Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/191/2013

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľov: 1. T. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., X. XXXX, 2. D. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., U. XXXX/X, obaja zastúpení JUDr. Jozefom Dudzíkom, advokátom so sídlom Topoľčany, Škultétyho 1597/7, proti odporcovi: Pivovary Topvar, a. s. so sídlom Veľký Šariš, Pivovarská 9, IČO: 31 648 479, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. René Hudzovič, s. r. o. so sídlom Nitra, Štefánikova tr. 49, IČO: 36 860 697, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní navrhovateľov v 1. a 2. rade a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 5. apríla 2013, č. k. -297 a o odvolaní navrhovateľov v 1. a 2. rade proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 5. apríla 2013, č. k. -296, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 5. apríla 2013, č. k. -296 p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Podaným návrhom sa navrhovateľ v 1. rade domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo dňa 22. 02. 1996 a náhrady mzdy od 23. 02. 1996. Keďže navrhovateľ v 2. rade sa v konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. domáhal takého istého nároku a obe veci právne aj skutkovo spolu súviseli, súd prvého stupňa uznesením zo dňa 21. mája 1996, č. k. -14 spojil obidve veci na spoločné konanie vedené ďalej pod sp. zn. .

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zo dňa 5. apríla 2013, č. k. -296 konanie v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi navrhovateľmi v 1. a 2. rade a odporcom zo dňa 22. 02. 1996 v dôsledku späťvzatia návrhu podľa , zastavil s tým, že o náhrade trov konania bude rozhodovať až v konečnom rozhodnutí.

Následne súd prvého stupňa vo veci samej rozhodol v rovnaký deň aj napadnutým rozsudkom tak, že návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade na zaplatenie náhrady mzdy zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenia , , , , , a vykonané dokazovanie, na základe čoho s prihliadnutím na späťvzatie návrhu navrhovateľov v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dospel k záveru, že návrh navrhovateľov na náhradu mzdy nie je dôvodný. Považoval za nesporné, že navrhovatelia v 1. a 2. rade boli zamestnaní u odporcu, tento im listom zo dňa 22. 02. 1996 oznámil okamžité skončenie pracovného pomeru podľa z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny, s ktorým okamžitým zrušením pracovného pomeru navrhovatelia nesúhlasili, čo oznámili

