Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-5-2013.pdf
PDF · 134.95 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/5/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Ireny Dobňakovej a JUDr. Milan Šebeňa v právnej veci žalobcu: MASH Integration, spol. s r. o., so sídlom Nad teheľnou 17/2227, Trenčín, IČO: 45 618 933, právne zastúpeného JUDr. Marekom Doktorom, advokátom, Piaristická 273/21, Trenčín, proti žalovanému: ELRON, s. r. o., so sídlom Mládeže 2354/32, Poprad, IČO: 36 807 478, právne zastúpenému advokátskou kanceláriou Hudzík - Novýsedlák Partners, v. o. s., Mnoheľova 83,0/15, Poprad, o zaplatenie 2.922,- eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 6. decembra 2012 č.k. 16Cb/223/2011- 111, zhodou hlasov členov senátu takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.
Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Mareka Doktora trovy odvolacieho konania vo výške 142,82 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.922,- eur s 9 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy 954,- eur od 22.03.2011 do zaplatenia a s 9 % p. a. úrokom z omeškania zo sumy 1.968,- eur od 21.03.2011 do zaplatenia na účet vedený v C., a. s., č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Ďalším výrokom mu uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 2.063,61 eur, pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 175,- eur na účet žalobcu a trov právneho zastúpenia vo výške 1.888,61 eur na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Mareka Doktora, so sídlom v Trenčíne, Piaristická 273/21, vedený v S., a. s., č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súčasne mu uložil aj povinnosť nahradiť trovy štátu na účet Okresného súdu Poprad vo výške 108,48 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 23.05.2011 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 2.922,- eur, ako aj nahradiť mu trovy konania. V žalobe uviedol, že žalobca na základe objednávky zo dňa 30.12.2010 vykonal pre žalovaného pracovný výkon a vystavil faktúru na dohodnutú sumu 1.968,- eur s DPH so splatnosťou 14 dní. Na základe spokojnosti s vykonanou prácou, žalovaný si dňa 04.03.2011 telefonicky objednal ďalšiu službu, ktorú žalobca zrealizoval a vystavil faktúru na dohodnutú sumu 954,- eur s DPH so splatnosťou 14 dní.
Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 03.12.2010 spolu komunikovali štatutárny zástupca žalovaného Ing. M. a štatutárny zástupca žalobcu Ing. Q. v súvislosti s dohodnutím termínu na 06.12.2010, kedy malo dôjsť k stretnutiu pri výrobnej linke, kde sú nasadené roboty Fanuc s vision systémom za účelom prvotného stretnutia v súvislosti s možným vykonávaním prác zo strany žalobcu pre žalovaného. Dňa 20.12.2010 Ing. Q. v e-mailovej komunikácii uvádza, že prácu, ktorá je od nich požadovaná, odhadujú na 4 pracovné dni, pričom v rámci prác vykonajú školenie operátorov zákazníka. Zároveň uviedol ich požiadavku na výšku ceny za normohodinu, a to 40,- eur. Dňa 30.12.2010 žalovaný odoslal písomnú objednávku, odkazujúc na telef. dohovor so žalobcom a to v súvislosti s objednaním prác na úprave programu robotov Fanuc vo firme Arcelor Mittal v Senici, s predpokladaným rozsahom prác vo výške 1.280,- eur, t. j. 4 dni á 8 hodín = 32 hod. x 40,- eur. Zároveň v objednávke žalovaný uvádza, že ich maximálna suma, ktorú majú na projekt je 2.000,- eur a bola určená kontaktná osoba pre projekt, a to Ing. U. O.. Práce na úprave programu robotov Fanuc vykonal v mene žalobcu Ing. Q. M., z toho práce v rozsahu 15,5 hod. vykonal priamo v závode v Senici a zvyšný čas 15,5 hod. Ing. Q. M. mal realizovať mimo priestorov závodu a uvedené práce mali byť nevyhnutnou súčasťou realizácie diela. Dňa 23.01.2011 mal Ing. M. nastúpiť na realizáciu zákazky, kedy došlo k skopírovaniu programov na simuláciu oboznámením sa s postupom riešenia. Dňa 30.01.2011 došlo k testovaniu programu na paralelný chod taskov testovanie programov pri zvyšovaní taktu lisu a pásu, finálna optimalizácia programu, čím malo dôjsť k zvýšeniu rýchlosti procesu. Dňa 17.02.2011 adresoval Ing. Q. e-mail žalovanému v súvislosti s vyfakturovaním práce, ktoré vykonal Ing. M., kde uvádza, že celková fakturovaná suma v zmysle dohody by mala byť v hodnote 1.640,- eur bez DPH. Zároveň v tejto komunikácii uvádza, že ďalšie