Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Sa-17-2022.pdf
PDF · 107.6 KB
Case nature
Area
Subarea
27Sa/17/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici v konaní pred sudcom JUDr. Petrom Kvietkom v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, D. B. XXX, XXX XX D. B., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 39320-2/2022-BA zo dňa 30.08.2022, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalobkyni právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa podanou správnou žalobou domáhala súdneho prieskumu v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie a súčasne bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Žiar nad Hronom č. 2887/2022-ZH-DvN zo dňa 08.06.2022, ktorým žalobkyni nebol priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti.
2. Žalobkyňa nesúhlasí s tým, ako Sociálna poisťovňa vyhodnotila celú situáciu v súvislosti s jej pobytom a zamestnaním na území Veľkej Británie, pričom ničím nemala preukázané, že počas zamestnávania žalobkyne vo Veľkej Británii, táto konala s úmyslom zostať v tomto štáte. Odvolávala sa pritom na ustanovenie Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „základné nariadenie“), konkrétne čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia. Žalobkyňa navrhla doplniť dokazovanie výsluchom jej osoby, rodinných príslušníkov, prípadne ďalších osôb k otázke preskúmania (preukázania) jej tvrdení o neprerušení rodinných a osobných väzieb so Slovenskou republikou, ich charaktere, pravidelnosti návštev príbuzných, nadobudnutí nehnuteľností na území SR a o stabilite bydliska na území SR. Žalobkyňa považuje prvostupňové aj druhostupňové rozhodnutie za nezákonné, nakoľko vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu a došlo tak k nesprávnym skutkovým záverom, a to z dôvodu, že žalovaný nepreskúmal dôvody, pre ktoré žalobkyňa uzavrela pracovnoprávny vzťah v zahraničí (zabezpečenie finančných prostriedkov na kúpu a rekonštrukciu nehnuteľností na Slovensku, na splácanie hypoték a pôžičiek uzatvorených na Slovensku, založenie stavebného sporenia na Slovensku. Žalobkyňa tiež namietala, že žalovaný v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nezohľadnil žalobkyňu vo vlastníctve viacerých nehnuteľností na Slovensku – 2 rodinné domy v obci D. B., jeden byt v E., pričom vlastníctvo nehnuteľností je jednou zo skutočností, ktoré je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť pri posudzovaní bydliska dotknutej osoby, pretože vypovedá o jej bytovej situácii. Predmetné nehnuteľnosti boli žalobkyňou nadobudnuté počas trvania jej zamestnania vo Veľkej Británii. Tieto nehnuteľnosti boli počas jej návratov na Slovensko reálne využívané na občasné bývanie, resp. sa v nich žalobkyňa zdržiavala za účelom ich rekonštrukcie, keďže aj počas pobytu vo Veľkej Británii neplánovala zostať v tejto krajine natrvalo, plánovala návrat na Slovensko, zostať tu žiť a pracovať. Žalobkyňa počas jej pobytu vo Veľkej Británii (od januára
2009 do decembra 2022) nevlastnila a ani nevlastní v tomto štáte žiadnu nehnuteľnosť a všetky finančné prostriedky získané prácou v zahraničí investovala do kúpy nehnuteľností na Slovensku s úmyslom zabezpečiť sebe a svojej rodine trvalé bývanie na Slovensku, kam sa vždy plánovala vrátiť, žiť a pracovať. Žalobkyňa tiež uviedla, že počas pobytu vo Veľkej Británii mala na území SR zriadený bankový účet a aktívne smerovala všetky finančné prostriedky získané prácou vo Veľkej Británii do ďalších finančných produktov realizovaných na území SR – uhrádzanie daní z vlastníctva nehnuteľností, od r. 2008 nepretržite až do súčasnosti uhrádza finančný príspevok za členstvo v Slovenskej lekárskej komore, uzatváranie životnej poistky pre seba a rodinných príslušníkov, využívanie služieb mobilného operátora. Žalobkyňa má za to, že žalovaný nesprávne vyhodnotil skutočnosti získané výsluchom dňa 18.07.2022, realizovanou za účelom presného a úplného zistenia skutkového stavu a dokazovania skutočností pre posúdenie zachovania bydliska na území SR a zachovanie centra záujmov. Žalobkyňa bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica zo dňa 24.08.2021, pretože na území SR mala a má trvalé bydlisko. Dňa 05.04.2022 požiadala o dávku v nezamestnanosti podaním žiadosti v Sociálnej poisťovni, pobočka Žiar nad Hronom.
