Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-10-2013.pdf
PDF · 89.01 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/10/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej, sudcov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Františka Potockého, v právnej veci navrhovateľa: Ľudové bytové družstvo v Žiline, so sídlom Žilina, 1. mája č. 20/895, IČO: 00 176 958, zastúpený advokátkou JUDr. Jankou Chorvátovou, so sídlom N., Y. H. č. XX, proti odporcovi: H. O., nar. XX.X.XXXX, bytom N., Q. č. XXXX/XX, zastúpený advokátkou JUDr. Kvetoslavou Kolínovou, so sídlom N., X. P. č. XX, o určenie vlastníckeho práva, v konaní o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 18C/44/2006-566 zo dňa 19. júla 2012, v spojení s opravným uznesením č. k. 18C/44/2006-632 zo dňa 23.novembra 2012, takto
rozhodol:
Krajský súd rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením potvrdzuje.
Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania vo výške 493,92 Eur na účet právnej zástupkyne navrhovateľa v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom určil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľností v k. ú. N., zapísaných Správou katastra Žilina na liste vlastníctva č. XXXX ako nebytový priestor č. 12 na prízemí vo vchode č. 1, v obytnom dome so súp. č. XXX a vlastníkom prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu 72/1533 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku parc. č. 2670/6, nebytový priestor č. 1 v obytnom dome so súp. č. XXX na prvom poschodí vo vchode č. 1 a prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 127/1533 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku a priestor č. 8 v suteréne obytného domu so súp. č. XXX vo vchode č. 14 a k tomu prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a k pozemku v podiele 68/1533. Žalobný návrh v časti prevyšujúceho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a podielu k pozemku na parcele č. 2670/6 nad 72/1533 zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 11.031,81 Eur, a to titulom zaplateného súdneho poplatku za návrh vo výške 545,70 Eur a titulom trov právneho zastúpenia vo výške 10.486,11 Eur, a to všetko na účet právnej zástupkyne navrhovateľa v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na návrh na začatie konania, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, pričom preukazoval, že odporca z pozície predsedu predstavenstva za navrhovateľa teda ako predávajúci a zároveň ako kupujúci uzatvoril prevodné zmluvy k nehnuteľnostiam napriek tomu, že mu nebol vopred udelený súhlas nadpolovičnej väčšiny vlastníkov alebo nájomcov v dome č. XXX, k. ú. N.. Súd prvého stupňa v súlade s podaným návrhom ustálil, že k uzatvoreniu predmetných prevodných zmlúv došlo bez súhlasu nadpolovičnej väčšiny vlastníkov a nájomcov v dome č. XXX postavenom na parcele č. KN
2670/6 v k. ú. N., a preto sú tieto prevodné zmluvy absolútne neplatné (16 ods. 3 a 4 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov), pričom navyše nebolo ani umožnené realizovať prednostné právo prevodu; toto však ani nebolo potrebné, nakoľko nedošlo k žiadnemu schváleniu návrhu na prevod týchto nehnuteľností. Z predložených zápisníc nemal okresný súd preukázané, že k uzavretiu predmetných kúpnych zmlúv došlo so súhlasom nadpolovičnej väčšiny vlastníkov a nájomcov v dome č. XXX s poukazom na § 16 zákona č. 182/1993 Zb. Taktiež nebolo z týchto zápisníc preukázané, aké konkrétne nebytové priestory mali byť predmetom predaja. Zápisnicu, v ktorej bol prevod schválený, súd neposúdil za hodnovernú a daný rozpor posúdil tak, že za hodnovernú považoval zápisnicu predloženú navrhovateľom s poukazom na viaceré svedecké výpovede, v rámci ktorých svedkovia popreli schválenie takého prevodu. Okresný súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia tiež podrobne zaoberal skutočnosťou, či predmetom prevodu boli nebytové priestory, ktorú skutočnosť spochybňoval odporca. Súd ustálil, že nehnuteľnosti mali takýto charakter, a preto je tu v plnej miere aplikovateľný zákon č. 182/1993 Z. z.
Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že návrh na začatie konania bude zamietnutý. Podľa názoru odvolateľa nebol v napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnený záver, že tu bol prítomný naliehavý právny záujem navrhovateľa na určení vlastníckeho práva tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p.. Odkaz len na predmet konania nemožno považovať za dostačujúci, keďže odporca v rámci svojej obrany na prvostupňovom súde namietal naliehavý právny záujem navrhovateľa. Pri aplikácii ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka mal súd postupovať v záujme ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv. Okresný súd svojím formalistickým chápaním rozporu kúpnej zmluvy so zákonom zásadným spôsobom porušil práva a oprávnené záujmy odporcu ako dobromyseľného nadobúdateľa a terajšieho vlastníka nehnuteľnosti. Pochybil tiež nezohľadnením toho, že výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi; v danom prípade sa ochrany práva domáha ten, kto uzatváral samotnú zmluvu, teda ten, kto tiež mal konať v rozpore s dobrými mravmi. Odporca riadne uhradil navrhovateľovi trhovú kúpnu cenu za prevod nehnuteľností, preto je otázne, či tu existuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva. Mal za to, že súhlas s prevodom bol daný, a to aj navzdory skutočnosti, že pri predmetnom prevode sa jednalo aj o iné nehnuteľnosti ako nebytové priestory. Keďže odporca vyplatil navrhovateľovi kúpnu cenu, v prípade určenia neplatnosti zmluvy by vzniklo na strane odporcu bezdôvodné obohatenie. Mal za to, že navrhovateľ nie je poškodenou stranou, nemá naliehavý právny záujem na určení práva a daný stav nie je možné zosúladiť, keďže prevod vlastníckeho práva bol v tomto prípade platný a vykonaný v súlade s platnou legislatívou. Je otázne, aký presne naliehavý právny záujem má navrhovateľ a či sa z jeho strany nejedná jedine o šikanózny výkon práva voči odporcovi. Prevodom nehnuteľnosti nikdy nedošlo k akémukoľvek poškodeniu práv navrhovateľa, ktorý taktiež nie je subjektom s prednostným prevodom práva na predmetnú nehnuteľnosť v zmysle platnej právnej úpravy. Odvolateľ spochybňoval naliehavý právny záujem na určení vlastníctva aj s poukazom na ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z., ktoré určuje poradie osôb, ktorým svedčí predkupné právo v prípade prevodu nebytového priestoru. Na základe tohto ustanovenia sa mohol domáhať určenia vlastníckeho práva nájomca nebytového priestoru, nie navrhovateľ. Zákon č. 182/1993 Z. z. ustanovuje pre daný prevod súhlas spoločenstva, ak spoločenstvo nevznikne, vyžaduje sa predchádzajúci súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov a nájomcov bytov v dome. Čo sa týka navrhovateľom tvrdenej absencie udelenia predchádzajúceho súhlasu vlastníkov a nájomcov bytov a nebytových priestorov v dome, zdôraznil, že vlastníci bytov sú predsa aj členmi družstva. Ich oprávnené záujmy ochraňuje družstvo ako kolektívny orgán, pričom za družstvo koná predstavenstvo ako štatutárny orgán. Medzi účastníkmi bola spornou skutočnosť, či predmet zmlúv mal charakter nebytového priestoru. Odporca tvrdil, že v danom prípade nejde o nebytové priestory, a preto nemožno použiť ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z. Bolo na navrhovateľovi, aby preukázal takýto charakter nehnuteľností, ten si však svoju dôkaznú povinnosť nesplnil. Skutočnosť označenia predmetu zmluvy ako „nebytového priestoru“ nemôže založiť takýto charakter predmetu prevodu. Za nebytový priestor nemohli byť považované tiež miestnosti, ktoré majú povahu príslušenstva (pivnica, príručný sklad a pod.). Na účely posúdenia, či tu možno aplikovať spomínaný zákon, nebol použiteľný ani znalecký posudok č. 1/2011. Prvostupňový súd sa tiež nedostatočne vysporiadal s existenciou dvoch zápisníc z tej istej členskej schôdze navrhovateľa zo dňa 30.4.1997, obsah ktorých sa nezhodoval, u oboch sa však jednalo o úradne osvedčené fotokópie. Okresný súd priznal relevanciu zápisnici predloženej navrhovateľom, a to s poukazom na výpovede svedkov. Svedok P. P. si pritom pamätal s odstupom 15 rokov všetky detaily prevodu nehnuteľností. Svedok F. M. na prezenčnej listine podpísaný nebol, preto mal odvolateľ za to, že jeho účasť na schôdzi nebola dostatočne preukázaná. Odporca tiež nesúhlasil s výškou priznaných trov konania, nakoľko tu
nebol preukázaný obsah porady navrhovateľa s advokátkou, zároveň tu chýbajú zápisnice o týchto poradách. V priebehu konania nenastali žiadne mimoriadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu množstva porád, za ktoré si navrhovateľ uplatňoval náhradu.
Navrhovateľ žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia dostatočne odôvodnil svoje závery, ktorých výsledkom je výrok súdu v predmetnom rozsudku. Odporca ako bývalý predseda predstavenstva, teda štatutárneho orgánu bytového družstva, ktoré je v tejto veci navrhovateľom, postupne v tomto súdnom konaní produkoval nezmyselné dôkazy, svoje protizákonné úkony realizované za účelom predovšetkým svojho vlastného prospechu nijakým spôsobom nevysvetlil. Súd správne dospel k záveru, že navrhovateľ preukázal naliehavý právny záujem na žalobou požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), lebo bez tohto určenia je jeho právne postavenie neisté - na dotknutom liste vlastníctva je zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností odporca. Neobstojí teda odvolací argument odporcu ohľadne nedostatočného odôvodnenia naliehavosti právneho záujmu na určení vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam. V konaní bolo jasne preukázané, že zmluvy o prevode nehnuteľností sú neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, čo bolo potvrdené výpoveďami svedkov. Dokonca aj samotným odporcom navrhnutý svedok L. potvrdil skutočnosti uvádzané navrhovateľom. Navrhovateľ zdôraznil, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu “uzná alebo neuzná“ (resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní“). Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti). K inštitútu dobrej viery, ktorým odporca tiež argumentoval, poukázal navrhovateľ na to, že súčasný právny poriadok žiadne právne následky v súvislosti s dobromyseľným nadobudnutím nehnuteľností odporcom, za okolností tohto konkrétneho prípadu, nepriznáva. Navrhovateľ nepovažoval ním uplatnené právo za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, sú nebytovými priestormi, čo bolo aj predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní. K namietanej výške náhrady trov konania navrhovateľ uviedol, že všetky porady s advokátom boli uskutočnené opodstatnene s cieľom prerokovať ďalší procesný postup v konaní.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Krajský súd mal za to, že vykonané dôkazy, ako aj ich posúdenie okresným súdom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, boli postačujúce pre vyvodenie záveru o dôvodnosti podaného návrhu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý dôsledne poukázal na znenie ustanovenia § 16 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, resp. obdobné znenie § 16 ods. 4 tohto zákona v znení účinnom do 30.6.2004, ktoré vyžadovali súhlas spoločenstva, resp. súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov a nájomcov bytov v dome v prípade prevodu nebytového priestoru na iné osoby. Porušenie uvedených ustanovení je jednoznačne sankcionované následkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu.