riešenia, ktoré mal prejednať Ing. O. s Ing. M. ohľadom pripojenia kamier majú pokračovať nezávisle od tejto kalkulácie. Dňa 17.02.2011 bola vyhotovená faktúra č. 10110013 na sumu 1.968,- eur s DPH, vystavená žalovanému s dátumom splatnosti 20.03.2011. Dňa 21.02.2011 adresuje Ing. Q. ďalší e-mail žalovanému v súvislosti s požiadavkou prepojenia kamier s robotmi Fanuc, v ktorom uvádza, čo je nutné urobiť v rámci týchto prác. Podľa tvrdení žalobcu dňa 04.03.2011 malo dôjsť zo strany žalovaného k telefonickej objednávke na realizáciu namapovania adries medzi S-7 300 a robotom Fanuc. Dňa 06.03.2011 sa v priestoroch závodu spoločnosti Acelor Mittal vykonávali práce Ing. S. a Ing. P. v čase od 9:00 do 17:00 hod. súvisiace s namapovaním adries medzi S-7 300 a RS Fanuc. V ten istý deň bol podpísaný aj servisný výkaz, a to Ing. O. U., ktorý bol prítomný v čase vykonávania týchto prác. V predmetnom servisnom výkaze je uvedené, že práca bola zrealizovaná a odskúšaná, zákazník bol poučený o funkcionalite vykonaného zásahu. V tomto servisnom zázname okrem času stráveného na tomto zásahu je uvedený aj počet hodín v súvislosti s prípravou a cestovnými nákladmi ako aj počet kilometrov, a to na trase S. - X. a späť. V súvislosti s touto prácou žalobca vystavil dňa 07.03.2011 faktúru č. 10110025 na sumu 954,- eur s DPH, ktorá bola splatná 21.03.2011. Dňom 16.03.2011 žalovaný adresuje žalobcovi e-mail v súvislosti s prácami, ktoré boli vykonané dňa 06.03.2011, kedy žalovaný má za to, že bol dohodnutý počet odpracovaných hodín vo výške 32 za práce vykonané Ing. M. ako aj za práce vykonané dňa 06.03.2011. Má za to, že bolo odpracovaných len 31,5 hod. a vzniesol výhradu, že neboli do programu implementované požadované zmeny, nie sú ochotní platiť žiadne hodiny navyše. Zároveň požiadal o ukončenie prvej časti objednaných prác. Na predmetný e-mail reagoval v ten istý deň Ing. Q., ktorý sa vyjadril, že v telefonickom rozhovore uviedol, že práce vykonané p. M. sú práce objednané dňa 30.12.2010 a tie sú pre nich ukončené, keďže optimalizácia procesu s cieľom zvýšenia efektivity je vykonaná. Ďalej okrem iného uviedol že 06.03.2011 Ing. S. a Ing. P. vykonali namapovanie adries medzi S-7 300 a RS Fanuc ako bolo dohodnuté s p. O. a podrobnejšie sa vyjadril k prácam, ktoré boli vykonané. Testovací program, ktorý si vytvorili bol po odskúšaní vymazaný. Žalobca preto trval na uhradení oboch faktúr po ich vystavení. Po úhrade vyjadril ochotu ďalej spolupracovať so spoločnosťou žalovaného. Žalovaný v lehote splatnosti predmetné faktúry neuhradil a tieto neboli uhradené ani v čase podania žaloby na súd, napriek viacerým písomným upomienkam a predžalobnej výzve.
Po citácii ust. § 536 ods. 1,2,3 Obchodného zákonníka súd 1. stupňa právne uzavrel, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu zmluvy o dielo, pričom žalobca tvrdí, že práce boli realizované na základe dvoch samostatných objednávok, a teda dvoch zmlúv o dielo. Práce mali byť riadne a včas zrealizované v súlade s dohodnutými podmienkami, na čo následne boli vystavené faktúry žalovanému. Žalovaný podľa ich názoru tie dve objednávky účelovo spája do jednej, čím sa snaží znížiť sumu, ktorú je povinný uhradiť žalobcovi. Žalovaný naopak tvrdí, že išlo o jednu objednávku, o jednu zmluvu o dielo, na základe ktorej sa mali práce vykonať a zaplatiť dohodnutá cena. Žalovaný namietal splnenie povinnosti vykonať dielo riadne a včas, čo žalovaný po zásahoch Ing. S. a Ing. P. mal aj vytknúť e-mailom zo dňa
16.03.2011, pretože podľa neho neboli vytvorené a implementované žalovaným požadované zmeny a túto časť diela považuje za nevykonanú. Poukazoval na to, že dielo nebolo nikdy riadne odovzdané, a teda, že neexistuje žiaden písomný protokol o odovzdaní diela a ani svedecké výpovede nemali potvrdiť odovzdanie diela. Poprel existenciu druhej objednávky, pričom z e-mailovej komunikácie nemožno v žiadnom prípade vyvodiť existenciu objednávky č. 2 a neexistuje ani žiadna dohoda, aby bol povinný hradiť náhradu cestovného a straty času pracovníkov žalobcu do Senice. Žalovaný bol ochotný uznať cenu diela len za 15,5 hodín práce vykonanej p. M., ktorý podľa nich v konečnom dôsledku tiež nesplnil požadovanú úlohu, a preto nie je ochotný zaplatiť ani za práce vykonané p. M., keďže jeho spôsob vyriešenia úlohy mal byť technicky nevhodný.
