Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27C/67/2008

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Žiline v konaní pred samosudcom JUDr. Jánom Rybárikom, v právnej veci navrhovateľa: T.. M. Z., nar. X.X.XXXX, bytom J., T. Z. č. 5, právne zastúpený: JUDr. Mariánom Ďuranom advokátom so sídlom Žilina, Tajovského 5, proti odporcovi: O. a.s., so sídlom E. cesta XX/A, K., T.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou LEGAL PROFESSIONALS, s.r.o., so sídlom Tehelná 25, Bratislava, IČO: 36 857 998, o návrhu navrhovateľa o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

rozhodol:

Odporca j e p o v i n n ý uhradiť navrhovateľovi istinu vo výške 16.596,96 Eur ako nemajetkovú ujmu, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca j e p o v i n n ý uhradiť navrhovateľovi súdny poplatok vo výške 1.394,14 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. Karolovi Gordíkovi vo výške 2.016,73 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. Mariánovi Ďuranovi, advokátovi, vo výške 492,92 Eur na jeho účet vedený v Tatra banke, a.s., Bratislava, č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V ostatnej časti súd návrh navrhovateľa z a m i e t a.

V časti uloženia povinnosti uverejnenia ospravedlňujúceho článku súd konanie z a s t a v u j e.

odôvodnenie:

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal ochrany osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peňažnej čiastke vo výške 33.193,92 Eur. Svoj návrh odôvodnil tým, že v denníku Pravda, ktorého vydavateľom je odporca, bol uverejnený nepravdivý, zavádzajúci článok, ktorým odporca neoprávnene zasiahol do práv na ochranu osobnosti, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a súkromia navrhovateľa. Podľa názoru navrhovateľa v článku boli uvedené absolútne nesprávne údaje ohľadne jeho osoby, jeho postavenia v podniku A. O. K. ako riaditeľa. Vôbec nie je pravdou, že by zle nakladal so štátnym majetkom, prenajímal svoje súkromné vozidlo podniku a platil sám sebe nájomné, že by prenajal autobus od firmy, ktorú riadi jeho manželka a odkúpil odpísaný autobus od tejto firmy, ako i to, že sa tak dialo bez súhlasu dozornej rady. Odporca uverejnením týchto údajov v dennej tlači pred širokou verejnosťou vyvolal porušenie zákonom chránených práv navrhovateľa, jeho občiansku česť, osobnosť a jeho súkromie. Prestali sa s ním stýkať alebo veľmi obmedzili jeho kontakty známi, čím trpí nielen on sám, ale i celá rodina. Taktiež v dôsledku uvedeného článku si nemôže nájsť zamestnanie zodpovedajúce jeho kvalifikácii a to len preto,

že v tak čítanom denníku, ako je denník Pravda, boli o ňom uvádzané nepravdivé a neoverené údaje. Pretože bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť v okruhu jeho najbližších, v okruhu známych a tiež aj v časti verejnosti, ktorá sa zaujíma o dianie v republike, domáhal sa aj nemajetkovej ujmy.

Odporca žiadal návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietnuť. Podľa ich názoru predmetným článkom uvedeným v denníku Pravda dňa 31.8.1999 nedošlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa a v plnom rozsahu trvali na obsahu článku. Tento článok korešpondoval so zisteniami v štátnom podniku A., kde vykonával navrhovateľ funkciu riaditeľa. V žiadnom prípade nezasiahli do osobnostných práv navrhovateľa, do jeho občianskej cti. Pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vyžaduje, aby morálne zadosťučinenie pre dotknutú osobu nebolo postačujúce najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Túto skutočnosť je povinný preukázať navrhovateľ. V konaní nebol preukázaný tvrdený zásah do osobnostných práv navrhovateľa. Bolo nepochybne preukázané, že používal svoje súkromné motorové vozidlá na služobné účely, nemal súhlas na použitie súkromného vozidla od Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii, hoci bol povinný takýto súhlas mať. Informácie uverejnené v žalovanom článku nijako nevybočovali z pravidiel slušnosti a povinnosti objektívneho informovania verejnosti. Ďalej, podľa ich názoru, žalobný petit je nevykonateľný v rozpore s obsahom žalovaného článku a právnou úpravou. V článku boli uverejnené len pravdivé informácie o osobe navrhovateľa, nemohlo teda dôjsť k zásahu do práv navrhovateľa a z uvedeného dôvodu nie je možné náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznať. Nebola preukázaná žiadna značná miera zásahu do práv na ochranu osobnosti.

Súd na tomto mieste podotýka, že vo veci už bolo raz rozhodnuté a to rozsudkom tunajšieho súdu - 142 dňa 23.5.2003. V tom čase bol odporca zaviazaný, resp. bola mu uložená povinnosť zdržať sa rozširovania nepravdivých informácií o navrhovateľovi v ním vydávanom denníku Pravda. Odporca bol povinný zabezpečiť v denníku Pravda, ktorého je vydavateľom, uverejnenie ospravedlňujúceho článku a zároveň bol povinný zaplatiť nemajetkovú ujmu vo výške, v tom čase, 500.000,-Sk ako aj trovy konania. V časti, kde sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 1.000.000,-Sk, návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odporca odvolanie, pričom rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.11.2004 bolo odvolanie odporcu, ako oneskorené, odmietnuté. Následne aj uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.8.2005 bolo dovolanie odporcu odmietnuté. Nálezom ÚS SR -25 zo dňa 18.1.2006 bolo rozhodnuté, že uznesením NS SR bolo porušené základné právo odporcu na súdnu ochranu podľa čl. 49 ods. 1 Ústavy SR. Uznesenie bolo zrušené a vec bola vrátená NS SR na ďalšie konanie.

