Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_19CoP-19-2013.pdf
PDF · 84.35 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoP/19/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej vo veci starostlivosti súdu o maloletú P. D., nar. XX.XX.XXXX, mal. I. D., nar. XX.XX.XXXX a mal. C. D., nar. 08.01.2005, všetci bytom D., C. XX, v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov, pracovisko Sabinov, pochádzajúcich z matky K. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., C. XX a z otca C. D., nar. XX.XX.XXXX, t.č. bytom D., O. XX, v konaní zastúpeného JUDr. Jozefom Karabašom, advokátom so sídlom v Sabinove, Ružová č. 10, o určenie spätného výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 28P/363/2012-67 zo dňa 27.05.2013 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej P. sumou 80 Eur mesačne, maloletého I. sumou 50 Eur mesačne a maloletej C. sumou 50 Eur mesačne počnúc dňom 01.08.2012 do 07.11.2012. Dlžné výživné za obdobie od 01.08.2012 do 07.11.2012 pre mal. P. vo výške 258 Eur, mal. I. vo výške 161 Eur a mal. C. vo výške 161 Eur povolil súd otcovi splácať v 50 Eur mesačných splátkach spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok, až do úplného vyrovnania dlhu. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Rozhodol tak na návrh matky zo dňa 21.11.2012, ktorým sa domáhal určenia výživného na maloleté deti, a to vo výške po 30 Eur na každé dieťa od augusta 2011 do právoplatnosti rozvodu, teda do 07.11.2012.
Otec s návrhom nesúhlasil tvrdiac, že nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa na určenie spätného výživného.
Kolízny opatrovník navrhol určiť spätné výživné od začatia konania o rozvod manželstva.
Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 62, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, ako aj § 81 ods. 1, § 153 ods. 2 O. s. p. skonštatoval, že matka podala návrh na určenie spätného výživného dňa 29.11.2012, teda viac ako 2 mesiace po vyhlásení rozsudku o rozvode
a niekoľko dní po právoplatnosti rozvodového rozsudku. Ako dôvody osobitného zreteľa uvádzala iba skutočnosť, že si myslela, že sa situácia zmení a že otec začne prispievať na výživu maloletých detí dobrovoľne. Takýto argument súd prvého stupňa nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa, lebo matka nepreukázala žiadnu okolnosť, ktorá by jej bránila v podaní návrhu. Aj keď matka žila v existenčných problémoch, danú situáciu neriešila.
Vzhľadom na to, že ide o konanie starostlivosti súdu o maloleté deti súd prvého stupňa ex offo skúmal a zistil, že rodičia maloletých nežili v spoločnej domácnosti od konca júla 2012, odvtedy neviedli spoločnú domácnosť, preto od začiatku augusta 2012 je dôvodné určiť výživné na maloleté deti zo strany otca, keďže otec nepreukázal, aby od toho času na výživu maloletých detí prispel. Súd prvého stupňa preto určil výživné spätne od augusta 2012 do právoplatnosti rozvodu 07.11.2012. Uviedol s poukazom na citované zákonné ustanovenie a ustálenú judikatúru súdov, že aj určenie výživného pri maloletých deťoch bez preukázania dôvodov hodných osobitného zreteľa v krátkom časovom rozmedzí po podaní návrhu ( 3 mesiace ) je relevantné.
Súd prvého stupňa prekročil návrh matky na určenie výživného na maloleté deti a výživného stanovil tak, ako to bolo určené v rozvodovom rozsudku, teda 80 Eur na maloletú P. a po 50 Eur na maloletého I. a maloletú C.. S takto určenou výškou výživného v rozvodovom rozsudku sa účastníci stotožnili, rozsudok je právoplatný a otec takto určené výživné aj plní.
Pri rozhodovaní súd prvého stupňa vychádzal z toho, že príjem matky v danom období pozostával z dávky v hmotnej núdzi. Otec bol v tom čase živnostník a jeho príjem bol 30.000 Kč, resp. 700 až 800 Eur mesačne. Otec v rozhodnom období neprispieval na výživu maloletých detí, túto musela zabezpečovať matka detí. Maloletá P. ako pubertálne dieťa má zvýšené nároky na oblečenie a aktivity, maloletý I. a C. sú žiakmi prvého stupňa základnej školy. Súdom prvého stupňa určené výživné odzrkadľuje potreby maloletých detí ako aj schopnosti a možnosti oboch rodičov. Súd tiež zdôraznil skutočnosť, že otcov príjem je niekoľkonásobne vyšší ako príjem matky.
V napadnutom rozsudku bolo vyčíslené aj dlžné výživné za obdobie od 01.08.2012 do 07.11.2012 pre maloletú P. vo výške 258 Eur ( 80 x 3 + 7 dní z novembra čo je 18,20 Eur ), u maloletého I. a maloletej C. každému po ( 3 x 50 + 11,20 za 7 dní novembra ) 161 Eur. Takto určené dlžné výživné súd prvého stupňa uložil otcovi splatiť v 50 Eur splátkach spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok s poukazom na ust. § 160 ods. 1 O. s. p.
Výrok o trovách konania bol súdom prvého stupňa odôvodnený ust. § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.