3. Žalobkyňa tiež namietala, že žalovaný v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti nevyhodnotil, resp. nebral do úvahy, že žalobkyňa pravidelne z Veľkej Británie dochádzala na Slovensko, a to aj viac krát v roku, za rodinou. Nedošlo teda k oslabenie jej pôvodných individuálnych a rodinných väzieb na Slovensku. V Anglicku okrem práce, ktorú žalobkyňa skončila z vlastného podnetu, neudržiavala žiadne blízke vzťahy, nemala záujem v tejto krajine zostať, čo vyplýva aj z toho, že žila len v podnájme a po ukončení pracovných vzťahov sa vrátila na Slovensko. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/35/2021, a tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/11/2015. V závere podanej správnej žaloby žalobkyňa navrhla, aby správny súd rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Žiar nad Hronom zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu trov konania.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej správnej žalobe navrhol správnu žalobu podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“) zamietnuť. Poukázal na znenie zákona, ako aj na Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základného nariadenia). Konštatoval, že v konaní o nároku v nezamestnanosti žalobkyne bolo prihliadnuté na všetky zistené skutočnosti. Rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (a to jednak v čl. 11 ods. 1 písm. a/ a jednak v čl. 11 ods. 1 písm. b/ vykonávacieho nariadenia), v súlade s ktorým bolo posúdené bydlisko žalobkyne a ktoré jednoznačne preukazujú, že žalobkyňa si bydlisko na území SR, počas výkonu činnosti zamestnanca na území Spojeného kráľovstva nezachovala. Súčasne konštatoval, že žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Spojeného kráľovstva do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. O nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo potrebné posúdiť, či si zachovala centrum záujmov na území SR počas výkonu činnosti zamestnanca na území Spojeného kráľovstva. V konaní o dávke v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vychádzala z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára SED U002, elektronicky importovaného do informačného systému Sociálnej poisťovne dňa 27.05.2022, ako i z údajov osvedčených žalobkyňou v žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov. Žalovaný tiež uviedol, že v odvolacom konaní zohľadnil všetky skutočnosti relevantné pri posudzovaní bydliska žalobkyne a zachovania centra jej záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí, ktoré boli následne vyhodnotené komplexne vo vzájomnej súvislosti. Išlo najmä o listinné podklady s dôrazom na výsluch uskutočnený v doplnenom konaní dňa 18.07.2022, kde mala žalobkyňa okrem položených otázok vyhradený dostatočný priestor pre vlastné vyjadrenie, návrhy ďalších dôkazov a pod. To, že žalovaný dal napokon väčšiu váhu iným dôkazom, než navrhla žalobkyňa (deklarované návraty, prítomnosť rodiny, navštevovanie školských zariadení synom žalobkyne na Slovensko po návrate zo zahraničia, zachovanie členstva v Slovenskej lekárskej komore a finančných produktov, vlastníctvo motorového vozidla, bezpodielové spoluvlastníctvo nehnuteľností, úhrada dane z nehnuteľností, využívanie služieb mobilného operátora) neznamená, že žalovaný nesprávne vyhodnotil všetky skutočnosti preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti
žalobkyne. Žalovaný poukázal tiež na najnovšie rozsudky Najvyššieho súdu SR, prípadne Najvyššieho správneho súdu SR, v ktorých bola obdobne riešená problematika ohľadne bydliska žalobkyne.
5. Na vyjadrenie žalovaného reagovala žalobkyňa replikou, v ktorej zotrvala na svojom žalobnom návrhu, pričom mala za to, že žalobný návrh je dôvodný, vecne správny.
6. Zákonom č. 151/2002 Z.z. bol zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm. a/ uvedeného zákona, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa toto pôvodné konanie vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 27Sa/17/2022 vedie na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. BB-27Sa/17/2022.
7. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný na konanie a rozhodovanie o podanej žalobe preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov podľa § 199 a nasl. SSP a vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. PO oboznámení sa s obsahom vyjadrení účastníkov konania a s pripojeným administratívnym spisom žalovaného a prvostupňového správneho orgánu dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech.
8. V posudzovanej veci zostala sporná otázka preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska žalobkyne na území Slovenskej republiky počas výkonu jej posledného zamestnania na území Spojeného kráľovstva. Bolo teda potrebné vyriešiť, či zostalo zachované jej bydlisko na území Slovenskej republiky pre účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade článkom 61 základného nariadenia.
9. Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy sa doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
10. Podľa čl. 61 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
11. Podľa čl. 65 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
12. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) nariadenia č. 883/2004 nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
13. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej
aj ,,nariadenie č. 879/2009" alebo „vykonávacie nariadenie“), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
14. Podľa čl. 11 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
15. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa v posledných 11 rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nepreukázala na území Slovenskej republiky žiadne doby poistenia v nezamestnanosti.
16. Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 nariadenia č. 883/2004 sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobkyňa takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Spojenom kráľovstve môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) cit. nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko.
