Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-57-2012.pdf
PDF · 100.79 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/57/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: F. K., nar. XX. E. XXXX, bytom L., J. F. XXX/XX, zast. advokátom: Mgr. Miroslav Michalička, Trnava, Vajanského 22, proti žalovanej: J. K., nar. XX. R. XXXX, bytom L., T. XXX/XX, zast. advokátom: Mgr. Ľubomír Karika, Myjava, M. R. Štefánika 638/56, o 125.000 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 12. decembra 2011 č. k. 5C/206/2009 - 243 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .
V časti vyhradenia rozhodnutia o trovách konania samostatnému uzneseniu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej domáhala zaplatenia 125.000 eur (okrem náhrady trov konania) a rozhodnutie o trovách konania vyhradil samostatnému uzneseniu. Už na tomto mieste sa žiada uviesť (vo vzťahu k veci samej), že pôvodnou žalobou žalobkyňa primárne požadovala vrátenie daru - tak, aby žalovanej bola uložená povinnosť vypratať nehnuteľnosti bližšie označené v žalobe (rodinný dom, ním zastavaný a ďalší priľahlý pozemok, všetky v katastrálnom území L. a zapísané piešťanskou správou katastra na LV č. XXXX v podiele 1/2, ako aj byt s prislúchajúcim spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach, zariadeniach a pozemku v rovnakom katastrálnom území, zapísané na LV č. XXXX, ďalej tiež „predmet daru“) a len pre prípad, žeby žalovaná už nebola vlastníčkou predmetu daru, in eventum (eventuálne) zaplatenia sumy 125.000 eur (ku ktorej žalobkyňa dospela vyčíslením hodnoty spoluvlastníckeho podielu na dome a pozemkoch k nemu patriacich sumou 75.000 eur a hodnoty bytu s jemu prináležiacimi spoluvlastníckymi podielmi zvyšnou sumou 50.000 eur), v priebehu konania však práve s poukazom na nedostatok vlastníckeho práva žalovanej k predmetu daru zotrvala už len na požiadavke na peňažné plnenie (na ktoré čiastočné späťvzatie žaloby potom súd prvého stupňa reagoval uznesením zo 17. mája 2010, ktorým konanie v časti požiadaviek na tzv. vrátenie daru in natura zastavil). Rozhodnutie vo veci samej (zamietnutie žaloby) odôvodnil (súd prvého stupňa) právne ust. § 630 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) i s odkazom na § 458 rovnakého zákona, vecne potom prakticky tým, že z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplývalo také konanie žalovanej, ktoré by bolo možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov odôvodňujúce vrátenie daru. Okrem teoretického rozboru problému, založeného na úvahách o nemožnosti domáhať sa vrátenia daru len v prípadoch prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi či menej významnom porušení dobrých mravov, o tom, že hrubým porušením dobrých mravov tu nemôže byť ani predaj darovanej veci ďalšej osobe či nenavštevovanie darcu pri rôznych sviatočných príležitostiach a (do tretice) o tom, že v prípade nepodržania si obdarovaným predmetu darovania je tu možnosť požiadavky na peňažné
plnenie podľa zásad o bezdôvodnom obohatení; mal za to, že príčinou incidentu uvádzaného v konaní, kladeného (žalobkyňou) za vinu žalovanej, jej synovi a jeho neveste a ani takýmito osobami principiálne nerozporovaného (avšak nimi podávaného s odlišným popisom behu vecí), bolo rozmyslenie si dohôd uzavretých v súvislosti s darovaním (zo strany žalobkyne) a to predovšetkým tej dohody, podľa ktorej bývanie žalobkyne v byte malo byť len dočasným, resp. podmieneným nezáujmom ktoréhokoľvek z vnukov žalobkyne do bytu sa nasťahovať. Ak potom práve takáto podmienka (zotrvania žalobkyne v byte) nebola splnená, pretože tu bol vnuk žalobkyne (a syn žalovanej) I. K., navrátivší sa z Českej republiky a majúci i so svojou manželkou záujem na bývaní v byte, produkované dôkazy nenasvedčovali útoku na žalobkyňu (ale len jej odzbrojeniu v čase, kedy táto ohrozovala seba i okolie) a to navyše zo strany vnuka žalobkyne, resp. jeho manželky (nie teda obdarovanej dcéry žalobkyne, vystupujúcej tu v procesnom postavení žalovanej), na čom nič nemenilo ani utrpenie žalobkyňou zranení, kvalifikovaných ako ľahké či dosiaľ neskončené trestné konanie (vyvolané dlhšou dobou liečenia žalobkyne, majúcou i podľa znalca ustanoveného v trestnom konaní pôvod v chronickom ochorení tejto účastníčky). Žalobkyňa tak neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie správania žalovanej, odôvodňujúceho požiadavku na vrátenie daru a žalobe preto nešlo vyhovieť, uzavrel okresný súd, ktorý napokon vyhradenie rozhodnutia o trovách konania samostatnému uzneseniu odôvodnil právne len citáciou ust. § 151 ods. 1 vety prvej O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a paušálnym odkazom na odsek 3 rovnakého paragrafu a vecne len zopakovaním toho, čo vyplývalo už z príslušného čiastkového výroku jeho rozsudku.
Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala neúplnosťou skutkových zistení súdu prvého stupňa aj nesprávnym právnym posúdením ním veci (odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. c/ a f/ O. s. p.), zotrvávajúc najmä na tom, že spoločným počínaním žalovanej i jej syna tu došlo k zásahu do práva žalobkyne na nedotknuteľnosť obydlia (garantovaného i Ústavou SR) a takto i k spáchaniu trestného činu, z ktorého dôvodu už na vec nemožno nazerať inak ako na hrubé porušenie dobrých mravov (odôvodňujúce požiadavku na vrátenie daru). I s poukazom na citácie zo svedeckých výpovedí I. K. a jeho manželky F. mala za to, že popis incidentu v odôvodnení rozsudku nie je správnym a inkriminované použitie noža ňou (žalobkyňou) bolo len pokusom brániť sa neoprávnenému vniknutiu do jej obydlia a súd prvého stupňa rozhodol i bez toho, aby k incidentu vypočul tiež žalovanú, pričom napokon odôvodneniu napadnutého rozsudku treba vytknúť aj rozpor s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. (tzv. nepreskúmateľnosť).
Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť pre názor o vecnej správnosti takéhoto rozhodnutia a o jeho vypravení riadnym (zákonu zodpovedajúcim) odôvodnením, považujúc odvolaním uvádzané skutočnosti za skreslené, zavádzajúce a účelové.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobkyne celú vec (keď od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej, tohto v celom rozsahu, bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania - nech aj tu majúce iba povahu vyhradenia rozhodnutia o takejto otázke samostatnému uzneseniu a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu podľa jeho názoru nešlo o prípad potreby dopĺňania či opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal aj rozhodol túto vec na pojednávaní a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem, pričom tu nešlo ani o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa úpravy procesného práva platnej v čase pristúpenia k rozhodovaniu na odvolacom súde), keď dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za správny predovšetkým pre nutnosť stotožnenia sa s posúdením veci súdom prvého stupňa po právnej stránke a hoci toto šlo uzavrieť len vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej (čiže nie aj u čiastkového výroku, odsúvajúceho problém rozhodnutia o trovách konania na neskorší čas), logicky z toho muselo vyplynúť tiež to, že odvolaniu žalobkyne práve v časti, v ktorej o to stála, nešlo priznať vecný úspech.
Takýto záver bol namieste nielen z dôvodov uvedených už súdom prvého stupňa (žalobkyňou neprijímaných), ale tiež preto, že obstáť nemohla ani samotná požiadavka na vrátenie daru tak, ako táto bola sformulovaná či už v pôvodnej žalobe (v podaní z 9. septembra 2009 došlom súdu prvého stupňa deň nato, tu por. č. l. 1 - 6 spisu) alebo po úprave takejto skoršej požiadavky, spočívajúcej v ustúpení od požiadavky na vypratanie bytu aj rodinného domu s pozemkami (tu por. tiež č. l. 136 a 155). Na obe takéto požiadavky, teda na tú pôvodnú i na tú, na ktorej žalobkyňa vytrvala aj v čase rozhodovania napadnutým rozsudkom (a za stavu nedostatku žiadnej zmeny v tomto ani v odvolacom konaní) pritom dopadal tiež záver súdu prvého stupňa o neunesení (žalobkyňou) dôkazného bremena na skutočnosti
významné pre požadované rozhodnutie (inak záver okresným súdom vyslovený vo vzťahu k naplneniu zákonnej podmienky hrubého porušovania dobrých mravov obdarovaným, odôvodňujúcej požiadavku na vrátenie daru - s ktorým záverom sa odvolací súd navzdory inému názoru žalobkyne stotožňuje).
