Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3CoE-145-2013.pdf
PDF · 104.37 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoE/145/2013
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej S. V., bytom Z. XXX/X, G., za účasti vedľajšieho účastníka na strane povinnej Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Stropkove, Námestie SNP 7, o vymoženie 426,21 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. 4Er/70/2008-17 zo dňa 14.11.2012 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie.
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvého stupňa“) exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným uznesením.
V odôvodnení uviedol, že poverením č. 5701 028687* zo dňa 26.02.2008 sp. zn. 4Er/70/2008 poveril súd súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného, na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 6586/07 zo dňa 27.09.2007, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.. Ďalej uviedol, že exekučné konanie sa začalo dňa 14.02.2008 doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.
Mal za preukázané, že oprávnený s povinnou uzavreli dňa 03.04.2007 zmluvu o úvere a predmetný právny vzťah posúdil ako vzťah spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa ako aj vzhľadom k tomu, že je súdu z jeho rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený vystupuje v obdobných prípadoch opätovne.
Následne citoval ust. § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 4 písm. r) a ods. 5 Občianskeho zákonníka a aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Oceáno Grupo Editorial SA c/ a Roció Murciano Quintero, vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa Maria Mostaza Claro c/a Centro
Móvil Milenium SL bod 38 a vo veci C-40/08 zo dňa 6.10.2009 Asturcom Telecomunicaciones SL c/a Cristine Rodriguezovej Nogueirovej.
Dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, nakoľko je v rozpore s ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s ust. Smernice Rady 93/13/EHS. Súd preto exekúciu zastavil postupujúc podľa § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
K výroku o trovách konania súd uviedol, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie samostatným uznesením.
Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.
V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvody odvolania bližšie konkretizoval. Zároveň požiadal o prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu podania návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Súčasťou podaného odvolania bol aj návrh na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, na prejudiciálne otázky v tomto znení:
1. „Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. g) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“
Navrhol napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odvolanie bolo doručené povinnej postupom podľa § 209a Občianskeho súdneho poriadku.
Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel v súlade s § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len Občianskeho súdneho poriadku) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a nie je daný zákonný dôvod na vyhovenie návrhom oprávneného na prerušenie konania.
Úlohou odvolacieho súdu v súvislosti s v odvolaní namietaným nesprávnym právnym posúdením bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, sp. zn. SR 6586/07 zo dňa 27.09.2007, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 426,20 Eur (12 840 Sk) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 418,24 Eur (12 600 Sk) od 08.06.2007 do zaplatenia a náhradou trov konania vo výške 181,53 Eur (4.186 Sk), všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (v spise na č.l. 4).
Z predloženej zmluvy o úvere č. 8054258 zo dňa 03.07.2007 (v spise na č.l. 14) uzavretej medzi povinnou a oprávneným, vyplýva, že povinnej bol poskytnutý úver vo výške 331,93 Eur (10.000 Sk), ktorý sa povinná zaviazal splácať spolu s príslušným poplatkom vo výške 86,33 Eur (2.601 Sk) v 2 mesačných splátkach po 209,12 Eur (6.300 Sk) počnúc dňom 03.05.2007. Neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých v čl. 17 je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory vzniknuté zo zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené:
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo
b) príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že neprijateľnou podmienkou je taktiež rozhodcovská doložka, ktorá núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak takéto konanie inicioval dodávateľ. Inak by spotrebiteľ musel podať návrh na všeobecnom súde, aby zabránil rozhodcovskému konaniu.
Odvolací súd dodáva, že dané ustanovenie vychádza z článku 3 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách upravujúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Takouto nekalou podmienkou je podľa uvedeného článku smernice aj podmienka upravená v písm. q), ktorej zmyslom je vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Odvolací súd považuje zmluvnú podmienku upravenú vo všeobecných obchodných podmienkach, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, za podmienku ktorá bráni tomu, aby na jej základe bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by mohol byť exekučným titulom.
O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na
návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.
Navyše odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu ex offo skúmať nielen formálnu, ale aj materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Po zistení, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje na plnenie, ktoré je nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi je exekučný súd ex offo oprávnený exekučné konanie zastaviť. Postup súdu bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
Dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej na konanie zo zmluvy o úvere je oprávnený len rozhodcovský súd, je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou Slovenskej republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky aj v súlade s ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach obsahu spotrebiteľských zmlúv sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, čo je v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Navyše je v rozpore s ust. § 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, lebo dojednanie rozhodcovskej doložky nie je podpísané účastníkmi zmluvy. Ani v tejto časti odvolanie oprávneného nebolo opodstatnené.
Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak preskúmaval súlad exekučného titulu so zákonom aj po udelení poverenia. Ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, oprávňuje súd na preskúmanie materiálnej aj formálnej vykonateľnosti rozhodnutia z pohľadu aplikácie hmotného práva. Odvolacia námietka oprávneného týkajúca sa preskúmavania exekučného titulu po udelení poverenia súdnemu exekútorovi je preto nedôvodná.