Súd 1. stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k tomu, že predmetom objednávky žalovaného zo dňa 30.12.2010, ktorá bola uskutočnená elektronicky, tak ako to vyplýva priamo z textu bolo „objednanie prác na úprave programu robotov Fanuc vo firme Arcelor Mittal v Senici“. Predmet diela v danom prípade bol stanovený všeobecným spôsobom, kde nebolo podrobne uvádzané aké činnosti sa s úpravou programu budú vykonávať a medzi účastníkmi zmluvného vzťahu je sporné, či predmetné práce, ktoré sa mali vykonať na základe tejto objednávky vykonal Ing. M. komplexne, tak ako objednávka predpokladala. Podľa výpovedí svedka Ing. M. a štatutárnych zástupcov podľa tejto objednávky malo dôjsť k optimalizácii existujúcej technológie týchto robotov za účelom dosiahnutia skrátenia technologického času, čo predstavovalo zrýchlenie činnosti týchto robotov. Dokazovaním bolo preukázané, že roboty boli schopné vykonať viac úkonov za minútu ako to bolo pred zásahom Ing. M. a došlo k zrýchleniu výrobného procesu. Táto okolnosť je potvrdená tak štatutárnym zástupcom žalovaného, ako aj svedkom H. Q., i keď je pravda, že Ing. M. sa vyjadril, že k zrýchleniu malo dôjsť nekorektným spôsobom, pričom však nikde nebolo dohodnuté akým spôsobom má k zrýchleniu dôjsť. Túto skutočnosť však namietal až v rámci súdneho konania vo svojej výpovedi. Neexistuje žiaden listinný dôkaz, ktorým by žalovaný mal údajné vady namietať a uviesť, o aké vady sa má jednať a že k zrýchleniu nedošlo technicky vhodným spôsobom. Za práce, ktoré vykonal Ing. M. vystavil žalobca faktúru, a to v súlade s odsúhlaseným kľúčom na určenie odplaty za vykonanie prác podľa objednávky z 30.12.2011. Žalobca mal prostredníctvom Ing. M. odpracovať spolu 32 hodín, z toho 15,5 hod. priamo v priestoroch v spoločnosti v Senici a zvyšok 16,5 hod. mali tvoriť odborné prípravy, prípravy softvéru, programovanie realizované mimo priestorov spoločnosti v Senici. Vykonávanie týchto prác malo byť v priamom súvise s činnosťami, ktoré realizoval v priestoroch spoločnosti v Senici a podľa jeho tvrdení, boli aj nevyhnutným predpokladom. Ing. M. vo svojej výpovedi uviedol, že mal vopred k dispozícii zálohu daných programov, ktorá mu bola zaslaná a práve túto analyzoval ešte predtým ako prišiel do závodu v Senici. Pokiaľ žalovaný zasielal zálohu programov Ing. M., musel si byť vedomý, že vykonáva isté prípravné práce, ktoré môžu byť vykonávané aj mimo závod. Taktiež je uveriteľné tvrdenie, že v danej prevádzke sa stále vyrábalo a Ing. M. mohol dané roboty blokovať len po nevyhnutnú dobu a prácu, ktorú mohol urobiť mimo prevádzky, tak mohol realizovať vo svojich priestoroch. Podľa jeho tvrdení išlo o nevyhnutné práce, bez ktorých by nebola možná realizácia daného diela. Rozsah týchto prác je v súlade s objednávkou z 30.12.2010. Súd 1. stupňa súd pritom dal do pozornosti, že v objednávke nebolo stanovené konkrétne miesto, kde má žalobca dané práce vykonávať a samotný charakter práce umožňuje vykonať isté úkony aj mimo závod v Senici. Preto neuznal argumentáciu žalovaného, ktorý pôvodne bol ochotný uznať cenu diela len za 15,5 hodín práce vykonanej priamo na prevádzke, pričom následne po tom nebol ochotný zaplatiť za práce vôbec a stotožnil sa so žalobcom, že časť prác, ktoré boli vykonané podľa tejto objednávky mohli byť vykonané tak mimo areál závodu a ďalšia časť prác samozrejme priamo na prevádzke. Žalovaný tvrdil, že žalobca ako odborne spôsobilá osoba mal povinnosť vykonať dohodnuté dielo v areáli zákazníka v Senici a že nemá nárok na žiadnu „domácku prípravu“, pričom poukázal, že v prvom e-maily zo dňa 03.12.2010 žalovaný žiadal, aby pracovníci žalobcu už prišli pripravení ako na štandardný zásah k robotovi a vision systému, čo odôvodňoval tým, že žalovaný nemôže znášať nepripravenosť pracovníkov žalobcu, ktorí sa museli „pripravovať doma“ a že žalovaný nie je povinný platiť akési štúdium pracovníkov žalobcu, ktoré ich má pripraviť na vykonanie diela. Pri tejto obrane súd poukázal na to, že žalovaný 03.12.2010, keď písal uvedený e-mail, nemohol ešte od žalobcu žiadať pripravenosť pracovníkov žalobcu, keďže bolo dohadované len úvodné stretnutie pri výrobnej linke na 06.12.2010 a bolo to v čase ešte pred zaslaním písomnej objednávky, ktorá bola žalobcom zaslaná až 30.12.2010, po tom ako žalobca dňa 20.12.2010 práve na základe tohto úvodného stretnutia zaslal žalovanému cenovú ponuku s odhadom trvania dĺžky práce, ktorú mali pre žalovaného vykonať. Objednávka od žalovaného bola doručená žalobcovi až 30.12.2010. Takže argumentovať tým,
že mali byť pracovníci žalobcu už 03.12.2010 pripravení na štandardný servisný zásah k robotovi a kamerovému systému, je podľa súdu 1. stupňa nenáležitým.
