Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_5CoE-101-2013.pdf
PDF · 116.83 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/101/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, vo veci exekúcie oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, v zast. Tomáš Kušnír, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Údernícka 5, Bratislava, proti povinnej: E. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, pre vymoženie pohľadávky 929,43 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu, O. XX, P., pod sp. zn. Ex 20227/2010, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7Er/1200/2010-17 zo dňa 16. júla 2012, takto
rozhodol:
Krajský súd uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
Povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením prvostupňový súd exekúciu zastavil. Súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie nepriznal.
Súd prvého stupňa svoje uznesenie odôvodnil poukazom na ust. § 57, § 58 Exekučného poriadku, § 45 Zákona č. 264/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a vykonané dokazovanie na základe ktorého dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom:
Pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým sa dňa 13.10.2010 začalo exekučné konanie pod sp. zn. Ex 20227/2010 na vymoženie pohľadávky vo výške 929,43 Eur s prísl., priznanej rozhodcovským rozsudkom č. EP 72205/09 zo dňa 20.04.2010, vydaným JUDr. Mgr. Katarínou Hrehorovou Kaňuchovou, rozhodcom Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o. Súdnemu exekútorovi bolo udelené poverenie č. 5505 028679* zo dňa 28.03.2011 na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 929,43 Eur spolu s 0,05 % úrokom z omeškania denne od 21.05.2007 do zaplatenia a zmluvnú pokutu 92,94 Eur, trovy predchádzajúceho konania 89,35 Eur a trovy exekúcie.
Zo systematiky a jednotlivých ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie sa člení na niekoľko štádií. Súd v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skúma v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie iba to, či má návrh na vykonanie exekúcie všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený doložkou vykonateľnosti a či exekučný titul spĺňa podmienku materiálnej a formálnej vykonateľnosti. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu zo zákonom, poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Na základe uvedeného tak exekučného súdu neprislúcha v tejto časti konania posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý ho vydal. Súd tu považuje za potrebné uviesť, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktorý by vylučovalo neskoršie čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Postup
tunajšieho súdu je zákonný a to s poukazom na ust. § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov 16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17/
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a /) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.
Podľa § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
Tunajší súd v súlade s citovanými ustanoveniami ex offo preskúmal podmienky zákonnosti exekúcie. V danom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v konaní, ktoré je upravené v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Exekučný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory orgánu, ktorý v základnom konaní vydal exekučný titul, ani preskúmavať, či bol v konaní predchádzajúcom výkonu náležite zistený skutkový stav vecí a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu tento orgán vyvodil. Uvedená zásada je jedným zo základných princípov právneho štátu a jej hlavnou úlohou je dosiahnuť právnu istotu vzťahov, o ktorých už bolo rozhodnuté. Tento princíp je však prelomený zákonným ustanovením obsiahnutým v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa spomínaného ustanovenia môže exekučný súd odoprieť vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia i bez toho, aby došlo k zrušeniu takéhoto rozhodnutia. Bude tomu tak, ak bolo rozhodnutie vydané vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní a nakoniec, ak rozhodcovské rozhodnutie zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Naviac, exekučný súd po začatí exekučného konania v každom štádiu skúma či sú splnené podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia. Vykonateľnosť rozhodnutia je vlastnosť, ktorá umožňuje vynútiť podrobenie sa súdnemu alebo inému rozhodnutiu, ak osoba povinná z rozhodnutia dobrovoľné neplní svoju povinnosť riadne a včas. Formálna vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy rozhodnutia, splnení zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní resp. nepodaní riadneho opravného prostriedku. Z hľadiska materiálneho je rozhodnutie vykonateľné len vtedy, ak obsahuje presnú identifikáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah plnenia a presne stanovenú lehotu na plnenie. Z ustanovenia § 38 ods. 2, § 39 ods. 2 a § 41 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekúciu možno vykonať len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj materiálnej. Pre skonštatovanie, že to ktoré rozhodnutie je vykonateľné je zároveň podstatné, či rozhodnutie vydal orgán, ktorý mal právomoc na rozhodnutie vo veci.
