobca takéto platby účtoval a v jeho účtovnej evidencii sa takéto doklady ani nenachádzali. Jediná faktúra, ktorú žalobca v rámci kontroly v spojitosti s prenájmom objektu predložil, bola faktúra č. 11VF070 zo dňa 13.04.2011, ktorou fakturoval N. X. 50 % podiel na jej zisku za roky 2007 až 2010 v celkovej sume 7 008,50 €. Z uvedených dôvodov správca dane neuznal tieto výdavky za daňové výdavky, pretože nesmerovali k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu zdaniteľných príjmov. Nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že správca
dane svojím neodôvodneným výrokom negoval platne uzavreté zmluvy o nájme, resp. o podnájme, pretože správca dane pri daňovej kontrole nespochybnil platnosť ním uzavretých zmlúv a nespochybnil ani tú skutočnosť, či mohol žalobca takéto zmluvy uzatvárať. K neuznaniu výdavkov vo výške 28 362,92 € za daňové výdavky zo strany správcu dane došlo z iných dôvodov. Tým, že žalobca v prenajatých priestoroch nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť za účelom dosiahnutia zdaniteľných príjmov, ani svoje výdavky za užívanie prenajatých priestorov neprefakturoval svojej podnájomníčke, došlo k tomu, že nedosiahol z prenájmu zdaniteľné príjmy. Tieto výdavky teda nesmerovali k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu zdaniteľných príjmov, a preto boli uplatnené v rozpore s ust. § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. Z toho dôvodu ani nemohli byť uznané za daňové výdavky.
K druhej námietke žalobcu, ktorá smerovala proti konštatovaniu správcu dane, že stavebné práce na údržbu a opravu nebytových priestorov na ul. E. XX, M. I. O. boli v skutočnosti technickým zhodnotením objektu dôvodil, že spolumajiteľom a prenajímateľom objektu na ulici E. XX v M. I. O. bola v roku 2009 W. X., T. XX/XX, M. O.. V prenajatom objekte žalobca prevádzkoval predajňu alkoholických a nealkoholických nápojov, skladové priestory a kancelárske priestory. Predajňa bola zriadená v priestoroch, kde boli pôvodne staré garáže. V roku 2007 samotná predajňa tvorila cca jednu tretinu plochy z týchto priestorov. V ďalších rokoch bola postupne rozširovaná o celý priestor garáží a v súčasnosti je predajňa na celej ploche. V rokoch 2006 až 2010 žalobca vynaložil na zriadenie tejto prevádzky výdavky vo výške 57 241,29 €, z toho v roku 2009 čiastku 15 485,47 €. Pretože stavebné práce a použitý stavebný materiál na tieto práce viedli k tomu, že staré garáže boli prebudované na novú predajňu, správca dane správne skonštatoval, že došlo k zmene účelu využitia existujúceho objektu, k jeho prestavbe, komplexnej rekonštrukcii a modernizácii a tým aj k technickému zhodnoteniu tejto nehnuteľnosti. Výdavky vo výške 15 485,47 € preinvestované v roku 2009 preto nemohli byť uznané za daňové výdavky a ako výdavky vynaložené na technické zhodnotenie môžu znížiť základ dane len vo forme odpisov. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci, že nesprávne posúdil jeho výdavky a poukazoval pritom len na znalecký posudok objektu zo dňa 23.01.1996. V tejto súvislosti poznamenal, že žalobcovi už v roku 2005 bola rozhodnutím správcu dane č. 731/230/18447/05/Bab zo dňa 29.11.2005 uložená povinnosť viesť osobitné záznamy potrebné pre správne určenie dane z príjmov fyzickej osoby, v rámci ktorej pri vykonávaní stavebných prác mal viesť stavebný denník samostatne za každú prevádzku s uvedením množstva, druhu a ceny prestavaného stavebného materiálu a s uvedením súpisu vykonaných prác vo finančnom vyjadrení s odkazom na zaúčtovaný doklad v peňažnom denníku, avšak počas daňovej kontroly žalobca takúto evidenciu nepredložil. Správca dane posudzoval charakter vykonaných stavebných prác komplexne za viac rokov, počas ktorých boli staré garáže prebudované na predajňu. Prihliadal pritom na skutočnosť, že uvedené práce neboli vykonané na odstránenie čiastočného fyzického opotrebenia alebo poškodenia objektu za účelom uvedenia do predchádzajúceho alebo prevádzkyschopného stavu, ani na spomalenie opotrebenia a odstránenie drobnejších závad objektu (údržbárske práce). V danom prípade boli stavebné práce zásahom do existujúceho objektu, ktoré mali za následok zmenu použitia tohto objektu (z garáží vznikla predajňa), zmenu jeho technických parametrov a rozšírenie vybavenosti o také súčasti, ktoré pôvodný objekt neobsahoval. Z toho je zrejmé, že išlo jednoznačne o rekonštrukciu a modernizáciu objektu, čiže technické zhodnotenie. Vzhľadom na skutočnosť, že vyššie uvedené výdavky podľa ust. § 21 ods. 1 písm. g/ zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov nemohli byť zo strany žalobcu uplatnené za daňové výdavky, správca dane oprávnene neuznal tieto výdavky žalobcu vo výške 15 485,47 € za daňové výdavky.
