Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_8Co-99-2013.pdf
PDF · 106.24 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/99/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a. s., so sídlom Piešťany, ul. Teplická č. 7434/147, IČO: 36 234 176, proti žalovanej: I. N., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom W. R., D. Q. č. XX/XX, toho času na neznámom mieste, zastúpenej Mesto Liptovský Hrádok ako opatrovníkom pre konanie, o zaplatenie sumy 511,42 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 19. septembra 2012 č. k. 8C/25/2012-52, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorým je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi istinu 166,29 eur a úrok z omeškania vo výške 8,76 % ročne z istiny 70,52 eur od 14. 01. 2010 do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
Výrok, ktorým súd zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8Ro/163/2011-15 z 23. 11. 2011, zostáva n e d o t k n u t ý .
Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom zo dňa 19. 09. 2012 č. k. 8C/25/2012-52 zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8Ro/163/2011-15 z 23. 11. 2011. Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu 166,29 eur a úrok z omeškania vo výške 8,76 % ročne z istiny 70,52 eur od 14. 01. 2010 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal.
V prvom rade konštatoval, že vydal dňa 23. 11. 2011 platobný rozkaz č.k. 8Ro/163/2011-15, ktorý sa žalovanej, zdržiavajúcej sa na neznámom mieste, nepodarilo doručiť do vlastných rúk. Rozhodol preto o jeho zrušení podľa § 173 ods. 2 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“.
Pri rozhodnutí, ktorým žalobe vyhovel čiastočne a zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny, súd vychádzal z ust. 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v platnom znení, § 4 ods. 2, 3 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom k 18. 10. 2007, § 261 ods. 3 písm. d/, § 497 a § 502 Obchodného zákonníka, § 565, § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
Podľa súdu žalobca preukázal existenciu zmluvného-úverového vzťahu, založeného so žalovanou zmluvou o úvere z 18. 10. 2007. Keďže sa žalovaná zaviazala vrátiť požičané peniaze v 48-mesačných splátkach, pri riadnom behu udalostí by svoju povinnosť, vzhľadom na splatnosť prvej splátky v novembri
2007 (teda v dohodnutej lehote splatnosti) poslednú 48. splátku zaplatila v novembri 2011. Medzi zmluvnými stranami bolo nesporným, že žalovaná riadne a včas zaplatila prvé 3 splátky, potom svoju povinnosť plnila nepravidelne, v podstate každý druhý mesiac, platením súm zodpovedajúcich viac - menej dvojnásobku dohodnutých mesačných splátok, čo žalobca akceptoval. Žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie celého úveru, ktorý vyčíslil 511,42 eur, výzvou z 29. 12. 2009. Keďže žalovaná zaplatila 437,78 eur, z požičanej istiny 497,91 eur dlhuje ešte 60,13 eur. Zmluvné strany sa dohodli na možnosti odstúpenia od zmluvy v prípade oneskorenia žalovanej (klienta) s platením aspoň dvoch splátok alebo s platením jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Žalobca toto oprávnenie využil písomnosťou z 29. 12. 2009, kedy bola žalovaná v omeškaní splátky por. č. 23, splatnej 25. 09. 2009, por. č. 24, splatnej 25. 10. 2009, por. č. 25, splatnej 25. 11. 2009 a por. č. 26, splatnej 25. 12. 2009, každá vo výške 19,55 eur, teda spolu 78,20 eur. Keďže žalovaná 09. 11. 2009, podľa histórie úverového vzťahu, zaplatila žalobcovi 7,68 eur, z titulu dlžných splátok splatných do ukončenia zmluvného vzťahu (29. 12. 2009) súd žalobcovi priznal sumu 70,52 eur (78,2 eur - 7,68 eur). Žalobca síce úhradu zo dňa 09. 11. 2009 označil ako úhradu nároku „zmluvná pokuta I. a zmluvná pokuta II.