V konaní bolo preukázané, že súhlas s prevodom sporných nehnuteľností nebol v zmysle uvedených zákonných ustanovení daný. Súd prvého stupňa dôkladne a náležite vyhodnotil zápisnice, na základe ktorých mal byť daný súhlas s prevodom nebytových priestorov, pričom na jeho argumentáciu krajský súd odkazuje. Obdobne to platí aj pre posúdenie, či sa v danom prípade jednalo o nebytové priestory. Súd prvého stupňa správne poukázal na charakter nehnuteľností vyplývajúci z listu vlastníctva, ako aj obsah dotknutých kúpnych zmlúv, ktoré jednoznačne hovoria o „nebytových priestoroch“.
V reakcii na argumentáciu odvolateľa sa žiada uviesť, že absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka je taký právny úkon, ktorý nie je dovolený. Absolútna neplatnosť znamená neplatnosť od samotného počiatku, bez ohľadu na to, či došlo k vydaniu určujúceho súdneho rozhodnutia, že právny úkon je neplatný, pôsobí priamo zo zákona, nemožno ju konvalidovať úkonmi účastníkov, príp. na základe úsudku súdu tak, ako sa toho domáhal odvolateľ. Porušenie ustanovení zákona, ktoré boli striktne vyžadované pre platné uskutočnenie úkonu, nemožno posúdiť inak ako následkom predpokladaným v uvedenom ustanovení Občianskeho zákonníka.
Ak sa odvolateľ domáhal postupu, ktorým by súd vyhodnocoval princípy spravodlivosti, dobromyseľnosti, či dobrých mravov, nebolo mu možné vyhovieť, keďže absolútnu neplatnosť nemožno nijako „zhojiť“. Odporca tiež poukazoval na to, že v posudzovanej veci sa jedná o výkon práva odporujúci dobrým mravom, keďže sa ochrany domáha ten, kto sám konal v rozpore s dobrými mravmi, pričom právo bolo nadobudnuté dobromyseľne. Krajský súd v tomto smere považuje za potrebné zdôrazniť, že prevod nehnuteľností bol vykonaný samotným odporcom konajúcim v mene navrhovateľa. Pri uskutočnení úkonu teda boli nielenže porušené zákonné podmienky v zmysle ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z., ale dokonca postup odporcu, ktorý fakticky predal nehnuteľnosti sám sebe, došlo k hrubému porušeniu elementárnych princípov dobrých mravov. Účastník sa rovnako nemohol brániť argumentáciou, že kúpnu cenu zaplatil, keďže táto je predmetom osobitného konania iniciovaného odporcom, na čo tiež poukázal prvostupňový súd.
Vzhľadom na uvedené je zjavné, že navrhovateľ mohol dosiahnuť ochranu svojich práv len určovacou žalobou, na základe ktorej možno dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností. Naliehavý právny záujem na určení vlastníctva bol jednoznačne preukázaný, pretože len v súdnom konaní bolo možné realizovať ochranu práv účastníka namietajúceho absolútnu neplatnosť právneho úkonu.
K vytýkaným chybám pri rozhodovaní o náhrade trov konania odvolací súd považuje za potrebné dať odvolateľovi do pozornosti skutočnosť, že porady navrhovateľa so zástupkyňou boli riadne preukázané, jednotlivé zápisnice z týchto porád sú súčasťou spisu. K ich opodstatnenosti je nutné poukázať na fakt, že boli uskutočňované v spojitosti s jednotlivými procesnými úkonmi v priebehu konania. Navyše vzhľadom na dĺžku konania a počet pojednávaní sa odvolaciemu súdu nejavili jednotlivé porady účastníka s advokátkou ako nadbytočné, a teda neúčelné.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.). V odvolacom konaní bol úspešný navrhovateľ, ktorému krajský súd priznal náhradu trov v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v celkovej sume 493,92 Eur (odmena v sume 486,29 Eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky, režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 7,63 Eur).
Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.