K námietke žalobcu, ktorá sa týkala výdavkov na úhrady za vodné a stočné a spotrebu elektrickej energie v objekte na I. W. B. XX v Y., ktorý bol prenajatý od W. X., M. O. na základe nájomnej zmluvy zo dňa 01.10.2003 dôvodil, že argumentáciu žalobcu, že mal v nájomnej zmluve riadne dohodnuté nájomné, a preto si mohol uplatňovať do svojich výdavkov aj výdavky za elektrickú energiu a vodu, je neakceptovateľná, pretože žalobca v tomto objekte v roku 2009 nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť. Jeho tvrdenie, že tento objekt pripravoval na podnikanie je bezpredmetné, pretože okrem už uvedených výdavkov (nájomné, vodné, stočné, elektrina) žiadne iné výdavky v spojitosti s týmto objektom nevykázal. Na základe žiadosti správcu dane Mesto Levoča poskytlo informáciu listom č. 1/560083/12 zo dňa 21.03.2012 o tom, že majiteľom nehnuteľnosti na I. W. B. č. XX v Y. (Ing. M. X. a manželka W. X., T. XX/XX, M. O.) bolo dňa 14.05.2008 vydané stavebné povolenie pre zmenu stavby- výmena strešnej konštrukcie objektu č. 18, k.ú. Y.. Pretože žalobca žiadne výdavky na stavebné práce a na spotrebu stavebného materiálu v spojitosti s týmto objektom nevykázal je zrejmé, že sa aktívne
na tejto akcii nezúčastnil (nemohol preto všetky výdavky za spotrebu vody a elektrickej energie hradiť sám). Bez vykázania akýchkoľvek výdavkov na prípravu uvedeného objektu (jeho časti) na podnikanie nemožno akceptovať ani režijné výdavky (voda, elektrina) v spojitosti s užívaním tohto objektu. Je evidentné, že tieto výdavky v sume 6 386,51 € nesmerovali k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu zdaniteľných príjmov, preto boli uplatnené v rozpore s ust. § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. Správca dane ich preto správne neuznal za daňové výdavky.
K námietke neuznaných výdavkov vynaložených v sume 43 861,10 € na opravu objektu Limba na ulici B. XXXX/X v B. uviedol, že správca dane postupoval v súlade so zákonom. Za účasti prenajímateľa objektu V. I., O. XXXX/X, B. vykonal dňa 03.02.2012 obhliadku objektu Limba, z ktorej vyhotovil zápisnicu o miestnom zisťovaní č. 9712401/5/4194/2012/Hric zo dňa 03.02.2012. Pri obhliadke zistil, že žalobca na vlastné náklady kompletne prerobil všetky priestory. Z pôvodnej pekárne vznikla predajňa alkoholických a nealkoholických nápojov. Čelná strana objektu bola kompletne prerobená, sú tam plastové okná a dvere namiesto pôvodnej kovovej konštrukcie so sklenými výplňami. Vo vnútri objektu časť pôvodných múrov zostala, ale došlo k úprave priestoru sadrokartónovou priečkou po celej dĺžke miestnosti a taktiež k zníženiu stropov. Nájomca si kompletne vybudoval elektrické, vodovodné a plynové zariadenia vrátane inštalácie úplne nového vykurovania - plynový kotol, radiátory, ohrev vody. V objekte bola urobená kompletná dlažba a omietky, nosné piliere boli obložené prírodným kameňom. Podľa vyjadrenia prenajímateľa žalobca urobil kompletnú prestavbu s jeho súhlasom a zmenil účel objektu, z pôvodnej pekárne vznikla predajňa. Sám žalobca v odvolaní uvádza, že do prenajatej nehnuteľnosti zabudoval kvalitatívne nové prvky. Z charakteru vykonaných prác a zo zmeny účelu využívania objektu jednoznačne vyplýva, že stavebnými prácami došlo k rekonštrukcii a modernizácii objektu. Uvedené práce teda neboli vykonané na odstránenie čiastočného fyzického opotrebenia alebo poškodenia objektu za účelom uvedenia do predchádzajúceho alebo prevádzkyschopného stavu, ani na spomalenie opotrebenia a odstránenie drobnejších závad objektu (údržbárske práce). V danom prípade boli stavebné práce zásahom do existujúceho objektu, ktoré mali za následok zmenu použitia tohto objektu, zmenu jeho technických parametrov a rozšírenie vybavenosti o také súčasti, ktoré pôvodný objekt neobsahoval. Z toho je zrejmé, že išlo jednoznačne o rekonštrukciu a modernizáciu objektu, čiže o technické zhodnotenie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, vyššie uvedené výdavky podľa ust. § 21 ods. 1 písm. g/ zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov nemohli byť zo strany žalobcu uplatnené za daňové výdavky, a preto správca dane oprávnene neuznal tieto výdavky žalobcu vo výške 43 861,10 € za daňové výdavky.
Argumentoval, že ani ďalšia námietka žalobcu, ktorá sa týka telefonátov uskutočnených mobilnými telefónmi žalobcu osobami, ktoré nie sú jeho zamestnancami, nebola akceptovaná. Žalobca pri začatí daňovej kontroly pre komunikáciu s ním poskytol správcovi dane telefónne číslo svojho telefónu a telefónu účtovníčky, ktorá je jeho zamestnankyňou, preto sa krátenie výdavkov jej ani netýkalo. Pri daňovej kontrole správca dane komunikoval len prostredníctvom týchto telefónov. Neuznané výdavky sa týkali výlučne len tých telefónov, ktoré používali rodinní príslušníci daňovníka (M. X., W. X., N. X. a Texon Bar Levoča v podnájme N. X.). Tieto výdavky mali byť výdavkami vyššie uvedených osôb, ktoré si mali uplatniť pri svojej podnikateľskej činnosti. Pokiaľ žalobcovi poskytovali nejaké služby, mali tieto výdavky prefakturovať žalobcovi. Iba úhrada týchto faktúr mohla byť považovaná u žalobcu za daňové výdavky. Preto ani v tomto prípade výdavky v sume 2 082,82 € nesmerovali k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu zdaniteľných príjmov (rozpor s ust. § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov). Tieto výdavky nemohli byť uznané za daňové výdavky a preto námietka žalobcu je v tomto prípade neopodstatnená.