K vecnej dimenzii problému platí to, na čo bolo upozornené v odôvodnení napadnutého rozsudku a síce, že je tu zákonom výslovne predpokladaná možnosť (právo) darcu požadovať od obdarovaného vrátenie daru, avšak len vtedy, pokiaľ sa ten správa či už k darcovi samotnému alebo k členom rodiny darcu spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. Logickým i jazykovým výkladom už okresným súdom použitého ustanovenia § 630 O. z. (takpovediac kľúčového pri posudzovaní opodstatnenosti požiadavky na vrátenie daru, ale tiež prípadnej - aj v tejto konkrétnej veci uplatnenej - náhradnej požiadavky na vydanie bezdôvodného obohatenia, majúceho byť získaného na úkor darcu tým, že by tu už nemala byť možnosť požadovať vrátenie daru v tej podobe, v akej ho obdarovaný prijal) pritom treba vyvodiť jednak to, čo v prejednávanej veci nebolo (a pre právny vzťah z darovania výlučne medzi fyzickými osobami a tvrdené závadné správanie výlučne na ujmu žalobkyne ani nemohlo byť) sporné, teda že právo darcu domáhať sa vrátenia daru pre tzv. závadné správanie voči členom rodiny darcu je pojmovo obmedzené len na tých darcov, ktorými sú fyzické osoby (právnické osoby totiž členov rodín v zmysle predpokladanom príslušným ustanovením zákona nemajú), kým na strane obdarovaného takéto obmedzenie neexistuje (pretože správanie hrubo porušujúce dobré mravy môže byť pričítateľné ako osobe fyzickej, tak i tej právnickej - nech aj tú pri prejavoch voči iným osobám vždy môžu reprezentovať opäť len celkom konkrétne fyzické osoby); nad rámec práve uvedeného však i to, že potenciálna pluralita (spoločenstvo) osôb dotknutých správaním hrubo porušujúcim dobré mravy či dokonca možnosť vyvodzovania dôsledkov aj zo správania na ujmu niekoho iného je tu len na strane darcu. To znamená, že kým darca môže obdarovaného sankcionovať požiadavkou na vrátenie daru nielen v prípade správania hrubo porušujúceho dobré mravy na úkor jeho samotného (darcu), ale tiež na úkor členov rodiny darcu (spravidla tých stojacich v spore darcu a obdarovaného na strane darcu), právo na vrátenie daru má iba vtedy, ak sa mu podarí spôsobom vlastným dôkaznému konaniu (nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti) preukázať zákonom predpokladané závadné správanie samotného obdarovaného (nerozhodno či na úkor darcu alebo člena či aj viacerých členov jeho rodiny, avšak bez možnosti znášania obdarovaným aj dôsledkov nenáležitého správania iných osôb vrátane členov jeho rodiny, ktorým status obdarovaného neprislúcha).
Za situácie, v ktorej u darovaní medzi fyzickými osobami (o aký prípad šlo aj v prejednávanej veci) je právne nerozhodné i to, či samotný obdarovaný je tiež členom rodiny darcu, alebo ide o inú osobu, ktorá dokonca vo vzťahu k darcovi nemusí mať ani postavenie blízkej osoby (tu por. i § 116 O. z.), k uplatneniu práva na vrátenie daru dochádza vždy požiadavkou darcu smerovanou k obdarovanému, pričom za splnenia zákonom ustanovených podmienok pre vrátenie daru k zániku právneho vzťahu z darovania a teda i k obnoveniu právnych vzťahov existujúcich tu pred uzavretím darovacej zmluvy dochádza už samotným dôjdením prejavu darcu obdarovanému. To platí samozrejme len vtedy, ak požiadavka na vrátenie daru bola reakciou na také správanie obdarovaného, ktoré vykazuje znaky definované v ust. § 630 O. z. a vyriešenie otázky, či k zániku právneho vzťahu z darovania skutočne došlo, potom prislúcha obvykle súdu rozhodujúcemu o príslušnej žalobe (o vrátenie daru). Formulácia žaloby (žalobného návrhu alebo tzv. petitu) v prípade vrátenia daru závisí vždy od konkrétnych okolností prípadu a to nielen vo vzťahu k forme možného vrátenia daru, ale i s prihliadnutím na súvis právneho vzťahu z darovania s prípadnými inými právnymi vzťahmi účastníkov. Požiadavka darcu na vrátenie daru predstavovaného hnuteľnou vecou alebo súborom hnuteľných vecí je v procesnej forme vyjadriteľná žalobou o vydanie takejto veci alebo súboru vecí a u nehnuteľností zásadne žalobou na vypratanie nehnuteľnosti (u ktorej jej fyzické odovzdanie neprichádza do úvahy), tento záver je však bez ďalšieho uplatniteľný len v tých prípadoch, v ktorých darovacou zmluvou došlo k prevodu vlastníckeho práva k celej veci, resp. tiež vtedy, ak sa tak stalo prevodom väčšinového spoluvlastníckeho podielu k veci na obdarovaného - nakoľko i v takýchto prípadoch väčšinový spoluvlastník realizuje svoje právo nakladania s vecou a úmysel užívať ju sám požiadavkou na jej vydanie od toho (resp. vypratanie tým), kto k veci menšinový spoluvlastnícky podiel nadobudol inak než sporným darovaním, resp. ani žiadne také právo nemá a jeho právo užívať vec bolo pred tvrdeným zánikom právneho vzťahu z darovania odvodené výlučne od darovacej zmluvy.
