Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Co-140-2013.pdf
PDF · 98.47 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/140/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobkyne P. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., N. XXX, zastúpenej JUDr. Martinou Vnenčákovou, advokátkou so sídlom v Rožňave, Čučmianska dlhá č. 26, proti žalovaným 1. G. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., X. X a 2. S. X., nar. XX.X.XXXX, bytom N., X. X, zastúpených advokátom JUDr. Ladislavom Csákóom so sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova 4, o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných proti medzitýmnemu rozsudku č.k. 10C 106/2011-150 z 9.1.2013 Okresného súdu Rožňava
rozhodol:
Zrušuje medzitýmny rozsudok a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom v konaní o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva rozhodol tak, že určil, že hranica medzi parcelami č. 541 a č. 543 zapísanými na liste vlastníctva č. XXX katastrálne územie U. a parcelami č. 545 a č. 546 zapísanými na liste vlastníctva č. XX katastrálne územie U. prechádza bodmi č. 362, 14, 366, 783, 782, 781, 6, 7, 8, 9 vytyčovacieho náčrtu znaleckého posudku č. 11/2012 znalca Ing. S. W..
V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa po úprave podanej žaloby domáha v konaní uloženia povinnosti žalovaným v 1. až 2. rade zdržať sa akýchkoľvek zásahov do vlastníckeho práva žalobkyne, najmä zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by znemožnilo výstavbu plota oddeľujúceho pozemok na parcele č. 541 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 556 m2 k.ú. U., evidované na LV č. XXX od pozemku na parcele č. 545 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 790 m2, k.ú. U., evidované na LV č. XX, k.ú. U., najmä voľného výbehu psov, zatĺkania kolíkov a iného konania, ktoré by mohlo zmariť realizáciu plánovanej stavby. Ďalej sa domáha uloženia povinnosti žalovaným v 1.a 2. rade vypratať pozemok označený ako parcela č. 541 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 556 m2 k.ú. U. zapísanej na LV č. XXX a to odstránenie sušiakov bielizne a basketbalového koša. Po vykonanom dokazovaní výsluchmi účastníkov konania, svedkov, oboznámením znaleckého posudku č. 11/2012 znalca Ing. S. W., listov vlastníctva č. 362, 13 k.ú. U., obsahom spisu sp.zn. 8C 150/2010 v právnej veci vedenej na Okresnom súde Rožňava súd prvého stupňa uzavrel, že predmetom konania vo veci je ochrana vlastníckeho práva žalobkyne a to jednak strpenie postavenia plota a vypratanie časti nehnuteľnosti. V zmysle § 152 ods. 2 O.s.p., keďže v prejednávanej veci je spornou otázka vlastníckeho práva konkrétnej časti nehnuteľnosti, na ktorej si žalobkyňa postavila plot, resp. ktorú chce vypratať z hľadiska tvrdeného vydržania súd dospel k záveru, že je potrebné najprv vyriešiť otázku priebehu hranice medzi nehnuteľnosťami žalobkyne a žalovaným v 1. a 2. rade a následne po tomto určení bude možné rozhodnúť o nároku žalobkyne v prípade, že žalovaní v 1. a 2. rade budú zasahovať do jej vlastníckeho práva. Za základ pre určenie priebehu hranice medzi nehnuteľnosťami žalobkyne a žalovaným v 1. a 2. rade súd prvého stupňa použil znalecký posudok č. 11/2012 znalca Ing. S. W., ktorý odborným spôsobom popísal a zdôvodnil jednak históriu geodetických podkladov, ako aj priebeh správnej hranice medzi spornými parcelami a následne tento priebeh aj v teréne reálne vytýčil. Keďže pre rozhodnutie vo veci samej je podľa súdu prvého stupňa dôležité zistenie, kadiaľ má ísť aj hranica medzi spornými pozemkami, ktoré sú vo vlastníctve