V podstate z tohto nálezu vyplynulo, že sťažovateľ, podľa názoru ÚS, požiadal o súdnu ochranu v odvolacom konaní do 30 dní od doručenia rozsudku OS Žilina zo dňa 23.5.2003 a nie ako to judikoval NS SR, iba do 15 dní od doručenia. Z tohto záveru vyplýva aj to, že odvolací súd vo veci riadneho opravného prostriedku použitého proti rozsudku OS v Žiline z 23.5.2003 odmietnutím odvolania odňal sťažovateľovi (O.) možnosť konať pre opravným súdom, ktorú mu zaručoval článok 46 ods. 4 a článok 51 ods. 1 Ústavy v spojení s § 204 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 1.9.2003. Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu zakladali dôvod na prístup k súdnej ochrane poskytovanej v mimoriadnom opravnom konaní pre zmätočnosť konania pred riadnym opravným súdom. Ďalej ÚS vo svojom rozhodnutí uviedol, že vychádzajúc z definovania účinkov súdnych rozhodnutí v spojitosti s § 356 O.s.p. je tohto názoru, že základom pre ústavný súladný výklad §-u 372 i ods. 1 O.s.p. vo vzťahu k posudzovanej otázke je použitie len prvej vety tohto ustanovenia, podľa ktorej: „Ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konanie začaté pred jeho účinnosťou“, čo znamená na také konanie, ktoré právoplatne neskončili do účinnosti novely O.s.p. vykonanej zákonom č. 355/2003 Z.z. To je prípad aj samotného sťažovateľa, ktoré konanie k 1.9.2003 právoplatne neskončilo.

Vychádzajúc z tohto nálezu ÚS SR potom NS SR zrušil rozhodnutie krajského súdu a tento zrušil rozhodnutie okresného súdu.

Opätovne tunajší súd po doplnení dokazovania rozsudkom -349 dňa 12.11.2009 vo veci rozhodoval, priznal navrhovateľovi 16.596,96 Eur a priznal mu aj trovy konania a trovy právneho zastúpenia. V časti uloženia povinnosti uverejnenia ospravedlňujúceho článku súd konanie zastavil, pretože v denníku Pravda už ospravedlnenie bolo zverejnené.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote opätovne podal odvolanie odporca. Na základe jeho odvolania krajský súd / ďalej len KS/ uznesením dňa 9.11.2011 v spojení s opravným uznesením zo dňa 13.1.2011 zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu vytkol, okrem procesných pochybení aj tú skutočnosť, že sa dôsledne nevysporiadal so zápisom bodu 7 zápisnice zo zasadnutia Dozornej rady š.p. A. O. K. konaného 27.7.1999, najmä reakciu navrhovateľa na požívanie súkromného osobného vozidla pre služobné účely s náhradou nákladov. Zároveň bolo potrebné vyhodnotiť zmluvy o nájme dopravného prostriedku medzi A. O. K. a A. Žilina. Prikázal súdu konfrontovať svedeckú výpoveď T.. B. I. s výpoveďou autorky článku spolu s tvrdením navrhovateľa o obsahu zásahu týchto tvrdení. Bolo potrebné vyjasniť si aj otázku pozície svedka T. vo vzťahu k odvolávanému riaditeľovi.

Vzhľadom na citované uznesenie KS, súd opätovne vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov, podrobne sa oboznámil so zápisnicou Dozornej rady A. v O. K., vyjadrením Dopravy, pôšt a telekomunikácií SR, opätovne vypočul svedkyňu M. M., T.. B. I., oboznámil sa s pôvodnou výpoveďou svedka B. E., zmluvou o nájme dopravného prostriedku, oznámením Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR, úpravou výšky sadzieb základných náhrad za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách, s vyššie citovaným uznesením Krajského súdu v Žiline , ďalšími listinnými dôkazmi a zistil nasledovné:

V článku, ktorý bol uverejnený dňa 31.8.1999 v denníku Pravda ročník IX. Č. 201 pod názvom „Odvolaný riaditeľ SAD“ bolo doslova uvedené: „Minister dopravy, pôšt a telekomunikácií B. M. odvolal s účinnosťou od 1.9.1999 M. Z., ktorý bol poverený riadením štátneho podniku A. O. K.. Ako uviedol generálny riaditeľ Sekcie cestnej a mestskej dopravy ministerstva B. I., dôvodom tohto rozhodnutia boli sťažnosti zamestnancov, zistenia porušenia zákonov a zlé nakladanie so štátnym majetkom. O prešetrenie jeho činnosti požiadal aj podpredseda vlády SR, tom čase E. Y.. Kontrola v štátnom podniku A. O. K. zistila, že navrhovateľ prenajíma svoje súkromné vozidlo A. O. K. a využíva ho na služobné účely, pričom sám sebe platil z peňazí podniku za prenájom tohto vozidla. A. O. K. tiež prenajal autobusy svojej bývalej firmy, ktorú v súčasnosti riadi jeho manželka. Neskôr jeden autobus, ktorý bol už tri roky odpísaný odkúpil od tejto firmy pre A. za 780.000,-Sk. Tieto jeho aktivity sa diali bez vyhlásenia verejnej súťaže a súhlasu dozornej rady podniku. Navrhovateľ má teraz jeden mesiac na odovzdanie funkcie svojej nástupníčke N. I.. A. O. K. bude podľa nového organizačného členenia patriť pod A. E.. Keďže však ešte nedošlo k zápisu zlúčeného podniku do obchodného registra, mohlo toto odvolanie urobiť priamo ministerstvo“ ( koniec citovaného článku).

Podľa viacerých vyjadrení navrhovateľa, ktoré urobil v písomnej, ako aj ústnej forme, tento článok poškodil jeho dobré meno. Na pojednávaniach dokazoval, že absolútne ani jedna veta v predmetnom článku nie je pravdivá.

Vyjadril sa k situácii, kedy mal údajne prenajať autobusy od iného prepravcu za účelom neskoršieho odkúpenia. V článku je písané, že tieto motorové vozidlá potom neskôr odkúpil bez súhlasu a prejednania dozornej rady. Táto skutočnosť nezodpovedá pravde, pretože dozorná rada s požiadavkami v plnom rozsahu súhlasila. Predložil súdu záznam o kontrole, ktorú v podniku A. O. K. vykonal C. úrad v E., odbor dopravy a cestného hospodárstva. V tomto zázname sa konštatuje, že kontrolou verejnej pravidelnej osobnej dopravy za obdobie prvého polroka 1999 A. nebolo zistené žiadne porušovanie predpisov, ani interných predpisov vydávaných na základe záväzných právnych predpisov. Taktiež táto kontrola konštatovala, že pri prenájme motorových vozidiel, resp. autobusov, nebolo zistené porušenie ustanovení zákona o cestnej doprave.

