Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cob-9-2023.pdf
PDF · 97.92 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/9/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr. Zdenky Kohútovej a JUDr. Natálie Štrkolcovej v spore žalobcu: BFF Central Europe s.r.o., Mostová 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 02, IČO: 44 414 315, zastúpený: Advokátska kancelária JANČO A PARTNERI, s. r. o., Štúrova 13, Bratislava 811 02, IČO: 36 367 524, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, Rastislavova 43, Košice, IČO: 00 606 707, zastúpený: JUDr. Alena Zadáková, advokát, Kováčska 32, 040 01 Košice, o zaplatenie 713.029,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 10. marca 2020, č. k. 36Cb/126/2018 - 1099, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 10. marca 2020, č. k. 36Cb/126/2018 – 1099 v časti jeho III. výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 20.320,- eur.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom z 10.3.2020, č. k. 36Cb/126/2018 - 1099 rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 713.029,70 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne do zaplatenia vo výroku špecifikovaných sumách; uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náklady spojené s uplatnením pohľadávky 20.360,- eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou podanou dňa 21.12.2018 navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 713.029,70 eur s príslušenstvom, titulom neuhradenia kúpnej ceny zdravotníckeho materiálu vyúčtovanej celkovo 509 faktúrami. Nárok odôvodnil tým, že predmetné pohľadávky žalobcovi postúpil ich pôvodný vlastník, spoločnosť BEZNOSKA Slovakia s. r. o. a to na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 2017/02/45 zo dňa 13.2.2017.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 409 ods. 1, § 411, § 447, § 450 ods. 1, § 275 ods. 4, § 369, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka a §§ 1 a 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z .z., upravujúce kúpnu zmluvu, povinnosti predávajúceho, povinnosť kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu, prijatie návrhu zmluvy konkludentným konaním, omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce. Ďalej podľa § 39, § 524 a § 525 Občianskeho zákonníka, upravujúce neplatnosť právneho úkonu, postúpenie pohľadávky, nemožnosť postúpenia niektorých pohľadávok.
4. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo sporné, že spoločnosť BEZNOSKA Slovakia s. r. o., ako predávajúci uzavrela so žalovaným viaceré kúpne zmluvy, na základe ktorých bol žalovanému dodaný tovar (rôzny zdravotnícky materiál) v celkovej hodnote 713.029,70 eur vyúčtovaný jednotlivými faktúrami; žalovaný doposiaľ tieto faktúry (kúpnu cenu) neuhradil a žalobca so spoločnosťou BEZNOSKA Slovakia s. r. o. uzavreli dňa 13.2.2017 Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 2017/02/45, podľa ktorej mali byť na žalobcu postúpené pohľadávky spoločnosti BEZNOSKA Slovakia s. r. o. uplatnené v spore.
5. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s obsahom spornej Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 2017/10/217, ktorú predložil žalobca spolu so žalobou uviedol, že nezistil žiadny dôvod, ktorý by mal za následok jej neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka, respektíve iného zákonného ustanovenia.
6. Ďalej súd prvej inštancie k námietke žalovaného, že sa predávajúci a žalovaný dohodli na zákaze postúpenia pohľadávok predávajúceho voči žalovanému uviedol, že takáto dohoda o zákaze postúpenia pohľadávky nebola uzavretá, resp. jej existenciu žalovaný v konaní nepreukázal.
7. Súd prvej inštancie s poukazom na § 409 a nasledujúcich Obchodného zákonníka a § 524 Občianskeho zákonníka zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi ním uplatnený nárok 713.029,70 eur, vrátane povinnosti zaplatiť veriteľovi zákonný úrok z omeškania.
8. Súd prvej inštancie zároveň dospel k záveru, že žalobcovi vzniklo právo aj na zaplatenie pohľadávky 20.360,- eur (509 faktúr x 40,- eur), titulom paušálnych náhrad nákladov spojených s uplatnením pohľadávok. Na zaplatenie kúpnych cien bol žalovaný vyzvaný samostatnými faktúrami. Za každé omeškanie s uhradením faktúry vznikol veriteľovi (t. j. predávajúcemu, ktorý tieto svoje nároky neskôr postúpil žalobcovi) samostatný nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov podľa § 369c Obchodného zákonníka. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie viacerých faktúr (509 kúpnych cien) v jednom súdnom konaní. Táto skutočnosť v zmysle platného právneho stavu nemá žiadny vplyv na už existujúci nárok veriteľa na zaplatenie viacerých paušálnych náhrad. Uplatnenie viacerých pohľadávok v jednom žalobnom návrhu nespôsobuje zmenu tohto nároku v tom zmysle, že sa viaceré nároky na paušálnu náhradu (v spore vo výške 20.360,- eur) zmenia na nárok iba vo výške 40,- eur. Výklad o vzniku tohto nároku až okamihom uplatnenia si zaplatenia pohľadávky prostredníctvom súdneho konania nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení.