“, ale keďže nie je zrejmé, za porušenie ktorej konkrétnej povinnosti a za aké obdobie bol tento nárok uplatnený a kedy sa stal splatný, súd ho žalobcovi priznať v takejto podobe nemohol. Žalobca, keďže právny vzťah účastníkov konania je vzťahom úverovým, si uplatnil ako súčasť žalovanej istiny aj právo na úrok z úveru. Úrok žalobcovi patrí ako odplata za požičanie financií. Právny vzťah účastníkov konania však nie je len vzťahom vyplývajúcim z obchodného práva, ale aj vzťahom občiansko-právnym, preto ho súd posudzoval podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa zákona č. 266/2005 Z. z. v platnom znení o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku (keďže ide o tzv. telefónnu pôžičku), aj podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Z písomného vyjadrenia žalobcu z 02. 08. 2012 vyplýva, že výška úroku z úveru zistená ako rozdiel súčinu výšky mesačnej splátky a počtu splátok a výšky poskytnutého úveru a je to čiastka 420,94 eur. Súd dodal, že podľa jednoduchého matematického prepočtu takto vyčíslený úrok predstavuje 84,55 % z požičaných financií 497,91 eur. Priznanie takéhoto úroku žalobcovi by odporovalo dobrým mravom. Úročenie úveru 84,55 percentami je v rozpore so základnými pravidlami, či už poctivého obchodného styku, použijúc terminológiu obchodného práva, ako aj s dobrými mravmi. Ak by si žalovaná požičala peňažné prostriedky 18. 10. 2007 v banke, podľa štatistických údajov zverejnených na internetovej stránke Národnej banky Slovenska, by zaplatila priemerný úrok zo spotrebiteľského úveru 10,46 % ročne. Pri takomto spôsobe výpočtu by žalovaná za dobu 48 mesiacov (teda štyroch rokov) zaplatila žalobcovi z úveru čerpaného čiastkou 497,91 eur úrok v celkovej výške 208,32 eur (52,08 eur ročne x 4 roky). Takýto úrok z úveru súd žalobcovi priznal, avšak len za obdobie do zániku záväzku žalovanej, teda do 29. 12. 2009 (lehotu na zaplatenie celej pohľadávky určil žalobca vo výzve z 29. 12. 2009 do 15 dní od jej spísania, teda do 13. 01. 2010, čo má vplyv na splatnosť celého záväzku, nie na zánik zmluvného vzťahu). Od vzniku zmluvného vzťahu 18. 10. 2007 do jeho zániku 29. 12. 2009 žalobcovi potom patrí úrok 106,16 eur (za obdobie od 18. 10. 2007 do 31. 12. 2007 ide o úrok 2 eur (52,08 : 365 x 14 dní), za obdobie rokov 2008 a 2009 104,16 eur (2x 52,08 eur). Ak žalovaná (pre zjednodušenie výpočtu) zaplatila na istine úveru 437,78 eur a žalobcovi bolo priznané právo na zaplatenie splátok splatných do ukončenia zmluvného vzťahu 70,52 eur, celkovo potom od žalovanej obdrží 508,30 eur. Z nich na istinu pripadá 497,91 eur a 10,39 eur na úrok. Na úrok z úveru potom z priznanej istiny 166,29 eur pripadá 95,77 eur (106,16 eur - 10,39 eur).
Pokiaľ ide o úrok z omeškania uplatnený žalobcom vo výške 0,024 % denne, tento je vo výške 8,76 % ročne. Od 14. 01. 2010 (žalovaná mala celý dlh zaplatiť do 13. 01. 2010) žalobcovi patrí úrok z omeškania vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššej ako je úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania, čo predstavuje úrok 9 % ročne. Denné priznanie úroku z omeškania (na rozdiel od poplatku z omeškania) zákon nezakotvuje. Vzhľadom na procesný návrh žalobcu mu súd priznal úrok z omeškania vo výške ním uplatnenej, avšak nie od 31. 12. 2009, ale z dôvodov vyššie uvedených od 14. 01. 2010.
Z titulu náhrady trov konania patrí žalovanej právo na náhradu trov konania podľa § 142 ods. 2 O. s. p. vzhľadom na pomer jej úspechu (67,48 %) a úspechu žalobcu (32,52 %). Žalovaná prisúdenie náhrady trov konania nenavrhla (§ 151 ods. 1 O. s. p.).
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že návrhu navrhovateľa na vydanie platobného rozkazu zo dňa 11. 10. 2011 v celom rozsahu vyhovie.
V odvolaní vytýkal súdu, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odvolaní uviedol: „...Žalobca so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku nesúhlasí z nasledujúcich dôvodov:
Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že výška úroku z poskytnutého úveru by neodporovala dobrým mravom, tak ako uviedol konajúci súd vzhľadom na skutočnosť, že ročná úroková sadzba z poskytnutého úveru bola vo výške 22,12 %. Poskytnutý úver 497,90 eur, konečná výška 938,48 eur, úrok v Eur 440,58 eur, % na celý úver 88,49, ročný úrok v % 22,12.
