Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_11CoE-164-2013.pdf
PDF · 90.93 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoE/164/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: Slovenská konsolidačná, a.s., Cintorínska 21, Bratislava, IČO: 35 776 005, proti povinnému: U. Q., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom N.. A. XXXX/XX, D., o vymoženie sumy 66,39 eur a trov exekúcie, vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 13Er/190/2008 a u súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára, P. Pázmaňa 49/3, Šaľa pod sp. zn. Ex 985/08, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice č. k. 13Er/190/2008-35 zo dňa 22. júna 2012 v časti o trovách exekúcie, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti o trovách exekúcie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi trovy exekúcie v sume 82,57 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 57 ods. 1 písm. h/, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Uviedol, že povinný dňa 21. 02. 2010 zomrel a Okresný súd Levice konanie o dedičstve po poručiteľovi (povinnom) vedené pod sp. zn. 11D 52/10, Dnot 45/10 pre nemajetnosť zastavil.
O trovách exekúcie súdneho exekútora súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovení § 196, § 200 ods. 1, § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a podľa vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov tak, že súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie vo výške v sume 82,57 eur, vrátane DPH z dôvodov uvedených v odôvodnení svojho uznesenia, ktoré pozostávali z odmeny súdneho exekútora vo výške 19,92 eur za 1 hodinu účelne vynaloženú na exekúciu a za 4 úkony exekučnej činnosti, z náhrady hotových výdavkov vo výške 53,15 eur za poštovné, spotrebný materiál, cestovné a z náhrady za stratu času vo výške 5,53 eur.
Proti tomuto uzneseniu v časti o trovách exekúcie podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Poukázal na ustanovenia § 27, § 14 ods. 1, 2, 3, § 22 ods. 1, § 23 ods. 1, 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, z ktorých vyplýva, že pri rozhodovaní o odmene a náhrade hotových výdavkov exekútora musí súd posudzovať, či ide o úkony účelne vykonané a účelne vynaložené na exekúciu, t. j. či jednotlivé úkony boli skutočne potrebné pre dosiahnutie účelu exekučného konania a s nimi vynaložené výdavky vynaložené hospodárne. Mal za to, že súdny exekútor má nárok len na náhradu trov exekučného konania za výkon exekučnej činnosti a za úkony vykonané do získania informácie o úmrtí povinného. Vykonávanie akejkoľvek inej exekučnej činnosti alebo exekučných úkonov po získaní informácie o úmrtí povinného nemožno považovať za účelné a smerujúce k efektívnemu vykonávaniu exekúcie. Namietal, že nemal možnosť sa vyjadriť k trovám exekúcie, na ktoré si exekútor uplatnil nárok, nakoľko špecifikáciu trov exekúcie mu neposkytol ani exekútor a na vyjadrenie mu ich nepredložil ani súd a naviac ju neobsahuje ani
odôvodnenie napadnutého uznesenia. Z napadnutého rozhodnutia nie je jednoznačné, za aké úkony priznal prvostupňový súd exekútorovi odmenu a oprávnený tak nemá možnosť posúdiť ich oprávnenosť. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia ani nevyplýva, ako sa súd vysporiadal s uplatneným nárokom na cestovnú náhradu, t. j. či bolo zo strany súdneho exekútora preukázané vykonanie cesty zo sídla exekútorského úradu. Ďalej namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pričom sa súd prvého stupňa dôsledne neriadil vyššie citovaným zákonom a vyhláškou a ich príslušnými ustanoveniami a zaviazal ho na náhradu trov exekúcie v širšom rozsahu, ako mu to prináležalo podľa právnych predpisov. Konštatoval, že postup súdu pri rozhodovaní o trovách exekúcie považuje za nesprávny a sumu odmeny priznanú súdnemu exekútorovi za neprimeranú. Na základe vyššie uvedeného oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 22. 06. 2012 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP preskúmal napadnuté uznesenie zo dňa 22. 06. 2012 v medziach podaného odvolania, t. j. v časti o trovách exekúcie, podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 OSP v časti druhého výroku zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie sa začalo dňa 17. 03. 2008, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného zo dňa 14. 03. 2008 na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, a to rozkazu o uložení sankcie za priestupok č. p.: ORP-1123/ DI-E-10-2006 vydaný OR PZ Okresným dopravným inšpektorátom v Leviciach dňa 22. 01. 2007. Súd prvého stupňa udelil dňa 31. 03. 2008 súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi poverenie na vykonanie exekúcie na základe vyššie označeného exekučného titulu. Písomným podaním zo dňa 31. 08. 2010 odstúpil súdny exekútor súdu prvého stupňa na rozhodnutie návrh oprávneného (Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre) na zmenu účastníka konania na strane oprávneného. Súd prvého stupňa uznesením č. k. 13Er/190/2008-14 zo dňa 01. 02. 2011 pripustil, aby z konania na strane oprávneného vystúpila SR - Krajské riaditeľstvo PZ v Nitre a aby na jej miesto vstúpila spoločnosť Slovenská konsolidačná, a.s. Podaním zo dňa 21. 09. 2011 súdny exekútor navrhol zastaviť predmetnú exekúciu z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty a oznámil, že o priznanie náhrady trov exekúcie nežiada. Prípisom zo dňa 31. 10. 2011 požiadal súd, aby neprihliadal na jeho podnet na zastavenie exekúcie. V súvislosti s výzvou súdu prvého stupňa si súdny exekútor vyúčtoval trovy exekúcie v sume 82,57 eur. Dňa 22. 06. 2012 súd prvého stupňa, obsadený vyšším súdnym úradníkom, vydal napadnuté uznesenie, ktorým exekučné konanie zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi trovy exekúcie v sume 82,57 eur z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto uznesenia.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty. Podľa § 199 Exekučného poriadku, výšku odmeny exekútora, náhrady hotových výdavkov, náhrady za stratu času, spôsob ich určenia a výšku primeraného preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov exekútora (§ 196 a § 197 ods. 2) ustanoví ministerstvo po dohode s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.