Skutočnosť, že činnosťou Ing. M. došlo k zrýchleniu činnosti daných robotov potvrdil svedok Q., ktorý je tou osobou, ktorá priamo obsluhuje dané roboty a sám sa vyjadril, že došlo k zrýchleniu činnosti z 25 - 26 na 28 - 29 kusov za minútu. Potvrdil, že bol poučený ako toto zrýchlenie používať a vyjadril sa, že dané riešenie sa využíva v ich spoločnosti dodnes. Uvedené potvrdil aj Ing. O. ako projektový manažér žalovaného. Túto skutočnosť nenamietal ani konateľ žalovaného, ktorý však namietal vhodnosť riešenia, ktoré uplatnil Ing. M., avšak nebolo preukázané, aby túto skutočnosť akýmkoľvek spôsobom v minulosti namietal.
Ďalej prvostupňový súd uviedol, že žalobca tvrdí, že dňa 04.03.2011 malo dôjsť k telefonickému rozhovoru so žalovaným, predmetom ktorého bola objednávka na realizáciu namapovania adries medzi S-7 300 a robotmi Fanuc. Uvedenú skutočnosť však popiera žalovaný, i keď je nutné skonštatovať, že medzi účastníkmi okrem elektronickej komunikácie prebiehala aj komunikácia telefonická, na ktorú sa častokrát vo svojej elektronickej komunikácii odvolávali. Súd v rámci dokazovania zisťoval, čo je potrebné rozumieť pod predmetom prác a výrazom namapovanie adries medzi S-7 300 a robotmi Fanuc za účelom porovnania predmetu prác, ktoré súviseli s objednávkou zo dňa 30.12.2010, a prácami ktoré mali byť podľa tvrdení žalobcu objednané v marci 2011. K činnosti, ktorá mala s týmto súvisieť sa podrobne vyjadril štatutárny zástupca žalobcu Ing. S., naposledy na pojednávaní 15.11.2012, kedy uviedol že pri úlohe prvej na základe objednávky z 30.12.2010 malo sa jednať o zrýchlenie procesu stohovania kusov na palety, to riešil za nich p. M. s existujúcim kamerovým systémom. Tam nebol dôvod sprostredkovávať informácie z iného kamerového systému do robotov Fanuc. Uviedol to na objasnenie, že tá druhá úloha, ktorá tam vznikla, bola následne až po doinštalovaní kamerového systému Omron, ktorý bol tou ich druhou úlohou, a to na základe telefonickej objednávky, kedy mali prepojiť systém Omron so systémom robotov Fanuc. Tá bola realizovaná ním a Ing. P. a spočívala v tom, aby nakonfigurovali systém RS S-7 300, vytvorili v ňom program, ktorý prevezme informácie z kamerového systému Omron a sprostredkuje ich riadiacemu systému robota. Jedna úprava bola v riadiacom systéme S-7 300 a v jeho parametroch a druhá úprava bola v parametroch riad. systému robota Fanuc. Tým urobili konfigurované spojenie týchto dvoch systémov a bol vytvorený základný program v systéme S-7 300, ktorý prepájal Omron s robotom. Keďže bola urobená úprava v existujúcom programe RS S-7 300, vytvoril korektnú zálohu, uložil ju na USB kľúč a odovzdal ju v tej dobe tam prítomnému H. Q., ktorý mu sľúbil jej odovzdanie ich zodpovednému človeku za PLC - programovateľne logický automat. To bola záloha a vytvorený program zostal v RS S-7 300. Zálohu robili z toho dôvodu, že keď by sa pokračovalo v ďalších prácach pri úprave programu, aby nedošlo k odstránenie toho ich vytvoreného programu a tento program bol predmetom prác na základe telef. objednávky č. 2. Program umožňoval prepojenie kamerového systému Omron s robotom Fanuc s následnou konfiguráciou programu. Komunikácia namapovania vstupov a výstupov tam ostala. V tom čase tam bol prítomný okrem p. Q. aj p. O., ktorému taktiež ponúkol zálohu na odovzdanie PLC špecialistovi s tým, že mu bolo ním povedané, že pre neho je dôležité, že sa práca spravila a zostalo to naprogramovanie aktívne a funkčné. Záloha mala význam z toho dôvodu, že pokiaľ by niekto robil dodatočne ďalšie úpravy na systéme, tak by nadviazal na existujúcu, posledne platnú zálohu, kde priamo v tom projekte bolo vysvetlené, čo doprojektovali. Pre demonštráciu toho, že prepojenie je funkčné, teda že si tieto dva systémy vymieňajú informácie, vytvorili testovací program v systéme robota Fanuc, nie v tom riadiacom systéme S-7 300. Ten mal za úlohu vyhodnotiť zlý a dobrý kus. Ak bol zlý, vyložil ho na paletu A a ak bol dobrý, vyložil ho na paletu B. Na tomto testovacom programe demonštrovali správnosť komunikácie medzi týmito dvoma systémami. Keďže testovací program nebol predmetom objednávky, tak p. O. oznámil, že ho z toho systému odstránia a ten ho poprosil, či by si ho nemohol odpísať na papier. Vtedy s tým súhlasil a p. O. si na papier testovací program odpísal. Testovací program, ktorý bol nimi potom vymazaný, slúžil len na demonštráciu toho, že prepojenie, ktoré urobili je plne funkčné. Takže strana žalovaného, ak namieta, že tam odstránili nejaký program, tak odstránili jedine testovací program, ktorý nebol predmetom objednávky. Program, ktorý umožňoval komunikáciu kamier Omron a robotov tam ostal. Poslanie zálohy bolo tiež z ich strany, dá sa povedať niečo navyše, nad rámec objednávky. Objednávka bola prepojiť 2 systémy, nie aby bola vytvorená korektná záloha. Tvrdil, že ich úlohou bolo prepojenie systému Omron s robotmi Fanuc a toto aj urobili. Robili dielčiu úlohu už v rámci existujúceho systému, ktorý nebol ich vlastníctvom a ani ho netvorili, nedopĺňali tam žiaden hardware, vytvorili tam prepojenie cez softvér, čiže komunikačnú
cestu. A tá komunikačná cesta pozostávala z kamerového systému Omron, potom RS S-7 300, komunikačná zbernica Profibus a samotný systém robota Fanuc.