Nepravdivé sú aj údaje, že si prenajímal autobusy z jeho bývalej firmy, ktorú mala v tom čase vlastniť jeho manželka. Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že jeho manželka nebola vlásničkou spomínanej firmy.

Čo sa týka používania svojho súkromného motorového vozidla uviedol, že služobné motorové vozidlo A. nemalo v tom čase vykonanú technickú kontrolu, bolo bez technického oprávnenia a v služobnom motorovom vozidle sa nedali vykonávať žiadne služobné cesty. Toto vozidlo bolo v zlom technickom stave. Preto používal svoje vozidlo. Nepotreboval na to žiaden súhlas príslušného ministerstva. Bolo to plne v kompetencii štatutárneho orgánu.

Ako nastúpil do funkcie riaditeľa SAD skončil aj so súkromnými podnikateľskými aktivitami. To vyplýva aj z výpisu z obchodného registra. To znamená, že v rozhodujúcom čase nebol zapísaný v obchodnom registri ako podnikateľ, resp. nemal žiadnu majetkovú účasť v obchodných spoločnostiach.

Aj z dekrétu o odvolaní vyplýva, že v tomto nie sú uvedené dôvody na odvolanie. Práve naopak, za obdobie, keď pracoval ako riaditeľ, mu bývalý minister poďakoval. Navyše na všetky úkony, ktoré urobil, mal súhlas aj dozornej rady. Takže tvrdenia odporcu, tak ako sú popísané v článku, sú nepravdivé a nezodpovedajú skutkovému stavu. Dal do pozornosti opis zápisnice z Dozornej rady š.p. A. O. K., ktorý vyvracia všetky skutočnosti uvádzané v článku.

Odporca na pojednávaniach zasa dokazoval, že k samotnému vyjadreniu dozornej rady treba uviesť, že skutočne vyplýva, že malo dôjsť k prenájmu štyroch až piatich autobusov, ale zo zápisnice nevyplýva a nebolo tam ani presne uvedené, o nájom akých autobusov má ísť. Dokazoval, že navrhovateľ prenajal autobusy, ktoré boli vo vlastníctve spoločnosti, kde bola konateľkou jeho manželka.

Obdobe spochybnil aj predložený záznam o kontrole vykonanej Krajským úradom v Trenčíne. Táto bola zameraná na nakladanie a použitie finančných prostriedkov štátu a jednak bola zameraná na dodržiavanie zákona o cestnej premávke.

Ďalej dokazoval, že používal svoje súkromné motorové vozidlo na služobné účely a cestovné náklady si dal sám sebe preplácať. Nemal pritom žiaden súhlas od nadriadeného ministerstva dopravy. Poukázal na výpoveď svedka Ing. I., ktorý takýto súhlas na používanie motorového vozidla navrhovateľovi nikdy nedal. Mal za to, že v žalovanom článku boli uverejnené pravdivé a korektné informácie. Bola v plnej miere zachovaná prezumpcia neviny. Žiadna z informácií uverejnených v žalovanom článku nebola objektívne spôsobilá zasiahnuť do práv navrhovateľa. Článok sa týkal vecí verejných, informoval o podozreniach z možného porušenia zákona a netransparentného konania navrhovateľa ako štátneho zamestnanca.

Súd vzhľadom na uznesenie KS v Žiline opätovne vypočul svedkyňu M. V. t.j. novinárku, ktorá zverejnila článok v denníku Pravda. Na samotnom pojednávaní uviedla, že je to už 14 rokov odvtedy, ako článok písala. Ako uviedla, vzhľadom na odstup času si nepamätá na všetky zdroje, ktoré jej dali impulz na to, aby napísala tento článok. Redakcia však mala viacero informácií, pretože do redakcie a do každých novín prichádza denne niekoľko podnetov od rôznych ľudí, najmä ohľadom podozrení zo zneužívania právomoci v štátnej službe. Ako uviedla na poslednom pojednávaní, aj toto bolo pravdepodobne tiež impulz z vonku a tieto informácie chcela overiť, preto sa obrátil na T.. I., ktorý bol vtedy generálnym riaditeľom sekcie dopravy. Tento jej potvrdil, že skutočne v inkriminovanom čase poskytol informácie ohľadne článku, najmä ohľadne používania súkromného motorového vozidla na služobné účely, pričom pán Z. si sám seba platil z peňazí podniku nájomné. Informácie, ktoré získala od svedka I. v tom čase potvrdzovali, že skutočne navrhovateľ používal svoje motorové vozidlo, pričom nemal povolenie z Ministerstva dopravy na takéto používanie.

Čo sa týka slovného spojenia, či tiež prenajímal autobusy svojej bývalej firmy, ktorú v tom čase riadila jeho manželka, tak k tejto veci sa svedkyňa konkrétnejšie nevedela vyjadriť. Nevedela ani odkiaľ túto informáciu čerpala. Pripustila, že túto skutočnosť mala overenú z Ministerstva dopravy, konkrétne od B. I.. Taktiež nevedela zodpovedať otázku, či dala možnosť samotnému navrhovateľovi pred zverejnením článku sa k danej problematike vyjadriť. Informácie, ktoré poskytol B. I. považovala za informácie, ktorým dôverovala. Išlo o vysokého štátneho úradníka, ktorý si, podľa jej názoru, nemohol dovoliť vymýšľať a uvádzať nepravdivé informácie. Taktiež sa vyjadrovala k tomu, že prvotný podnet na prešetrenia hospodárenia A. v O. K. prišiel od nejakého anonymu kvôli prenájmu autobusov a áut a rovnako aj na Krajský úrad v Trenčíne. Ten vykonal následne kontrolu. Podľa jej zistení, táto kontrola mala zistiť uvádzané pochybenia, ktoré boli uvedené v článku. Informácie predovšetkým čerpala z listu, ktorý prišiel do redakcie a následne si tieto informácie overovala na Ministerstve dopravy, kde jej potvrdili, že skutočne riaditeľ SAD používa svoje súkromné motorové vozidlo a neoprávnene prenajíma autobusy. Vyjadrovala sa aj k zápisnici z dozornej rady, ktoré jej bola takisto k dispozícií, z ktorej vyplynulo, že dozorná rada skutočne schválila riaditeľovi, aby prenajal autobusy pre A. O. K.. Poukázala na to, že v tejto zápisnici chýba to, že mu schvaľuje, aby si prenajal autobusy so svojej firmy. Navyše, podľa jej názoru ako novinárky, mal vypísať na prenájom autobusov nejakú verejnú súťaž. Čo sa týka samotného zrušenia poverenia vykonávania funkcie riaditeľa A., tak toto bolo ešte predtým, ako vyšiel vôbec článok