Podľa § 27a citovanej vyhlášky, v exekučných konaniach začatých do 30. apríla 2008 patrí exekútorovi odmena podľa doterajších predpisov.
Podľa § 14 ods. 1 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30. 04. 2008, ak súdny exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.
Podľa § 14 ods. 2 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30. 04. 2008, základná hodinová sadzba podľa odseku 1 písm. a/ je 200 Sk za každú aj začatú hodinu. Súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti.
Podľa § 14 ods. 3 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30. 04. 2008, paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 100 Sk.
Podľa § 15 ods. 1 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30. 04. 2008, paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej činnosti: a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie, b) doručenie príkazu na začatie exekúcie, c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, d) doručenie exekučného príkazu, e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie, f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní, g) každé zisťovanie bydliska povinného, h) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného, i) každé zisťovanie účtu povinného, j) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného.
Podľa § 22 ods. 1 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30. 04. 2008, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. Podľa § 22 ods. 2 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30. 04. 2008, cestovné náhrady sa poskytujú podľa osobitného predpisu.
Podľa § 23 ods. 1 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30. 04. 2008, náhrada za stratu času patrí súdnemu exekútorovi pri úkonoch vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom jeho exekútorského úradu alebo kancelárie, a za čas strávený na ceste do tohto miesta a späť.
Podľa § 23 ods. 2 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30. 04. 2008, náhrada podľa odseku 1 je 20 Sk za každú aj len začatú polhodinu.
Podľa § 25 citovanej vyhlášky v znení účinnom do 30. 04. 2008, v odmene súdneho exekútora je zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou.
Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 OSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa § 221 ods. 2 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.
Účelom exekučného konania je nútený výkon judikovanej povinnosti obsiahnutej v exekučnom titule za zákonom stanovených podmienok. Ak súdny exekútor ako štátom určená a splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, vykonáva úkony exekučnej činnosti v súlade so zákonom, ktoré smerujú k účelnému vymáhaniu nároku, potom má aj právo na náhradu trov takto vykonávanej exekúcie. V prvom rade trovy exekúcie znáša povinný a za podmienok stanovených v ustanovení § 203 Exekučného poriadku aj oprávnený. Oprávnený znáša trovy exekúcie len výnimočne a je to výnimka zo všeobecnej zásady, podľa ktorej trovy exekúcie uhrádza predovšetkým povinný. Exekučný poriadok upravuje dva prípady, kedy je na úhradu trov exekúcie zaviazaný oprávnený, a to podľa princípu zavinenia, voľnej úvahy súdu a vtedy, ak k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu, že majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie. Oprávnený tak musí už pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie zvážiť toto riziko, najmä s ohľadom na majetkové možnosti povinného.