17. Pomôckou pre aplikáciu čl. 11 nariadenia č. 987/2009 v spojení s čl. 65 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 je Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia U2 z 12.06.2009, v zmysle ktorého je prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (pracovníkov, ktorí do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a nebolo by už viac prijateľné, aby sa príliš širokým výkladom pojmu ,,bydlisko" mala rozširovať oblasť uplatnenia čl. 65 nariadenia č. 883/2004 na všetky osoby, teda aj také, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.
18. Ako bolo uvedené vyššie, v predmetnej veci je základom sporu otázka, či si žalobkyňa zachovala obvyklé bydlisko v Slovenskej republike pri jej pracovnej činnosti a pobyte v Spojenom kráľovstve.
19. Správny súd zdôrazňuje, že výraz bydlisko je autonómnym pojmom vlastným unijnému právu a musí byť vykladaný v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Súdny dvor sa týmto pojmom opakovane zaoberal, pričom v rozsudku I. proti Health Service Executive zo dňa 5.6.2014 je zoznam kritérií, ktoré je potrebné zobrať do úvahy pri určovaní miesta bydliska osoby, a ktorý bol kodifikovaný v čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Pre stanovenie bydliska alebo miesta, v ktorom má žalobca centrum záujmov je potrebné zvážiť hľadiská uvedené v čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že v zásade platí zásada, že tam kde žiadajúca osoba pracovala a odvádzala dane a poistné má poberať aj dávky v nezamestnanosti. Vyplácanie týchto dávok iným štátom (aj keď štátom, ktorého je žiadateľ občanom) má byť skôr výnimkou.
20. K pojmu obvyklé bydlisko sa vyjadril Súdny dvor Európskej únie aj v rámci konania o predbežnej otázke vo veci C-523/07 zo dňa 21.01.2009, v ktorom uviedol, že „ obvyklým miestom bydliska je treba rozumieť miesto, ktoré dotyčná osoba stanovila ako trvalé alebo obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom priznať tomuto miestu stálu povahu. Za účelom určenia obvyklého bydliska je treba zohľadniť všetky skutkové okolnosti zakladajúce bydlisko a najmä skutočné bydlisko dotyčnej osoby.“ Pojem „ obvyklé bydlisko“ bol ďalej definovaný v rozsudku Súdu prvého stupňa (tretieho senátu) zo dňa 15.4.2004, vo veci T-354/02, Fernando Valenzuela marzo proti Komisii Európskych spoločenstiev.
21. Súčasne správny súd opakovane poukazuje na to, že v zmysle rozhodnutia S2 správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia je tento pojem potrebné vykladať skôr užšie, keď komisia varovala pred príliš širokým výkladom pojmu „ bydlisko“. Uvádza, že sa čl. 65 ods. 5 nariadenia č. 883/2004 má použiť u prihraničných pracovníkoch a niektorých kategórii, ktoré obdobne zachovali úzke väzby so svojimi krajinami pôvodu, avšak jeho aplikácia by už nebola prijateľná, keby na základe príliš širokého výkladu pojmu „bydlisko“ mala byť oblasť pôsobnosti čl. 65 nariadenia rozšírená na všetky osoby, ktoré majú v členskom štáte pomerne stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť a svoje rodiny zanechali v zemi svojho pôvodu. V tomto ohľade je potrebné prisvedčiť žalovanému ako aj prvostupňovému správnemu orgánu, ktorý pri svojom rozhodovaní poukazovali na potrebu takéhoto užšieho výkladu pojmu.
22. Správny súd konštatuje, že ak žalobkyňa v podanej správnej žalobe dospela k záveru, že pre určenie pobytu na účely dávky v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, postačuje preukázanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (domové nehnuteľnosti a byt) na území Slovenska a zachovanie trvalého pobytu, tak uvedený názor je mylný. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora, ktorá sa premietla do čl. 11 vykonávacieho nariadenia je potrebné pri takomto určovaní zvážiť hľadiská, tak ako sú uvedené vyššie v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Konajúci orgán sa musí zaoberať jednak trvalosťou a dĺžkou pobytu danej osoby v dotknutom členskom štáte, ako aj jej osobnou situáciou (v členení ako je uvedené vo vykonávacom nariadení). Uvedené nie je možné zúžiť len na hľadiská, tak ako uvádza žalobkyňa v podanej správnej žalobe, teda na vlastníctvo nehnuteľností, občasné užívanie týchto nehnuteľností počas návštev na území Slovenskej republiky, platenie daní za nehnuteľnosti, zachovanie trvalého bydliska na území Slovenskej republiky a pod.