v denníku pravda. Na záver uviedla, že nemala úmysel týmto článkom poškodiť navrhovateľovi. Podľa jej názoru sú noviny na to, aby kontrolovali, ako sa správajú štátni úradníci, ako aj ďalší významní funkcionári štátu. Noviny považuje za prakticky kontrolu verejnosti nad vykonávaním správy štátu.

Ďalej súd opätovne vypočul aj svedka T.. B. I. tak, ako to vyplýva z uznesenia KS Žilina. V inkriminovanom čase pracoval ako generálny riaditeľ sekcie cestnej, mestskej dopravy, ktorá mala na starosti všetkých, v tom čase asi 53-och riaditeľov štátnych podnikov SAD. Jedným z nich bol riaditeľ SAD O. K., ktorý podľa jeho názoru používal vo firme, štátnom podniku autobusy, ktoré boli prenajaté z firmy, ktorej konateľkou bola jeho manželka, resp. dcéra. Tieto skutočnosti však nezisťoval. Kontrolu vykonával aj Úrad odboru dopravy a pozemných komunikácií, ktorý bol zodpovedný za vyúčtovanie štátnej dotácie pre verejnú autobusovú dopravu a vtedy bolo zistené, že vo firme sa používajú autobusy, ktoré nie sú v kmeňovom stave štátneho podniku, ale inej súkromnej spoločnosti. Pokým si pamätal, tak v tom čase navrhovateľ tvrdil, že on to prenajal s výhodnosťou a bude mať predkupné právo na odkúpenie týchto autobusov. Podľa jeho názoru aj dozorná rada v štátnom podniku zistila, že sa používajú takéto autobusy, ktoré nie sú majetkom štátu. Z kontroly vyplynulo, že sa používa aj súkromné vozidlo, podľa vyjadrenia svedka, na túto činnosť nemal navrhovateľ oprávnenie. Ďalej udával, že podľa údajných interných predpisov ministerstva dopravy je možné používať aj súkromné motorové vozidlo pre účely štátneho podniku, avšak o tom vydáva súhlas jedine generálny riaditeľ sekcie mestskej dopravy, čo bol v tom čase on a on takýto súhlas navrhovateľovi nikdy nedal. Ďalej poukázal na to, že vôbec nemal informáciu o tom, že by navrhovateľ figuroval v iných obchodných spoločnostiach, pretože to zákon neumožňuje. Pokým pracuje v štátnom podniku, tak nemôže pracovať aj v súkromnej firme. Takéto informácie nemali. Neoverovali si ani, či riaditeľ štátneho podniku bol zapísaný v obchodnom registri konkrétnej firmy. Priznal, že v čase, keď navrhovateľ preberal funkciu riaditeľa štátneho podniku, tak tento podnik mal zlé hospodárske výsledky. Uviedol, že za zlé hospodárenie so štátnymi prostriedkami nemohol sám navrhovateľ, pretože podnik SAD zdedil vo veľmi zlom stave. Na poslednom pojednávaní uviedol, že podľa jeho názoru bol potrebný súhlas na to, aby mohol navrhovateľ v štátnom podniku používať súkromné motorové vozidlo. Uvádzal, že na Ministerstvo dopravy nastúpil niekedy 15.11.1998. Nevedel sa vyjadriť k tomu, či v tom čase existoval na ministerstve nejaký predpis na používanie súkromných motorových vozidiel. Uviedol, že v tom čase nemusel priamo na ministerstve existovať takáto inštrukcia alebo takýto akt riadenia ministerstva, mohla to byť inštrukcia samotného štátneho podniku, ktorú schvaľuje ministerstvo. Vzhľadom na odstup času sa nevedel konkrétnejšie vyjadriť, prečo bol riaditeľ podniku odvolaný. Podľa jeho názoru tam zrejme boli dôvody, najmä zlý hospodársky výsledok a zistenia Krajského úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie, možno zistenia dozornej rady, možno zistenia kontroly ministerstva a ešte tiež medializované používanie súkromných vozidiel. Taktiež z odstupom času nevedel konkrétne uviesť, s istotou na 100%, že niekomu dal na Slovensku súhlas na požívanie súkromného motorového vozidla, alebo súkromného autobusu alebo iného dopravného prostriedku. Je to viac ako 14 rokov a už si na to takéto súvislosti presne nepamätá. Takisto pripustil, že informácie, ktoré boli uvedené v denníku Pravda, boli poskytnuté Ministerstvom dopravy, resp. ním samým. Svedok Hnatič sa vyjadroval aj k výpovedi, resp. k písomnému vyjadreniu Ministerstva dopravy, ktoré vypracoval pracovník Ministerstva pán E. a ktorý dňa 24.9.2009 vypovedal o tom, že v inkriminovanom čase na ministerstve neupravovali žiadne smernice ohľadom používania súkromného motorového vozidla. To bola záležitosť výlučne štátneho podniku. V tejto súvislosti svedok uviedol, že sa k tejto veci skutočne nevie vyjadriť. Svedok sa aj vyjadroval k jeho vzťahu, ako bývalého generálneho riaditeľa cestnej dopravy ku vzťahu riaditeľa štátneho podniku. V tomto smere uviedol, že jeho priamy nadriadený bol minister. Minister mu podpisoval poverenia alebo zrušenie poverenia na výkon funkcie, alebo ho menoval do funkcie, alebo ho odvolával. To znamená, že navrhovateľ bol priamo podriadený ministrovi dopravy. Čo sa týka odborných záležitostí, bol podriadený sekcii cestnej dopravy, to sa týka najmä výkonu funkcie odmeňovania a platov pre ľudí, používania vozidiel v sekcii ľudských zdrojov. Čo sa týka novinárky M. pripustil, že sa s ňou mohol stretnúť, prípadne informácie, ktoré mala, tak tieto čerpala z Ministerstva dopravy buď od štátneho tajomníka alebo jednotlivých vedúcich oddelení.

