Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-2-2023.pdf
PDF · 119.44 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/2/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Martiny Brniakovej v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866 proti žalovanému: C. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXX/XX, XXX XX D. - A., o zaplatenie 78,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13C/21/2022-44 zo dňa 18. októbra 2022, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 13C/21/2022-44 zo dňa 18. októbra 2022 potvrdzuje.
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). 2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 78,- eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 78,- eur od 25.10.2020 do zaplatenia. Podanú žalobu skutkovo odôvodnil tým, že žalovanému bola dňa 24.09.2020 vystavená faktúra č. 3060088769 vo výške 78,- eur, splatná do 24.10.2020, za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Gabčíkovo za obdobie od 18.03.2020 do 24.03.2020. Uvedená doporučená listová zásielka bola žalovaným prevzatá dňa 30.09.2020. Keďže žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradil, bola žalovanému zaslaná výzva na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 04.12.2020 na zaplatenie dlžnej sumy do 30 dní od vystavenia výzvy. Žalobca zaslal žalovanému výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 31.01.2022, ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od doručenia tejto výzvy. Uvedená doporučená listová zásielka sa vrátila s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Keďže žalovaný nezaplatil žalobcovi dlžnú sumu v lehote splatnosti, dostal sa do omeškania s plnením peňažného dlhu, čím mu zároveň vznikla povinnosť zaplatiť aj zákonný úrok z omeškania, ktorý je v súlade s ust. § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka vo výške 5 % ročne, a to: zo sumy 78,- eur od 25.10.2020 do zaplatenia. Podľa ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať. Uloženie povinnosti podľa ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007
Z. z. znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je podľa Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR spis. zn. PL. ÚS 4/2021). Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca zastával názor, že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení, a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravu žalovanému zabezpečil. Vychádzajúc z platnej právnej úpravy, žalobca je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu v súlade so zákonom č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. V tomto prípade nemožno opomenúť zákon č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý ukladá žalobcovi povinnosť využívať všetky právne prostriedky na vymoženie pohľadávky štátu a dbať, aby nedošlo k jej zániku alebo premlčaniu, zániku alebo premlčaniu práv na jej vymáhanie a k zníženiu pohľadávky štátu. 3. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel vydaním platobného rozkazu č. k. 13C/21/2022-15 zo dňa 25.03.2023. Žalovaný proti cit. platobnému rozkazu podal odpor, preto bol platobný rozkaz ex lege zrušený. 4. Žalovaný v podanom odpore namietal, že do karanténnej izolácie bol uvedený nedobrovoľne, umiestnili ho do izby s deklarovanou možnosťou zobrať si iba nevyhnutné veci ako jedlo, pitie z auta, kufre s oblečením, notebook a osobné veci, čo mu však následne umožnené nebolo. Test na ochorenie COVID-19 mu bol robený na druhý deň od príchodu a výsledky oznámené až na štvrtý deň. Výsledok testu bol negatívny. Robili mu následne druhý test, a to až na siedmy deň, ktorý bol tiež negatívny a až po tomto výsledku mu bolo umožnené odísť domov. V závere odporu žalovaný uviedol, že proti tomuto zásahu do osobnej slobody nebolo možné sa obrátiť na súd, preto vydaný platobný rozkaz nemá právny základ. 5. Žalobca vo vyjadrení k odporu len zopakoval tvrdenia uvedené v žalobe. Nad rámec tvrdení uvedených v žalobe vyslovil právny názor, že odpor neobsahuje vecné odôvodnenie. 6. Súd prvej inštancie vo veci nariadil na deň 18.10.2022 pojednávanie, pričom žalobca žiadal svoju neúčasť na pojednávané ospravedlniť s tým, že súhlasil, aby vec bola prejednaná aj v jeho neprítomnosti. Žalovaný sa na nariadené pojednávanie neustanovil, hoci bol včas a riadne predvolaný, svoju neúčasť neospravedlnil, ani nepožiadal o odročenie pojednávania. Súd prvej inštancie tak prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti strán sporu. 