Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (20)Rozsudok_1T-135-2011.pdf
PDF · 109.83 KB
No categories available
1T/135/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Komárno samosudcom JUDr. Petrom Kaňom v trestnej veci obžalovaného K.. X. I. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. na hlavnom pojednávaní v Komárne 17. septembra 2013, takto
rozhodol:
Obžalovaný K.. X. I. narodený XX. V. XXXX v J., trvalé bydlisko K. XX,
s a u z n á v a z a v i n n é h o, že
dňa 16. apríla 2011 v čase okolo 3.00 hod. v K. na H. ulici pri autobusovej zastávke fyzicky napadol W. W., nar. XX. K.XXX takým spôsobom, že po tom, čo sa na neho poškodený otočil, tak ho päsťou udrel do oblasti nosa, následne ho podkopol a po páde poškodeného na zem ho obžalovaný najmenej jedenkrát kopol do ľavej strany hrudníka, v dôsledku čoho poškodený utrpel zlomeninu nosných kostičiek s posunom úlomkov a pohmoždenie ľavej strany hrudníka, ktoré zranenia si vyžiadali dobu liečenia najmenej 3 týždne,
t e d a
inému úmyselne ublížil na zdraví,
č í m s p á c h a l
prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák.
Za to mu súd
u k l a d á
podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 56 ods. 1, ods. 2, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j/ Tr. zák. peňažný trest vo výmere 500 (päťsto) eur.
Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. súd obžalovanému ustanovuje pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch) mesiacov.
odôvodnenie:
Na základe obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry Komárno podanej na tunajší súd 8. novembra 2011 pod č. 2Pv 255/2011 -14 na obvineného X. I.re skutok uvedený v obžalobe právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. súd vykonal hlavné pojednávanie 20. novembra 2012, 18. januára 2013, 8. marca 2013, 23. mája 2013 a 17. septembra 2013.
Na hlavnom pojednávaní vykonal súd dokazovanie výsluchom obžalovaného, svedka a súčasne poškodeného W. W. a svedkov D. I., E. I., X. I. st., S. K., C. N. a ppráp. N. C. a čítaním listinných dôkazov
- lekárskej správy (č.l. 36), rozsudkov Okresného súdu Komárno z 30. júna 2010, č.k. 1T/9/2010 -93 (č.l. 82), a z 24. júna 1998, č.k. 1T/61/98 -77, správ Obvodného úradu Komárno (č.l. 83, 86), odpisu registra trestov a výsledku lustrácie v evidencii Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (zo 16. septembra 2013). Napokon bol čítaný postupom podľa § 268 ods. 2 Tr. por. znalecký posudok z odvetvia chirurgie (č.l. 28 až 35).
Obžalovaný X. I. na hlavnom pojednávaní poprel, že by sa dopustil žalovaného trestného činu. Vypovedal, že v inkriminovaný deň bol v miestnom zábavnom podniku s jeho bratom (D. I.) a kamarátom E. I., s ktorými vypili pár pív a rozprávali sa, prišli asi o 20.00 hod, pričom okolo 22.00 hod. jeho brat odišiel domov a on s E. odišli k nim domov okolo 1.00 hod. Tam si dali ešte jedno pivo a asi za pol hodinu E. išiel domov a on išiel spať. Doma bol jeho otec, s ktorým sa stretol. Kto všetko sa nachádzal v predmetnom podniku a s kým sedel pri stole uviesť nevedel, pričom to, že otca stretol práve v deň inkriminovaného skutku si pamätá podľa toho, nakoľko asi mesiac na to ho vypočúvali a pamätal si na to, kedy sa stretol s otcom. Či bol v podniku aj poškodený W. W. si nepamätal. Tohto pozná zo základnej školy, mali spolu aj súd keď bol malý, nakoľko poškodený ho s ďalšími dvomi alebo tromi kamarátmi vydierali, chceli od neho vymáhať peniaze. Na ten