Námietku o zmätočnom údaji zo strany správcu dane posúdil žalovaný ako neopodstatnenú, pretože o chybe v spočítavaní jednotlivých dokladov z elektrickej registračnej pokladne bol žalobca informovaný už počas daňovej kontroly a vysvetlenie správcu dane zobral na vedomie. K nesprávnemu vyčísleniu súčtu dokladov z elektrickej registračnej pokladne vo výške 1 051,78 € došlo zrejme z dôvodu, že na jednotlivých dokladoch bola uvedená cena tovaru aj v korunách aj v eurách a došlo zo strany žalobcu k sčítaniu korún s eurami. Správcom dane vyčíslený súčet dokladov vo výške 44,29 € (ako aj vyčíslený rozdiel vo výške 1 007,49 €) je správny, preto správca dane správne započítal do daňových výdavkov len výdavok vo výške 44,29 € a rozdiel v sume 1 007,49 € neuznal za daňový výdavok preto, že bol žalobcom uplatnený v rozpore s § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov.
Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia v spojení s platobným výmerom Daňového úradu Prešov (ďalej len „správca dane“) č. 9712401/5/1092578/2012/ Hric zo dňa 27.06.2012, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie.
Dôvodil, že jednou z najdôležitejších zásad správy daní je zásada zákonnosti. Pri správe daní sa zásada zákonnosti uplatňuje hlavne tým, že v konaní je potrebné postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú. Jej súčasťou však na druhej strane je povinnosť správcu dane chrániť záujmy štátu a dbať pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov (§ 3 ods. 1 Daňového poriadku). Ďalšou zásadou daňového konania je zásada objektívnej pravdy, ktorá vyjadruje predpoklad, že správca dane úplne a presne zistí skutkový stav veci a jeho rozhodnutie bude vychádzať len z týchto skutočností (§ 3 ods. 2 Daňového poriadku) a tiež zásada neformálnosti konania (§ 3 ods. 6 Daňového poriadku), podľa ktorej sa pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane.
Namietal, že správca dane neakceptoval jeho daňové výdavky, ktoré vznikli z prenájmov priestorov v OC Texon v Levoči nájomníčky F. G. (nájom a služby spojené s užívaním objektu) a náklady spojené so strážením objektu fyzickej osobe - podnikateľovi O. Z. - ALFA SBS bezpečnostná služba a tieto výdavky nefakturoval ďalej podnájomníčke N. X., pričom tvrdil, že k neuznaniu týchto výdavkov došlo z dôvodu, že v prenajatých priestoroch nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť a podnájom za takúto podnikateľskú činnosť nepovažuje.
Dôvodil, že predložil faktúru č. 11VF070 zo dňa 13.04.2011, ktorou fakturoval podnájomníčke N. X. 50 % podiel na jej zisku za roky 2007 až 2010 v celkovej sume 7 008,50 € a teda aj za obdobie roku 2007. Preukázal tým, že podnikal za účelom dosiahnutia zisku tým spôsobom, že od podnájomníčky, ktorá priestory užívala, získal na základe dohody podiel na zisku, ktorý vytvorila. Prenechanie prenajatých priestorov do podnájmu je potrebné považovať za podnikateľskú činnosť, pretože ide o štandardný predmet podnikania a je preto nutné aj náklady s týmto predmetom podnikania považovať za účelne vynaložené náklady, pretože preukázal, že tieto náklady uhrádzal za účelom dosiahnutia zisku.
Ďalej namietal, že správca dane neuznal výdavky za daňové výdavky za rok 2009 vo výške 15 845,47 €, ktoré súviseli so zriadením prevádzky E. XX v M. I. O. v roku 2006 až 2010, ktorá slúžila ako predajňa alkoholických a nealkoholických nápojov a zároveň ako skladové a kancelárske priestory. Správca dane zistil, že tieto priestory pôvodne slúžili ako priestory garáží, že predajňa bola postupne rozširovaná a celý priestor garáží sa v súčasnosti využíva ako predajňa. Konštatoval, že došlo k zmene účelu využitia existujúceho objektu, jeho prestavbe, komplexnej rekonštrukcii a modernizácii a tým aj k technickému zhodnoteniu tejto nehnuteľnosti. Žalobca uviedol, že už v odvolaní poukazoval na to, že správca dane pri hodnotení týchto priestorov vychádzal zo znaleckého posudku z roku 1996. Taktiež na skutočnosť, že v týchto priestoroch je už dlhodobo vedená predajňa, ktorá bola vytvorená z priestorov starých garáží, ktoré definoval ešte znalecký posudok z roku 1996, avšak ešte pred rokmi 2007, ktoré nie je rozhodným obdobím, za ktoré neakceptoval daňové výdavky. V rozhodnom období teda nedochádzalo k zmene účelu objektu, ani k prestavbe, ani ku kompletnej rekonštrukcii a modernizácii. Neuznanie týchto daňových výdavkov spochybňuje potrebu priebežných výdavkov v starých priestoroch na historickom námestí na rôzne opravy, úpravy, či už fasády vnútorných a vonkajších omietok, technických súčastí a príslušenstva domu. Argumentácia správcu dane o technickom zhodnotení bez skutkového a účelového rozlíšenia jednotlivých výdavkov je podľa názoru žalobcu nedostatočným zistením skutkového stavu veci.