9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s .p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces /§ 365 ods. 1 písm. b) C. s. p./; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci /§ 365 ods. 1 písm. d) C. s. p./; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností /§ 365 ods. 1 písm. e) C. s .p./; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C. s .p./ a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p./. Žalovaný v podanom odvolaní zotrval na svojej argumentácii uvádzanej v priebehu konania o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu z dôvodu neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 2017/10/217 pre dohodnutý zákaz postúpenia uplatnených pohľadávok.
11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.
12. Žalovaný odvolaciu repliku nepodal, výzva súdu prvej inštancie s vyjadrením k odvolaniu mu bola doručená dňa 18.5.2020.
13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd rozhodol skorším rozsudkom zo dňa 5.8.2020, č. k. 4Cob/52/2020 - 1164 tak, že vo výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 713.029,70 eur s priznanými úrokmi z omeškania v rozsudku súdu prvej inštancie a paušálnu náhradu nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky 40,- eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách konania, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I. rozsudku odvolacieho súdu). Zároveň rozsudok súdu prvej inštancie v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil tak, že náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 20.320,- eur zamietol (výrok II. rozsudku odvolacieho súdu). Žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (výrok III. rozsudku odvolacieho súdu).
14. Odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý zaviazal žalovaného na úhradu peňažnej pohľadávky 713.029,70 eur, ktorá predstavuje nárok na úhradu kúpnej ceny dodaného tovaru pre žalovaného zo strany spoločnosti BEZNOSKA Slovakia s. r. o. a ktorá bola platne postúpená Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 2017/02/45 zo dňa 13.2.2017 na žalobcu. Keďže žalovaný neuhradil kúpnu cenu dodaného tovaru v lehote splatnosti, čo napokon ani v konaní nerozporoval, správne súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na úhradu zákonných úrokov z omeškania z jednotlivých faktúr po lehote ich splatnosti podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z. a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur podľa § 369c ods. 1, § 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z.
15. Odvolanie žalovaného však bolo podľa odvolacieho súdu dôvodné proti tej časti tretieho výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobcovi priznal nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky nad 40,- eur, teda vo výške 20.320,- eur. Žalobcovi v spore vznikol nárok iba na jednu paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- eur, keďže v tomto jednom súdnom konaní bola uplatnená pohľadávka 713.029,70 eur a to bez ohľadu na to, že táto bola žalovanému pôvodne fakturovaná viacerými faktúrami.
16. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobca a žalovaný dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) uznesením sp.zn.2Obdo/59/2021 z 30.11.2022 tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 5.8.2020, č. k. 4Cob/52/2020 - 1164 v časti jeho II. výroku, teda v tej časti, v ktorej odvolací súd zmenil vyhovujúci rozsudok súdu prvej inštancie a zamietol náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 20.320,- eur a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň dovolanie žalovaného odmietol.
17. Vo svojom odôvodnení dovolací súd uviedol, že odvolací súd nesprávne právne vec posúdil, ak dospel k záveru, že v prejednávanom spore si žalobca uplatňuje jednu pohľadávku vyčíslenú v konaní vo výške 713.029,70 eur, ktorej zodpovedá nárok na jednu paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- eur, a nie spolu 509 paušálnych náhrad (za každú vystavenú faktúru). Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci nemôže obstáť ani odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré nesie prvky nepreskúmateľnosti a nesprávnej interpretácie zákona popierajúcej účel a zmysel inštitútu nároku veriteľa na paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,- eur.