účastníkov konania a táto otázka vyrieši aj to, či žalovaní v 1. a 2. rade bezdôvodne zasahujú žalobkyni do jej vlastníckeho práva tým, že by na ich pozemku mali postavený sušiak na bielizeň a basketbalový kôš a zároveň či zasahujú do jej vlastníckeho práva tým, že jej bránia v postavení plota na hranici pozemku. Z vykonaného dokazovania a po právnom posúdení veci v zmysle § 123 OZ, § 126 ods. 1 OZ, § 129 ods. 1 OZ, § 130 ods. 1 OZ, § 134 ods. 1 OZ mal súd prvého stupňa z výsledkov vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade bránia žalobkyni v užívaní časti nehnuteľnosti a to pozemku označeného parcelným číslom 541 a časti pozemku označeného ako parcela č. 543. Žalovaní v 1. a 2. rade uviedli, že nehnuteľnosť nadobudli od svojich právnych predchodcov v roku 1990, odvtedy nehnuteľnosti užívajú nerušene tak, ako doteraz. Táto skutočnosť bola vyvracaná výpoveďami žalobkyne a jej manžela, ako aj dcéry, ktorí uviedli, že stále mali spory v rámci rodín, keď ešte vlastnícke právo svedčilo predchodcom žalobkyne, teda jej rodičom. Žalovaní v 1. a 2. rade v konaní nevedeli preukázať titul, na základe ktorého sa ujali užívania aj časti pozemku označeného parcelným číslom 541 pri dome, pričom tvrdili, že hranica má prebiehať 30 cm od domu, resp. 60 cm od domu. Podľa vytýčenia hranice medzi spornými pozemkami je zrejmé, že toto vytýčenie korešponduje s prílohou č. 3 znaleckého posudku a to s meračským náčrtom, kde náčrt priebehu hranice začínajúci od rohu rodinného domu žalobkyne smerujúceho na roh stodoly nachádzajúcej sa na ďalšej parcele, pričom súčasťou meračského náčrtu je zápis z miestneho šetrenia, kde právni predchodcovia žalobkyne a žalovaných v 1. a 2. rade dňa 20.6.1985 vyjadrili súhlas s miestnym šetrením. Z toho vyplynulo, že v roku 1985 nebolo žiadnych pochýb o tom kadiaľ prechádza vlastnícka hranica medzi spornými pozemkami. Z náčrtu tak podľa súdu prvého stupňa vyplýva, že je totožný s katastrálnou mapou uvedenou ako príloha č. 2. Od roku 1985 právny predchodca žalovaných v 1. a 2. rade ak užíval časť pozemku patriaceho žalobkyni, nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu vlastnícky patrí a podobne ani žalovaní v 1. a 2. rade ako nadobúdatelia nemohli nadobudnúť viac práv, ako mal ich právny predchodca, od ktorého nadobudli vlastnícke právo. Súd tak mal zato, že žalovaní v 1. a 2. rade nepreukázali, že by mali oprávnenú držbu časti pozemku označeného ako parcela č. 541 za rodinným domom žalobkyne a preto nemohli k tejto časti nadobudnúť vlastnícke právo na základe vydržania. To, že užívali uvedenú časť nehnuteľnosti ako svoj dvor, majú tam postavený basketbalový kôš, alebo sušiak bielizne, prípadne jazierko, nemohlo spôsobiť tú skutočnosť, že by došlo k posunu hranice smerom k domu žalobkyne. Okolnosť, že za domom žalobkyne má byť priestor pri zadnej časti domu cez dva metre a pri prednej časti domu 43 cm vyplýva z vytyčovacieho náčrtu. To, že žalovaní v 1. a 2. rade bránili vstupu žalobkyne na svoj pozemok za domom, nemôže spôsobiť to, že by žalobkyňa prišla o vlastnícke právo k uvedenej časti svojho pozemku. Preto podľa § 152 ods. 2 veta druhá O.s.p. súd medzitýmnym rozsudkom určil, kadiaľ prechádza vlastnícka hranica medzi pozemkami žalobkyne a žalovaných v 1. a 2. rade a po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku v prípade, že žalovaní v 1. a 2. rade nevypracú nehnuteľnosť, resp. budú brániť v postavení plota žalobkyni, súd rozhodne o jej nároku z titulu ochrany vlastníckeho práva a zároveň rozhodne o trovách celého konania.
Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalovaní v 1. a 2. rade, keďže sa domnievajú, že toto rozhodnutie nie je správne v zmysle § 205 ods. 2 písm.b/, d/ a f/ O.s.p. Po formálnej stránke nie je vo výroku rozsudku uvedené označenie parciel a to parcela registra „C“ alebo „E“, čo je podmienkou materiálnej vykonateľnosti rozsudku, ktorá patrí ku garanciám právneho štátu. Ďalej vytýkali aj petit žaloby, keďže žalobkyňa ani po výzve súdu na jej úpravu túto požiadavku nesplnila a keďže v občianskom súdnom konaní je súd viazaný návrhom na začatie konania, nemôže žalobcovi priznať viac, než žiadal v žalobcom petite (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Len výnimočne sa môže od tejto zásady odchýliť a to v prípadoch uvedených v § 153 ods. 2 O.s.p., ktoré dovoľujú súdu prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu, alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. Pokiaľ súd určoval priebeh hranice medzi pozemkami, prekročil návrh žalobkyne, ktorá „zdržanie sa akéhokoľvek konania, ktoré by znemožňovalo výstavbu plota“ v petite žaloby označila. Žaloba o určenie hraníc je samostatnou žalobou, ktorou sa vlastník domáha na súde ochrany svojho vlastníckeho práva. Z uvedeného dôvodu určenie hranice by bolo namieste v tomto konaní, ak by sa žalobkyňa toho domáhala a ak tak učinil súd, učinil tak v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania, keďže sa odklonil od návrhu samotného. Odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 O.s.p. žalovaní v 1. a 2. rade videli v tej skutočnosti, že hranica pozemkov, tak ako bola určená znaleckým posudkom č. 11/2012 nekorešponduje so skutočnou hranicou v teréne, v dôsledku čoho došlo k jej posunu. Na základe týchto skutočností navrhovali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu považovali medzitýmny rozsudok za vecne správny a žiadala, aby odvolací súd predmetný rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Nesúhlasila s tvrdeniami žalovaných v 1. a 2. rade o nemožnosti koexistencie vindikačnej a negatórnej žaloby vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného v konaní. Predmetom konania vo veci samej je ochrana vlastníckeho práva žalobkyne a to jednak zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva a jednak vypratanie časti nehnuteľnosti. Uvedený právny stav, ako ho v medzitýmnom rozsudku správne prvostupňový súd potvrdil, deklarovala žalobkyňa od počiatku. Znalecký posudok č. 11/2012 znalca S. W. jednoznačne určil priebeh správnej hranice medzi susednými pozemkami. Súd prvého stupňa podľa žalobkyne vec správne posúdil, konanie nemá vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom len o základe nároku, ktorým reagoval práve na obranu žalovaných a správne právne zdôvodnil svoje rozhodnutie.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že z hľadiska žalovanými uplatnených odvolacích dôvodov nie sú podmienky ani na potvrdenie rozsudku, ani na jeho zmenu a z dôvodu procesnej vady konania, ktorou je nezákonné rozhodnutie vo veci a to rozhodnutie v rozpore s § 152 ods. 2 O.s.p. je potrebné, aby odvolací súd medzitýmny rozsudok napadnutý odvolaním zrušil podľa § 221 ods. 1 písm.f/, ods. 2 O.s.p. a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaní v 1. a 2. rade v podanom odvolaní ako odvolacie dôvody uviedli dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm.b/, d/ a f/ O.s.p.. Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, je možné odôvodniť len tým, že b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 2 písm.b/ O.s.p., ak konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je zároveň porušením konkrétneho procesného ustanovenia, ktorého bezprostredným následkom bolo odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne. Musí ísť teda o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom a výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Podľa § 132 Občianskeho zákonníka dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. (§ 133 O.s.p.).
Odôvodnenie rozhodnutia umožňuje účastníkom konania posúdiť, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, ako vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a v konečnom dôsledku akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí vo veci samej (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Nedostatok riadneho a preskúmateľného odôvodnenia rozhodnutia znamená porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a spôsobuje, že v konaní došlo k vadám, uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), keďže je porušením konkrétneho procesného ustanovenia, ktorého bezprostredným následkom bolo odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkov konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva (napr. právo zúčastniť sa na pojednávaní, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a podobne).