odporcovi listom zo dňa 23. 02. 1996, v ktorom zároveň uviedli, že trvajú na tom, aby ich odporca naďalej zamestnával. Návrhom podaným na súde dňa 04. 03. 1996 sa navrhovatelia voči odporcovi domáhali určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru zo dňa 22. 02. 1996 a náhrady mzdy za obdobie od 23. 02. 1996 do doby umožnenia opäť pracovať. Konanie navrhovateľov, ktoré odporca posúdil ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny a pre ktoré s nimi okamžite zrušil pracovný pomer, bolo predmetom trestného stíhania vedeného na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. , pričom navrhovatelia boli rozsudkom zo dňa 27. 11. 2012 právoplatne oslobodení spod obžaloby, nakoľko nebolo dokázané, že spáchali skutky uvedené v obžalobe. Po skončení trestného konania, kvôli ktorému bolo prerušené konanie o návrhu navrhovateľov na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, navrhovatelia zobrali späť svoj návrh v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a keďže odporca s týmto čiastočným späťvzatím návrhu súhlasil, tak súd uznesením zo dňa 05. 04. 2013 konanie v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi navrhovateľmi v 1. a 2. rade a odporcom zo dňa 22. 02. 1996 zastavil. Predmetom konania teda zostala už iba časť návrhu, v rámci ktorej si navrhovatelia uplatnili náhradu mzdy za obdobie od 23. 02. 1996, avšak ich návrhu nebolo možné vyhovieť, pretože pred rozhodovaním o náhrade mzdy zobrali späť svoj návrh v časti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a v tejto časti konanie bolo zastavené, a preto podľa zákona ani nebolo možné rozhodovať o nároku navrhovateľov na náhradu mzdy. Poukázal pritom na ustanovenie účinného v čase okamžitého zrušenia pracovného pomeru navrhovateľov, t.j. , z ktorého vyplýva, že pracovník má právo na náhradu mzdy v prípade, ak s ním organizácia neplatne zrušila pracovný pomer okamžite a ak pracovník oznámil organizácii, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnávala. Podmienkou priznania náhrady mzdy teda je skutočnosť, aby sa jednalo o predchádzajúce okamžité neplatné skončenie pracovného pomeru, k čomu je však potrebné, aby o tejto neplatnosti rozhodol súd, pričom návrh musí byť podaný na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním ( ). Lehota uvedená v je lehotou prekluzívnou s poukazom na a na zánik práva musí súd prihliadnuť aj pokiaľ to účastník konania nenamietne, pričom v tomto prípade v dôsledku späťvzatia návrhu navrhovateľov bolo konanie o ich nároku na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zastavené a súd sa teda v ďalšom konaní o priznanie náhrady mzdy nemohol zaoberať otázkou platnosti alebo neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru ako otázkou predbežnou (R 75/1977). Z uvedených dôvodov nebolo potrebné ďalej vykonávať dokazovanie ohľadom výšky mzdových nárokov navrhovateľov, keďže základ nároku nebol daný, a preto súd zamietol návrh na doplnenie dokazovania tak, ako bolo požadované na pojednávaní dňa 05. 04. 2013 a následne zamietol aj samotný návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade na zaplatenie náhrady mzdy. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech a ktorý by mal v zásade právo na náhradu trov konania v zmysle a veta prvá , nepriznal náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v tom, že o neúspechu navrhovateľov v konaní rozhodlo procesné pochybenie ich právneho zástupcu pri uplatňovaní nárokov navrhovateľov a to späťvzatím návrhu v časti neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, neuvedomujúc si, že k tomu, aby navrhovatelia mohli byť úspešní pri uplatňovaní nároku na náhradu mzdy, potrebujú najskôr rozhodnutie súdu o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.

Rozsudok súdu prvého stupňa včas podaným odvolaním napadli navrhovatelia v 1. a 2. rade, domáhajúc sa ním jeho zrušenia v celom rozsahu a vrátenia veci na nové konanie a rozhodnutie pre neúplné zistenie skutkového stavu veci a tým aj nesprávne právne posúdenie veci. Dôvodili tým, že pri podávaní návrhu nikto nepredpokladal, že trestné konanie vo veci bude trvať 17 rokov a v čase rozhodovania o návrhu nebude mať ani jeden z nich záujem o ďalšiu prácu u odporcu, a preto ani nemali záujem, aby súd rozhodoval o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Vychádzajúc z tejto úvahy potom ustanovenie stratilo praktický význam, a preto došlo i k späťvzatiu návrhu v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Ak bol tento právny názor advokáta sporný, potom oni ako navrhovatelia nemajú žiadny problém riešiť otázku neplatnosti skončenia pracovného pomeru v meritórnej podobe a v určovacom výroku súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Z tohto dôvodu podali odvolanie aj v tej časti návrhu, v ktorej pôvodne zobrali svoj určovací návrh späť. Poukázali pritom na to, že , podľa ktorého súd posudzoval túto vec, je z čias úplne iného režimu, ktorý ani v snách nepredpokladal zmenu v pracovných vzťahoch a tiež judikatúra z roku 1977 sa im zdala na dnešné pomery neaplikovateľná, pretože pracovné vzťahy sa od platnosti vtedy platného a vtedy platnej judikatúry vyvíjali úplne iným smerom a v iných