Po výpovedi štatutárnych zástupcov žalobcu súd dospel k záveru, že predmet objednávky č. 1 sa nezhoduje s prácami, ktoré boli vykonané dňa 06.03.2011 Ing. S. a Ing. P., a preto je pravdepodobné, že došlo k uzavretiu ďalšej zmluvy o dielo, a to tak ako uvádzal žalobca dňa 04.03.2011, i keď v tomto smere sa výpovede štatutárnych zástupcov rozchádzajú a uskutočnenie telefonického rozhovoru v tento deň a tým aj telefonickej objednávky nebolo priamo preukázané. K takémuto záveru súd dospel v spojení všetkých vykonaných dôkazov, a to výpovedí štatutárnych zástupcov, svedkov ako aj elektronickej komunikácie. Súd považoval práce vykonané dňa 06.03.2011 za práce, ktoré nesúviseli, resp. neboli objednané dňa 30.12.2010, keďže ide o značne odlišné práce, ktoré nie je možné zahrnúť pod predmet objednávky z decembra 2010. V marci vykonané práce neboli prácami na úprave programov samotných robotov Fanuc, ale išlo o práce, ktoré mali vytvoriť komunikačnú cestu medzi robotmi Fanuc a novým kamerovým systémom Omron, ktorý tam bol nainštalovaný až následne po vykonaní prác Ing. M.. V čase teda, keď Ing. M. vykonával práce na základe objednávky z decembra 2010 kamerový systém Omron nebol na prevádzke ešte nainštalovaný a Ing. M. s ním v tom čase nemal možnosť pracovať, a preto je pravdepodobné tvrdenie žalobcu, kde uvádza, že je vylúčené, aby predmetom objednávky z 30.12.2010 bolo prepojenie týchto kamier s robotmi Fanuc. Uvedenú skutočnosť nenamietal ani Ing. M., ktorý sa sám vyjadril, že ich požiadavkou bolo zefektívniť pracovný cyklus výrobnej linky, čiže optimalizácia pohybového robota a kamerového systému, ktorý bol už nainštalovaný na existujúcej výrobnej linke. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nemal záujem o nasadenie nového kamerového systému, a teda je vylúčené, aby si objednávkou z 30.12.2010 u žalobcu objednal práce, ktoré by s týmto kamerovým systémom Omron akokoľvek súviseli. On sám sa vyjadril, že žiadal žalobcov v objednávke, aby pracovali s existujúcim kamerovým systémom, a preto nemohlo byť predmetom objednávky v decembri 2010 prepojenie robotov Fanuc s kamerovým systémom Omron.
Skutočnosť, že žalobca splnil požadovanú úlohu potvrdili aj zodpovední pracovníci žalovaného Ing. O., ktorý aj podpísal servisný výkaz zo dňa 06.03.2011, pričom neboli v ňom uvedené akékoľvek výhrady a ani následne žalovaný nikdy na žiadnu konkrétnu vadu týchto prác neupozornil. Odplata za vykonanie prác 06.03.2011 mala byť dohodnutá v obvyklej cene a to 40,- eur bez DPH, pričom výška dojednanej odplaty podľa názoru súdu nie je neobvyklá a bola to rovnaká cena za normohodinu ako pri objednávke z 30.12.2010 a túto výšku žalovaný ani nenamietal. Rozporoval však skutočnosť, aby bol povinný zaplatiť náklady za dopravu a náhradu za stratu času, pričom stále poukazoval na objednávku z 30.12.2010, kde sa výslovne dohodli žalobca a žalovaný, že nebudú uplatňovať cestovné ani náhradu za stratu času. Žalobca v súvislosti s prácami, ktoré vykonal 06.03.2011 vyfakturoval 954,- eur s DPH, ktorá pozostávala zo sumy 768,- eur s DPH, a to za 16 odpracovaných hodín (8 hod. x 40,- eur Ing. S., 8 hod. x 40,- eur Ing. P.), ďalej zo sumy 61,20 eur s DPH, a to náhrada za stratu času cestou do prevádzky v Senici zo sídla spoločnosti žalobcu v Trenčíne, spolu 6 hodín po 8,50 eur/hodina. Dopravné náklady vyúčtovali sumou 124,80 eur s DPH, a to 260 km x 0,40 eur/km na ceste. Dopravné náklady boli uvedené aj v servisnom výkaze zo dňa 06.03.2011, ktorý podpísal Ing. O.. Keďže aj v tomto smere sú tvrdenia strán rozporné, čo súvisí s tým, že žalovaný neuznáva existenciu objednávky č. 2, súd zistil, že aj v prípade spoločnosti Robotic SK, s. r. o., ktorej faktúra za vykonané práce sa nachádza v súdnom spise, a to faktúra č. 0272011 na sumu 1.615,02 eur si táto uplatnila cestovné náklady za ubehnuté km ako aj náhradu času, ktorú strávila cestou zo svojej prevádzky do závodu v Senici a uplatnenie takýchto nákladov sa javí v danom obore ako štandardné, bežnou obchodnou zvyklosťou pri týchto prácach, čo uvádzali aj štatutárni zástupcovia žalobcu, kedy sa vyjadrili, že uplatňovanie si cestovných nákladov a náhrady straty času, je pri fakturácii bežným štandardom aj v rámci iných zmluvných vzťahov. Výška týchto nákladov bola stanovená primerane. Pokiaľ súd uzavrel, že existovala aj druhá objednávka, je pravdepodobné, že si dohodli strany odmenu za prácu ako aj náhradu nákladov spojených s cestovným a stratou času. Súd podotýka, že žalovaný uvedenú faktúru spoločnosti Robotic SK, s. r. o. podľa tvrdení žalovaného bez výhrad zaplatil.