Posúdením odvolacích dôvodov v rámci odvolacieho konania odvolací súd nepochybne zistil, že v tomto konaní boli vo veci dôvodne uplatnené odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm.b/ a f/ O.s.p., čo má za následok zrušenie medzitýmneho rozsudku odvolacím súdom podľa § 221 ods. 1 písm.f/, ods. 2 O.s.p. a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd tak v tomto štádiu konania ani neskúmal naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm.d/ O.s.p. a to tú skutočnosť, či súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a to z dôvodu, že súd prvého stupňa nesprávne vo veci konal a rozhodol, ak rozhodol medzitýmnym rozsudkom. Ide o nesprávne a nezákonné procesné rozhodnutie súdu o predmete konania, ktoré muselo mať za následok zrušenie medzitýmneho rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa sa po úprave podanej žaloby domáha v konaní uloženia povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade zdržať sa akýchkoľvek zásahov do vlastníckeho práva žalobkyne, najmä zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by znemožnilo výstavbu plota oddeľujúceho pozemok na parcele č. 541 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 556 m2 k.ú. U., evidované na LV č. XXX od pozemku na parcele č. 545 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 790 m2, k.ú. U., evidované na LV č. XX, k.ú. U., najmä voľného výbehu psov, zatĺkania kolíkov a iného konania, ktoré by mohlo zmariť realizáciu plánovanej stavby. Ďalej sa domáhala uloženia povinnosti žalovaným v 1.a 2. rade vypratať pozemok označený ako parcela č. 541 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 556 m2 k.ú. U. zapísanej na LV č. XXX a to odstránenie sušiakov bielizne a basketbalového koša.
Súd prvého stupňa správne uzavrel, že predmetom konania vo veci je ochrana vlastníckeho práva žalobkyne a to jednak strpenie postavenia plota a jednak vypratanie časti nehnuteľnosti. Keďže v priebehu konania zistil, že v prejednávanej veci je spornou otázkou vlastnícke práva konkrétnej časti nehnuteľnosti, na ktorej chce žalobkyňa postaviť plot, resp. ktorú chce vypratať z hľadiska tvrdeného vydržania, správne súd prvého stupňa uzavrel, že je potrebné najprv vyriešiť otázku priebehu hranice medzi nehnuteľnosťami žalobkyne a žalovanými v 1. a 2. rade a následne až po tomto určení rozhodnúť o nároku žalobkyne v prípade, že žalovaní v 1. a 2. rade budú zasahovať do jej vlastníckeho práva. Nesprávne ale súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania rozhodol vo veci medzitýmnym rozsudkom, ktorým určil, kadiaľ prechádza vlastnícka hranica medzi pozemkami žalobkyne a žalovaných v 1. a 2. rade a uzavrel, že po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku v prípade, že žalovaní v 1. a 2. rade nevypracú nehnuteľnosť, resp. budú brániť postaveniu plota žalobkyni, súd rozhodne o jej nároku z titulu ochrany vlastníckeho práva a zároveň rozhodne o trovách celého konania.
Rozsudkom rozhoduje súd o veci samej (§ 152 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Rozsudkom má sa rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe (§ 152 ods. 2 O.s.p.).
Podľa obsahu rozsudku rozoznávame konečné, čiastočné rozsudky a medzitýmne rozsudky. Súd má vec vybaviť spravidla jedným rozhodnutím, čo znamená, že v ňom má rozhodnúť o celej prejednávanej veci (§ 152 ods. 2 O.s.p.). Ak teda zistí, že návrh je dôvodný len v určitom rozsahu a v zostávajúcom rozsahu nie je dôvodný, potom nestačí len vyhovieť žalobe v tomto rozsahu, ale žalobu v zostávajúcom rozsahu treba zamietnuť. Takýto rozsudkom je konečný rozsudok. Rozsudok, ktorý rieši len otázku základu nároku a ponecháva pritom otázku rozsahu nároku ďalšiemu rozsudku sa nazýva medzitýmnym rozsudok. Predpokladom použitia medzitýmneho rozsudku je deliteľnosť predmetu konania na dve zložky: podľa základu a výšky. Ak sa ukáže, že neexistuje právny základ sporného nároku, ušetrí si súd niekedy rozsiahle konanie o jeho výške. Podľa právnych účinkov rozhodnutia sa v teórii rozlišujú ďalej rozhodnutia konštitutívne, čiže právotvorné a deklaratórne, čiže vyhlasovacie. Predmetom tohto konania je ale zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva a vypratanie pozemku, pričom súd medzitýmnym rozsudkom určil hranicu medzi spornými parcelami. V tomto konaní, o predmete konania, ale súd nemôže rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, nakoľko predmet konania nie je deliteľný na dve zložky a to podľa základu a výšky, čo je naplnené napríklad v prípade rozhodnutia o žalobe o náhradu škody, kde súd môže najprv rozhodnúť o základe nároku a to o skutočnosti, či ku škode došlo a až následne môže rozhodnúť o výške uplatnenej náhrady škody. V prejednávanej právnej veci však tieto dve zložky