Na tomto mieste súd dáva do pozornosti, že nemohol urobiť konfrontáciu medzi vyššie menovaným svedkom a novinárkou M., pretože pojednávania, kde bol vypočutý aj T.. B. I., ako svedok, sa nezúčastnila. Vzhľadom aj na tú skutočnosť, že svedok T.. I. býva v K., v M., svedkyňa v O., súd upustil

od ich opätovného predvolania. Mal za to, že svedkovia veľmi podrobne zodpovedali na všetky otázky, ktoré vyplynuli s rozhodnutia krajského súdu.

Súd sa oboznámil aj so svedeckými výpoveďami, ktoré prečítal na pojednávaní a to s výpoveďou N. Z., ktorá ešte v pôvodnom konaní uviedla, že nikdy v živote nebola majiteľkou žiadnej firmy. Dávala do pozornosti, že vykonáva funkciu zdravotnej sestry. Nevedela si predstaviť, prečo bola označovaná v tomto článku ako konateľka firmy A. J. alebo nejakej inej firmy. Dokonca kvôli článku mala nepríjemnosti v práci, kde po nej pacientka vykrikovala, že má manžela zlodeja a podobne. V každom prípade poprela, že by niekedy počas svojho života podnikala, alebo robila podnikateľku a že by jej firma prenajímala štátnemu podniku A. O. K. autobusy.

Súd prečítal aj svedeckú výpoveď B. E., riaditeľa odboru zakladateľskej funkcie a privatizácie na Ministerstve dopravy, ktorý na pojednávaní vypovedal, že sa oboznámil podrobne s tým, čo povedal v minulosti svedok I. a s jeho výpoveďou nemohol súhlasiť. Na základe dožiadania preverovali situáciu na ministerstve a zistili, že v čase keď existovali SAD š.p. hlavne v čase o ktorom sa hovorí - to sú roky 1998 až 2000, nemá žiadnu znalosť o smerniciach, ktoré by upravovali vec, ktorá je predmetom tohto súdneho sporu, teda požívanie súkromného motorového vozidla. Táto záležitosť bola výlučne záležitosťou štátneho podniku. V súčasnosti je situácia podobná. Teraz v jedinom v štátnom podniku, ktorý spadá do ich kompetencie, takisto všetky tieto otázky rieši štatutár štátneho podniku. Na kontrolovanie hospodárnosti v štátnom podniku slúži dozorná rada štátneho podniku, ktorá má na starosti kontrolovanie týchto záležitostí. Z informácií, ktoré získal a ktoré preveroval na ministerstve, sa žiadna podobná smernica, o ktorej hovoril svedok I., nenachádza. V tom čase nebol potrebný súhlas riaditeľa sekcie dopravy na používanie súkromného motorového vozidla.

Z pripojených ukončovacích poverení mal súd preukázané, že Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR v súlade s rozhodnutím Ministerstva dopravy z 30.6.1999 o zrušení štátneho podniku ukončilo poverenie výkonu funkcie riaditeľa štátneho podniku SAD v O. K. T.. M. Z.. Za doterajšiu prácu riaditeľa štátneho podniku mu vyslovil minister poďakovanie. Z ďalšieho ukončovacieho poverenia vyplýva, že od 31.8.1999 sa ukončilo poverenie funkcie riaditeľa štátneho podniku SAD O. K. takisto ministrom.

Zo zápisnice Dozornej rady pri SAD O. K., š.p. zo dňa 9.8.1999 vyplýva, že ohľadom prenájmu autobusov od inej firmy nebolo zistené porušenie ustanovení zákona o cestnej doprave. Z tejto zápisnice vyplynulo aj to, že prednosta Okresného úradu v Považskej Bystrici informoval dozornú radu o anonymnom podaní, kde sa kriticky poukazuje na konanie riaditeľa štátneho podniku - navrhovateľa. Jednalo sa o to, že používa a prenajíma autobusy so súkromnej firmy a že požíva svoje súkromné motorové vozidlo pre služobné účely. O týchto skutočnostiach bolo dozorná rada informovaná. Z ďalšej zápisnice Dozornej rady š.p. SAD O. K. zo dňa 28.5.1999 nepochybne vyplýva, že riaditeľ podniku sa obrátil na predsedu dozornej rady s požiadavkou prenájmov štyroch až piatich vozidiel od iného prepravcu za účelom neskoršieho odkúpenia. Dozorná rada aj s touto požiadavkou súhlasila, ak podnik bude mať finančné prostriedky na ich krytie.

Zo záznamov o kontrole Krajského úradu v Trenčíne, ktorá prebehla dňa 5.8.1999 vyplýva, že po prekontrolovaní zmlúv o prenájme vozidiel od SAD s.r.o. Žilina nebolo zistené žiadne porušenie ustanovení zákona o cestnej doprave.

Zo zmluvy o nájme dopravných prostriedkov vyplýva, že SAD s.r.o., Žilina prenajalo SAD O. K. š.p. tri autobusy značky Karosa. Tieto zmluvy, ako to vyplýva z vyjadrenia T.. O. K. riaditeľa odštepného závodu v O. K. zo dňa 9.5.2003, však boli vyhlásené za neplatné, pretože boli podpísané konateľkou spoločnosti, hoci táto sa stala konateľkou až 7.9.1999 a zmluvy boli podpisované v 7. mesiaci 1999.