Prvostupňový súd ďalej tvrdí, že porovnával priemerné úrokové miery bánk v čase uzavretia zmluvy, pričom zistil, že v danom období bola priemerná úroková sadzba vo výške 10,46 % p. a., podľa čoho aj následne prepočítaval celý poskytnutý úver a z neho vyplývajúci nárok žalobcu a podľa toho aj rozhodol. Žalobca s týmto nesúhlasí, pretože na internetovej stránke našiel ako priemerné úrokovú mieru spotrebiteľských úverov uzatváraných na obdobie 1 - 5 rokov uvedenú výšku 13,91 % !!! (v prílohe výpis).
Žalobca má za to, že v napadnutej zmluve dohodnutá úroková sadzba nie je v rozpore s dobrými mravmi, aj keď je o niečo vyššia ako bola uvedená priemerná ročná úroková sadzba, pretože nemožno porovnávať úvery poskytované bankami a nebankovými subjektmi hneď z niekoľkých dôvodov. Dojednaný úrok za poskytnutie úveru predstavuje jednak odmenu veriteľa za poskytnutie úveru, ako aj krytie rizika veriteľa v súvislosti s poskytnutím úveru a v neposlednom rade zohľadňuje aj náklady spojené so získaním zdrojov financovania úverov.
Kým banky poskytujú úvery spravidla z prostriedkov svojich klientov, nie z vlastných finančných zdrojov, tak naopak nebankové subjekty poskytujú úvery predovšetkým z vlastných zdrojov, resp. zo zdrojov, ktoré si takisto musia nebankové subjekty za nemalé úroky požičiavať u bánk a ďalších finančných inštitúcií, čo je samozrejme jednak spojené s vyššou mierou rizika, jednak s vyššími nákladmi na získanie finančných zdrojov, z ktorých sú následne poskytované úvery klientom.
Banky spravidla poskytujú úvery iba klientom, ktorý spĺňajú prísnejšie podmienky (napr. výška príjmu, schopnosť poskytnúť záruky za poskytnutie úveru a pod.) Z uvedeného vyplýva aj rozdiel v štruktúre klientov bánk a nebankových subjektov. Klientmi nebankových subjektov sú spravidla osoby, ktoré by v bankách nemohli, buď v dôsledku nízkych príjmov, alebo v dôsledku neschopnosti poskytnúť dostatočné záruky, získať úver, teda omnoho rizikovejšia skupina klientov.
Je teda zrejmé, že podmienky, za akých poskytujú úvery banky a za akých poskytujú úvery nebankové subjekty, sú diametrálne odlišné, čo sa samozrejme odráža aj vo výške dojedanej úrokovej sadzby, ktorá musí byť vyššia, aby kompenzovala nebankovým subjektom vyššiu mieru rizika. Pokiaľ by nebankové subjekty poskytovali úvery s rovnakými úrokovými sadzbami ako banky, bez zmeny cieľovej skupiny klientov, hrozili by im výrazné ekonomické a existenčné problémy.
Aj napriek vyššie uvedenému žalobca predkladá výpočet úrokov z poskytnutého úveru po prepočítaní s úrokovou sadzbou 13,91 % ročne: Pri úroku na celý úver poskytnutý úver 497,9, konečná výška 774,93156, úrok v Eur 277,03156, % na celý úver 55,64, ročný úrok v % 13,91, úhrada klienta 437,79 eur, dlh 337,14156.
Žalobca tiež namieta proti tvrdeniu konajúceho súdu uvedenému v odôvodnení, že dňom 29. 12. 2009 (zosplatnením úveru) došlo k odstúpeniu od zmluvy.
V úverových zmluvných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou napadnutej úverovej zmluvy č. 3709241630 je dojednané: Hlava 7. Ukončenie úverovej zmluvy o poskytnutí úveru. § 17 ÚZ o poskytnutí úveru je uzatvorená po dobu trvania záväzkov z nej plynúcich. § 3 Klient je povinný celý čerpaný úver splatiť na požiadanie spoločnosti v prípade, že: a/ klient sa oneskoril s platením aspoň dvoch splátok alebo sa oneskoril s platením jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, ...
Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že vzhľadom na to, že žalovaný nesplácal úver podľa dohodnutých podmienok, žalobca ho vyzval na zaplatenie celého čerpaného úveru (celého dlhu). Žalobca od zmluvy neodstúpil. Takýto postup žalobcu vychádza z príslušných ustanovení platného právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne z § 565 Občianskeho zákonníka: „Ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.“.
V súvislosti s tým žalobca poukazuje na definíciu zmluvy o úvere podľa § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka „Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.“
Podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. Z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere rozumie zmluva, ktorou „...sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom“ a podľa § 2 písm. c/ spomínaného zákona sa celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom rozumejú „...všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru“.
Pokiaľ ide o platenie úrokov z poskytnutého úveru, podľa ekonomického slovníku, existuje niekoľko foriem takejto úhrady. Jednou z nich je aj splácanie úveru v splátkach, kedy splátka je pravidelná platba za poskytnutý úver, ktorú platí dlžník (klient) veriteľovi v stanovených (zväčša mesačných) intervaloch. Je to teda peňažná čiastka, časť úveru spolu s príslušnými úrokmi a poplatkami, ktorú klient pravidelne poukazuje veriteľovi, a tak spláca úver. Splátka sa skladá potom z dvoch častí, zo splátky istiny a zo splátky úroku a dohodnutých poplatkov. Súhrn všetkých splátok tvorí celkovú výšku požičaných prostriedkov a úrokov zaplatených za poskytnutie úveru.
V zmysle uvedeného je teda zrejmé, že na základe úverovej zmluvy č. 3709241630 žalobca poskytol žalovanému úver, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať formou pravidelných mesačných splátok. V zmysle úverových zmluvných podmienok: „V jednotlivých splátkach je zahrnutá príslušná časť úverovej istiny, úroky, poplatok za vedenie úverového účtu a príp. úhrada za poistenie, ktoré je klient podľa tejto ÚZ a týchto ÚP povinný platiť (ďalej iba splátka), ak z údajov na lícnej strane nevyplýva inak“.
Podľa príslušných legislatívnych úprav je žalovaný povinný ako dlžník platiť úroky z poskytnutého úveru od doby, kedy mu bol úver poskytnutý až do jeho úplného zaplatenia. Podľa štandardného výkladu podávaného súdnou praxou úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky, ktorou sa v zmysle tohto ustanovenia a v nadväznosti na definíciu záväzkového vzťahu v § 488 Občianskeho zákonníka rozumie peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene (potiaľ, že sa môžu nárokovať aj sankcie za omeškanie s platením) dochádza priamo zo zákona práve až omeškaním dlžníka. Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká (končí) aj akcesorický záväzok úrokový; pretrváva povinnosť zaplatiť už dospelé úroky (t. j. úroky vyúčtované spolu s istinou v deň zosplatnenia).
Žalovaný je preto presvedčený, že vzhľadom na uvedené je nárok žalobcu vyčíslený v podanom žalobnom návrhu opodstatnený a odôvodnený.
Na záver žalobca poukazuje na skutočnosť, že pri výpočtoch a výške istiny, z ktorej budú počítané úroky z omeškania, konajúci súd absolútne nebral do úvahy zosplatnenú istinu, čo žiadnym spôsobom neodôvodnil...“.
Z týchto dôvodov žalobca žiadal, aby krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrhu navrhovateľa na vydanie platobného rozkazu zo dňa 11. 10. 2011 v celom rozsahu vyhovie.
Opatrovník žalovanej vo vyjadrení k odvolaniu oznámil, že nemá námietky voči rozsudku okresného súdu a s odvolaním k predmetnému rozsudku nesúhlasí.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 511,42 eur, úroku z omeškania vo výške 0,024 % denne z čiastky 511,42 eur odo dňa 30. 12. 2009 až do zaplatenia na tom skutkovom základe, že dňa 01. 10. 2007 uzatvoril so žalovanou úverovú zmluvu č. 3709241630 predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 497,91 eur. Žalovaná sa zaviazala uhradiť úver v 47 mesačných splátkach po 19,55 eur, teda spolu 918,55 eur. Nakoľko žalovaná nesplácala úver podľa dohodnutých podmienok, žalobca jej dňa 29. 12. 2009 zaslal výzvu súdu k splateniu celého dlhu vo výške 511,42 eur. Žalovaná po zosplatnení zaplatil a0 eur, preto dlh predstavuje 511,42 eur. Zákonný úrok z omeškania v zmysle vládneho nariadenia č. 87/1995 Z. z. bol v čase omeškania žalovanej min. 9 % ročne. Žalobcom uplatňovaný úrok z omeškania vo výške 0,024 % predstavuje ročný úrok 8,76 % z čoho je zrejmé, že žalobca ani nevyužíva zákonom povolený strop tohto inštitútu.