V prípade požiadavky na vrátenie daru, pozostávajúceho len z polovičného alebo dokonca iba menšinového spoluvlastníckeho podielu na veci darca tvrdiaci zánik právneho vzťahu z darovania však nemôže úspešne uplatniť právo na vydanie hnuteľnej alebo vypratanie nehnuteľnej veci, pretože jeho právu spoluvlastníctva obnovenému po zániku právneho vzťahu z darovania (samozrejme za
predpokladu ustálenia dôvodnosti požiadavky na vrátenie daru) konkuruje právo osoby majúcej vydať hnuteľnú vec či vypratať nehnuteľnosť alebo inej osoby tomuto brániace a na môžbyť zaniknutom darovaní nezávislé (v ktorom prípade tak ide už aj o otázku prípadného sporu spoluvlastníkov, ktorého riešenie je upravené zákonom odchylne - tu por. i § 139 ods. 2 O. s. p.) a vrátenie daru v takýchto prípadoch možno (právne) docieliť len požiadavkou na určenie vlastníckeho práva (práva spoluvlastníctva - tu pre prípad záujmu por. tiež závery tunajšieho odvolacieho súdu v práve priblíženom zmysle, vyslovené už v minulosti napr. v jeho veci sp. zn. 6 Co 247/98).
Vychádzajúc z už uvedeného tak z pôvodnej žaloby i v prípade nezbavenia sa žalovanou práv nadobudnutých darovaním (o aký prípad nešlo) mohla by byť spôsobilou na vecné prejednávanie (teda na zaoberanie sa tiež možnosťou vyhovenia žalobe za predpokladu preukázania dôvodov pre taký postup) nanajvýš požiadavka na vypratanie bytu (nech aj v takom prípade s diskutabilnou schopnosťou rozsudku vyhovujúceho takejto žalobe poslúžiť za základ obnovenia zápisu vlastníckych práv v katastri), resp. pôvodne len eventuálna požiadavka na zaplatenie sumy vyjadrujúcej podľa žalobkyne prospech získaný žalovanou 1. prvotným nadobudnutím ňou majetkových hodnôt pôvodne patriacich žalobkyni a 2. urobením takých následných právnych úkonov, pre ktoré sa obnovenie vlastníckych práv darkyne k predmetu daru stalo nemožným; kým požiadavka na vypratanie rodinného domu, ním zastavaného pozemku a ďalšieho k nemu priľahlého pozemku musela naraziť na tú právnu prekážku, ktorou bola právna možnosť žalobkyne domáhať sa aj v prípade dôvodov vrátenia daru nanajvýš štvrtinového spoluvlastníckeho podielu na takýchto nehnuteľnostiach, pretože zvyšné tri štvrtiny (vlastnícky patriace skôr dnes už nežijúcemu synovi žalobkyne a manželovi žalovanej J. K., nadobudnuté týmto v rozsahu polovice dedením po jeho otcovi a vo zvyšku darovaním aj jemu štvrtinového spoluvlastníckeho podielu bez toho, aby sa žalobou čo i len tvrdilo - nieto ešte preukázalo - závadné správanie aj tohto obdarovaného na ujmu žalobkyne alebo členov jej rodiny) nadobudla žalovaná dedením po svojom manželovi. Takejto špecifickej situácii (možnosti žalobkyne s úspechom žiadať vrátenie daru, reprezentovaného len menšinovým spoluvlastníckym podielom) bolo treba podriadiť aj procesnú formu uplatnenia požiadavky, ale sa tak nestalo (čo by v prípade zotrvania žalobkyne aj na takejto požiadavke
- tu inak neprítomného bez ohľadu na pohnútky vedúce účastníčku k čiastočnému späťvzatiu žaloby - muselo viesť k zamietnutiu žaloby predovšetkým z tohto dôvodu).