dimenziách, než ako je dnes. Na záver sa zmienili ešte o časti dôvodov rozsudku, ktorá sa zaoberá procesnými podmienkami a hmotnoprávnymi následkami podania žalobného návrhu. Považovali za nepochybné, že k rozviazaniu pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru došlo jednostranným úkonom odporcu dňa 22. 02. 1996 a žalobný návrh bol podaný dňa 04. 03. 1996, teda v lehote na podanie takéhoto návrhu. S poukazom na uvedené mali za to, že splnili podmienky pre rozhodnutie v obidvoch častiach žalobného návrhu. Pre poriadok ešte dodali, že podaním návrhu prerušili beh prekluzívnej lehoty a táto lehota spočívala a spočíva až do času, než by nadobudlo právoplatnosť uznesenie tohto súdu v tejto veci o zastavení konania v časti o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Proti tomuto uzneseniu taktiež podali odvolanie, čím urobili všetky potrebné právne kroky k tomu, aby im nebola spôsobená žiadna majetková ujma vďaka nerovnakým právnym názorom.

Navrhovatelia v 1. a 2. rade, okrem rozsudku súdu prvého stupňa, včas podaným odvolaním napadli aj uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 5. apríla 2013, č. k. -296 z dôvodu, že v dôsledku späťvzatia časti ich návrhu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vytvorili taký právny stav, že im bola zamietnutá druhá časť návrhu, ktorou sa domáhali zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od neplatného rozviazania pracovného pomeru a to až do času, než si našli iné zamestnanie a tým dali jasne najavo, že u odporcu pracovať nechcú a považovali tento výrok za nadbytočný. Považovali za krajne nespravodlivé, ak by pre spornosť názorov právnikov prišli o nemalé finančné prostriedky z dôvodu zaplatenia ušlej mzdy pre neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Ak je teda právny stav podľa súdu taký, že rozhodnutie o náhrade mzdy je závislé od meritórneho rozhodnutia o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, potom videli jediné riešenie v podaní odvolania a zrušení napadnutého uznesenia s vrátením veci na nové konanie a rozhodnutie o obidvoch návrhoch, preto navrhli napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie pri zaujatí záväzného stanoviska o postupe v tejto veci z procesného i hmotnoprávneho hľadiska.

Okrem navrhovateľov rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov konania napadol odvolaním aj odporca, domáhajúc sa ním jeho zmeny tak, že navrhovatelia budú zaviazaní zaplatiť mu trovy prvostupňového konania v celkovej výške 1.198,89 eura a trovy odvolacieho konania v sume 233,23 eura. Dôvodil tým, že procesné pochybenie právneho zástupcu navrhovateľov nie je možné pripísať na ťarchu jemu a v dôsledku toho nemožno od neho požadovať, aby strpel vznik škody spočívajúcej v tom, že mu nebude priznaná náhrada trov konania, ktoré jeho právnemu zástupcovi v súlade zo zákonom zaplatil. Uviedol, že v konečnom dôsledku, ak by neúspech navrhovateľov spočíval len v procesnom pochybení ich právneho zástupcu, tak majú právo na náhradu škody voči svojmu advokátovi, ktorá by im v dôsledku jeho procesného pochybenia vznikla. V žiadnom prípade nesúhlasil s tvrdením súdu prvého stupňa, že pokiaľ by navrhovatelia zotrvali na svojom návrhu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, tak s veľkou pravdepodobnosťou mohli byť v tomto konaní úspešní, nakoľko navrhovatelia sa jednoznačne dopustili porušenia pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Na túto skutočnosť podľa neho nemala žiadny vplyv ani skutočnosť, že navrhovatelia boli v trestnom konaní oslobodení spod obžaloby, pretože s navrhovateľmi nebol skončený pracovný pomer z dôvodu, že boli právoplatne odsúdení pre úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody na čas dlhší ako jeden rok alebo, že boli právoplatne odsúdení pre úmyselný trestný čin spáchaný pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním na nepodmienečný trest odňatia slobody najmenej na šesť mesiacov, ale z dôvodu, že porušili pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. S poukazom na uvedené zastal názor, že v predmetnej veci nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemusel výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať.

