Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/175/2012

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu EX CREDIT, a.s., so sídlom v Košiciach, Werferova č. 3, IČO: XX XXX XXX, práv. zast. JUDr. Richardom Plichcikom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Urbánkova 6, proti žalovanej Q. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom Š., V. Č.. XX, o zaplatenie 190,80 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 30. apríla 2012, č.k. -27 jednohlasne takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 48,09 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 48,09 eur, za čas od 26. 10. 2011 do zaplatenia, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 190,80 eur, spolu s úrokom z omeškania, ktorý zakladal na tvrdení, že žalovaná ako účastníčka zmluvy o finančnom prenájme bio lampy si nesplnila svoju povinnosť uhradiť v zmluve dohodnutú sumu 477 eur, keď z dohodnutých 30 mesačných splátok po 15,90 eur uhradila jej iba 18, v celkovej sume 286,20 eur.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že z dokazovania vykonaného oboznámením sa s obsahom Zmluvy o finančnom prenájme č. XXXXXXXXXX zo dňa 18.12.2009 zistil, že jej predmetom bol prenájom veci, typovo označenej - bio lampa v cene 300 eur. Konštatoval, že účastníci si v zmluve dohodli mesačné splátky vo výške 15,90 eur, v počte 30 a takýmto spôsobom bola stanovená celková cena tovaru na 477 eur. Dátum splatnosti prvej splátky bol 18. 12. 2009 a poslednej 18. 06.2012. Percentuálna miera nákladov predstavovala 47,66 % a priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov 48,96 %.

Podľa čl. II. bod 6. zmluvy, v prípade, ak bude kupujúci/nájomca v omeškaní s platením jednej splátky po dobu 3 mesiacov, v deň nasledujúci po uplynutí tejto doby sa stáva splatným celý neuhradený záväzok voči veriteľovi. Z pripojeného splátkového kalendára súd prvého stupňa zistil, že žalovaná splatila v dohodnutom termíne splatnosti celkovo 18 splátok a takto zaplatila žalobcovi celkovo sumu 286,20 eur.

S poukazom na ust. až 4, až 5 a a ako aj článku 3 ods. 1, 2 smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, kvalifikoval právny vzťah medzi účastníkmi ako zmluvu spotrebiteľskú a z tohto dôvodu posudzoval aj zmluvné podmienky medzi účastníkmi v zmysle ustanovení o spotrebiteľských zmluvách.

Uzavrel, že žalovaná svojim konaním preukázateľne porušila dohodnuté podmienky, keďže nesplnila svoju povinnosť zaplatiť poskytnuté finančné prostriedky na úhradu financovaného tovaru a z tohto dôvodu ako spotrebiteľ musí znášať následky porušenia svojich povinností.

V súlade so zásadou ochrany spotrebiteľa, súd skúmal, do akej miery možno hodnotiť dohodnuté podmienky za prijateľné. Mal za zrejmé, že v prípade Zmluvy o finančnom prenájme išlo o formulár, ktorého súčasťou boli obchodné podmienky určené dodávateľom. Tieto žalovaná v zásade nemohla ako spotrebiteľ ovplyvniť. Žiadne individuálne dojednanie podmienok nebolo preukázané. Konštatoval, že je nesporné, že žalobca si neuplatnil v konaní žiadnu zo sankcií vo výške dohodnutej v zmluve, žiadal iba zákonný úrok z omeškania. Napriek tomu súd preskúmaval v zmysle ust. , či poskytnutá odplata neprekračuje obvykle požadovanú odplatu na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery, pretože predmetom tejto spotrebiteľskej zmluvy bolo poskytnutie finančných prostriedkov na financovanie tovaru, ktorý nadobudla žalovaná.

V tomto smere zistil, že cena tovaru bola 300 eur, pričom celková cena uvedeného spotrebiteľského úveru predstavovala výšku 477 eur. Konštatoval, že v čase uzavretia zmluvy predstavoval priemerný úrok bánk za spotrebiteľské úvery na finančnom trhu výšku 11,43 % a z toho vyvodil, že na základe prepočítaného úroku z úveru, by bolo možné navýšenie poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 34,29 eur /(300 x 11,43 %) : 100/, s tým, že celková výška poskytnutého spotrebiteľského úveru touto formou by predstavovala sumu 334,29 eur, z ktorej žalovaná preukázateľne zaplatila sumu 286,20 eur. Mal za to, že nezaplatená ostala suma 48,09 eur.

Z uvedeného vyvodil, že pokiaľ žalobca zahrnul do zmluvy o finančnom prenájme vyšší úrok vo vzťahu k poskytnutým finančným prostriedkom, ide o zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech žalovanej. Mal za to, že takto dohodnutá výška úroku z poskytnutých finančných prostriedkov výrazne presahuje priemerné úrokové sadzby na finančnom trhu, pretože po prepočte úroková sadzba uplatnená v zmluve o finančnom prenájme dosahuje takmer 59 %, čo súd vyhodnotil za absolútne neprijateľnú výšku. Z toho dôvodu v tejto časti vyhodnotil dohodnutú zmluvnú podmienku, čo do uplatneného úroku z úveru, za neprijateľnú a v rozpore s dobrými mravmi. Na základe toho považoval za dôvodný nárok žalobcu v časti istiny vo výške 48,09 eur. V tejto časti žalobe vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Ďalej konštatoval, že v zmluve bol dohodnutý úrok z omeškania vo výške 10 % ročne, avšak s poukazom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah, aplikoval aj na úrok z omeškania ust. , v spojení s ust. Nariadenia vlády č. , účinného od 01. 01. 2009 a uzavrel, že výška uplatneného úroku z omeškania zodpovedá zákonnej výške úroku z omeškania, platnej k prvému dňu omeškania. Týmto prvým dňom bol deň nasledujúci po uplynutí splatnosti v poradí tretej splátky, od obdobia, kedy prestala žalovaná uhrádzať splátky. Výška úroku z omeškania predstavuje súčet základnej sadzby Európskej centrálnej banky (ECB) o 8 percentuálnych bodov. Základná úroková sadzba ECB predstavovala ku dňu omeškania, t.j. ku dňu 26. 10. 2011 výšku 1,50 % a s navýšením 8 percentuálnych bodov, predstavuje celková výška úroku 9,50 %. A v takejto výške priznal žalobcovi úrok z omeškania.