K výdavkom za vodné a stočné vo výške 6 386,51 € a spotrebu elektrickej energie v objekte na I. W. B. v Y. prenajatého od W. X. na základe nájomnej zmluvy zo dňa 01.10.2003, ktoré mu správca dane neuznal uviedol, že tento zmluvný vzťah bol riešený zmluvou o nájme nebytových priestorov a jeho dodatku. Základná zmluva bola dohodnutá tak, že nájomca uhrádzal náklady spojené so zabezpečovaním dodávok energií a služieb z celého objektu a že bude zabezpečovať opravy a uhrádzanie v stave spôsobilom na užívanie. Teda nájomné bolo dohodnuté nie plnou sumou, ale spôsobom jeho platenia, ktoré záviselo od nákladov na dodávky energií a služieb a takéto dojednanie je v rozpore so zákonom č. 116/1990 Zb. Toto dojednanie si zmluvné strany dodatkom rozšírili tak, že nájomca bude uhrádzať ešte 500,- € mesačne. Prevádzku otvoril v objekte dňa 03.12.2010. Aby ju mohol využívať a objekt zodpovedal účelu jeho využitia, musel po dobu potrebnú tento objekt opraviť tak, aby bol spôsobilý na
dohodnuté užívanie. Za obdobie od 01.10.2003 do 03.12.2010 pre účely rekonštrukcie dohodol si s vlastníkom nájomné vo forme úhrady za vodné, stočné a energie tak, aby mohol v prenajatom objekte uskutočňovať práce priebežne podľa potreby za účelom vytvorenia prevádzky. Konštatovanie správcu dane o tom, že nepreukázal žiadne výdavky na stavebné práce a spotrebu stavebného materiálu je pre tento prípad irelevantná, pretože je len na daňovníkovi, či a v akom rozsahu uplatní výdavky na rekonštrukciu prenajatých priestorov a aj z predchádzajúceho prípadu je zrejmé, že ak aj preukáže výdavky, neznamená to automaticky ich akceptáciu zo strany správcu dane. Je však zrejmé, že priestory zrekonštruované boli a pre túto rekonštrukciu je potrebné využívať aj vodu a elektrickú energiu.
K výdavkom v sume 43 861,10 € na opravu objektu LIMBA na ulici B. XXXX/X v B., ktoré správca dane neuznal z dôvodu, že žalobca kompletne prerobil všetky priestory z pôvodnej pekárne na predajňu alkoholických a nealkoholických nápojov a že v tomto prípade ide o technické zhodnotenie namietal, že toto tvrdenie nezodpovedá skutočnosti. Pôvodný charakter priestoru sa nezmenil, v oboch prípadoch išlo o prevádzku slúžiacu na predaj. Zmenil plastové okná a dvere za pôvodné okná a dvere v kovovej konštrukcii, znížil strop, ale len formou podhľadu, nie novou betonážou stropu a osadil ľahkú sadrokartónovú priečku a modernizoval kúrenie. Je nepochybné, že aj v minulosti boli okná aj dvere, aj v minulosti bol v priestoroch strop a v objekte sa muselo kúriť. To znamená, že nešlo o zmenu použitia objektu, pretože v objekte bola vždy prevádzka predaja potravín a jednotlivé prvky a potrebnosť ich zmeny vyplynula z časovej a technologickej opotrebovanosti.
K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 15.02.2013, v ktorom uviedol, že dôvody uvedené v žalobe považuje v celom rozsahu za neopodstatnené. Je toho názoru, že bolo dostatočne preukázané, že žalobca v danom prípade nesplnil zákonné podmienky pre uznanie jeho výdavkov za daňové výdavky podľa § 2 písm. i/ a § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Kým v odvolaní zo dňa 16.07.2012 proti platobnému výmeru správcu dane žalobca argumentoval tým, že výdavky na úhradu faktúr za prenájom od Ing. F. G. kompenzoval ich následnou fakturáciou podnájomníčke N. X., v žalobe uvádza tú skutočnosť, že súvislosť vyššie uvedených výdavkov s dosiahnutými zdaniteľnými príjmami preukázal predložením faktúry č. 11VF070 zo dňa 13.04.2011, ktorou fakturoval podnájomníčke N. X. 50 % podiel na jej zisku za roky 2007 až 2010 v celkovej sume 7 008,50 €.
Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že tým preukázal, že jeho výdavky vyplatené na prenájom slúžili na dosiahnutie konkrétneho príjmu, ktorý úzko súvisí s týmito výdavkami. Žalobca za prenájom priestorov v obchodnom dobe Texon v Levoči a s tým súvisiace služby vyplatil celkovo 28 362,92 €, pričom len samotné nájomné uhrádzal vo výške 1 160,00 € bez DPH za mesiac, kým od svojej podnájomníčky dostal sumu 7 008,50 € za celé obdobie od roku 2007 do roku 2010 (1 752,12 € na rok), teda iba zlomok jeho výdavkov. Nie je preto možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že bolo iba na jeho rozhodnutí, či bude štandardným spôsobom účtovať podnájom svojej podnájomníčke alebo uplatní si podiel na zisku vo výške 50 %. Ak totiž žalobca zamenil spôsob dosiahnutia istého a zaručeného príjmu vo forme mesačných platieb za podnájom v cene bežne používanej v mieste a čase plnenia za dosahovanie neistého príjmu vo forme podielu na zisku inej osoby svedčí to len o tom, že nemal záujem o dosiahnutie čo najvyššieho a najreálnejšieho príjmu. Hlavný dôvod neakceptovania skutočnosti, že žalobca predložením faktúry č. 11VF070 zo dňa 13.04.2011 nepreukázal súvislosť ním uplatnených daňových výdavkov v sume 28 362,92 € s príjmami od podnájomníčky v sume 7 008,50 € spočíva v nekonkrétnosti tejto faktúry, pretože bola vystavená za 4 roky a nie je z nej zrejmé aká časť týchto príjmov pripadá na zdaňovacie obdobie 2009 a či sa vôbec týka roku 2009. Z tohto dôvodu takáto faktúra nemôže byť dôkazom o dosiahnutí konkrétneho príjmu za rok 2009 podľa daňových predpisov a ani nemôže súvisieť s prislúchajúcimi daňovými výdavkami.
Pokiaľ ide o ďalšie námietky žalobcu uvedené v žalobe poukázal na to, že sú identické s dôvodmi uvedenými v odvolaní zo dňa 16.07.2012 proti platobnému výmeru správcu dane a preto odkázal na obsah odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia. Žiadal žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť.
Krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
Predmetom preskúmania je v danom prípade rozhodnutie žalovaného v spojení s platobným výmerom Daňového úradu Prešov (ďalej len „správca dane“), ktorým bola žalobcovi vyrubená daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 0,00 € a znížená vykázaná daňová strata na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 zo sumy -123 707,95 € na sumu -18 080,40 € podľa § 44 ods. 6 písm. a/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“). Vychádzajúc z námietok žalobcu uvedených v žalobe je spornou skutočnosť, či správca dane oprávnene a v súlade so zákonom č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov posúdil a neakceptoval výdavky žalobcu za daňové výdavky.
Podľa § 44 ods. 6 písm. a/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb., ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia platobný výmer, ak daň zistená po daňovej kontrole alebo po opakovanej daňovej kontrole sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo v hlásení alebo v dodatočnom hlásení alebo od dane vyrubenej správcom dane.
Žalobca v žalobe pri argumentácii základných zásad daňového konania poukazoval na ust. § 3 ods. 1, 2 a 6 Daňového poriadku. V tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že Daňový poriadok nadobudol účinnosť dňa 01.01.2012. V ustanovení § 165 ods. 4 a 5 upravuje, že daňová kontrola začatá a nedokončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov. Vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.
Ako vyplýva z administratívneho spisu žalovaného daňová kontrola u žalobcu začala na základe oznámenia správcu dane dňa 20.06.2011 za zdaňovacie obdobie 2009 a oznámením zo dňa 02.03.2012 bola rozšírená aj na zdaňovacie obdobie 2007, 2008 a 2010. Pretože daňová kontrola začala pred účinnosťou Daňového poriadku, t.j. pred 01.01.2012 na konanie správca dane správne aplikoval ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. účinného do 31.12.2011.
Správca dane o výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č. 9712401/5/628408/2012/Hric zo dňa 30.05.2012, ktorý bol prerokovaný so žalobcom dňa 18.06.2012. Platobným výmerom č. 9712401/5/1092578/2012/Hric zo dňa 27.06.2012 následne vyrubil žalobcovi daň z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 0,00 € a znížil vykázanú daňovú stratu na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 zo sumy -123 787,95 € na sumu -18 080,40 € podľa § 44 ods. 6 písm. a/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb.
Žalobca v žalobe namietal, že správca dane neakceptoval jeho výdavky, ktoré vznikli z prenájmov priestorov nájomníčky Ing. F. G. (nájom a služby spojené s užívaním objektu) a náklady so strážením objektu fyzickej osoby - podnikateľa O. Z. - ALFA SBS bezpečnostná služba. Dôvodil, že predložil faktúru č. 11VF070 zo dňa 13.04.2011, ktorou fakturoval podnájomníčke N. X. 50 % podiel na jej zisku za roky 2007 až 2010 v celkovej sume 7 008,50 € a teda aj za obdobie roku 2009, čím preukázal, že podnikal za účelom dosiahnutia zisku tým spôsobom, že od podnájomníčky, ktorá uvedené priestory užívala získal na základe dohody podiel na zisku, ktorý vytvorila. Táto námietka žalobcu je neopodstatnená.
Podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, daňovým výdavkom je výdavok, náklad na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložených daňovníkom zaúčtovaných v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaných v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak.