Navyše aj Exekučný poriadok umožňuje zastaviť exekúciu aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 v spojení s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku).
Postupom súdu nebolo porušené právo účastníkov na súdnu ochranu zaručené Ústavou Slovenskej republiky, článok 46 a nasl., lebo posúdenie právneho vzťahu účastníkov a neplatnosti rozhodcovskej doložky je v súlade s ustanovením na ochranu spotrebiteľa, ako aj judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
K námietke týkajúcej sa uplatnených úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnutie prvostupňového súdu sa netýkalo úrokov z omeškania a posudzovaniu dobrých mravov pri ich stanovení. Tvrdenie oprávneného v odvolaní o dohodnutom úroku z omeškania a jeho primeranosti bolo právne irelevantné.
Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b), c) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
K návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) c) Občianskeho súdneho poriadku, odvolací súd uvádza, že Exekučný poriadok ako osobitný právny predpis neobsahuje ustanovenia týkajúce sa prerušenia exekučného konania. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konania podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. I napriek citovaným ust. o možnosti prerušiť konanie v prípade, ak súd požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke a úprave vyplývajúcej z Exekučného poriadku, súd s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa a uplatnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS,
ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho práva, nemá aplikovať a prihliadať na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zavedenými Smernicou Rady 93/13/EHS (rozhodnutie Cofidis C - 470/00).
K odvolacej námietke oprávneného a návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, odvolací súd uvádza, že všeobecný súd je vždy povinný dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom SR a ak účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s ústavou. Odvolací súd konštatuje, že považoval výklad právnej normy - ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku za ústavne konformný a nerozporný s ústavou. Neboli splnené zákonné podmienky na prerušenie konania, predpokladané v ustanovení § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, pretože rozhodnutie súdu nezávisí od otázky, ktorú by nebol v tomto konaní oprávnený riešiť a rovnako nebola splnená podmienka uvedená v druhej vete tohto ustanovenia, že by pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Z tohto dôvodu návrh na prerušenie konania nebol dôvodný.
Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva), má povahu osobitného nesporového a medzitímneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom rady Európskeho spoločenstva. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia po určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdu požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j., že by vnútroštátny súd mal vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je predovšetkým skutočnosť, či sa otázka týka komunitárneho práva, jeho platnosti alebo výkladu. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Navyše prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru Európskej únie nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že položená otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore; nie je spôsobilá ovplyvňovať jeho výsledok.
Súd prvého stupňa posúdil rozhodcovskú doložku dojednanú medzi účastníkmi konania ako neprijateľnú zmluvnú podmienku z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a povinná ako spotrebiteľ musela pristúpiť na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez možnosti ovplyvniť ich obsah. Navyše v danom prípade nebola rozhodcovská doložka dojednaná v súlade s ust. § 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, lebo nie je uzavretá písomne a podpísaná účastníkmi konania. Z uvedeného nevyplýva právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní všeobecne. Posúdenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v tomto prípade konania sa vzťahuje na účastníkov tohto exekučného konania. Z tohto dôvodu navrhovanú právnu otázku odvolací súd nepovažoval za dôvodne predloženú, majúcu reálny základ v predmetnej veci.
Smernica Rady č. 93/13 EHS z o dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola zavedená do ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len Občianskeho zákonníka) zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 01.04.2004. Posúdenie zmluvných
podmienok ako neprijateľných umožňuje súdu ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako generálna klauzula aj nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj v ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Vo vzťahu k druhej navrhovanej prejudiciálnej otázke odvolací súd uvádza, že právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy zo dňa 03. 07. 2007 a zavedenie ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, samo o sebe nebráni posúdeniu zmluvných podmienok súdom ako dojednanej neprijateľnej zmluvnej podmienky. Tzv. nevýhradná rozhodcovská doložka, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože rozhodcovské žaloby spravidla podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nároku plynúcim zo štandardne formulovanej úverovej zmluvy.
Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom oprávneného, že možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom v štandardnej rozhodcovskej doložke už bez ďalšieho odstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukazuje na to, že rozhodcovská zmluva nebola platne uzavretá v súlade s ust. § 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, a preto neplatnosť rozhodcovskej doložky znamená vo svojich dôsledkoch nulitný rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno vykonať.
Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa i napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (R 58/1997).
Vo vzťahu k tretej navrhovanej otázke odvolací súd poukazuje na to, že podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho práva, sa nemá aplikovať a prihliadať na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zavedenými smernicou Rady 93/13/EHS (rozhodnutie Cofidis C - 470/00).
Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, či vnútroštátny súd vo všeobecnosti môže svojim rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv Európskej únie o ochrane vlastníckeho práva, ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol spôsobilý odvolací súd uskutočniť aj sám, na základe už konštantnej a existujúcej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie bez potreby predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie ako správne potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b), c) Občianskeho súdneho poriadku ako nedôvodný zamietol.
O trovách odvolacieho konania účastníkov bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ustanovením § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo návrh na ich priznanie predložený nebol (§ 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.