7. Súd prvej inštancie ďalej citujúc ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. a poukazujúc na nález Ústavného súdu SR č. k. PL ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 a zásadu „Ius ex iniuria non orfitur“ - právo nevzniká z bezprávia, posúdil uplatnený nárok žalobcu ako nárok vyplývajúci z ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., pričom konštatoval, že Ústavný súd SR v označenom náleze vyslovil nesúlad ust. § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ s Ústavou SR, ktoré teda umožňovalo nariadiť izoláciu osoby v určenom zariadení (ako tomu bolo v danej veci - izolácia žalovaného v karanténnom zariadení Gabčíkovo), pričom uzavrel, že ani v záujme ochrany verejného zdravia nemožno pripustiť svojvôľu pri pozbavení osobnej slobody (množstva) jednotlivcov. Na základe zákonného ustanovenia, ktoré nie je v súlade s Ústavou SR, nemožno teda zakladať iné práva. Uplatnenému nároku tak nemožno poskytnúť súdnu ochranu, keďže právo z bezprávia nevzniká. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že na tomto závere súdu nič nemení ani skutočnosť, že Ústavný súd SR v označenom náleze nevyslovil nesúlad ust. § 58 ods.2 zákona č. 355/2007 Z. z., pričom konštatoval, že niet pochýb o tom, že namietané ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. je ustanovením svojou povahou zákonným, ktoré umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať. Z tohto ustanovenia je zároveň zrejmé, že uložená povinnosť znášať náklady je podmienená tým, že tieto vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností. záver Ústavného súdu SR je potrebné dať do kontextu s vyslovenou neústavnosťou ust. § 12 ods. 2 písm. f) v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“), ktoré umožňovalo nariadiť izoláciu osoby v určenom zariadení. Ak teda bola nariadená izolácia neústavným aktom štátu, nemožno predsa takému neústavnému aktu štátu priznať súdnu ochranu v podobe súdneho rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal akúkoľvek osobu na náhradu nákladov, keď došlo zo strany štátu zároveň k neoprávnenému zásahu do
osobnej slobody jednotlivca, nakoľko ani v záujme ochrany verejného zdravia nemožno pripustiť svojvôľu pri pozbavení osobnej slobody (množstva) jednotlivcov, ako to konštatoval Ústavný súd SR v označenom náleze. Záverom považoval súd prvej inštancie za nutné uviesť, že hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad by bol priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty (nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 355/06-24 z 24. mája 2007). 8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“), keď priznal žalovanému voči žalobcovi ako neúspešnej strane vo veci nárok na ich náhradu v rozsahu 100%. 9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, pričom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 10. Žalobca odvolanie podal na základe ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Žalobca primárne namietal inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, spočívajúcu v absencii riadne, zrozumiteľného a úplného odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom sa súd prvej inštancie nevyporiadal s celou argumentáciou žalobcu v spore. Žalobca sa v ďalšom nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie prezentovanými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, keďže pri rozhodujúcich skutočnostiach došlo zo strany súdu prvej inštancie k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov navyše dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok celkom nesprávny právny názor súdu prvej inštancie. Žalobca uviedol, že predmetom sporu nebola otázka posudzovania ústavnosti pobytu žalovaného v karanténnom zariadení, ale žalobcov nárok na náhradu nákladov vzniknutých v dôsledku zabezpečenia stravy žalovanému. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že 1. jeho nárok je daný, 2. žalovaný žiadnym spôsobom nepoprel skutkové tvrdenie, že bol v karanténnom zariadení Gabčíkovo v čase od 18.03.2020 do 24.03.2020, 3. žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval skutočnosť, že mu bola poskytnutá strava, čo vyplýva aj z odporu žalovaného, 4. žalovaný tiež nerozporoval ani výšku nároku, ktorého sa žalobca domáhal. Žalobca mal za to, že z uvedeného jednoznačne vyplýva, že skutkové tvrdenia, ktoré neboli žalovaným výslovne popreté, boli v konaní nesporné. Žalovanému bola poskytnutá strava. Ministerstvo vnútra SR uhradilo poskytovateľovi na základe faktúry č. 200100010 náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s poskytnutím stravy pre žalovaného, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu v období od 18.03.2020 do 24.03.2020 v karanténnom zariadení Gabčíkovo. Keďže žalobca uhradil karanténnemu zariadeniu Gabčíkovo náklady spojené so stravou žalovaného počas nariadenej izolácie, ktorú žalovaný absolvoval v období od 18.03.2020 do 24.03.2020, vystavil žalobca dňa 24.09.2020 žalovanému faktúru č. 3060088769 na sumu 78,- eur. Žalobca s poukazom na vyššie uvedené vymáhal od žalovaného paušálne náklady za stravu, keďže plnil za žalovaného to, čo mal podľa ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. plniť žalovaný sám. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie sa nijakým relevantným spôsobom nevysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu a na túto nereflektoval, najmä sa nevysporiadal s rozlíšením uloženia povinnosti v súvislosti s nariadenou izoláciou ako prostriedkom ochrany zdravia a vznikom nákladov na poskytnutú stravu a ubytovanie, čo súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil. Žalobca napokon podotkol, že fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. 11. Žalobca na podporu svojho právneho názoru v podanom odvolaní poukázal na viaceré rozhodnutia okresných súdov SR. 12. Iné podania strán v tomto odvolacom konaní odvolaciemu súdu predložené neboli. 13. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP - súd prvej inštancie rozhodol v jeho neprospech, keď žalobu zamietol a žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 378 ods. 1 a § 219
ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu, t. j. tak vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania, potvrdil. 14. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Vady týkajúce sa podmienok konania odvolací súd nezistil. 15. Odvolací súd poukazuje na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. 16. Odvolací súd považoval za nevyhnutné vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalobcu formulovanými v jeho opravnom prostriedku, zhodnými s argumentáciou uvedenou v samotnej žalobe, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. 17. V kontexte so žalobcom namietaným odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 písm. d) CSP spočívajúcim v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004). Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997 zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003). Skutočnosť, že sa žalobca s vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie, ako aj jeho skutkovými závermi nestotožnil, nemôže teda založiť záver o inej vade konania [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP], či porušení práva žalobcu na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, o akom žalobcom uplatnenom nároku súd prvej inštancie konal, ako tento nárok právne kvalifikoval (odsek č. 7 odôvodnenia) a na podklade akých dôvodov žalovaný nárok žalobcovi nepriznal a žalobu zamietol (k tomu viď odseky č. 8 až č. 16 odôvodnenia). 18. Odvolací súd reagujúc na odvolaciu argumentáciu žalobcu sa zaoberal aplikovateľnosťou ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. pri posúdení nároku uplatňovaného žalobcom v súdenom spore, pričom dospel k záveru, že s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci sa nemožno stotožniť. Podľa ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. (znenie predmetného ustanovenia nebolo od času rozhodného pre posúdenie dôvodnosti nároku doposiaľ menené) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. Vychádzajúc zo znenia predmetnej právnej normy sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu, pokiaľ ide o posúdenie pasívnej legitimácie žalovaného, keď tento vychádzal z toho, že táto je daná z dôvodu, že žalovaný bol prijímateľom poskytnutej stravy v karanténnom zariadení. Odvolací súd mal za to, že rozhodným pre zodpovedanie otázky, či je žalovaný nositeľom pasívnej vecnej legitimácie v prejednávanom spore, bolo to, či tento je/bol takým subjektom, ktorý bol povinný plniť povinnosti ustanovené týmto zákonom (rozumej zákon č. 355/2007 Z. z.) a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia. V kontexte uvedeného odvolací súd upriamuje pozornosť na skutkový základ prejednávaného sporu, keď žalobca sa voči žalovanému domáhal náhrady nákladov na stravu, ktorá bola žalovanému poskytnutá v čase, kedy mu bola nariadená izolácia v karanténnom zariadení Gabčíkovo za obdobie od 18.03.2020 do 24.03.2020 (rozhodný čas). V zmysle ust. § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. (platného v rozhodnom čase) opatreniami na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, príp. inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia. Podľa ust. § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. (platného v rozhodnom čase) boli fyzické osoby povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskych vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom
pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. k. PL.ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021, ktorý, okrem iných ustanovení, vyslovil nesúlad § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“ a ust. § 51 ods. 1 písm. d) citovaného zákona v časti „a karanténnym opatreniam“ s článkom 17 ods. 1 a 2 Ústavy SR v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 13 ods. 2 a 4 Ústavy SR a s článkom 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného možno vyvodiť, že opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení, spočívajúce v izolácii v zdravotníckom zariadení, príp. inom určenom zariadení, ako aj karanténne opatrenia, nevykazujú súlad s vyššie uvedenými článkami Ústavy SR, prípadne Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a súčasne uloženie povinnosti fyzickej osoby podrobiť sa karanténnym opatreniam nie je v súlade s Ústavou SR, príp. príslušnými článkami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uloženie povinnosti žalovanému podrobiť sa nariadenej izolácii v príslušnom karanténnom zariadení sa teda zakladalo na zákonných ustanoveniach, ktoré boli následne predmetným nálezom Ústavného súdu SR vyhlásené za nesúladné s Ústavou SR. Odvolaciemu súdu je zrejmé, že Ústavný súd v odseku č. 196 odôvodnenia nálezu vyslovil, že „ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré ústavný súd identifikoval ako nesúladné s ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov, keď derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc (teda nie spätne, retroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení, majúcich základ v derogovaných ustanoveniach uplatnených voči adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily“ (uvedeným argumentoval v odvolacom konaní žalobca). Tento právny záver však nemožno vykladať absolútne. V kontexte posudzovaného prípadu odvolací súd považuje za potrebné prihliadať na to, že v danom prípade derogovaná protiústavná norma upravuje vzťah medzi orgánom verejnej moci a nositeľom základných práv a slobôd, pričom (Ústavným súdom SR) vyslovená derogácia bola učinená v prospech žalovaného ako nositeľa základných práv a slobôd (východiskovo porovnaj Vojiř, P.: Obnovení platnosti zrušeného zákona nálezem Ústavního soudu, Časopis pro právní vědu a praxi 2011, ročník 19, č. 2, strana 170 až 181). V absolútnom ponímaní ani prípadná pravá retroaktivita v prípade vyslovenia protiústavnosti už zrušeného zákona a posúdenie predchádzajúcich skutkových konaní ústavne konformnou právnou normou s účinkami ex tunc na strane verejnej moci nezakladá porušenie princípu ochrany dôvery občana v právo, prípadne zásah do právnej istoty, resp. nadobudnutých práv (porovnaj nález Ústavného súdu ČR spis. zn. PL.ÚS 38/06 zo dňa 06.02.2007). Je potrebné si uvedomiť, že v prípade vzťahov medzi jednotlivcom a štátom je za daných podmienok potrebné dať prednosť ochrane základných práv pred právnou istotou a dôverou v právo (porovnaj Bilišňanský, M.: Studia iuridica Cassoviensia, ročník 4.2016, č. 2, ISSN 1339-3995, strana 59 až 61). V kontexte vyššie uvedených úvah potom odvolací súd v rámci limitov, ktoré jednoznačne stanovil Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom náleze, dospel k záveru, že uplatňovanie nároku podľa ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. by v posudzovanom prípade fakticky malo za následok prehlbovanie zásahu štátu do práva jeho občana na základe právneho predpisu, ktorý je nesúladný s Ústavou SR. Je potrebné zdôrazniť, že štát (štátny orgán) môže pri uplatňovaní štátneho donútenia konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (článok 2 ods. 1 Ústavy SR). Vo vzťahu k ústavným právam občanov teda samozrejme neplatí argumentum a contrario, t. j. že by boli dovolené mimo ústavou garantované základné práva štátne intervencie do správania občanov, opierajúce sa o donútenie. Občan má teda slobodu konania, okrem správania, ktoré je výslovne zakázané právnymi normami. V kontexte vyššie uvedeného by potom priznanie nároku žalobcovi malo za následok „presah“ postihu uloženého žalovanému na základe neskôr vyslovenej protiústavnosti právnej normy aj v období, kedy už je objektívne vyslovený príslušným nálezom Ústavného súdu SR nesúlad právneho predpisu s Ústavou SR. V kontexte uvedeného je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné vykladať aj odsek č. 196 odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR č. k. PL.ÚS 4/2021-136, ktorý priznaním účinkov tomuto nálezu „ex nunc“ vyjadril premisu nielen vo vzťahu k ochrane štátu pred náhradovými nárokmi v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom (občanom) v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily, ale aj v opačnom smere (napriek tomu, že ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. ako také nebolo vyhlásené za protiústavné), nakoľko nárok uplatňovaný žalobcom bezpochyby vyplýva z opatrení štátu, vychádzajúcich z ustanovení právneho predpisu, ktoré boli vyhlásené za nesúladné s Ústavou SR. Akceptáciou argumentácie žalobcu, pri reflektovaní na základné princípy právneho štátu, by potom došlo