Z obsahu administratívneho spisu a napadnutého rozhodnutia je nesporné, že žalobca uzavrel dňa 01.01.2001 zmluvu o nájme nebytových priestorov podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“) s prenajímateľom Ing. F. G., D. XX/XX, M. I. O.. Predmetom nájmu boli nebytové priestory o celkovej výmere 712 m2 v OC Texon, Spišská Nová Ves. Dňa 01.10.2007 uzavrel žalobca zmluvu o podnájme podľa zákona č. 116/1990 Zb. na vyššie uvedené nebytové priestory s podnájomcom N. X., T. XX, M. O.. Výška podnájomného bola podľa dodatku č. 1 zo dňa 01.10.2007 dohodnutá vo výške 50 % podielu z dosiahnutého zisku na prevádzke. Žalobca uhradil prenajímateľke v roku 2009 nájomné náklady na teplo, elektrickú energiu a za ostatné služby celkom sumu 26 211,92 €. Za priestory, ktoré dal do podnájmu N. X. od 01.01.2007 uhrádzal a do daňových
výdavkov účtoval platby za ich stráženie fyzickej osobe - podnikateľovi O. Z. ALFA SBS bezpečnostná služba Levoča za rok 2009 celkom sumu 2 151,- €. Správca dane z predložených dokladov zistil, že žalobca nevystavoval podnájomníčke N. X. faktúry, ani neúčtoval vznik pohľadávky za podnájom, ani za výdavky spojené s užívaním a strážením prenajatých priestorov aj napriek tomu, že za tieto priestory prenajímateľovi a súkromnej bezpečnostnej službe na základe predložených faktúr uhrádzal.
Faktúru č. 11VF070, ktorou fakturoval podnájomníčke N. X. 50 % podiel na zisku za roky 2007, 2008, 2009 a 2010 úhrnom vo výške 7 008,50 bez DPH vystavil žalobca dňa 13.04.2011 a predložil na ústnom pojednávaní dňa 10.05.2012 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9712401/5/294596/2012). Z tejto faktúry však nie je zrejmé aký podiel na zisku pripadá za zdaňovacie obdobie 2009, pričom táto faktúra sa v účtovnej evidencii žalobcu za toto zdaňovacie obdobie nenachádzala.
Súd sa v danom prípade stotožňuje s názorom žalovaného, že výdavky vo výške 28 362,92 € nie je možné uznať za daňové výdavky podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. z dôvodu, že žalobca v prenajatých priestoroch nevykonával podnikateľskú činnosť za účelom dosiahnutia zdaniteľných príjmov a výdavky za užívanie nebytových priestorov podnájomníčke N. X. v plnej výške nefakturoval. Tieto výdavky teda neslúžili na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložených žalobcom a zaúčtovaných v jeho účtovníctve. Podmienku preukázania, že výdavky slúžia na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov je potrebné splniť aj v prípade, aký by nebytový priestor žalobca prenajímal pri výkone podnikania - prenájom nehnuteľnosti. Žalobca však ani v tomto prípade dôkazné bremeno neuniesol (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Z.z.).
Žalobca ďalej namietal, že správca dane mu neuznal výdavky za rok 2009 vo výške 15 485,47 € za daňové výdavky so zriadením prevádzky v zdaňovacom období 2009 na ulici E.. XX v M. I. O.. Uviedol, že už v odvolaní poukazoval na skutočnosť, že v uvedených priestoroch je dlhodobo vedená predajňa, ktorá bola vytvorená z priestorov starých garáží, ktoré definoval ešte znalecký posudok z roku 1996, avšak pred rokom 2007. V rozhodnom období už nedochádzalo k zmene účelu využitia existujúceho objektu, ani k prestavbe, kompletnej rekonštrukcii a modernizácii. Argumentácia správcu dane o technickom zhodnotení bez skutkového a účelového rozlíšenia jednotlivých výdavkov vychádza preto z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.
Ďalej žalobca namietal neuznanie výdavkov v sume 43 861,- € na opravu objektu LIMBA na ul. B. XXXX/X v B.. Dôvodil, že pôvodný charakter priestoru sa nezmenil. V oboch prípadoch išlo o prevádzku účelovo určenú na predaj. Tvrdil, že zmenil platové okná a dvere na pôvodné okná a dvere v kovovej konštrukcii, znížil strop len formou podhľadu, nie betonážou stropu a osadil ľahkú sadrokartónovú priečku, modernizoval kúrenie a teda nešlo o zmenu použitia objektu.
Súd sa v danom prípade stotožňuje s námietkami žalobcu a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považuje v tomto prípade za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. (prvá veta), daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľnými príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval a výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.
Podľa § 21 os. 1 písm. g/ zákona č. 595/2003 Z.z., daňovými výdavkami nie sú výdavky na technické zhodnotenie (§ 29 ods. 1) a výdavok, ktorý sa považuje za technické zhodnotenie (§ 29 ods. 2).
Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. (v znení účinnom a platnom do 31.12.2007), technickým zhodnotením hmotného majetku a nehmotného majetku sa na účely tohto zákona rozumejú výdavky na dokončenie nadstavby, prístavby a stavené úpravy, rekonštrukcie a modernizácie prevyšujúce pri jednotlivom hmotnom a nehmotnom majetku 30 000,- Sk v úhrne za zdaňovacie obdobie.
Podľa ods. 4 a 5 citovaného ustanovenia, rekonštrukciou sa na účely tohto zákona rozumejú také zásahy do hmotného majetku, ktoré majú za následok zmenu jeho účelu, použitia, kvalitatívnu zmenu jeho výkonnosti alebo technických parametrov. Za zmenu technických parametrov nemožno považovať zámenu použitého materiálu pri dodržaní jeho porovnateľných vlastností. Modernizáciou sa na účely tohto zákona rozumie rozšírenie vybavenosti alebo použiteľnosti hmotného majetku a nehmotného majetku o také súčasti, ktoré pôvodný majetok neobsahoval, pričom tvoria neoddeliteľnú súčasť majetku.