účel (prostredníctvom obhajcu) predložil súdu rozsudok Okresného súdu Komárno z 24. júna 1998, č.k. 1T/61/98 -77 (v ktorej bol odsúdený ml. K. H. za trestný čin vydierania ku škode obžalovaného za skutok z novembra 1997, kde zo skutkovej vety vyplýva, že ml. K. H. bol v danom čase v spoločnosti s W. W., na ktorého sa však rozsudok nevzťahuje). Obžalovaný uviedol, že K. H. je bratranec W. W., a že si myslí, že kvôli tomu, že on bol potrestaný, tak ho chce poškodený potopiť. Na otázku obhajcu či v súvislosti s touto udalosťou mal nejakú psychickú traumu uviedol, že nie, nebol ani u psychiatra ani psychológa. Od novembra 1997 do inkriminovaného dňa 16. apríla 2011 poškodeného videl dva až trikrát, na otázku kedy ho videl pred skutkom naposledy uviedol „boli to roky“, keď sa aj videli nerozprávali sa spolu. Na otázku prečo si myslí, že by sa mu poškodený chcel pomstiť až takmer po 14 rokoch obžalovaný nevedel odpovedať (uviedol : „bolo by treba sa jeho spýtať“).
Svedok (a súčasne poškodený) W. W. k inkriminovanému dňu uviedol, že keď bol v predmetnej krčme a popíjal, obžalovaný vytiahol čo sa stalo v škole a že on to tak nenechá a že mu to vráti (ten starý incident mal spočívať v tom, že v škole si od obžalovaného požičal peniaze, ale vrátil len časť). Keď sa vracal domov tak sa do neho obuli (okrem obžalovaného viacerí) kvôli incidentu, ktorý sa stal ešte v škole. Hádali sa pred krčmou, okrem neho tam stáli desiati určite, bol tam okrem obžalovaného jeho brat aj svedok K., a následne keď išiel domov, pri autobusovej zastávke sa obrátil a videl, že za ním viacerí bežia, aj on začal pred nimi bežať (okrem troch vyššie menovaných iných nevedel menovať), avšak C. ho kopol nohou a potom ho kopali na zemi. Na zemi ho kopali viacerí, že ho kopal aj obžalovaný vie, lebo ho počul hovoriť „hovoril som Ti, že Ti to vrátim.“ Do tváre mu nevidel, lebo si skrýval tvár pre útokom, ale hlas obžalovaného počul. Po útoku videl X. a jeho brata, keď sa obzrel, ako utekajú. Keď sa prebral, tak už tam boli policajti, následne prišla záchranka a odviezli ho do nemocnice. Boli tam aj dvaja ľudia z K., ktorých mená nevedel uviesť, ktorý sa postavili na jeho stranu s tým, aby mu ostatní neubližovali. U svedka K. videl aj sekeru, pričom tento hovoril prečo sú tí dvaja na strane róma a týchto dvoch aj naháňal sekerou. Tí dvaja potom utekali preč. S obžalovaným sa v danej krčme zvykol stretávať ale nevie prečo práve v ten deň vytiahol obžalovaný starý problém zo školy.
Za účelom odstránenie rozporov boli postupom podľa § 264 ods. 1 Tr. por. na návrh obhajcu aj prokurátorky čítané zápisnice svedka z prípravného konania.
Pri výpovediach zo 16. apríla a 7. júna 2011 svedok ohľadom prejednávaného útoku vypovedal, že keď odchádzal 16. apríla 2011 z pohostinstva okolo 3.00 hod., ako sa otočil videl skupinu 3 až 4 osôb a ako sa otáčal videl, že vedľa neho stojí C. I. a päsťou ho udrel do nosa. Súčasne ho niekto podkopol a on spadol na chodník, ako ležal na chodníku títo chalani ho začali kopať nohami do tela. Kopli ho do ľavej strany hrudníka, do hlavy, nevie uviesť presne koľkokrát ho kopli ale určite sedem alebo osemkrát. Následne keď volal o pomoc útočníci utiekli smerom k pohostinstvu a v tom videl, že pri ňom zastavili policajti, týmto povedal čo sa stalo a títo následne zavolali rýchlu záchrannú pomoc, ktorá ho odviezla do nemocnice. Okrem obžalovaného, ktorého videl ako ho udrel do nosa tam boli aj jeho brat a svedok K..