K odvolaniu navrhovateľov proti rozsudku súdu prvého stupňa sa písomne vyjadril odporca a navrhol, aby odvolací súd podľa napadnuté rozhodnutie v zamietajúcej časti ako vecne správne potvrdil. K námietke navrhovateľov o nerovnakých právnych názoroch uviedol, že rozhodovacia prax súdov a ustálená judikatúra je v otázke nutnosti rozhodnutia o neplatnosti rozväzovacieho úkonu ako jednej z podmienok pre priznanie náhrady mzdy jednoznačná.

K odvolaniu navrhovateľov proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 5. apríla 2013, č. k. -296 odporca uviedol, že ho navrhuje podľa potvrdiť, poukazujúc na to,

že súd prvého stupňa rozhodol na základe jednoznačného písomného prejavu ich vôle a v súlade s . Zároveň dodal, že pokiaľ ide o odvolanie podané voči rozhodnutiu súdu o zastavení konania, odvolací súd môže vyhovieť odvolaniu iba výnimočne, a to v prípade, ak došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu prejavu navrhovateľa, alebo súd nezobral do úvahy vážne dôvody odporcu, pre ktoré nesúhlasil so späťvzatím návrhu. Vzhľadom k tomu, že prejav navrhovateľov ohľadne čiastočného späťvzatia ich návrhu na začatie konania je jednoznačný a nevzbudzuje akékoľvek pochybnosti, mal za to, že súd prvého stupňa tento prejav správne vyhodnotil a konanie v danej časti veci správne zastavil. Poukázal pritom aj na rozhodnutie , súbor rozhodnutí súdov Českej republiky a R 60/1996, z ktorých vyplýva, že ak navrhovateľ zobral svoj návrh späť, späťvzatie nemôže odvolať.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ods. l ) preskúmal napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa ( ods. l ) a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je treba podľa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (ods. 2) a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 5. apríla 2013, č. k. -296 je potrebné podľa ako vecne správne potvrdiť.

Podľa , navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

Podľa , súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní.

Ustanovenie rešpektuje navrhovateľa ako dominus litis. Iba výnimočne, ak navrhovateľ vezme návrh späť, súd konanie nezastaví. Je to tak iba v prípade, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí. O zastavení konania súd rozhoduje uznesením. Uznesenie o zastavení konania nemožno považovať za rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania v zmysle , a preto je proti nemu prípustné odvolanie. Vyhovieť odvolaniu je možné iba výnimočne, a to v prípade, ak došlo k nesprávnemu hodnoteniu prejavu navrhovateľa, alebo ak súd nevzal do úvahy vážne dôvody odporcu, pre ktoré nesúhlasil so späťvzatím návrhu.

Späťvzatie návrhu je jednostranným procesným úkonom účastníka, ktorého účinky nastávajú tým, že dôjde súdu; ak sa tak stane, nemôže späťvzatie odvolať (SJ 49/2002).

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa , súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že navrhovatelia sa svojimi návrhmi domáhali určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy.

Uznesením zo dňa 15. apríla 1999, č. k. -59 súd prvého stupňa prerušil konanie do právoplatného skončenia trestného konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. . Trestné konanie, ktoré bolo vedené najskôr na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. sa následne viedlo na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. a rozsudkom zo dňa 27. 11. 2012, č. k. -1091, právoplatným dňa 12. 02. 2013, boli navrhovatelia v 1. a 2. rade spolu s obžalovanými H. R. a J. F. oslobodení spod obžaloby Okresného prokurátora v Topoľčanoch zo dňa 20. 10. 1997, pretože nebolo dokázané, že spáchali skutky uvedené v obžalobe.