Z výpisu z obchodného registra mal súd preukázané, že v SAD s.r.o., Žilina, od ktorej si mal prenajímať autobusy navrhovateľ, tak spoločníkom tejto firmy bola M. M. a nie ako to uvádzal odporca - manželka navrhovateľa. Pred jej vymenovaním za konateľku bol konateľom, resp. spoločníkom O. I., resp. Z. E., resp. T.. M. Z., ten však len do dňa do 23.9.1998.

Z prípisu Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii SR zo dňa 12.6.2009 vyplýva, že v období rokov 1998 až 2000 mali podniky SAD právnu formu štátneho podniku so samotnou právnou subjektivitou

a štatutárnym orgánom, ktorý rozhodoval o všetkých náležitostiach podniku navonok aj vo vnútri. Z toho vyplýva, že rozhodovanie o používaní súkromného motorového vozidla pre služobné účely bolo v kompetencii štatutárneho orgánu. Ministerstvo nemalo vydaný žiaden predpis, ktorý by vyžadoval súhlas k tejto veci a ministerstvo nemá ani vedomosť o tom, či š.p. mal tieto záležitosti vnútorne zmluvne upravené.

Súd vychádzajúc z vykonaného dokazovania skúmal, najmä s prihliadnutím na uznesenie KS Žilina, či skutočne predmetný článok mohol poškodiť česť a morálnu bezúhonnosť navrhovateľa. Na jednej strane navrhovateľ a jeho listinné dôkazy svedčia o tom, že v článku boli uvedené nepravdivosti, ktoré porušovali jeho česť a vážnosť. Popieral skutočnosti uvádzané v článku. Na druhej strane odporca tvrdil, že v uvedenom článku boli poskytnuté čitateľom pravdivé informácie o nakladaní majetku SAD v O. K..

Podľa § 11 O.z. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavu osobnej povahy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia právo na ochranu osobnosti prináleží každej fyzickej osobe. Z hľadiska poskytnutia ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene, či nezavinene, alebo vedome, či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov. Stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak je pravdivá a súčasne svojou formou primeraná. Neoprávneným zásahom nie sú ani podnety, upozornenia a sťažnosti urobené primeraným spôsobom adresované príslušným orgánom.

V tomto prípade sa jednalo o článok, kde podľa názoru súdu formulácie v článku sa nezakladajú na pravde. Vecné bremeno dôkaznej povinnosti spočívalo na samotnom odporcovi. Ten mal preukázať predovšetkým to, že článok uverejnil z toho dôvodu, že skutočne viacerí zamestnanci v podniku SAD štátny podnik O. K. sa sťažovali na vedenie a riadenie podniku. Tieto skutočnosti odporca na pojednávaní nepreukázal, tejto otázke sa súd viac ani nevenoval, v tomto smere dokazovanie ani neprevádzal. Bolo síce dokazované, že existovali určité sťažnosti zamestnancov, avšak tieto v priebehu samotného pojednávania neboli konkretizované a neboli ani prezentované.

Ďalšou úlohou súdu bolo zistiť, či údaje ohľadne prenajímania súkromného vozidla štátnemu podniku, ktoré mal používať na služobné účely a platil si nájom z peňazí podniku sú pravdivé alebo nie. Navrhovateľ v tomto smere preukazoval, že používal svoje súkromné motorové vozidlo a to len z toho dôvodu, že služobné motorové vozidlo nemalo urobenú technickú kontrolu a bolo v dezolátnom stave. Odporca sa opieral o tú skutočnosť, že navrhovateľ nemal na používanie súkromného motorového vozidla žiaden súhlas nadriadeného, konkrétne príslušného ministerstva. Svedok T.. I. tvrdil, že na takéto používanie súkromného motorového vozidla bol potrebný jeho osobný súhlas. Naopak svedok B. E. uvádzal, že v rozhodujúcom období v roku 1998 až 2000 takýto súhlas z ministerstva nebol potrebný. Toto vyplýva aj zo samotného oznámenia ministerstva zo dňa 12.6.2009, kde je jednoznačne uvádzané, že rozhodovanie o používaní súkromného motorového vozidla pre služobné účely bolo v kompetencii štatutárneho orgánu, to znamená samotného riaditeľa podniku, pretože sa jednalo o štátny podnik, ktorý mal svoju vlastnú právnu subjektivitu. Aj súd je toho názoru, že v konkrétnom prípade ide o štátny podnik, na čele ktorého stojí štatutár, v tom čase navrhovateľ. Podľa názoru súdu nepotreboval žiaden súhlas od ministerstva na používanie súkromného motorového vozidla. O tejto skutočnosti napokon vedela aj dozorná rada, že požíva súkromné motorové vozidlo, keď sa s tým oboznamovala na svojom zasadnutí, čo bolo aj predmetom anonymného listu adresovaného Okresnému úradu v Považskej Bystrici. Ďalšou otázkou, ktorú skúmal súd bola otázka vo veci prenajatia autobusov od svojej bývalej firmy, ktorú v tom čase mala riadiť jeho manželka. Najskôr to mal byť jeden autobus, ktorý bol už tri roky odpísaný a odkúpila ho firma SAD O. K. za sumu 25.891,26 Eur. Tieto aktivity sa mali diať bez vyhlásenia verejnej súťaže a súhlasu dozornej rady podniku. Takto to bolo konštatované v predmetnom článku. Treba však uviesť, že v žiadnom prípade podnik SAD s.r.o., Žilina neriadila manželka navrhovateľa. Táto pracuje v zdravotníctve, ako zdravotná sestra. Z výpisu z obchodného registra nepochybne vyplýva, kto bol v tom čase konateľom spoločnosti SAD s.r.o., Žilina. V tomto smere je článok uverejnený v denníku Pravda nepravdivý a zavádzajúci. Vypovedala o tom aj samotná svedkyňa - manželka navrhovateľa, ktorá poprela, že by niekedy podnikala alebo pracovala v súkromnom podniku. Na tomto mieste je potrebné poukázať aj na zápisnicu z Dozornej rady SAD O. K., štátny podnik zo dňa 31.5.1999. Okrem množstva bodov, ktoré dozorná rada prerokovala, bola požiadavka samotného riaditeľa o poskytnutie resp. o možnosti prenajatia štyroch až piatich vozidiel od iného prepravcu na výkon

samotnej práce. Dozorná rada schválila a súhlasila s požiadavkami navrhovateľa s tým, že finančné prostriedky na ich krytie budú poskytnuté pokým takéto finančné prostriedky budú získané z činnosti štátneho podniku.