Za neoddeliteľnú súčasť tohto majetku sa považujú samostatné veci, ktoré sú určené na spoločné použitie s hlavnou vecou a spolu s ňou tvoria jeden majetkový celok.
Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k neuznaniu výdavkov (nákladov) vynaložených žalobcom v nebytových priestoroch prenajatých od prenajímateľa W. X., M. O. nachádzajúcich sa na ul. E. XX, M. I. O. dôvodil tým, že v prenajatom objekte žalobca prevádzkoval predajňu alkoholických a nealkoholických nápojov, skladové priestory a kancelárske priestory. Predajňa bola zriadená v priestoroch kde boli pôvodne staré garáže. V roku 2007 samotná predajňa tvorila cca jednu tretinu plochy z týchto priestorov a v ďalších rokoch bola postupne rozširovaná o celý priestor garáží a v súčasnosti je na celej ploche. Pretože stavebné práce a použitý stavebný materiál na tieto práce viedli k tomu, že staré garáže boli prebudované na novú predajňu konštatovali, že došlo k zmene účelu využitia existujúceho objektu k jeho prestavbe, komplexnej rekonštrukcii a modernizácii a tým aj k technickému zhodnoteniu nehnuteľnosti. Zároveň uviedol, že sa posudzoval charakter vykonaných stavebných prác kompletne za viac rokov, počas ktorých boli staré garáže prebudované na predajňu, pričom sa prihliadalo na skutočnosť, že práce neboli vykonané na odstránenie čiastočného fyzického opotrebenia alebo poškodenia objektu za účelom uvedenia do predchádzajúceho alebo prevádzkyschopného stavu, ani na spomalenie opotrebenia a odstránenie drobnejších závad objektu, ale že išlo o zásah do existujúceho objektu, ktoré mali za následok zmenu použitia tohto objektu, zmenu jeho technických parametrov a rozšírenie vybavenosti o také súčasti, ktoré pôvodný objekt neobsahoval, t.j. že išlo jednoznačne o rekonštrukciu a tým o technické zhodnotenie.
Vo vzťahu k neuznaniu výdavkov u objektu LIMBA na ul. B. XXXX/X v B. žalovaný odôvodnil rozhodnutie poukázaním na zápisnicu o miestnom zisťovaní zo dňa 03.02.2012 a obhliadku objektu LIMBA a základe čoho tvrdil, že žalobca kompletne prerobil všetky priestory a z pôvodnej pekárne vznikla predajňa alkoholických a nealkoholických nápojov. Čelná strana objektu bola kompletne prerobená, sú tam plastové okná a dvere namiesto pôvodnej kovovej konštrukcie so sklenenými výplňami. V vnútri objektu došlo k úprave sadrokartónovou priečkou po celej dĺžke miestnosti a zníženie stropov. Žalobca kompletne vybudoval elektrické, vodovodné a plynové zariadenia vrátane inštalácie nového vykurovania (plynový kotol, radiátory, ohrev vody). V objekte bola urobená kompletná dlažba a omietky, nosné piliere boli obložené prírodným kameňom.
S takýmto odôvodnením sa súd nestotožňuje. K tomu, aby bolo možné konštatovať, že zo strany žalobcu boli výdavky v sume 15 485,47 € vynaložené na technické zhodnotenie nehnuteľnosti na ul. E. XX, M. I. O. je potrebné argumentáciu použiť tak, aby skutkové zistenia boli aplikované na príslušné ustanovenia zákona. Medzi právnym posúdením a skutkovým zistením musí byť logický vzťah. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ani z administratívneho spisu nie je zrejmá bližšia špecifikácia účelového a skutkového rozlíšenia výdavkov, ktoré mal žalobca vynaložiť na technické zhodnotenie, prípadne na údržbu a opravu nebytových priestorov a teda nie je zrejmé na základe akých skutočností a akej úvahy dospel žalovaný a správca dane k záveru, že v danom prípade ide o technické zhodnotenie podliehajúce odpisu hmotného majetku. Uvádzané skutočnosti, že v rokoch 2006 až 2010 žalobca stavebnými prácami prebudoval staré garáže na novú predajňu, čím došlo k zmene účelu objektu, prestavbe, rekonštrukcii a modernizácii a tým aj k technickému zhodnoteniu vo vzťahu ku konkrétnemu zdaňovaciemu obdobiu a to roku 2009 je nedostatočné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Rovnako nedostatočné a nepreskúmateľné z hľadiska odôvodnenia je aj neuznanie výdavkov vo výške 43 861,- €. Žalovaný síce uviedol aké práce vynaložil žalobca na prerobenie priestoru v objekte LIMBA a špecifikoval o aké práce išlo, avšak jednotlivé výdavky a práce nezatriedil podľa ich charakteru pod jednotlivé pojmy - stavebné úpravy, rekonštrukcia, modernizácia, oprava, úpravy. Nie je teda zrejmé akou úvahou sa riadil pri vyslovení záveru, že stavebnými prácami (výmena okien a dverí, úpravy interiéru sadrokartónovou priečkou a podhľadmi stropov, elektrické, vodovodné a plynové inštalácie, obklady a dlažby - došlo k rekonštrukcii a modernizácii objektu a zmene účelu objektu. Ako vyplýva z ust. § 29 ods. 1 zákona č. 595/2003 definícia technického zhodnotenia má vecnú stránku, t.j. formy zmien na veci (nadstavba, prístavba, stavebné úpravy, rekonštrukcia, modernizácia) a hodnotovú stránku, t.j. výdavky musia prevýšiť určitú čiastku. Obe tieto stránky musia byť splnené súčasne. Z tohto hľadiska je potrebné aj posudzovať jednotlivé výdavky a ich zaradenie pod technické zhodnotenie aj odôvodniť, teda z hľadiska vecného aj hodnotového.