Z predložených listinných dôkazov súd zistil, že právny predchodca oprávneného a povinný uzatvorili Zmluvu o pôžičke č. 2001813 zo dňa 19.05.2004 na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 30.000,- Sk, ktorý sa povinný zaviazal splácať v 36 mesačných splátkach vo výške 1.228,-
Sk. Nakoľko si povinný neplnil svoje povinnosti, oprávnený si pred rozhodcom uplatnil pohľadávku vo výške 1.541,15 Eur, s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 1.401,05 Eur za dobu odo dňa nasledujúceho po dni uplynutia lehoty na úhradu dlžnej sumy stanovenej v doklade o ukončení platnosti zmluvy do zaplatenia. Ak sa v konaní nepreukáže, že doklad o ukončení platnosti zmluvy bol odporcovi (povinnému v exekúcii) v zmysle zmluvy doručený, navrhovateľ žiadal priznať úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti poslednej dohodnutej splátky do zaplatenia. V prípade, ak rozhodcovskému súde nebol predložený splátkový kalendár a dátum splatnosti poslednej dohodnutej splátky nevyplýva zo zmluvy, alebo nebol preukázaný iným dôkazom, alebo ak deň splatnosti poslednej dohodnutej splátky ešte nenastal, navrhovateľ žiadal úroky z omeškania za dobu odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby odporcovi (povinnému v exekúcii) do zaplatenia, ďalej trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia vo výške 279,60 Eur.
Oprávnený nadobudol pohľadávku na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej s postupcom Consumer Finance Holding, a. s. (ako právnym nástupcom pôvodného veriteľa na základe zlúčenia).
Rozhodca založil svoju právomoc na základe článku VII. písmeno n) Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o pôžičke. V zmysle tohto článku sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné. Strany berú ne vedomie, že sú povinné splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom rozsudku a to v lehotách v ňom uvedených. Strany berú ďalej na vedomie, že v prípade, ak povinnosť uloženú v rozhodcovskom rozsudku dobrovoľne nesplnia, podlieha tento rozhodcovský rozsudok výkonu rozhodnutia.
Konanie pred rozhodcovským súdom možno začať iba v prípade, ak zmluvné strany uzavrú rozhodcovskú zmluvu buď vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k zmluve. Účelom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie sporu medzi zmluvnými stranami, ku ktorému môže v budúcnosti dôjsť, rozhodcom. Rozhodca pritom vystupuje v konaní ako súkromná osoba, na ktorú zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor. Rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike upravuje zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý je pre rozhodcu alebo rozhodcovský súd záväzný.
Podľa § 4 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Podľa § 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, 4) ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Podľa § 17 Zákona o rozhodcovskom konaní, účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.
Podľa § 21 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd je oprávnený rozhodnúť o svojej právomoci vrátane námietok týkajúcich sa existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy. Ak dospeje k záveru, že nemá právomoc rozhodovať vo veci samej, uznesením rozhodcovské konanie zastaví.
Základnou povinnosťou rozhodcovského súdu je už v štádiu začatia konania skúmať otázku svojej právomoci. V prípade ak rozhodca prehliadne túto svoju povinnosť, má nasledujúce konanie vadu, v dôsledku ktorej nemôže z takéhoto rozhodcovského konania vzísť akýkoľvek spôsobilý vykonateľný exekučný titul. Právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci je daná okrem negatívneho výpočtu konaní (§ 1 ods. 3 Zákona o rozhodcovskom konaní) aj platnou rozhodcovskou zmluvou, ktorá má formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Zákonnou podmienkou platnosti rozhodcovskej zmluvy je písomná forma a podpis zmluvných strán. Exekučnému súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej doložky, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré
vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej. V predmetnej veci založil rozhodcovský súd svoju právomoc na základe doložky, ktorá je spotrebiteľských právnych vzťahoch neprijateľnou podmienkou.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2007 (ďalej len „Občiansky zákonník“,. spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonník, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským vzťahom je daná charakterom zmluvných strán ako aj samotnej zmluvy. Základná charakteristika spotrebiteľských zmlúv je obsiahnutá v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Zo znenia ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že výpočet zmlúv, ktoré sú zmluvami spotrebiteľskými je taxatívny. Naviac, právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje aj špeciálnu úpravu spotrebiteľského úveru, ktorou bol v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon č. 258/2001 Z. z., ktorý definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom ktorom prípade jedná o spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale skutočnosť, že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Podľa ust. § 3 Zákona o spotrebiteľskom úvere je veriteľom každá fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú upravené v ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Súd pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľského vzťahu, vychádzal z obsahu zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva, že veriteľ (právny predchodca oprávneného v exekúcii) v rámci svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinný v exekúcii) peňažné prostriedky vo forme úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 1 ods. 2 negatívne vymedzuje druhy zmlúv, na ktoré sa uvedený zákon nevzťahuje. Nakoľko predmetná zmluva o úvere nespadá pod žiadnu zo zmlúv uvedených v taxatívnom výpočte uvedeného ustanovenia, na právny vzťah medzi oprávneným a povinným treba použiť ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou predmetnej zmluvy o
úvere sú všeobecné obchodné podmienky označené ako „Všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou“. Je nesporné, že tieto podmienky povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko sú formulované pre množstvo zmlúv uzatváraných s neznámym počtom potenciálnych spotrebiteľov.