Súd sa opätovne vracia k článku, kde bolo uverejnené, že samotný navrhovateľ nemal súhlas dozornej rady na takéto konanie. Opak, ktorý vyplýva zo zápisnice je taký, že táto súhlasila s týmito aktivitami a súhlasila s tým, aby prenajal motorové vozidlá pre SAD O. K.. Bolo na strane odporcu, aby preukázal, že tieto autobusy, ktoré prenajal a na ktoré mal splnomocnenie dozornej rady, boli poskytnuté z jeho bývalej firmy resp. z firmy jeho manželky, kde vykonávala funkciu údajnej konateľky. Ani v tomto smere odporca nezvládol dôkaznú situáciu, nemohol preukázať, že skutočne manželka navrhovateľa pracovala alebo pracuje v tejto firme, ktorá je predmetom tohto článku.

Navyše z odvolacieho dekrétu samotného Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR vôbec nevyplýva, že bol navrhovateľ odvolaný z dôvodu porušovania pracovných povinností. Prvý dekrét zo dňa 22.7.1999, ktorým bolo ukončené poverenie navrhovateľovi, tak z tohto vyplýva, že v súlade s rozhodnutím Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií z 30.6.1999 o zrušení štátneho podniku SAD, dopravný podnik O. K. a ust. zákona o štátnom podniku v znení neskorších predpisov Vám dňom výmazu z obchodného registra ukončujem poverenie výkonu funkcie riaditeľa štátneho podniku v O. K.. Za doterajšiu prácu vo funkcii riaditeľa štátneho podniku Vám vyslovujem poďakovanie. Z tohto ukončenia poverenia prakticky vyplýva to, že poverenie bolo ukončené z toho dôvodu, že Dopravný podnik O. K. bol zrušený ako štátny podnik. Z druhého ukončenia poverenia zo dňa 31.8. 1999 vyplýva, že ďalší minister taktiež ukončil poverenie navrhovateľovi a zároveň zrušil ukončenie poverenia zo dňa 22.7.1999. Je zrejmé, že v týchto dekrétoch o odvolaní nie sú uvedené žiadne skutočnosti, prečo bol z funkcie riaditeľa odvolaný. Len bolo konštatované v prvom dekréte, že bol odvolaný z toho dôvodu, že zanikol, bol zrušený štátny podnik SAD O. K..

Z hodnotenia dokazovania bolo zistené, že odporca neuniesol svoje dôkazné bremeno, nepreukázal, že by prenajímal autobusy bez súhlasu dozornej rady, že by používal súkromné motorové vozidlo na služobné účely bez súhlasu ministerstva, nepreukázal, že požičiaval autobusy od firmy, kde pracovala jeho manželka. Z dekrétu o odvolaní nevyplýva, že bol odvolaný pre porušovanie pracovnej disciplíny. Takisto nebol ani pravdivý článok v tom, že boli zistené porušenia zákonov a zlé nakladanie so štátnym majetkom. Kontrola vykonaná Odborom cestnej dopravy v Trenčíne takéto tvrdenia nezistila. Z tohto vyplýva, že článok, ktorý odporca poskytol širokej verejnosti a zverejnené informácie o osobe navrhovateľa nie sú pravdivé a súd v tomto rozhodnutí to plne konštatuje. Svedkyňa V. tvrdila, že všetky informácie získala od ministerstva dopravy. Uviedla, že sa snažila dať priestor aj navrhovateľovi, ale tohto nemohla zastihnúť. Z jej výpovede je zrejme, že po vlastnej línii neurobila žiadne šetrenie. Vychádzala len z anonymného oznámenia, ktoré prišlo do redakcie a z poskytnutých informácii od ministerstva. Svedok I. uviedol, že v rozhodujúcom období prebiehala transformácia štátnych SAD. Poskytol množstvo rozhovorov rôznym médiam. Pripustil aspoň to tak vyznieva z jeho viacerých výpovedí, že sa mohol vyjadrovať aj k prenájmu autobusov. S odstupom času sa však nevedel vyjadriť, či novinárke, konkrétne p. V. poskytol informácie o riaditeľovi SAD O.. K.. Súd vyhodnotil, že od samotného začiatku sú v článku písané samé nepravdivé údaje, klamstvá a zavádzajúce skutočnosti. Ani jednu konkrétnu vec odporca na pojednávaní nepreukázal za pravdivú.

Čo sa týka nariadenia povinnosti zdržať sa rozširovania nepravdivých informácií vo vydávanom denníku Pravda resp. uverejnenia ospravedlňujúceho článku, tak v tejto časti svoj návrh zobral navrhovateľ späť, pretože ospravedlnenie už bolo uverejnené v denníku Pravda a zdržanie sa zásahov je vzhľadom na odstup času v tomto čase neopodstatnený. V tejto časti súd konanie zastavil.