Žalovaný síce aplikoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ust. § 29 zákona č. 595/2003 Z.z. upravujúce čo podľa zákona sa chápe ako technické zhodnotenie a rekonštrukcia, avšak tieto ustanovenia žiadnym spôsobom neodôvodnil a nepodporil bližšie špecifikovanými skutočnosťami. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že technickým zhodnotením hmotného a nehmotného majetku sa rozumejú výdavky na dokončenie stavby, prístavby a stavebné úpravy, rekonštrukcie a modernizácie. Žalovaný ani správca dane sa obsahom týchto pojmov dôsledne neriadili. Žalovaný a správca dane síce obsah týchto pojmov v krátkosti vysvetlil, avšak tieto pojmy v súvislosti so zisteným skutkovým stavom a výdavkami žalobcu bližšie nešpecifikoval. Pri odôvodnení rozhodnutia nepostačuje, ak správny orgán cituje príslušné ustanovenia právnej normy, ale je potrebné, aby vyložil aj jej obsah v spojení so zisteným skutkovým stavom.
Podľa § 30 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., rozhodnutie o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch musí obsahovať odôvodnenie. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa navrhovateľovi vyhovuje v plnom rozsahu. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia (druhá veta) v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Pritom prihliada na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Žalovaný sa v tomto prípade neriadil dôsledne citovanými ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. a napadnuté rozhodnutie v dostatočnom rozsahu neodôvodnil.
Za nedôvodnú považuje súd námietku žalobcu voči neuznaným výdavkom na úhradu vodného, stočného a spotrebu elektrickej energie v objekte na I. W. B. č. XX v Y., ktorý prenajal žalobca od W. X., M. O.. Súd sa v danom prípade stotožňuje s názorom žalovaného, že nie je možné akceptovať argumentáciu žalobcu, že mal v nájomnej zmluve riadne dojednané nájomné a preto si mohol uplatňovať aj výdavky za spotrebu elektrickej energie, vodného a stočného v sume 126,70 € (vodné, stočné) a 591,97 (spotreba elektrickej energie). Ako vyplýva z obsahu odôvodnenia platobného výmeru správcu dane a administratívneho spisu, žalobca uzatvoril nájomnú zmluvu na predmetný objekt dňa 01.10.2003 na dobu neurčitú. Za užívanie nebytových priestorov sa zaviazal uhrádzať náklady spojené s dodávkou energií a služieb do celého objektu a zabezpečovať opravy a údržbu celého objektu v stave spôsobilom na užívanie. Dňa 01.04.2009 uzavrel žalobca s prenajímateľkou dodatok č. 1 k tejto zmluve, kde si dohodli mesačné nájomné 500,- €, vrátane úhrady nákladov ako je uvedené vyššie. Predmetom nájmu sú nebytové priestory o rozlohe 200 m2. Žalobca otvorenie prevádzky v predmetných nebytových priestoroch ohlásil správcovi dane dňa 03.12.2010. Od začiatku doby prenájmu a teda ani v kontrolovanom zdaňovacom období 2009 žalobca nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť a správcovi dane žiadnym spôsobom nepreukázal účel vynaložených nákladov na elektrickú energiu, vodné a stočné. Taktiež nepreukázal, že by v tomto období vykonával rekonštrukcie prenajatého nebytového priestoru. Z uvedených dôvodov správca dane a žalovaný správne konštatovali, že podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. nie je možné tieto výdavky považovať za výdavky na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložených daňovníkom a zaúčtovaných v účtovníctve daňovníka.
Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. napadnuté rozhodnutie ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.
Úlohou žalovaného v ďalšom konaní je opätovne vec posúdiť a rozhodnutie odôvodniť tak, aby spĺňalo kritériá ustanovení § 30 zákona č. 511/1992 Zb., pritom je viazaný právnym názorom súdu vyslovenom v odôvodnení tohto rozsudku (§ 250j ods. 6 O.s.p.).
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca bol v konaní úspešný, preto žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku voj výške 70,- € a trov právneho zastúpenia. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené podľa vyhlášky č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci, ktoré pozostávajú z troch právnych úkonov, prevzatie a príprava 18.12.2012, spísanie a podanie žaloby 31.12.2012 v hodnote jedného právneho úkonu 127,16 € + 2 x režijný paušál po 7,63 € a účasť na pojednávaní dňa 18.09.2013 v hodnote právneho úkonu 130,16 € + 1 x režijný paušál 7,81 €; ďalej náhrady cestovného za cestu M. I. O. - B. a späť (130 km) osobným motorovým vozidlom BMV, Evid.č. SN 199 BU pri priemernej spotrebe 9,5 l/100 km, cene benzínu 1,53 €/l a cestovnej náhrade za použité motorové vozidlo 0,183 €/ km, čo predstavuje celkom 42,69 €; náhrady straty času za štyri začaté polhodiny po 13,01 € za jednu polhodinu, čo je celkom 52,04 €. Ďalej trovy právneho zastúpenia tvorí aj daň z pridanej hodnoty 20 % zo sumy 502,28 €, čo predstavuje 100,46 €. Trovy právneho zastúpenia so zaplateným súdnym poplatkom predstavujú sumu 672,74 €.
Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.