Proti uvedenému rozsudku, a to okrem jeho zamietavej časti, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie otec maloletých detí. Odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. s tým, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil priznanie nároku na vyplatenie spätného výživného a tak neodôvodnene určil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletých detí za obdobie od 01.08.2012 do 07.11.2012. Podľa odvolateľa matka nepreukázala žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by bolo možné priznať výživné pre maloleté deti spätne. Napriek tomu súd výživné spätne určil. Ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine vyžaduje preukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre možnosť priznať výživné pre maloleté dieťa spätne, najmä z dôvodu zamedzenia špekulácií a zneužívaniu možnosti priznať výživné pre maloleté deti, preto považuje argumentáciu prvostupňového súdu za nedostatočnú. Podľa odvolateľa neboli splnené podmienky pre priznanie spätného výživného. Navyše súd prvého stupňa nešpecifikoval a bližšie neuviedol žiadnu ustálenú judikatúru súdov, aj keď svoj rozsudok takto odôvodnil, čím je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.
Navrhol preto napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové konanie.
K odvolaniu sa vyjadrila matka maloletých detí tak, že s odvolaním nesúhlasí. Uviedla, že otec na deti neprispieval od podania návrhu na rozvod aj napriek tomu, že od apríla 2012 začal pracovať. Neprispel
ani na nájom, elektriku a plyn. Ona ako nezamestnaná mala v máji priznanú dávku v hmotnej núdzi vo výške 277,50 Eur. Uviedla, že v odvolaní bolo pozabudnuté na § 62 ods. 3 Zákona o rodine. Po incidente, ktorý sa odohral 27.07.2012 už rodičia nebývali v spoločnej domácnosti a od vtedy otec neprispel deťom ani na školské potreby a poplatky. Ani výživné určené súdom zďaleka nepokryje náklady na ošatenie, obuv a ostatné výdavky detí. Poukázala na to, že nemajú ani internet a tlačiareň. Žiadala, aby súd prihliadol na záujmy maloletých detí a ich potreby. Tiež uviedla, že od septembra sa zmenia pomery maloletých detí.
Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadril.
Krajský súd v Prešove ( ďalej len odvolací súd ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s. p. ), vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O. s. p. ), preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., a to bez nariadenia pojednávania v súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na úradnej tabuli dňa 02.09.2013 a zistil, že odvolanie otca maloletých detí nie je dôvodné.
Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci a vo veci aj správne rozhodol.
Vo veci bolo vykonané dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého bol správne zistený skutkový stav a vo veci bolo aj správne rozhodnuté.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a dopĺňa na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia iba to, že je nepochybné, že ust. § 77 ods. 1 druhá veta Zákona o rodine uvádza, že výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie po dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Cieľom doplnenia zákonnej úpravy čo do dôvodov hodných osobitného zreteľa ako podmienky na priznanie výživného bolo zdôrazniť výnimočnosť priznania výživného pre maloleté dieťa spätne po začatí konania a zamedziť tak možným špekuláciám a zneužívaniu tejto možnosti. V prejednávanom prípade bolo jednoznačne preukázané, že nešlo zo strany matky o žiadne špekulácie, resp. zneužívania tejto zákonnej možnosti, ale dôvodom toho, že nepodala návrh na určenie výživného bolo, ako to sama tvrdila, jej viera, že sa situácia zmení a že otec začne prispievať na výživu maloletých detí dobrovoľne.
Odvolací súd je jednoznačne toho názoru, že podmienky na určenie výživného za obdobie od 01.08.2012 do 07.11.2012 tak, ako o tom rozhodol súd prvého stupňa, boli splnené. Aj s poukazom na to, že súd sám mohol začať konanie o určenie výživného, ak by však mal informácie o tom, že otec maloletých detí na tieto neprispieva. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že deti aj v uvedenom období žili tak, že im matkou boli zabezpečované iba najzákladnejšie a nevyhnutné potreby pre život, ako je jedlo a ošatenie. Pritom v konaní bolo preukázané, že otec aj za uvedené obdobie mal príjem, z ktorého bol schopný výživné pre maloleté deti uhrádzať. Zákon totiž ukladá rodičom na svoje deti nielen prispievať, ale ich aj živiť. Tejto povinnosti sa nemožno zbaviť ani napr. paušálnym poukazom na zlé finančné pomery a tiež nemožno túto povinnosť presúvať len na druhého rodiča. Pritom za odôvodnené potreby maloletých detí okrem stravy, ošatenia, je potrebné považovať aj zabezpečovanie potrieb kultúrnych, športových, hygienických, školských a iných potrieb. Vo vzťahu k vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je potrebné nároky posudzovať v súvislosti so zásadou, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.
Vzhľadom na vyššie uvedené ako aj na skutočnosť, že zabezpečenie výživy maloletých detí je najvyšším princípom, ktorým sa musia súdy pri rozhodovaní o výživnom zaoberať a ktorý musí byť prvoradý, lebo je v záujme maloletých detí, aby mali zabezpečené základné potreby pre svoj riadny život bolo správne určiť spätné výživné. Aj z pohľadu uvedeného preto bolo správne, ak súd prvého stupňa rozhodol o
spätnom výživnom v predmetnej veci. To, že nebol podaný návrh zo strany matky na určenie výživného v prospech maloletých detí voči ich otcovi iba z dôvodu, že matka dúfala, že otec začne platiť výživné dobrovoľne, nemôže byť na ujmu maloletým deťom, ktoré sú odkázané na výživu od svojich rodičov. V tejto súvislosti argumentácia otca maloletých detí uvedená v jeho odvolaní neobstojí.
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. okrem výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti, ktorý odvolaním nebol napadnutý, ako vo výroku vecne správny postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo možné začať aj bez návrhu. Takýmto konaním je konanie vo veciach starostlivosti o maloletých ( § 81 ods. 1 O. s. p. ).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.