Podľa § 13 ods. 1/ O.z. má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2/ tohto ustanovenia, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1/ najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická soba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujme v peniazoch. Podľa ods. 3 tohto ustanovia výšku náhrady podľa ods. 2/ určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Vychádzajúc z tohto ustanovenia súd dospel k názoru, že skutočne došlo v takej miere k značnému zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, že bolo potrebné rozhodnúť aj o nemajetkovej ujme vyčíslenej v peňažných prostriedkoch vo výške 16.596,96 Eur. Navrhovateľ v tomto smere dokazoval, že jeho finančná situácia sa uvedeným článkom veľmi zhoršila. Hneď po uverejnení tohto článku nemohol získať vhodné pracovné a spoločenské uplatnenia. Pracoval ako sprievodca pre cestovnú kanceláriu, ale aj ako technický pracovník. Žiadne trvalé zamestnanie si nemohol obstarať. Pokúšal si vybaviť zamestnanie u svojho bývalého zamestnávateľa kde pracoval ako riaditeľ, no tam sa s ním odmietli baviť. V súčasnej dobe je na dôchodku. V čase, keď vyšiel tento článok, ako to sám uvádzal, si nemohol nájsť vhodné zamestnanie, pretože tento článok ho v širokej verejnosti krivo obvinil zo zneužívania štátnych finančných prostriedkov. Jeho manželka vypovedala aj o tom, aké mala nepríjemnosti ona na svojom pracovisku, keď začala po nej pacientka vykrikovať, že má muža zlodeja, podvodníka.

Zvážiac uvedené skutočnosti dospel sú k záveru, že v tomto smere bol návrh navrhovateľa čiastočne opodstatnený. Navrhovateľ žiadal nemajetkovú ujmu vo výške 33.193,92 Eur. Súd však musel konštatovať, že i keď bola do značnej miery znížená dôstojnosť a česť navrhovateľa, nebolo to v takej miere, že by to zodpovedalo aj samotnému nároku vo výške nemajetkovej ujmy. Časť, ktorá mu bola priznaná ako nemajetková ujma, podľa názoru súdu, v plnom rozsahu odzrkadľuje poškodenie jeho dobrého mena, cti a vážnosti v spoločnosti. Do súvisu s týmto dáva súd samotný napadnutý článok uverejnený v denníku Pravda, ktorý vyhodnotil ako absolútne, od samého začiatku až do konca, za nepravdivý. Navyše navrhovateľ nemal ani možnosť reagovať na predmetný článok, resp. sa k pripravenému článku odborne vyjadriť, čo vyplýva aj zo svedeckej výpovede svedkyne Moniky M. - novinárky, ktorá zverejnila predmetný článok v denníku Pravda. Táto svedkyňa uvádzala, že v roku 1999 neboli také technické podmienky, ako v súčasnej dobe, teda mobilné telefónne siete exitovali len v minimálnej miere a bolo veľmi ťažké sa skontaktovať s navrhovateľom. Na druhej stane však navrhovateľ nemal možnosť sa vyjadriť k celej problematike ani po uverejnení tohto článku. Súd mal preukázané, že neoprávnený zásah objektívne spôsobil ujmu osobnosti človeka. Znížil jeho dôstojnosť, česť a vážnosť. Nepravdivý článok bol uverejnený v denníku, ktorý má aj v súčasnosti množstvo čitateľov po celom Slovensku. Každým rokom je vyhodnocovaný ako jeden z najčítanejších denníkov. Poskytnutím nepravdivých údajov v článku o osobe navrhovateľa sa hlboko dotkol osobnosti občana - navrhovateľa. I napriek svojmu vzdelaniu potom navrhovateľ pracoval ako vodič, potom ako technický pracovník, resp. ako sprievodca pre cestovné kancelárie. Priatelia a príbuzní sa mu vyhýbali. Aj jeho manželka trpela. Súd, vzhľadom na uvedené, priznal navrhovateľovi 16.596,96 Eur. V časti, kde navrhovateľ žiadal uhradiť nemajetkovú ujmu v sume 33.193,92 Eur, tak v tejto časti nad sumu 16.596,96 Eur jeho návrh zamietol.

O trovách konania rozhodoval súd v zmysle § 142 ods. 1/ O.s.p. to znamená, že účastníkovi, ktorý má vo veci úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V tomto konaní to bol navrhovateľ, ktorý mal plný úspech v konaní a preto mu súd priznal trovy konania, ktoré spočívali v zaplatení súdneho poplatku vo výške 1.394,14 Eur. Iné trovy si navrhovateľ neuplatnil. Odporca bude teda povinný navrhovateľovi uhradiť tieto trovy konania. Ďalej si navrhovateľ uplatnil trovy spočívajúce v trovách právneho zastúpenia. V pôvodnom konaní, ešte predtým ako nálezom ÚS boli zrušení rozhodnutia NS, KS a OS, zastupoval navrhovateľa JUDr. Karol Gordík. Tento si uplatnil celkové trovy vo výške 2.016,73 Eur. Po vyhlásení rozsudku prvostupňového súdu ešte zo dňa 23.5.2003 si uplatnil trovy za tri úkony v zmysle Vyhl. 240/91 Zb. a to za:

- prípravu a prevzatie,

- spísanie návrhu,

- pojednávanie dňa 20.2.2002, v starej mene každý úkon po 10.300,-Sk a režijný paušál po 100,-Sk, spolu tieto úkony v sume 31.200,-Sk.

Dva úkony si účtoval v zmysle Vyhl. č. 591/2000 Zb. t.j.:

- úkon zo dňa 23.4.2003 - pojednávanie

- úkon zo dňa 14.5.2003 pojednávanie, jeden úkon 14.650,-Sk, režijný paušál 128,-Sk, spolu 29.556,- Sk. Spolu teda 2.016,73 Eur.

Terajší právny zástupca navrhovateľa JUDr. Marián Ďurana si vyčíslil trovy právneho zastúpenia v zmysle Vyhl. MS SR 655/2004 nasledovne:

- prvá porada s klientom vo výške 91,26 Eur, režijný paušál 6,95 Eur,

- 2x účasť na pojednávaní vo výške 91,29 Eur, režijný paušál 6,95 Eur,

- 2x účasť na pojednávaní vo výške 91,29 Eur, režijný paušál 7,81 Eur. Spolu 492,92 Eur.

Súd podrobne preskúmal takto vyčíslené trovy právneho zastúpenia a konštatoval, že tieto boli vyčíslené v súlade s vyššie citovanými vyhláškami MS SR a oprávnene ich priznal JUDr. Gordíkovi a aj JUDr. Ďuranovi tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).