Odvolací súd potom popri nevyhnutnosti stotožnenia sa so závermi súdu prvého stupňa o nepreukázaní výlučného (žalobkyňou nevyprovokovaného) správania žalovanej, majúceho práve na úkor žalobkyne hrubo porušovať dobré mravy, ako aj pri potrebe opätovného zdôraznenia, že hrubým porušovaním dobrých mravov, odôvodňujúcim požiadavku na vrátenie daru, nemôže byť správanie od obdarovaného odchylnej osoby (pričom v tomto prípade napadnutie žalobkyne aj žalovanou nebolo spoľahlivo preukázané, keď nevyplývalo z ničoho iného než z tvrdení žalobkyne) nepovažuje za akceptovateľnú ani argumentáciu z odvolania, poukazujúcu na zásah do práva žalobkyne na nedotknuteľnosť obydlia, trestnoprávne dôsledky takéhoto počínania a potrebu ich vyhodnotenia za hrubé porušovanie dobrých mravov.
Nech aj totiž žalovaná svoj príchod do bytu tvoriaceho súčasť predmetu daru a obývaného žalobkyňou v čase vzniku incidentu, o ktorý tu ide (a ktorý je tiež ťažiskovým dôvodom, na ktorom bola postavená žaloba) nepoprela, aj pre posúdenie záujmu žalovanej a osôb túto v konaní i dôkazne podporujúcich na presťahovaní žalobkyne z bytu do domu či už za porušenie dobrých mravov alebo naopak za výkon práva bolo rozhodným, či tu v príslušnom čase bolo nejaké právo žalobkyne, o ktoré by táto mohla oprieť svoj záujem v byte zotrvať.
O taký prípad ale podľa výsledkov vykonaného dokazovania nešlo a ani ísť nemohlo, keď žalobkyňa si ešte v súvislosti s darovaním spoluvlastníckeho podielu na dome a pozemkoch (ku ktorému došlo ešte v roku 1993) vymienila (v rámci zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice) zriadenie práva vecného bremena, spočívajúceho v práve doživotného bývania tam (tu por. o. i. č. l. 7 - 10 spisu) a neskôr (v roku 2002) si vyjednala zriadenie rovnakého vecného práva i k bytu - pri jeho darovaní žalovanej (tu por. tiež č. l. 17), v neskoršom čase si ale v dôsledku uzavretia so žalovanou aj zmluvy o zrušení vecného bremena k bytu (v máji 2008) ponechala právo bývania len v tzv. domovej nehnuteľnosti (resp. tiež užívať pozemky, ktorých využitie na bývanie je pojmovo vylúčené). Za takejto situácie však žalobkyni k bytu v čase vzniku incidentu vedúceho k požiadavke na vrátenie daru žiadne právo (na rozdiel od práva bývať v dome) nesvedčalo, opak (podržanie si žalobkyňou i takéhoto práva napriek inicovaniu ňou konania o neplatnosť zmluvy zrušujúcej vecné bremeno) preukázaný nebol (naopak tu ešte bezprostredne pred
rozhodnutím v prvom stupni bol predložený - hoc aj ešte neprávoplatný - rozsudok z konania o neplatnosť zmluvy, zamietajúci žalobu žalobkyne) a snaha syna a nevesty žalovanej, resp. i samotnej žalovanej o zabezpečenie realizácie takéhoto práva (hocako žalobkyňou neprijímaná) nemohla byť i so zreteľom k už zmienenému vyššie považovaná za hrubé porušovanie dobrých mravov (sankcionovateľné požiadavkou na vrátenie daru).