predmetu konania a to ich deliteľnosť nie je naplnená a tak súd prvého stupňa nemohol vo veci rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom. Odvolací súd tak udáva, že nesprávnym procesným rozhodnutím súd prvého stupňa porušil zákonné ustanovenie § 152 ods. 2 O.s.p., keďže mal rozhodnúť o veci samej a to o celej prejednávanej veci, keďže nemal splnené zákonné podmienky na rozhodnutie medzitýmnym rozsudkom, pričom skutočnosť, kadiaľ prebieha hranica medzi spornými parcelami mal súd prvého stupňa posúdiť ako predbežnú otázku. Posúdenie predbežnej otázky riadne a preskúmateľne odôvodniť v rozhodnutí vo veci samej, po skutkovom a právnom zdôvodnení súdom prvého stupňa vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je súčasťou procesných záruk zákonného a spravodlivého rozhodnutia. V súlade s cit. ust. O.s.p. je povinnosťou súdu v rozhodnutí uviesť dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých je založené, tak po skutkovej, ako i právnej stránke veci. Z odôvodnenia rozsudku musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, ktoré musia byť v súlade so skutkovými zisteniami. Odôvodnenie musí byť úplné v tom zmysle, že sa vyporiada so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. O nepreskúmateľný rozsudok ide vtedy, ak odôvodnenie neobsahuje náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p. alebo dôvody rozhodnutia sú nezrozumiteľne podané alebo vychádzajú z tzv. súhrnných skutkových zistení, alebo ak z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, resp. keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. O nepreskúmateľný rozsudok ide tiež vtedy, ak súd v odôvodnení rozsudku iba cituje skutočnosti zistené z vykonaných dôkazov bez toho, aby presne špecifikoval, aké konkrétne skutkové zistenia z ktorých konkrétnych dôkazov vyvodil a aký majú tieto zistenia význam z hľadiska hmotného práva, príp. cituje tvrdenia účastníkov, príp. ich právne názory, a nie objektívne zistené skutočnosti či závery, alebo opomenie bez akéhokoľvek vysvetlenia ostatné vykonané dôkazy či dôkazy predložené účastníkmi (výpovede svedkov, účastníkov, obsah listinných dôkazov) alebo sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevyporiada s obranou žalovaného a jeho námietkami proti žalobe.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 383/06, IV. ÚS 115/03) vyplýva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (uverejnenej pod č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zákona č. 23/1991 Zb.) a čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (uverejneného oznámením č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z.z.) je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ak sa súd nedostatočným (neúplným) spôsobom vysporiada s argumentáciou účastníka týkajúcou sa skutkovej a právnej stránky rozhodovanej veci, takým postupom vo svojich dôsledkoch odníma účastníkovi právo konať pred súdom a porušuje jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo mu neumožňuje pri nespokojnosti s rozhodnutím posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia, príp. postupu súdu, a teda efektívne využiť svoje procesné právo na odôvodnenie odvolania (§ 201 prvá veta O.s.p.) z hľadiska § 205 ods. 1,2 O.s.p..
Po vrátení veci odvolacím súdom bude potrebné, aby súd prvého stupňa predbežne posúdil skutočnosti zistené z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré ho viedli k rozhodnutiu vo veci medzitýmnym rozsudkom a po ich predbežnom posúdení vo veci rozhodol rozsudkom o veci samej tak, aby rozsudok v prejednávanej veci bol preskúmateľný a z jeho odôvodnenia, aby jasne a určito vyplynul vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa. V odôvodnení rozhodnutia o veci samej,
aby súd náležite vysvetlil, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi (a zistenými) skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery.
V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.