Následne podaním zo dňa 08. 03. 2013 navrhovatelia v 1. a 2. rade zobrali svoj návrh späť v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru s tým, že trvajú na návrhu v časti o náhradu ušlej mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru a podľa nich uvedená neplatnosť rozviazania pracovného pomeru bude vyriešená len ako prejudiciálna otázka pre ich mzdové nároky, ktoré následne vyčíslili podaním zo dňa 15. 03. 2013 a to navrhovateľ v 1. rade na sumu 9.128,33 eura a navrhovateľ v 2. rade na sumu 7.634,60 eura.

Odporca podaním zo dňa 26. 03. 2013 oznámil, že súhlasí s čiastočným späťvzatím návrhu v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a preto súd prvého stupňa na pojednávaní konanom dňa 05. 04. 2013 uznesením rozhodol tak, že konanie v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi navrhovateľmi v 1. a 2. rade a odporcom zo dňa 22. 02. 1996 zastavil. Bez toho, aby uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení konania v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nadobudlo právoplatnosť, súd prvého stupňa na pojednávaní konanom dňa 05. 04. 2013 vyhlásil rozsudok, ktorým návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade na zaplatenie náhrady mzdy zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pričom v odôvodnení uviedol, že späťvzatie návrhu navrhovateľov v časti určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru spôsobilo, že ich pracovný pomer sa skončil okamžite dňom 22. 02. 1996, a teda pri rozhodovaní o ich nároku na náhrady mzdy nebolo možné zaoberať sa otázkou platnosti rozviazania pracovného pomeru ako predbežnou otázkou, a keďže si uplatnili nárok na náhradu mzdy od 23. 02. 1996, tak tento nárok je nedôvodný, nakoľko ich pracovný pomer sa skončil dňom 22. 02. 1996.

Pretože v preskúmavanej veci súd prvého stupňa vo veci samej rozhodol bez toho, aby uznesenie o čiastočnom zastavení konania nadobudlo právoplatnosť, je jeho rozhodnutie o mzdových nárokoch predčasné, a teda nesprávne. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí mzdových nárokov v dôsledku čiastočného späťvzatia návrhu súd prvého stupňa odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Konanie pred súdom prvého stupňa tak bolo postihnuté vadou vyplývajúcou z ustanovenia . So zreteľom na uvedenú vadu konania odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v rámci ktorého sa súd prvého stupňa bude zaoberať námietkami účastníkov konania vyjadrenými v odvolaní a to i v časti náhrady trov konania.

Následne sa odvolací súd zaoberal aj odvolaním navrhovateľov proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 5. apríla 2013, č. k. -296 a po preskúmaní vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil prejav navrhovateľov a konanie správne zastavil v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi navrhovateľmi v 1. a 2. rade a odporcom zo dňa 22. 02. 1996, pretože navrhovatelia nielenže výslovne žiadali konanie zastaviť v tejto časti konania, ale aj so späťvzatím odporca vyslovil súhlas, čo sú zákonné predpoklady pre zastavenie konania.

Vzhľadom k tomu, že navrhovatelia vzali návrh na začatie konania v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi navrhovateľmi v 1. a 2. rade a odporcom zo dňa 22. 02. 1996 späť, odporca so späťvzatím návrhu na začatie konania súhlasil a nedošlo k nesprávnemu vyhodnoteniu prejavu navrhovateľov súdom prvého stupňa, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 5. apríla 2013, č. k. -296 ako vecne správne podľa potvrdil, keď dospel k záveru, že námietky navrhovateľov uvedené v odvolaní sú irelevantné a súd prvého stupňa správne zastavil konanie v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Keďže súd prvého stupňa v napadnutom uznesení zo dňa 5. apríla 2013, č. k. -296 si vymienil rozhodnúť o trovách konania až v konečnom rozhodnutí, odvolací súd o trovách konania v zastavujúcej časti nerozhodoval. V ďalšom konaní súd prvého stupňa rozhodne o trovách celého konania, vrátane tohto odvolacieho konania ( ) a svoje rozhodnutie náležite odôvodní tak, ako mu to ukladá ustanovenie . Právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa viazaný ( ).

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.