Na otázky smerujúce k odstráneniu rozporov sa svedok pridržal svojich výpovedí z prípravného konania s vyjadrením, že sa na prejednávanú udalosť v čase konania hlavného pojednávania veľmi nepamätá s tým, že pri prvotných výpovediach si na ňu pamätal lepšie.
Svedkovia D. I. (brat obžalovaného), E. I. a X. I. st. (otec obžalovaného) vypovedali v súlade s výpoveďou obžalovaného pokiaľ ide o časové súvislosti príchodu a odchodu z pohostinstva (svedkovia D. I. a I.), ako aj pokiaľ ide o stretnutie v dome obžalovaného s jeho otcom (svedkovia I. a X. I. st.). Brat obžalovaného a svedok I. vypovedali, že v pohostinstve videli aj poškodeného, avšak k žiadnemu konfliktu, resp. vôbec komunikácii medzi obžalovaným a poškodeným, v čase keď tam boli, nedošlo. Žiadny z uvedených svedkov však nevedel uviesť na základe čoho vypovedajú práve o noci z 15. na 16. apríla 2011, s ohľadom na to, že v zmysle ich výpovedí sa v predmetnú noc nič neobvyklé neodohralo, pričom v prípravnom konaní boli svedkovia vypočutý až so značným časovým odstupom po tomto dni, a to D. I. dňa 21. júna 2011 a E. I. dňa 14. októbra 2011, pričom otec obžalovaného ako svedok v prípravnom konaní vôbec vypočutý nebol. Svedok S. K. k udalostiam predmetnej noci nevedel nič podstatné uviesť. To, že by naháňal poškodeného a mal s ním nejaký konflikt nepotvrdil. Svedkovia C. N. a ppráp. N. C. boli vypočutí, nakoľko v zmysle správy Obvodného oddelenia Policajného zboru Bátorove Kosihy (č.l. 187) mali vykonávať v inkriminovanú noc hliadkovú službu. K samotnej udalosti vedeli potvrdiť len to, že ich určitý muž zastavil a žiadal o zabezpečenie lekárskej pomoci, nakoľko bol udretý (svedok C.), túto mu aj zabezpečili, pričom k tomu, čo konkrétne im mala uvedená osoba uviesť o tom kto jej spôsobil zranenia, resp. ju udrel, sa vyjadriť nevedeli. Obaja potvrdili, že k stretnutiu s touto osobou došlo v K. pri autobusovej zastávke.
Zo znaleckého posudku z odvetvia chirurgie vypracovaného v prípravnom konaní znalcom K.. N. I. vyplýva, že poškodený W. W. utrpel podľa zdravotnej dokumentácie dňa 16. apríla 2011 zlomeninu nosných kostí s posunutím kostných úlomkov, odreninu kože na prednej strane nosa o rozmeroch 2 x 2 cm a pohmoždenie ľavej strany hrudníka. Najpravdepodobnejším mechanizmom vzniku zranení poškodeného bol priamy úder tupým predmetom do jeho tváre, na oblasť koreňa nosa, v mieste lokalizácie nosných kostí. Dôsledkom tohto tupého násilia došlo k zlomenine nosných kostí s posunutím kostných úlomkov. Predmetom, ktorý najpravdepodobnejšie mohol spôsobiť popísanú zlomeninu nosných kostí, bola päsť inej osoby. Toto zranenie bolo spojené s krvácaním z nosa poškodeného. V dôsledku úderu päsťou do tváre a po utrpení zlomeniny nosných kostí bol poškodený W. W. otrasený, nemusel však spadnúť na zem, nebol v bezvedomí, na mechanizmus vzniku svojho zranenia si pamätal. Po údere W. W. nemusel, ale mohol spadnúť na zem. V prípade, že zostal po údere päsťou do tváre stáť na nohách, mohol byť zo strany útočníkov podkopnutý tak, ako to uvádzal vo svojej výpovedi. Dôsledkom tohto podkopnutia stratil rovnováhu a spadol na zem, kde bolo voči nemu pokračované v násilí tak, že bol kopnutý útočníkom do ľavej bočnej steny hrudníka. Dôsledkom tohto kopnutia vzniklo poškodenému pohmoždenie hrudnej steny vľavo, v mieste lokalizácie 6. až 7. rebra, kde bolo popísané maximum lokálnej bolestivosti. Po vzniku pohmoždenia hrudníka už nebolo zo strany útočníka alebo útočníkov v ďalšom konaní voči poškodenému pokračované. Najpravdepodobnejším mechanizmom vzniku zlomeniny nosných kostí poškodeného bol teda úder päsťou zo strany inej osoby do jeho tváre v mieste lokalizácie nosných kostí na koreni nosa, pád na zem a následné kopnutie do jeho ľavej strany hrudníka. Odrenina kože na prednej strane nosa o veľkosti 2 x 2 cm mohla poškodenému vzniknúť pri nekoordinovanom páde po jeho podkopnutí a následnom náraze a odretí kože na nose na
tvrdom podklade chodníka. Zranenia poškodeného mohli vzniknúť spôsobom, ktorý uviedol poškodený vo výpovedi zo dňa 16. apríla 2011. Poškodený uviedol, že najskôr obdržal úder päsťou do nosa, potom ho niekto podkopol, v dôsledku čoho mal poškodený spadnúť na chodník. V čase keď ležal na zemi, mal byť kopnutý do ľavej strany hrudníka. Poškodený uviedol, že mal byť kopaný do hlavy údajne 7 až 8 - krát. Popísané zranenia na tele poškodeného však nezodpovedajú takémuto rozsiahlemu a intenzívnemu násiliu zo strany viacerých osôb. Ak by bol poškodený opakovane kopaný do hlavy, utrpel by aj otras mozgu ľahkého stupňa spojený s krátkodobým bezvedomím a stratou pamäti na úrazový dej. Poškodený si však na celý priebeh konfliktu spomínal, v bezvedomí nebol, otras mozgu u neho nebol potvrdený. Ak by bol poškodený opakovane kopaný do hrudníka a brucha, v mieste takýchto kopancov by sa nachádzali na tele poškodeného opuchy a krvné výrony, pri kopaní silnou intenzitou by u W. W. mohlo dôjsť aj k vzniku zlomenín rebier, alebo poraneniu vnútrohrudných alebo vnútrobrušných orgánov. Žiadne početné krvné výrony na tele poškodeného však neboli ošetrujúcimi lekármi popísané. Z daného vyplýva, že W. W. s najväčšou pravdepodobnosťou obdržal jeden úder päsťou do nosa po ktorom mohol, alebo nemusel spadnúť na zem. Ak na zem nespadol po údere, bol podkopnutý inou osobou tak, že stratil rovnováhu a potom spadol. Pri páde na zem mohlo u neho dôjsť k vzniku popísanej odreniny kože na prednej dolnej časti nosa. Na zemi bolo voči poškodenému použité násilie tak, že poškodený bol kopnutý do ľavej strany hrudníka. Kopnutie na ľavú stranu hrudníka smerovalo na bočnú stranu hrudníka, nemohlo sa však jednať o 7 až 8 kopnutí do hlavy a tela poškodeného. Vtedy by rozsah jeho vzniknutých poranení musel byť väčší ako tomu bolo v tomto prípade. W. W. bol v čase utrpenia zranení nezamestnaný. Zranenia utrpel dňa 16. apríla 2011, posledné lekárske vyšetrenia ohľadne utrpených zranení absolvoval dňa 20. apríla 2011. Pre utrpené zranenia sa nehlásil u svojho praktického lekára a preto nemal vystavenú práceneschopnosť. Poškodený utrpel zlomeninu nosných kostí s posunutím kostných úlomkov, túto zlomeninu však odmietol u odborného lekára nechať napraviť a preto sa táto zlomenina u neho zhojila s posunutím kostných úlomkov. Primeraná doba liečenia tejto zlomeniny v prípade napravenia kostných úlomkov do pôvodného postavenia by trvala okolo 2 až 3 týždňov od úrazu. V prípade, že kostné úlomky neboli napravené, sa doba liečenia zlomeniny nosných kostí predĺžila až na 4 týždne od úrazu. Odrenina kože na nose o veľkosti 2 x 2 cm sa u poškodeného zhojila za 10 až 14 dní od úrazu. Pohmoždenie ľavej strany hrudníka si vyžadovalo dobu liečenia v trvaní okolo 2, s maximom do 3 týždňov od zranenia. Ak by bol W. W. v čase utrpenia zranení v pracovnom procese, primeraná doba liečenia a práceneschopnosti by trvala 3 týždne, s maximom do 4 týždňov od úrazu (4 týždne preto, lebo si poškodený nenechal napraviť posunuté kostné úlomky zlomených nosných kostí). Všetky utrpené zranenia poškodeného W. W. je možné z lekárskeho hľadiska klasifikovať ako zranenia ľahkého charakteru. Pohmoždenie ľavej strany hrudníka poškodenému nezanechá žiadne trvalé následky. Zlomenina nosných kostí sa u poškodeného zhojila s posunutím kostných úlomkov, pretože W. W. odmietol napravenie týchto posunutých kostných úlomkov. Pre zhojenie zlomeniny s posunutím úlomkov ostane poškodenému ako trvalý následok zhrubnutie nosa v oblasti koreňa nosa s viditeľnou deformáciou nosa. V mieste pôvodnej odreniny kože na nose v súčasnosti pretrváva viditeľná stopa v zmysle fialovo sfarbenej kože, je možné že toto sfarbenie (hyperpigmentácia) časom spontánne ustúpi. V prípade, že by si W. W. nechal lekárom napraviť posunuté kostné úlomky nosných kostí, úraz by na jeho nose s najväčšou pravdepodobnosťou nezanechal žiadne trvalé následky. Jediným zranením poškodeného, ktoré mu mohlo vzniknúť nekoordinovaným pádom na tvrdý povrch chodníka, bola odrenina kože na prednej dolnej časti nosa, v oblasti hrotu nosa o veľkosti cca 2 x 2 cm. Charakter zlomeniny nosných kostí a pohmoždenia ľavej bočnej strany hrudníka však vylučuje tú možnosť, že tieto zranenia vznikli pri nekoordinovanom páde. Zlomenina nosných kostí s najväčšou pravdepodobnosťou vznikla v dôsledku úderu päsťou a pohmoždenie ľavej strany hrudníka po kopnutí do tejto časti hrudníka. Intenzita útoku voči poškodenému W. W. nebola tak veľká, aby pri tomto útoku hrozila poškodenému aj ťažká ujma na zdraví. Útok smeroval na hlavu poškodeného, poškodený bol zasiahnutý len raz do oblasti nosa. Úder však nespôsobil otras mozgu s bezvedomím, prípadne iné závažnejšie vnútrolebečné poranenie. Kopnutie na ľavú stenu hrudnú nebolo tiež veľkej intenzity, pretože pri tomto kopnutí nedošlo k poraneniu rebier ani pľúc, zranenie bolo spojené s pomliaždením mäkkých tkanív steny hrudnej a lokálnou bolestivosťou. Intenzita útoku voči poškodenému teda nebola tak veľká, aby mu spôsobila ťažkú ujmu na zdraví. W. W. bol v priebehu liečby svojich zranení obmedzený vo svojom obvyklom spôsobe života bolesťami ľavej strany hrudníka a bolesťami a opuchom nosa. Pre bolesti na hrudníku nemohol vykonávať žiadne ťažšie fyzické práce, musel užívať lieky na tlmenie bolesti. Opuch nosa bol u poškodeného spojený s dýchacími obtiažami, nemohol si dobre vyčistiť nos, pretože v prvých dňoch po utrpení zlomeniny bol u poškodeného sklon ku krvácaniu z nosa. Zlomenina nosných kostí je vždy spojená s krvným výronom lokalizovaným v riedkom tkanive horných, ale najmä dolných očných viečok tak, že vzniká obojstranný krvný výron okolo očí. Pre takéto krvné výrony sa musel poškodený zdržiavať
prevažne doma a nemohol chodiť do spoločnosti až do postupného vstrebania týchto krvných výronov. Celková dĺžka obmedzení v obvyklom spôsobe života trvala u poškodeného do ústupu bolestí, opuchu nosa a vstrebania krvných výronov okolo očí, čo vzhľadom k charakteru poranení trvalo okolo 3 týždňov od úrazu.
Z takto vykonaného dokazovania je zrejmé, že jediným priamym svedkom usvedčujúcim obžalovaného zo žalovaného trestného činu je súčasne poškodený W. W., čo determinovalo dokazovanie upriamiť na hodnovernosť jeho výpovede. Svedok W. W. od samého začiatku bezprostredne po skutku v prípravnom konaní usvedčoval z útoku na jeho osobu obžalovaného X. I.. Z jeho výpovede vyplýva, že mal byť napadnutý skupinou minimálne troch osôb, z ktorých poznal okrem obžalovaného svedkov D. I. a S. K.. Z priameho násilia voči nemu však bez pochybností usvedčoval len obžalovaného, nakoľko v zmysle jeho výpovedí z prípravného konania tohto priamo videl, ako ho udrel do tváre a následne kopal, keď ležal na zemi, pričom (ako uviedol na hlavnom pojednávaní) ho aj počul ako hovorí, že mu to vráti, čo mu vravel už pri verbálnom incidente v predmetnom pohostinstve, konanie ďalších útočníkov opísať bližšie nevedel, nakoľko si kryl tvár pred trvajúcim útokom. Ako motív konania obžalovaného uviedol, že obžalovaný už v pohostinstve mu pripomenul starší konflikt, ktorý sa týkal pôžičky peňazí, ktorú nemal uhradiť v plnej výške, pričom obžalovaný mu mal uvádzať, že to tak nenechá a že mu to vráti. Aj na hlavnom pojednávaní poškodený zotrval na tom, že uvedené zranenia mu vznikli v dôsledku úderu obžalovaného do nosa a minimálne jedného kopnutia, ktoré obdržal od obžalovaného do ľavej strany hrudníka. Ďalší priebeh útoku už opisoval z pozície ležiac na zemi a skrývajúc si tvár, teda ho nevnímal vizuálne. Pokiaľ došlo v jeho výpovedi na hlavnom pojednávaní k rozporom, tieto neboli zásadného významu, pričom svoju výpoveď sám poškodený začal s tým, že s odstupom času si na presný priebeh udalosti nepamätá. Znaleckým dokazovaním boli preukázané zranenia, ktoré v predmetnú noc utrpel, pričom znalecké závery korešpondujú s jeho výpoveďou pokiaľ ide o opis úderu do nosa a kopnutia do ľavej strany hrudníka. Pokiaľ sa znalec vyjadril, že násilie opisované poškodeným nebolo až takej intenzity ako to opisoval poškodený, táto nezrovnalosť môže byť logicky vysvetlená polohou a celou situáciu, v ktorej sa nachádzal, keď ležal na zemi, skrýval si tvár a len bolestivosťou vnímal násilie, ktoré na ňom bolo vykonávané. Zranenia, ktoré utrpel a sú premietnuté v skutkovej vete rozsudku vrátane primeranej doby ich liečenia, kde bolo zohľadnené aj to, že skutočná dĺžka hojenia zlomeniny nosných kostičiek u poškodeného trvala dlhšie len z dôvodu na strane poškodeného, a to preto, že odmietol liečbu nápravou nosných kostičiek, boli znaleckým chirurgickým posudkom objektivizované, pričom uvedené zranenia si poškodený nemohol spôsobiť sám, a to prípadne ani nekoordinovaným pádom na zem.
Obhajobným tvrdeniam obžalovaného, podľa ktorých si poškodený útok z jeho strany vymyslel zrejme z dôvodu, že pred takmer 14 rokmi pred týmto incidentom ho poškodený vydieral spolu s jeho bratrancom, ktorý bol aj v trestnom konaní odsúdený, a preto sa mu poškodený mstí krivým obvinením za žalovaný skutok, súd neuveril. Nie je logické, aby sa obžalovanému chcel poškodený z tohto dôvodu pomstiť po tak dlhej dobe. Navyše to nebol ani poškodený, kto ešte v roku 1998 bol odsúdený za vydieranie obžalovaného, ale v tom čase mladistvý K. H. (ako vyplýva z rozsudku z č.l. 146). Sám obžalovaný pritom uviedol, že poškodeného od roku 1997 stretol maximálne trikrát a pred žalovaným skutkom ho nevidel roky, v daný večer sa s poškodeným nestretol ani s ním nekomunikoval, teda nie je zrejmé čo by malo byť podnetom pre poškodeného, aby zrazu, práve v tento večer, ak mu boli spôsobené predmetné zranenia v skutočnosti inou osobou, krivo z fyzického útoku obvinil práve obžalovaného (rovnako ako nie je zrejmé prečo by neobvinil skutočného útočníka). Naopak, za logické súd hodnotí tvrdenia poškodeného o motíve obžalovaného sa mu pomstiť za konflikty, ktoré s ním mal v minulosti, nakoľko bolo preukázané, že v minulosti práve obžalovaný trpel konaním poškodeného, či už ide o ním uvádzané vydieranie zo strany poškodeného alebo nevrátenie požičaných peňazí, čím mal dôvod sa takto pomstiť poškodenému využijúc na to priaznivú situáciu, keď obžalovaný aj poškodený - podľa ich vlastných vyjadrení - požívali v pohostinstve alkohol, ktorý takto posilnený obžalovaný bol navyše v okruhu viacerých spriaznených osôb.