Ak teda, v prípade zastavenia exekúcie, nemôže byť na náhradu trov zaviazaný povinný, musí byť na ich náhradu zaviazaný oprávnený s poukazom na ustanovenie § 203 Exekučného poriadku. Nakoľko Exekučný poriadok žiadnu výnimku v ustanovení § 196 neupravuje, nie je potom možné od súdneho exekútora požadovať, aby exekučnú činnosť vykonával bez nároku na odmenu, hotových výdavkov a náhrady za stratu času.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku o trovách exekúcie je nepreskúmateľné z toho dôvodu, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva, z čoho súd prvého stupňa vychádzal pri priznaní náhrady trov exekúcie, akým spôsobom posúdil účelnosť, nevyhnutnosť a opodstatnenosť vynaložených hodín, úkonov a nákladov na vykonanie exekúcie, nakoľko len konštatoval, že súdny exekútor si vyčíslil trovy exekúcie v sume 82,57 eur (vrátane DPH), ktoré pozostávajú z odmeny exekútora v sume 7,97 eur (vrátane DPH) za 1 hodinu účelne vynaloženú na exekúciu podľa § 14 ods. 1 písm. a/, ods. 2 vyhlášky, z odmeny za úkony exekučnej činnosti podľa § 14 ods. 1 písm. b/, ods. 3, § 15 ods. 1 písm. a/, c/, h/, j/ vyhlášky v sume 15,92 eur (vrátane DPH), z náhrady hotových výdavkov (poštovné 9,15 eur, spotrebný materiál 3,32 eur, cestovné náhrady 40,68 eur) podľa § 22 vyhlášky v sume 53,15 eur a z náhrady za stratu času v zmysle § 23 vyhlášky sume 5,53 eur.
Odvolací súd konštatuje, že bez náležitého preskúmania exekučného spisu (Ex 985/08, ktorý bol dňa 05. 11. 2012 vrátený súdnemu exekútorovi), nemohol zistiť, aké úkony boli skutočne vykonané, taktiež nebolo možné posúdiť ich náročnosť a čas, ktorý bol nevyhnutný na ich vykonanie, a navyše nebolo možné zistiť výšku skutočne vynaložených hotových výdavkov.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia tiež vyplýva, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v časti trov exekúcie neodôvodnil tak, ako to predpisuje zákon (§ 157 ods. 2 OSP), a preto je napadnuté rozhodnutie v tejto časti nezrozumiteľné, nepreskúmateľné a v rozpore so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa § 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Takýmto postupom súdu prvého stupňa sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, a to s ohľadom na právo účastníka podať odvolanie proti rozhodnutiu s náležitosťami uvedenými v ust. § 205 ods. 1 OSP. Pokiaľ v rozhodnutí súdu prvého stupňa absentuje riadne odôvodnenie, účastník nemá možnosť vyjadriť sa v odvolaní ku skutočnostiam, ktoré súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol. Nedostatok riadneho a náležitého odôvodnenia bráni odvolaciemu súdu vôbec posúdiť jeho správnosť. Z napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa vôbec nie je zrejmé, z čoho pozostáva odmena súdneho exekútora.
Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 <aspi:// module='ASPI'&link='209/1992%20Zb.%2523%25C8l.6'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb. %2523%25C8l.46'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Ústavy Slovenskej republiky, zaväzuje súdy na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení); nemôže sa to však chápať tak, že sa
vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument (Rozsudok NS SR, sp. zn. 2 Cdo 170/2005 zo dňa 01. 09. 2007). Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia je jeho podstatná časť. Je tomu tak najmä z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská (napr. Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. júna 2008). Preto je potrebné uviesť, že existencia náležitostí rozhodnutia, uvedených v citovanom ustanovení je dôležitým prostriedkom preskúmania správnosti rozhodnutia účastníkmi konania a aj odvolacím súdom. Rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú, na čo poukázal i Európsky súd pre ľudské práva vo veci García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999. S poukazom na uvedené je potom odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa sa dôsledne neriadil vyššie citovaným zákonom (Exekučným poriadkom) a vyhláškou č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, v znení účinnom do 30. 04. 2008 a ich príslušnými ustanoveniami, keď súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie v sume 82,57 eur, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa sa nezaoberal účelnosťou, nevyhnutnosťou a opodstatnenosťou vynaložených trov exekúcie. Z toho dôvodu bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 22. 06. 2012 v časti o trovách exekúcie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Súd prvého stupňa bude po vrátení veci odvolacím súdom postupovať tak, že opätovne posúdi či vykonané úkony vyúčtované súdnym exekútorom v predloženej špecifikácii trov exekúcie zo dňa 15. 12. 2011 boli účelne vynaložené a opodstatnené, či ich vykonanie bolo nevyhnuté, pričom ďalej posúdi aj to, či je možné súdnemu exekútorovi priznať i náhradu hotových výdavkov tak, ako si ich vyúčtoval, s tým, že dôvodnosť týchto výdavkov musí byť riadne doložená a preukázaná. Súd prvého stupňa pri následnom rozhodovaní o povinnosti oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie musí svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, tak aby jeho rozhodnutie bolo v súlade s ustanovením § § 157 ods. 2 OSP a § 167 ods. 2 OSP.
Podľa § 226 OSP súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.