18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd v zmysle pokynov dovolacieho súdu opätovne prejednal odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 10. marca 2020, č. k. 36Cb/126/2018 – 1099 a to voči napadnutému výroku III. v rozsahu uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 20.320,- eur (vo vyhovujúcej časti o zaplatenie 40,- eur nadobudol výrok III. súdu prvej inštancie právoplatnosť, keďže bol potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu z 5.8.2020 a dovolanie žalovaného bolo odmietnuté), ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C. s. p. Odvolanie prejednal podľa § 379
- § 385 C. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
19. Rozsudok odvolacieho súdu bol podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C. s. p. odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C. s. p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
20. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Odvolací súd si osvojil dostatočné a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C. s. p.).
21. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalovaného, odvolací súd udáva:
22. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie o dôvodnosti uplatnenia práva na zaplatenie pohľadávky 40,- eur, titulom paušálnych náhrad nákladov spojených s uplatnením pohľadávok a to za každú faktúru vystavenú pôvodným veriteľom žalovaného, teda dôvodnosti nielen jedného nároku vo výške 40,- eur ale toľko paušálnych náhrad, koľko bolo vystavených faktúr pre žalovaného, ktorými bola fakturovaná cena dodaného tovaru.
23. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ (ods. 2).
24. Podľa § 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky z 23. januára 2013, č. 21/2013 Z .z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. je 40,- eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.
25. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky bola do slovenského právneho poriadku implementovaná na základe Smernice 2011/7/EÚ a v zmysle dôvodovej správy k ustanoveniu § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, táto predstavuje náhradu, tzv. administratívnych interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú veriteľovi pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov (ide najmä o náklady na vedenie evidencie pohľadávok, náklady súvisiace s telefonickou, alebo písomnou urgenciou dlžníka - táto však nie je podmienkou pre vznik nároku na paušálnu náhradu nákladov). Náhrada nákladov spojená s uplatnením pohľadávky, sa čo do výšky nemení ani v súvislosti s dĺžkou omeškania, či výškou dlhu.
26. Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku z 20. októbra 2022 sp. zn. C-585/20 vo veci paušálnej náhrady nákladov, zdôraznil, že cieľom Smernice 2011/7/EÚ je nielen odradiť dlžníkov od oneskorených platieb, aby sa zabránilo tomu, že by sa mohli stať finančne zaujímavými pre dlžníka z dôvodu nízkych úrokov alebo neexistencie úrokov, ktoré by sa účtovali v takejto situácii, ale aj účinne chrániť veriteľa pred takýmito oneskoreniami tým, že sa mu zabezpečí čo najúplnejšia náhrada nákladov, ktoré vynaložil na vymáhanie svojich pohľadávok neuhradených v lehote splatnosti.
27. Za oneskorenú platbu je potrebné považovať každú platbu, ktorá nebola uskutočnená v rámci zmluvnej alebo zákonnej lehoty, nakoľko sa Smernica 2011/7/EÚ vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata za obchodné transakcie, resp. transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu (čl. 1 ods. 2 a čl. 2 bod 1 Smernice 2011/7/EÚ). Týmto vymedzením, Smernica 2011/7/EÚ stanovuje súvislosť medzi minimálnou paušálnou sumou stanovenou v jej článku 6 ods. 1 a každou obchodnou transakciou nezaplatenou po termíne splatnosti uvedenou na faktúre alebo v rovnocennej výzve na zaplatenie. Ako uvádza odôvodnenie 18 tejto smernice, faktúry sa považujú za výzvy na zaplatenie, a preto predstavujú dôležité dokumenty v reťazci obchodných transakcií, najmä pokiaľ ide o určenie lehôt splatnosti.
28. Z uvedeného možno vyvodiť, že nárok na minimálnu paušálnu sumu stanovenú v článku 6 ods. 1 Smernice 2011/7/EÚ (ako aj právo vymáhať zákonné úroky z omeškania) vzniká v dôsledku oneskorenej platby a sa týka obchodných transakcií posudzovaných jednotlivo s tým, že táto paušálna suma (rovnako ako zákonné úroky) sa stane splatná automaticky po uplynutí lehoty splatnosti. V tejto súvislosti poukázal Súdny dvor Európskej únie na čl. 17 Smernice 2011/7/EÚ, podľa ktorého platba dlžníka by sa mala na účely nároku, na úrok z omeškania považovať za oneskorenú platbu vtedy, ak veriteľ nemá dlžnú sumu k dispozícii v deň splatnosti za predpokladu, že splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti. Naopak na strane druhej zo znenia čl. 4 ods. 1 Smernice 2011/7/EÚ nevyplýva, že by rozhodnutie veriteľa predložiť jednému dlžníkovi jedno vymáhanie pohľadávky zahŕňajúcej viacero faktúr, ktoré neboli zaplatené v lehote splatnosti, mohlo zmeniť podmienky splatnosti zákonných úrokov z omeškania stanovených v tomto ustanovení alebo podmienok splatnosti minimálnej paušálnej sumy 40,- eur stanovenej v článku 6 ods. 1 tejto smernice.