Žalovaný uvádzal v elektronickej komunikácii z 23.03.2011, že nedošlo k dokončeniu diela a dielo malo byť vykonané so závadami nebudú akceptovať vystavené faktúry a nezaevidujú ich v účtovníctve. V tejto komunikácii, ani v žiadnej ďalšej, žalovaný údajné vady nešpecifikuje, neuvádza čoho by sa mali vady týkať. V tejto súvislosti sa žalobca odvolal na § 562 ods. 2 Obchodného zákonníka, pričom poukázal
na to, že žalovaný neoznámil žalobcovi údajné vady vykonaných prác, kedy neuviedol konkrétne v čom majú vady spočívať a jeho elektronickú komunikáciu nemožno považovať za oznámenie vád v zmysle uvedeného paragrafu. Pokiaľ by žalobcom uvedené práce vady mali, čo však odmietajú, navrhli súdu, aby nepriznal práva z týchto vád, nakoľko tieto vady neboli oznámené v súlade s ust. § 562 ods. 2 Obchodného zákonníka.
Po citácii ust. § 562 ods. 1,2 Obchodného zákonníka prvostupňový súd uviedol, že povinnosť prehliadnuť zhotovené dielo je ustanovená zákonom za účelom včasného zistenia vád diela. Zistené vady diela je objednávateľ povinný bez zbytočného odkladu reklamovať, kedy dôkazné bremeno o existencii vád ťaží objednávateľa, pričom zhotoviteľ sa môže brániť len námietkou premlčania, spočívajúcou v tom, že vady neboli reklamované bez zbytočného odkladu od ich zistenia, čo má za následok, že súd neprizná objednávateľovi nárok z vád tovaru. Tu súd poukázal na to, že takýto nárok si žalovaný ani neuplatnil. Aj na pojednávaní 07.03.2012 jeho právny zástupca uviedol, že len poukázali na údajné vady, ale v tomto smere nepožadujú žiadne nároky.
Ak bolo žalovaným namietané, že práce neboli odovzdané a neboli vykonané skúšky, či dielo funguje riadne, žalobca ako zhotoviteľ nemal vyzvať žalovaného na vykonanie skúšok diela, a teda na spustenie linky a preskúšanie zvýšenia jej výkonnosti. Nemožno súhlasiť ani s tým, že práce Ing. S. a Ing. P. neodovzdal žalovanému ale cudziemu zamestnancovi P. P.. Protokolárne odovzdanie prác sa nepredpokladalo, nebolo dohodnuté, že k odovzdaniu a prebratiu prác dôjde písomným protokolom. Ing. M. po vykonaní prác zaškolil priamo obsluhu v závode, čo potvrdil svedok Q. a komunikoval s projektovým manažérom Ing. O. po ukončení prác, ktoré vykonával. Pokiaľ ide o práce vykonané 06.03.2011 a tvrdenie, že tieto boli odovzdané cudziemu pracovníkovi, súd nemá za pravdivé a vidí ho ako vytrhnuté z kontextu, keďže v uvedený deň bol prítomný v čase, keď vykonávali práce Ing. P. a Ing. S. H. Q. zo spoločnosti Acelor Mittal, pre ktorú žalovaný práce vykonával, a to aj prostredníctvom žalobcu, ktorý vykonával určité dielčie úlohy. Za žalovaného bol prítomný Ing. O., ktorý so žalobcom komunikoval, ktorý bol prítomný v čase, keď bolo preskúšané fungovanie namapovania adries, a teda že bola vykonaná komunikačná cesta medzi jednotlivými systémami, pričom k spôsobu, akým sa tak stalo sa vyjadril Ing. S. vo svojej výpovedi, ktorú súd podrobne uvádzal aj v tomto odôvodnení rozsudku. Po vykonaní prác bol spísaný servisný výkaz, kde je uvedený popis prác, ktorý bol vykonaný a odskúšaný za prítomnosti projektového manažéra žalovaného. Takéto odovzdanie prác je dostatočným prejavom odovzdania prác, na ktorých sa žalobca podieľal a ktoré si faktúrami aj vyúčtoval.