23. Okrem toho správny súd poukazuje na to, že existencia, resp. zachovanie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky nemá pri posudzovaní veci zásadnú výpovednú hodnotu, a to najmä s ohľadom na to, že jeho hlavná funkcia je evidenčná. Ide o predovšetkým o evidenčný údaj, ktorý automaticky neznamená, že sa daná osoba na takto evidovanej adrese skutočne zdržiava, nezakladá ani žiadne právo k nehnuteľnosti a podobne. Nemožno z neho dovodiť ani to, že je prejavom intenzívneho vzťahu tejto osoby k danému miestu, mestu resp. štátu. V konečnom dôsledku môže byť len dôsledkom toho, že v inom štáte, v ktorom náš občan pracuje, je získanie trvalého pobytu spojené s administratívnymi a praktickými ťažkosťami.
24. Vo všeobecnosti správny súd uvádza, že existencia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bez ďalšieho neznamená, že jej vlastník má na Slovensku centrum svojich záujmov. Môže ísť o tzv. investičnú nehnuteľnosť, ktorá má za cieľ zhodnotiť finančné prostriedky vlastníka, resp. môže ísť o investíciu, ktorá má vlastníkovi eventuálne zabezpečiť bývanie „na dôchodok“ po skončení jeho produktívneho veku. Z uvedeného vyplýva, že ani takéto nadobudnutie nehnuteľnosti bez ďalšieho neznamená, že v danom čase (v čase posudzovania) zostali zachované také kvalifikované väzby posudzovanej osoby na Slovensko, ktoré odôvodňujú záver ohľadne existencie pobytu na území Slovenskej republiky pre účely dávok v nezamestnanosti. Správny súd na margo uvedeného dodáva, že ak nemá byť výklad pojmu bydlisko extenzívny, tak nie je možné považovať za centrum záujmov posudzovanej osoby členský štát, v ktorom osoba pracujúca v inom štáte mieni resp. plánuje v ďalekom časovom horizonte (po skončení svojho práce v zahraničí) žiť a za týmto účelom si zaobstará nehnuteľnosť. Na základe všetkých dostupných informácií si žalobkyňa vytvorila centrum záujmov vo Veľkej Británii (kde pracovala a žila 11 rokov, založila si tam rodinu a narodili sa jej tam dve deti).
25. Pokiaľ ide o konkrétne skutkové okolnosti prejednávanej veci, tak nebolo zistené, že by žalobkyňa v Spojenom kráľovstve vlastnila nehnuteľnosť. Žalobkyňa uviedla, že bývala v prenajatom byte spoločne neskôr so svojim manželom a ich dvoma deťmi, ktoré sa narodili v Spojenom kráľovstve. Je teda ustálené, že v Spojenom kráľovstve žalobkyňa bývala posledných 11 rokov pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie v prenajatej nehnuteľnosti, pričom s poukazom na uvedené je možné považovať jej bytovú situáciu v Spojenom kráľovstve za stabilnú. Súčasne bolo preukázané, že si spoločne s manželom zakúpili nehnuteľnosti na území Slovenskej republiky, ako vytvorenie si podmienok na bývanie po návrate zo Spojeného kráľovstva. Nadobudnutie nehnuteľností (ako investičných) neznamená automaticky zachovanie centra záujmov na území Slovenskej republiky.
26. Taktiež ani tvrdené občasné návštevy a rodinné väzby Slovensku nemajú pre posúdenie zásadný význam. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na zachované členstvo v Slovenskej lekárskej komore, toto možno taktiež vo vzťahu k posudzovaniu zachovania centra záujmov považovať za bezvýznamné, rovnako ako vyžívanie služieb slovenského mobilného operátora. Je bežné, že občania Európskej únie využívajú služby mobilných operátorov rôznych štátov únie a nie je vylúčené, že majú aj niekoľkých poskytovateľov týchto služieb v rôznych štátoch.
27. Správny súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že správne orgány rozhodli o nároku žalobkyne v súlade so zákonom, keď z dokladov predložených žalobkyňou vyvodili správnej skutkové závery a vec správne právne posúdili. Správny súd sa nestotožňuje ani s námietkami smerujúcimi k nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov, keď z ich výroku, ako aj odôvodnenia je dostatočne zrejmé, ktoré skutočnosti mali za preukázané, podľa akých právnych predpisov o veci rozhodovali a prečo uzavreli, že si žalobkyňa na Slovensku nezachoval centrum svojich záujmov, čo bolo pre posúdenie veci najpodstatnejšie. S poukazom na uvedené správny súd žalobu zamietol.
28. O náhrade trov konania správny súd rozhodol aplikujúc § 167 ods. 1 SSP a contrario a v spore neúspešnej žalobkyni právo na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovať alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ (správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).