29. Odvolací súd preto dospel k záveru, že minimálna paušálna suma vo výške 40,- eur, ako náhrada nákladov na vymáhanie pohľadávky je splatná veriteľovi, ktorý si splnil svoje povinnosti v súvislosti s každou platbou, ktorá nebola uskutočnená po termíne splatnosti za obchodnú transakciu uvedenú na faktúre alebo rovnocennej výzve na zaplatenie, okrem prípadu, že dlžník nie je zodpovedný za vzniknuté omeškanie. Preto v prípade podania jedinej žaloby na vymáhanie platby týkajúcej sa viacerých nezaplatených obchodných transakcií po termíne splatnosti, uvedených vo faktúrach, nemôže to mať za následok zníženie minimálnej paušálnej sumy splatnej, ako náhrada nákladov na vymáhanie za každú oneskorenú platbu. Zníženie takejto náhrady by viedlo k oslobodeniu dlžníka od časti finančnej záťaže vyplývajúcej z jeho povinnosti zaplatiť na základe každej nezaplatenej faktúry po termíne splatnosti paušálnu sumu vo výške 40,- eur stanovenú v ustanovení § 369c Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z.
30. Odvolací súd preto vzhľadom na uvedené a aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.11.2022 sp. zn. 2Obdo 59/2021, dospel k tomuto právnemu záveru: „Veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. vo výške 40,- eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry, a to aj v takom prípade, kedy si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom konaní. Musí však ísť o platby uskutočnené, ako odplaty za obchodné transakcie, resp. transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu (čl. 1 ods. 2 a čl. 2 bod 1 Smernice 2011/7/EÚ). Týmto vymedzením sú konajúce súdy viazané, a preto pri rozhodovaní o nároku na paušálnu náhradu nákladov v zmysle § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka musia skúmať súvislosť medzi každou obchodnou transakciou smerujúcou k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu a faktúrou nezaplatenou v termíne splatnosti.“
31. Ďalej odvolací súd zvýrazňuje, že podľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-370/21 z 1.12.2022, ak jedna a tá istá zmluva upravuje opakujúce sa dodávanie tovaru alebo poskytnutie služieb, pričom sa za každé dodanie alebo poskytnutie musí zaplatiť v stanovenej lehote, veriteľovi prináleží za každú oneskorenú platbu suma 40,- eur ako minimálna paušálna náhrada nákladov na vymáhanie.
32. Odvolací súd preto dospel k názoru, že súd prvej inštancie rozhodol správne v časti uplatnenej pohľadávky o paušálnej náhrade nákladov v tomto konaní, ak priznal celkovú výšku paušálnej náhrady nákladov nie iba vo výške 40,- eur za všetkých celkovo uplatnených 509 pohľadávok fakturovaných samostatnými faktúrami, ktorými boli žalovanému účtované kúpne ceny za dodávky tovarov na základe jednotlivých kúpnych zmlúv, ale správne priznal za každú z týchto priznaných 509 pohľadávok paušálnu náhradu nákladov po 40,- eur, teda spolu vo výške 20.360,- eur, keďže za omeškanie s uhradením každej faktúry vznikol samostatný nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov podľa § 369c Obchodného zákonníka.
33. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C. s .p potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov aj v zostávajúcej výške 20.320,- eur, teda nie len čo do sumy 40,- eur.
34. O trovách tohto odvolacieho konania a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. a § 453 ods. 1, 3 C. s. p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C. s .p. podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Odvolací súd priznal úspešnému žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O ich výške rozhodne podľa § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie samostatným uznesením.
35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C. s. p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C. s. p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C. s. p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C. s. p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C. s. p.
V dovolaní podľa § 428 C. s. p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).