Žalovaný uviedol, že práce, ktoré žalobca nemal zrealizovať riadne, bol nútený dokončiť iný subjekt, a to práve spoločnosť Robotic SK, s. r. o., avšak žalobca namietal, že v danom prípade sa nejednalo o práce, ktoré pre žalovaného vykonávali oni a z predmetnej faktúry sa uvedená skutočnosť ani nedá zistiť, keďže ako popis práce je uvedený len programovanie 27.03.2011 a programovanie 03.04.2011. Je nepopierateľné, že žalobca práce, ktoré boli objednané žalovaným vykonal, avšak žalovaný nezaplatil žalobcom vystavené faktúry za riadnu realizáciu diela. Na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 2.922,- eur preto zaviazal žalovaného.
Priznanie úrokov z omeškania odôvodnil súd 1.stupňa aplikáciou ust. § 365, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení od 15.01.2009 a ust. § 3 ods. 1, 2 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení novely 586/2008 Z. z. .Žalovaný je so zaplatením peňažnej pohľadávky v omeškaní, žalobca si uplatňuje úrok z omeškania v zákonnej výške, čomu súd aj vyhovel a priznal úrok z omeškania vo výške 9 % p. a. odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúr až do ich zaplatenia.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a v súlade so zásadou úspechu v konaní priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 2.063,61 eur, ktorá predstavuje zaplatený súdny poplatok za žalobu 175,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.888,61 eur za v dôvodoch rozhodnutia špecifikované úkony právnej služby.
Podľa § 148 ods. 1 O. s. p. štátu podľa výsledku konania priznal náhradu trov vzniknutých výplatou svedočného svedkovi Ing. Q. M. vo výške 42,50 eur a svedkovi H. Q. vo výške 65,98 eur.
Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Vytýka mu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pokiaľ uzavrel, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu dvoch zmlúv o dielo. Súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia bližšie nerozviedol, prečo medzi účastníkmi malo dôjsť k ústne uzavretej zmluve o dielo č. 2, keď zmluva o dielo bola uzavretá písomne. Z písomných dôkazov, t.j. e-mailovej komunikácie existencia zmluvy o dielo č. 2 vôbec nevyplynula a z ústnych dôkazov je táto skutočnosť rozporná. Žalovaný trvá na tom, že v telefonickom rozhovore zo 4.3.2011 nebola z jeho strany prednesená žiadna objednávka na ďalšie práce, ktoré by neboli predmetom písomnej objednávky z 30.12.2010. Preukázanie existencie zmluvy o dielo č. 2 je dôkazným bremenom žalobcu, ktoré žalobca neuniesol. Podobne žalobca neuniesol ani dôkazné bremeno o náhrade cestovných nákladov i náhrade za stratu času. Súd prvého stupňa sa mal vyporiadať aj s obranou žalovaného, ktorý tvrdil uzavretie len jednej zmluvy a že maximálna cena budgetu je 2.000,- eur, teda 50 hod. práce. Súd prvého stupňa sa nevyporiadal ani s obranou žalovaného, že nedošlo k protokolárnemu odovzdaniu výsledkov diela štatutárnemu zástupcovi žalovaného a tento nebol na vykonanie skúšok diela vo forme overenia práce robotov zo strany žalobcu pozvaný. Ak zhotoviteľ nevykoná dielo riadne a včas, nemá nárok na zaplatenie dohodnutej ceny diela. Žalovaný bol ochotný uznať len cenu za dielo za 15,5 hod. práce vykonanej p. M., ktorý však v konečnom dôsledku tiež nesplnil požadovanú úlohu. Pretože boli všetky práce pri realizácii diela vykonané zle, musel žalovaný na ich riadne vykonanie použiť tretiu osobu (ROBOTICS SK, s.r.o.). Tým vznikla žalovanému škoda z titulu vyvolaných nákladov, preto nie je ochotný zaplatiť ani práce vykonané pánom M.. Náhradný dodávateľ bol schopný zadanú úlohu vyriešiť za 9,5 hod. a za tento čas si účtoval 1.615,02 eur s DPH. Dielo spoločnosťou ROBOTICS SK, s.r.o. bolo vykonané v termínoch 27.3. a 3.4. k absolútnej spokojnosti žalovaného a zároveň boli žalovanému odovzdané výpisy programov a ich zdrojové kódy, ktoré žalovaný v prípade žalobcu nikdy nedostal. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že výsledok diela odovzdal žalovanému na USB kľúči. Dielo žalobcu nebolo nikdy riadne odovzdané, neexistuje žiadny písomný protokol o odovzdaní diela a ani svedecké výpovede odovzdanie diela nepotvrdili, práve naopak ho vyvrátili. Žalovaný e-mailom z 23.3.2011 vyzval žalobcu na odstránenie vád a oznámil mu, že je ochotný vyplatiť len 620,- eur + DPH. Vychádzajúc z e-mailu žalobcu z 20.12.2010 vyplýva, že žalobca pri uzavieraní zmluvy nenárokoval žiadne zaplatenie straty času alebo cestovného. Žalobca mal mať len nárok za skutočne vykonanú prácu v areáli zákazníka v Senici a nie na žiadnu „domácku“ prípravu, či čas strávený cestou do Senice a späť a náhradu cestovného. Žalovaný nemôže znášať nepripravenosť pracovníkov žalobcu, ktorí sa museli pripravovať doma. Navrhuje preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcu na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania i k náhrade trov štátu.
Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že podľa jeho názoru odvolanie neobsahuje žiadne skutočnosti, či právnu argumentáciu, ktoré by boli dôvodom na zmenu, či zrušenie rozsudku. Žalovaný len opätovne opakuje argumenty uvádzané v priebehu prvostupňového konania, s ktorými sa však súd prvého stupňa v rozsudku vyporiadal. Rozsudok považuje za vecne správny, dôvodný a vydaný v súlade so zákonom a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Navrhuje preto, aby odvolací súd rozsudok potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov konania i trov právneho zastúpenia. Uplatňuje si aj nárok na náhradu trov spojených s odvolacím konaním, a to za vyjadrenie k podanému odvolaniu s tarifnou odmenou 111,21 eur a s režijným paušálom vo výške 7,81 eur, spolu 119,02 eur, zvýšených o 20% DPH.
Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1,3 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.1, 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správny. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené zodpovedajúco ust. § 211 ods.2, § 156 ods.3 O.s.p. na úradnej tabuli súdu, zástupcovi žalobcu podľa jeho žiadosti aj na jeho elektronickú adresu (§214 ods.3 O.s.p.)
Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia k najzásadnejším argumentom uvádzaným navrhovateľom v odvolaní odvolací súd dodáva nasledovné:
Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie náležite a podrobne odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p..
Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Vo svojej argumentácii je okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti nárokov žalobcu. Rozhodnutie prvostupňového súdu je presvedčivé, aj závery, ku ktorým prvostupňový súd dospel sú racionálne a aj spravodlivé. Obsah predmetného odvolania je v podstate totožný s obranou žalovaného pred súdom 1. stupňa. Nevybočuje v zásade z obsahom prednesov, vyjadrení, ako aj písomných podaní žalovaného počas celého prvostupňového konania, a preto aj odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k jeho námietkam je úplné aj pokiaľ ide o odvolanie. Žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti a nepredložil ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom.
Nemožno preto uznať za dôvodné odvolacie námietky žalovaného o uzavretí len jednej zmluvy o dielo, ani o tom, že by mala byť dohodnutá výška ceny jedného diela limitovaná sumou 2.000,- eur (maximálny budget). Ak bolo nepochybne preukázané, že došlo k uzavretiu dvoch zmlúv o dielo, takáto limitácia plnenia žalovaného vo vzťahu k žalobcovi nie je dôvodná.
Odvolacie námietky nemôžu spochybniť ani správne závery súdu prvého stupňa o riadnom vykonaní diela. Súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia správne aj tieto skutočnosti vyhodnotil. Dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa dávajú správnu odpoveď aj na to, že nároky zo zodpovednosti za vady diela neboli žalovaným uplatnené. Ak žalovaný uvádza, že si dal odstrániť vady diela iným subjektom, treba uviesť, že pri aplikácii ust. § 564 v spojení s ust. § 436 a § 441 Obch. zák. objednávateľ sa môže v zmluve so zhotoviteľom dohodnúť aj na iných nárokoch zo zodpovednosti za vady diela ako je to uvedené v zákone. Nároky uvedené v § 436 a § 437 môžu si zmluvné strany dohodou rozšíriť. Môžu si napr. dohodnúť aj to, že objednávateľ si môže vady odstrániť sám alebo si nechá vady odstrániť treťou osobou a zhotoviteľovi účtuje náhradu nákladov. Takéto skutočnosti však pred súdom prvého stupňa, ani v podanom odvolaní neboli ani len tvrdené. Pri aplikácii ust. § 564 a ust. § 436 a § 441 Obch. zák. objednávateľovi nevzniká právo požadovať náhradu nákladov na odstránenie vád vlastnými zamestnancami, či iným subjektom. Ak žalovaný teda poukazuje na to, že si dal vadu odstrániť spoločnosťou ROBOTICS SK, s.r.o. nemôže ani táto ním uplatnená odvolacia námietka privodiť zmenu, či zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Podobne sa súd prvého stupňa správne a zodpovedajúco vykonaným dôkazom vyporiadal aj s otázkou náhrady cestovných nákladov i náhrady za stratu času.
Pokiaľ ide o súvisiace výroky o náhrade trov konania i o náhrade trov štátu, i v tomto rozsahu odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Okresný súd postupoval správne, ak trovy konania vynaložené žalobcom a i štátom považoval za také, ku ktorých náhrade treba zaviazať v konaní neúspešného žalovaného. Zodpovedá to ust. § 142 ods.1, § 148 ods.1 O.s.p.. Naviac pri absencii odvolacích výhrad proti výške týchto nárokov nebol ani dôvod pri viazanosti dôvodmi odvolania (§ 212 ods.1 O.s.p.), aby sa odvolací súd výškou týchto trov bližšie zaoberal.
V odvolacom konaní bol úspešný žalobca. Preto pri aplikácii ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. mu patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V súvislosti s odvolacím konaním vznikli mu výdavky súvisiace s právnym zastúpením. Splnomocnený právny zástupca realizoval vyjadrenie k podanému odvolaniu, za ktoré mu patrí tarifná odmena vo výške 111,21 eur, uplatňovaná náhrada výdavkov, tzv. režijného paušálu vo výške 7,81 eur, spolu 119,02 eur, všetko zvýšené o DPH 20%, t.j. o sumu 23,80 eur, spolu vo výške 142,82 eur. Preto odvolací súd zaviazal žalovaného nahradiť aj žalobcovi trovy odvolacieho konania v uvedenej výške.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.