k formulovaniu ústavne neakceptovateľnej právnej konštrukcie, keď na jednej strane by štát nemohol byť postihnutý za následky, ktoré spôsobil svojím konaním vykazujúcim nesúlad s Ústavou SR a na strane druhej by sa mohol domáhať nárokov voči subjektom, ktoré boli adresátmi tohto zásahu, keď bol to práve štát, ktorý spôsobil tento stav. 19. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný sa nepodrobil predmetnej izolácii dobrovoľne, naopak táto mu bola zo strany orgánov štátu nariadená. Samotnou skutočnosťou, že žalovaný bol počas izolácie prijímateľom plnení zo strany štátu (poskytnutých zmluvným dodávateľom štátu na jeho štátu), a to vo forme poskytnutej stravy, nemožno bez ďalšieho odôvodniť oprávnenosť žalovaného nároku. Vznik žalovaného nároku nemožno vyvodzovať iba z objektívnej existencie uspokojovania životných potrieb fyzickej osoby prijímaním potravy. Je zrejmé, že žalovaný aj v prípade, ak by nebol umiestnený v nariadenej izolácii, musel objektívne prijímať potravu, avšak spôsoby zabezpečenia tejto prijímanej potravy (či už z vlastných vypestovaných surovín, iných zdrojov, kúpy v maloobchodných predajniach, príp. aj zabezpečenia stravy prostredníctvom reštauračných zariadení), určenie jej charakteru a množstva, by boli určované jeho rozhodnutím založeným na slobodnej vôli. Zabezpečenie potravy na základe jednostranného rozhodnutia zo strany poskytovateľa stravy za paušálne stanovenú cenu potom rozhodne nie je ekvivalentom zabezpečenia potravy na základe vlastného rozhodnutia (a to čo do kvality, ceny, príp. kvantity). Argumentáciu žalobcu potom nemožno považovať ani za reálny podklad pre prípadne kvalifikovanie žalovaného nároku ako nároku z iného právneho dôvodu tak čo do jeho základu, ako aj jeho výšky (napr. nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia). 20. Napokon odvolací súd považoval za nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP]. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí neformuloval žiadne skutkové zistenia, ktoré by boli odlišné od tvrdení žalobcu, uvedených v žalobe. Žalobca v odvolaní napokon ani takéto nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie neidentifikoval. 21. Pre úplnosť svojho rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné reagovať na argumentáciu žalobcu rozhodnutiami okresných súdov v obdobných veciach. Rozhodnutia súdov prvej inštancie nie sú rozhodnutiami zásadného významu a ani ich nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP). Mimo toho odvolací súd sa s argumentáciou žalobcu, ktorú si zjavne okresné súdy osvojili, nestotožnil a vyporiadal sa s ňou v tomto rozhodnutí. 22. V nadväznosti na uvedené potom odvolací súd, konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalobcu, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu, t. j. tak vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania, potvrdil. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP pri aplikácii ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a vznikol mu tak nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu v súvislosti s odvolacím konaním vznikli (§ 255 ods. 1 CSP), a to v rozsahu 100 %. Odvolací súd však žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže mu preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy v odvolacom konaní nevznikli (žalovaný nevykonal v odvolacom konaní žiaden procesný úkon). Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom v rozhodnej právnej úprave by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak, taký zmysel nemá, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (u jednej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/166/2016 zo dňa 26.10.2016 a spis. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018. 24. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP]. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP]. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP]. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].