Na nutnosti takéhoto nazerania na vec pritom nič nemenili výhrady žalobkyne proti takto jej údajne nanucovanej koexistencii so žalovanou (v rodinnom dome), nakoľko žalovaná síce previedla na tretiu osobu (na R. K.) vlastnícke právo aj k takejto nehnuteľnosti (ako i k pozemkom) a to s vymienením si ňou samotnou práva doživotného bývania a užívania takto prevedených nehnuteľností, práve tu však bola obrazná parketa pre žalobkyňu, ktorej právo doživotného bývania v dome a užívania ním zastavaného pozemku i záhrady (ako právo v čase jeho zriadenia ničím neobmedzované) prakticky vylučovalo, aby za existencie takéhoto práva (zaťažujúceho nehnuteľnosti) a bez súhlasu osoby z neho oprávnenej mohlo platne vzniknúť tiež identické právo inej osoby (čím musí byť logicky daná aj odpoveď na otázku povinnosti žalobkyne žalovanú za života prvej z tu spomínaných osôb v dome trpieť).
Napokon v prípade požiadavky na zaplatenie sumy 125.000 eur, bezzákladnej už z vyššie priblížených dôvodov (teda pre nepreukázanie správania žalovanej voči žalobkyni alebo inému členovi rodiny žalobkyne, posúditeľného ako hrubé porušovanie dobrých mravov) by si iba dosť ťažko šlo nepovšimnúť pasivitu (nečinnosť) žalobkyne v smere preukázania ekvivalencie požadovaného peňažného plnenia (prinajmenšom označením dôkazov spôsobilých preukázať zníženie majetku žalobkyne prinajmenšom o čiastkové hodnoty zanesené do žaloby a takto aj o súhrnnú sumu, v ktorom prípade šlo o otázku dokázania hodnoty bytu či spoluvlastníckeho podielu k domu a pozemkom, inak prinavrátiteľných žalobkyni, aspoň v sume 50.000, resp. 75.000 eur - v prípade domu s pozemkami i so zohľadnením faktoru existencie spoluvlastníckeho vzťahu). Nevyvinutie očakávateľnej aktivity pritom nepochybne muselo ísť na vrub strany sporu, ktorú ťažilo dôkazné bremeno (ktoré má každá strana sporu na preukázanie vlastných tvrdení) a keďže takouto stranou bola v uvažovaných súvislostiach strana žalujúca (žalobkyňa), zamietnutie žaloby muselo byť jediným možným výsledkom konania i z tohto dôvodu.
Súd prvého stupňa preto rozhodol správne, ak napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a odvolací súd, ktorý sa nemohol stotožniť ani s námietkou nevypravenia takéhoto rozsudku odôvodnením zodpovedajúcim zákonu, tak ani nemal inú možnosť, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 2 O. s. p. (pre stotožnenie sa s dôvodmi použitými už súdom prvého stupňa a doplnenie niektorých ďalších dôvodov na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia) ako vecne správny potvrdiť.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a aj h/ O. s. p. a odseku 2 rovnakého ustanovenia však musel zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku vyhradzujúcom rozhodnutie o trovách konania samostatnému uzneseniu a v takejto časti vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie súdu prvého stupňa totiž neobsahovalo žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa nerozhodol aj o trovách konania a z pohľadu niekdajšej terminológie procesného práva bolo (len ono) i nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov (ktorá vada za dnešnej právnej úpravy predstavuje jednu z foriem odňatia účastníkom konania postupom súdu reálnej možnosti konať pred súdom). I keď ustanovenie § 151 ods. 3 O. s. p. (súdom prvého stupňa len spomenuté, nie však i citované a vyložené) obsahuje iba demonštratívny (príkladmý) výpočet zložitých prípadov, v ktorých takýto postup (odloženie rozhodnutia o trovách konania až na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej) prichádza do úvahy, v tejto konkrétnej veci nebol poskytnutý žiaden vecný argument, pre ktorý by bolo namieste s rozhodnutím o trovách konania takto vyčkávať či pre ktorý by sa mohlo rozhodovanie aj o trovách konania javiť predčasným skôr, než bude známy definitívny výsledok konania vo veci.
O trovách odvolacieho konania napokon odvolací súd nerozhodol podľa § 224 ods. 4 O. s. p., nakoľko i nesprávne rozhodnutie podľa § 151 ods. 3 O. s. p. (s nutnosťou jeho zrušenia) rovnako ako rozhodnutie, ktoré by pretrvalo, zakladá povinnosť súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.