V spotrebiteľských právnych vzťahoch je vylúčené, aby sa všetky spory zo spotrebiteľskej zmluvy riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Do nášho právneho poriadku sa inštitút spotrebiteľských zmlúv dostal zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný s účinnosťou od 01.04.2004 Občiansky zákonník. Spomínaným zákonom došlo k implementácii smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), ktorá poskytuje spotrebiteľom v rámci Európskej únie pomerne širokú ochranu. Okrem tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zákonodarca prevzal zo smernice niekoľko definícií neprijateľných podmienok, pričom išlo o indikatívny výpočet týchto podmienok. V čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke nebolo v Občianskom zákonníku medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky. Až ďalšou novelou došlo s účinnosťou od 01.01.2008 (Zákon č. 379/2007 Z. z.) k rozšíreniu neprijateľných zmluvných podmienok o tie, ktoré od spotrebiteľa vyžadujú, aby všetky spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Charakter uvedenej neprimeranej podmienky, ako aj skutočnosť, že zákonodarca považoval za potrebné v demonštratívnom výpočte nekalých podmienok uviesť aj toto ustanovenie, znamená, že uvedenú podmienku je potrebné považovať za neprimeranú v každom prípade. Skutočnosť, že neúplnou implementáciou smernice nebola do príkladného výpočtu neprijateľných podmienok v Občianskom zákonníku zahrnutá aj neprípustnosť prejednávania a rozhodnutia sporov zo spotrebiteľských zmlúv výlučne iba pred rozhodcom, neznamená, že súd nemôže podrobiť súdnej kontrole aj rozhodcovskú doložku uzavretú pred 01.01.2008. Umožňuje to ustanovenie generálnej klauzuly.
Súd pri výklade spomínanej generálnej klauzuly vychádzal aj z prílohy smernice, konkrétne bod 1. písm. q/ podľa ktorej neprijateľnou podmienkou je aj podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Slovenský preklad smernice, konkrétne formulácia „aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“ môže zvádzať k výkladu, podľa ktorého zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vzniknutých zo zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi. Takýto výklad by však bol v priamom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, ktorý konkrétne v rozsudku zo dňa 06.10.2009 č. 40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL/Cristina Rodríguez Nogueira skonštatoval, že smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Zo znenia rozhodcovskej doložky v článku VII. písmeno n/ Všeobecných obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou vyplýva, že všetky spory zo zmluvy sa budú riešiť pred jediným rozhodcom. Rozhodcovská doložka vyžaduje od povinného, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, teda konaniu, výsledkom ktorého má byť rozhodnutie arbitra, ktorého si vybral vopred oprávnený. Takýto judikovaný záväzok sa stáva podkladom pre návrh na vykonanie exekúcie a pre zásah do majetkovej sféry povinného. Rozhodcovská doložka spôsobí, že o právach a právom chránených záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorá koná prakticky v režime podnikania za účelom dosiahnutia zisku. Bezpochyby, rozhodcovské súdy sú jedným z legitímnych orgánov ochrany práva, ale vo svojej podstate je rozhodcovské konanie predovšetkým určené pre obchodnoprávne vzťahy, kde strany vystupujú z rovnakej pozície a ich činnosť a rozhodovanie sú ovplyvňované hrozbou rizika podnikania. Spory zo spotrebiteľských zmlúv zákon o rozhodcovskom konaní zo sporov, ktoré môže rozhodnúť rozhodca,
nevylučuje. Občiansky zákonník však už v súčasnej dobe jasne definuje neprijateľnú podmienku, podľa ktorej nemá spotrebiteľ inú možnosť, ako prípadný spor riešiť výlučne pred rozhodcom.
Exekučnému súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej. Vykonaným dokazovaním súd dospel k názoru, že exekučný titul nespĺňa podmienku formálnej vykonateľnosti, nakoľko došlo k vade základného predpokladu stanoveného zákonom o rozhodcovskom konaní, ktorý upravuje tvorbu exekučného titulu. Chýbajúca právomoc rozhodcovského súdu má za následok vadu formálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd nemôže poskytnúť právnu ochranu nároku oprávneného na základe exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý na rozhodovanie nemal žiadnu právomoc. Na základe vyššie uvedeného preto súd exekúciu v zmysle citovaných zákonných ustanovení zastavil. Predmetným rozhodnutím nie je dotknuté právo oprávneného domáhať sa zákonnou cestou svojich nárokov buď na rozhodcovskom súde, ktorý bude mať právomoc rozhodnúť vec na základe platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, ktorá bude rešpektovať ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, alebo na civilnom súde návrhom na začatie konania.
Súdny exekútor písomným podaním doručeným súdu dňa 09.07.2012 oznámil, že si trovy exekúcie neuplatňuje, preto súd o trovách exekúcie rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi ich náhradu nepriznal.
V zákonom stanovenej lehote proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal odvolanie oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Takýto výklad je neprípustný, absencia takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení exekúcie predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Takýto stav by bol v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu SR. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C- 40/08. Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí. Podľa jeho názoru nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch. Dal do pozornosti dôvodovú správu ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011. Tvrdil, že oprávnený má v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný exekučný súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu aký ustanovuje zákon.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa písomne nevyjadril.
Uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca súdu prvého stupňa nemienil odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal vyšší súdny úradník vyhovieť, z ktorého dôvodu spisový materiál predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní v súlade s ust. § 374 ods. 4 veta druhá O.s.p. Vo svojom vyjadrení uviedol, že súd v exekučnom konaní ex offo skúma
vykonateľnosť rozhodnutia po materiálnej a formálnej stránke. Preukázaná vada bráni prípustnosti exekúcie. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nie sú všeobecne záväzné, rozsudky Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu predstavujú prameň práva, ktorý má všeobecnú záväznosť. Podľa rozhodnutia Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu Ascurcom Telesomunicaciones C-40/08 je povinnosťou súdu ex offo skúmať neprijateľné podmienky aj bez námietky účastníka konania. Nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudky Oceano Grupo Editorial a Salvat Mditores, C-240/98 až C-244/98, Mostaza Claro, C-165/05). Možnosť skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice 93/13, teda na zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 smernice. Osobitne poukázala na uznesenie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu zo dňa 16.11.2010, Pohotovosť, s.r.o., proti Iveta Korčkovská C-76/10, podľa ktorého je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov smernice. V prípade kladnej odpovede je úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva. V kontexte vyššie uvedeného bolo povinnosťou exekučného súdu postupovať v súlade s judikatúrou komunitárneho práva. Argumenty uvádzané oprávneným v odvolaní sú účelové a vychádzajú z nesprávneho výkladu rovnosti spotrebiteľa a dodávateľa služby. Súdny dvor v Luxemburgu viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom služby (keďže zmluvné podmienky predkladá dodávateľ služby bez možnosti korekcie spotrebiteľa) môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Uvedené sa vzťahuje aj na zmluvné dojednanie o rozhodcovskej doložke v prípade ktorej je daná aplikácia vnútroštátneho ako aj komunitárneho práva, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnuté uznesenie v intenciách uvedených v ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia v ktorom nezistil žiadne vecné a procesné pochybenie.
V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotenia toho čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ - oprávnený konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, dospel k skutkovým a právnym záverom s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol skutkový stav, v predmetnej veci citoval správne právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Odvolateľ - oprávnený vo svojom odvolaní neuvádzal žiadne také argumenty, ktoré by spochybnili právny záver prvostupňového a odvolacieho súdu a ktorými by sa prvostupňový súd nebol zaoberal pri odôvodnení svojho rozhodnutia.
S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľa na ktorých si založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.
Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. s tým, že povinný ako úspešný účastník v odvolacom konaní si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.