Pokiaľ ide o výpovede svedkov, ktorý svojimi výpoveďami zdanlivo potvrdzovali výpoveď obžalovaného, resp. vyvracali pravdivosť výpovede poškodeného, ide o osoby ktoré sú buď v príbuzenskom vzťahu s obžalovaným (jeho brat a otec), resp. sami podľa výpovede poškodeného boli zainteresované na inkriminovanom útoku voči nemu (brat obžalovaného a svedkovia I. a K.), a preto boli motivované vytvárať obžalovanému hoci aj nepravdivé alibi. Pokiaľ ide svedkov I. a D. I. vypovedajúcich k veci s
odstupom značného času v prípravnom konaní a X. I. st. (ktorý vypovedal až na hlavnom pojednávaní), ako už bolo vyššie uvedené, nie je pravdepodobné ani logické, aby si pamätali na konkrétny večer z minulosti v takých podrobnostiach, ako že práve vtedy sa stretli náhodne na chvíľu v nočných hodinách v dome obžalovaného, uvádzajúc aj konkrétne časy príchodu a odchodu z pohostinstva, prípadne aj uvedeného stretnutia sa brata obžalovaného a jeho kamaráta s otcom obžalovaného, nakoľko v ostatnom podľa ich výpovedí malo ísť o ničím výnimočný, a teda nevýznamný deň, v ktorom sa nič konfliktné neudialo (logické to mohlo byť ak by vo veci vypovedali bezprostredne po inkriminovanom skutku). Z ich výpovedí ďalej nie je zrejmé na základe čoho sú si istí, že vypovedajú práve o okolnostiach inkriminovaného dňa (a nie iného dňa). Ich výpovede na základe uvedeného súd hodnotil ako účelové, motivované snahou pomôcť obžalovanému zbaviť sa trestnej zodpovednosti ako svojmu synovi, bratovi a kamarátovi a taktiež vylúčiť prípadnú vlastnú trestnú zodpovednosť - pokiaľ ide o svedkov D. I., E. I. a S. K., a preto ich výpovede súd nepovažoval za hodnoverné. Pokiaľ ide o svedkov - členov hliadky, títo k bližšiemu objasneniu skutku svojimi výpoveďami neprispeli, avšak minimálne potvrdili časť výpovede poškodeného ohľadne jeho stretnutia sa s nimi, jeho žiadosti o lekársku pomoc, ako aj potvrdili, že poškodený bezprostredne po skutku uvádzal, že bol napadnutý inou osobou.
Súd spravujúc sa vyššie uvedenými úvahami hodnotiac výpoveď poškodeného ako hodnovernú, dospel k záveru, že žalovaný skutok sa stal spôsobom uvedeným v skutkovej vete rozsudku, a že tohto skutku sa dopustil obžalovaný, čím naplnil znaky prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. tým, že inému úmyselne ublížil na zdraví.
Súd pri ukladaní trestu spravujúc sa základnými zásadami ukladania trestov uvedenými v § 34 Tr. zák. hodnotiac okolnosti prípadu, ako aj osobné pomery obžalovaného, závažnosť spáchaného prečinu, ktorým nedošlo k takej ujme na zdraví poškodeného, ktorá by mala trvalé následky (pokiaľ ide o zrastenie nosovej kosti poškodeného s posunom úlomkov, ako vyplýva zo znaleckého posudku, tomuto sa dalo predísť, ak by sa poškodený podrobil navrhovanému spôsobu liečby), ako aj s ohľadom na to, že obžalovaný doposiaľ nemá záznam v registri trestov a neboli zistené ani iné formy jeho protiprávnych konaní z minulosti, resp. akékoľvek negatívne poznatky o jeho doterajšom správaní (čo súd vyhodnotil ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák.), nezistiac u obžalovaného žiadnu priťažujúcu okolnosť, s poukazom na § 34 ods. 6 Tr. zák., z ktorého vyplýva, že obligatórne sa ukladá páchateľovi trest odňatia slobody len ak ide o trestný čin, za ktorý Trestný zákon ustanovuje takýto trest s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou 5 rokov, keď za súdený prečin zákon ustanovuje trestnú sadzbu odňatia slobody na 6 (šesť) mesiacov až 2 (dva) roky, dospel súd k záveru, že na obžalovaného nie je nevyhnutné pôsobiť trestom odňatia slobody, pričom je možné mu uložiť aj peňažný trest ako trest samostatný.
Súd mu preto uložil peňažný trest vo výmere 500 (päťsto) eur, ktorý považoval za dostatočný tak z hľadiska represívneho, výchovného aj preventívneho účelu trestu.
Ukladajúc peňažný trest súd obligatórne obžalovanému v zmysle § 57 ods. 3 Tr. zák. ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch) mesiacov pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený.
Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 (pätnástich) dní od jeho oznámenia na tunajší súd, pričom o odvolaní rozhoduje Krajský súd v Nitre. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.