Vzhľadom na čiastočný úspech obidvoch procesných strán založil rozhodnutie o trovách konania na ustanovení a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa na vec aplikoval nesprávne ustanovenie , keďže toto ustanovenie sa týka spotrebiteľských zmlúv, ktorých predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov, o čo sa v prejednávanej veci nejednalo a zároveň sa toto ustanovenie vzťahuje iba na spotrebiteľské zmluvy, pri ktorých nejde o spotrebiteľský úver, pričom zmluva o finančnom prenájme, z ktorej odvodzuje svoj právny nárok je spotrebiteľským úverom.

Výška dojednanej odplaty sa u spotrebiteľských úverov stanovuje v súlade s Nariadenia vlády SR č. a v danom prípade pri nezabezpečenom spotrebiteľskom úvere by sa

jednalo o hodnotu 2 x 48,96%, čo je priemerná hodnota RPMN pre príslušný typ spotrebiteľského úveru, t.j. 97,92%. Na preukázanie svojich tvrdení pripojil aj štatistické údaje Ministerstva financií SR o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch zverejnené na stránke WWW.mfsr.sk .

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom zamietavom výroku a ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § , a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, postupom podľa O. s . p. (vzhľadom k tomu, že rozsudok zrušuje) a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Súd prvého stupňa založil zamietavý výrok svojho rozsudku na nesprávnom právnom posúdení a v dôsledku toho nedostatočne zistil skutkový stav.

Súd prvého stupňa vyhodnotiac obsah Zmluvy o finančnom prenájme uzavretej medzi účastníkmi dňa 18.12.2009 podľa , a ako aj článku 3 ods. 1 a 2 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach spotrebiteľských zmluvách, dospel k záveru, že ide o zmluvu spotrebiteľskú a preto jej zmluvné podmienky posudzoval v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami.

Na základe toho posudzoval v zmysle , či poskytnutá odplata neprevyšuje obvyklé požadovanú odplatu na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery a v tomto smere vyvodil záver, že v čase uzavretia zmluvy o finančnom nájme, a poskytnutia finančných prostriedkov predstavoval priemerný úrok bánk za spotrebiteľské úvery na finančnom trhu výšku 11,43% a z toho vyvodil, že na základe prepočítaného úroku z úveru by bolo možné navýšenie poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 34,29 eur.

Z uvedeného postupu súdu prvého stupňa je zrejmé, že na právny vzťah účastníkov aplikoval ustanovenie v znení účinnom od 01.06.2010 (prijaté novelou ).

S takýmto právnym posúdením sa odvolací súd nestotožňuje. Zmluva bola uzavretá dňa 18.12.2009 a teda jej obsah je treba posudzovať podľa právnej úpravy účinnej v čase jej uzavretia.

Podľa ust. v znení účinnom do 31.05.2010 ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvyklé požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ho bolo možné pri posudzovaní výšky odplaty aplikovať iba v prípade preukázania spotrebiteľských zmlúv, na ktoré sa nevzťahovala úprava o spotrebiteľských úveroch.

Na výpočet odplaty za spotrebiteľský úver sa vzťahovala úprava ust. cit. zákona, podľa ktorého odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády. Týmto nariadením bolo , ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru.

Podľa § 1 ods. 1 cit. nariadenia vlády výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru s výnimkou podľa ods. 2 nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona, a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého priemeru priemerných hodnôt ročnej percentuálnej miery

nákladov a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa § 7a ods. 2 zákona.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi (18.12.2009) sa výpočet odplaty pri spotrebiteľských zmluvách riadil dvomi právnymi úpravami a to v závislosti od toho, či išlo o odplatu za poskytnutie spotrebiteľského úveru, na ktorý sa vzťahoval alebo išlo o úver, na ktorý sa nevzťahovala úprava o spotrebiteľskom úvere a v takomto prípade sa výška odplaty vypočítavala podľa ust. v znení účinnom do 31.05.2010.

S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa v dôsledku nesprávnej hmotnoprávnej kvalifikácie nároku spočívajúce v aplikácií nesprávneho (neaktuálneho) právneho predpisu nevykonal dokazovanie na výpočet odplaty podľa účinnej právnej úpravy a teda v tomto smere nedostatočne zistil skutkový stav.

Na základe toho neostávalo odvolaciemu súdu iné ako rozsudok v napadnutom zamietavom výroku vrátane výroku o trovách konania zrušiť podľa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa opätovne posúdiť, právny vzťah medzi účastníkmi konania a až potom, či z jeho obsahu vyvodí záver, či ide o úver spotrebiteľský a v náväznosti na to aj vykonať dokazovanie pre výpočet odplaty podľa príslušnej právnej úpravy.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.