Po výzve súdu žalobca doplnil skutkové tvrdenia v tom smere, že žalovaná sa dostala do omeškania od 4. mesačnej splátky. Zmluvná pokuta jej bola účtovaná vo výške 3,32 eur za omeškanie s úhradou 4. a 5. mesačnej splátky, vo výške 1,83 eur za omeškanie so 6. a čiastočne 7. splátkou, vo výške 1,96 eur za čiastočné omeškanie s úhradou 7. splátky a za omeškanie s úhradou 8. splátky, 0,57 eur za omeškania 9. mesačnej splátky a po 1,56 eur za omeškanie 23. a 24 splátky. Právo na zaplatenie celého dlhu si žalobca uplatnil v súlade s Úverovými zmluvnými podmienkami hlava 7., § 3 písm. a/. Žalovaná suma pozostáva z čiastočne uhradenej 22 mesačnej splátky 3,12 eur, z neuhradených 23. až 26. mesačnej splátky vo výške 78,20 eur a 27. až 48. mesačnej splátky po splatnosti vo výške 430,10 eur, teda spolu 511,42 eur. Od spísania zmluvy žalovaná uhradila splátky vo výške 37,79 eur, ktoré boli započítané v súlade s hlavou 5. a § 8 UZP na istinu, úrok a pokuty. Úrok z omeškania si žalobca uplatnil jeden deň po zosplatnení nároku, teda od 30. 12. 2009. Uplatnená náhrada trov konania je vo výške 6 % z istiny. Priemerná hodnota RPMN bola po prvýkrát zverejnená Ministerstvom financií SR z 29. 04. 2008, zmluva musela tento údaj obsahovať do dvoch mesiacov po jej zverejnení. RPMN dohodnutá zmluvných stranami je 41,90 %. Výška úroku je rozdielom súčinu výšky mesačnej splátky a počtu splátok a výšky poskytnutého úveru (19,55 x 47 - 497,85 = 420,94 eur).
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, pričom rozhodnutie spĺňa aj všetky požiadavky kladené na zákonné rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 O. s. p.
Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že výška úroku z poskytnutého úveru by neodporovala dobrým mravom lebo ročná úroková sadzba bola vo výške 22,12 %. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že pri výške úroku z úveru vychádzal z vyjadrenia samotného žalobcu zo dňa 02. 08. 2012, v ktorom tento uviedol jeho výšku v sume 420,94 eur a to ako rozdiel súčinu výšky mesačnej splátky a počtu splátok a výšky poskytnutého úveru (18,55 eur x 47) - 497,85 eur = 420,94 eur. S ohľadom na požičanú sumu 15.000,- Sk (497,91 eur) predstavoval preto podľa okresného súdu úrok výšku 84,55 % z tejto sumy. Odvolací súd sa s priznaním úroku v takejto výške stotožnil a rovnako aj so záverom okresného súdu o tom, že by priznanie úroku v tomto rozsahu odporovalo dobrým mravom. Za správny potom považoval aj postup okresného súdu, ktorý odvolávajúc sa na štatistické údaje zverejnené na internetovej stránke NBS vychádzal z priemerného úroku zo spotrebiteľského úveru vo výške 10,46 % ročne za obdobie od vzniku zmluvného vzťahu 18. 10. 2007 do jeho zániku 29. 12. 2009. Na výpis s výškou priemerného úroku zo spotrebiteľského úveru 13,91 % predložený žalobcom až v odvolaní odvolací súd neprihliadol nevidiac dôvod jeho nepredloženia v základnom konaní pred súdom prvého stupňa (§ 205a O. s. p.).
Z týchto dôvodov odvolanie žalobcu nepovažoval za dôvodné a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
V ostatnej časti zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý lebo nebol napadnutý odvolaním.
Výrok o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, avšak trovy odvolacieho konania si neuplatnila (§ 211 ods. 2, 151 ods. 1 O. s. p.), pričom ani z obsahu spisu nevyplýva, že by jej tieto boli vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že sa žalovanej náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .