Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cob/95/2021

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Renáty Šiškovej v právnej veci žalobcu: SUAR, s. r. o., Terasy 3471/6, 010 15 Žilina, IČO: 36 429 252, zastúpeného Karkó s.r.o., Obchodná 8985/5A, 010 08 Žilina, IČO: 50 158 121 proti žalovanému: Apartments s.r.o., Banskobystrická 4, 811 06 Bratislava, IČO: 35 949 384, zastúpenému BADUCCI Legal, s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 872 900 o zaplatenie istiny 67.883,21 eura s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -87 zo dňa 15.12.2020 takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. -87 zo dňa 15.12.2020 z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100% voči žalobcovi.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia istiny 67.883,21 eura s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 21.4.2017 do zaplatenia a s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, čo odôvodnil tým, že žalovaný ako prenajímateľ uzatvoril so spoločnosťou Bau3Mex a.s., IČO: 35 761 903 ako nájomcom zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 10.12.2015 (ďalej aj „zmluva o nájme“), predmetom ktorej bol záväzok žalovaného prenechať Bau3Mex a.s. predmet nájmu špecifikovaný v bode 1.2 zmluvy o nájme na dobu určitú od 1.1.2016 do 31.12.2018 a záväzok spoločnosti Bau3Mex a.s. zaplatiť žalovanému nájomné, ktoré bolo v zmysle bodu 4.1 zmluvy o nájme dohodnuté na celú dobu nájmu vo výške 100.000,- eur bez DPH a ktoré bolo žalovanému v celom rozsahu uhradené. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2.8.2016, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 152/2016 dňa 8.8.2016, bol na majetok spoločnosti Bau3Mex a.s. vyhlásený konkurz a do funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu bola uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo dňa 9.2.2017 ustanovená spoločnosť Insolvency k.s., pričom správca úpadcu listom zo dňa 7.4.2017 oznámil žalovanému, že v súlade s o konkurze a reštrukturalizácii v rozhodnom znení (ďalej len „“) odstupuje od zmluvy o nájme a zároveň vyzval žalovaného na vydanie časti zaplateného nájomného za obdobie odo dňa doručenia predmetného odstúpenia od zmluvy o nájme do skončenia doby nájmu, t.j. do 31.12.2018. Uvedené odstúpenie od zmluvy bolo žalovanému doručené dňa 20.4.2017 a týmto dňom tak úpadcovi vznikol voči žalovanému nárok na vydanie časti zaplateného nájomného za obdobie od 20.4.2017 do 31.12.2018 vo výške 67.883,21 eura. Keďže si žalovaný svoju povinnosť nesplnil, správca úpadcu vyhlásil ponukové konanie na podávanie návrhov na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 209/2018 dňa 29.10.2018 a dňa 25.2.2019 uzatvoril správca úpadcu ako postupca so žalobcom ako postupníkom zmluvu o postúpení pohľadávky, v zmysle ktorej sa žalobca stal vlastníkom predmetnej pohľadávky, ktorá vznikla titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného spolu so všetkými právami,

ktoré sa postupovanej pohľadávky týkajú. Uvedenú skutočnosť správca úpadcu oznámil žalovanému listom zo dňa 4.3.2019.

3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu namietal, že žalovaná pohľadávka nikdy nevznikla, keďže správca úpadcu (nájomcu) nemal právo od zmluvy odstúpiť, v dôsledku čoho je predmetné odstúpenie od zmluvy neplatné, nemá právne účinky a preto žalovaná pohľadávka neexistuje. Správca úpadcu v danom prípade od zmluvy odstúpil v zmysle , ktoré ustanovenie sa však neaplikuje na nájomné vzťahy, na ktoré je potrebné aplikovať ustanovenie predstavujúce špeciálne ustanovenie pre zmluvy na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, ktoré boli uzavreté úpadcom pred vyhlásením konkurzu. V danom prípade správca úpadcu právo odstúpiť od zmluvy nemal ani zo zákona ani zo zmluvy. Mohol zmluvu jedine vypovedať, čo však neurobil. Zmluva tak ostala platná a účinná a zanikla až uplynutím času, na ktorý bola dohodnutá v súlade s o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „“). Nakoľko žalovaná pohľadávka nevznikla, nemohla byť platne ani postúpená na žalobcu. Žalovaný mal za to, že predmetná pohľadávka neexistuje, nakoľko nikdy nevznikla. Ak by však súd dospel k opačnému záveru, žalovaný mal za to, že pohľadávka je premlčaná, keďže na právne vzťahy neupravené zmluvou je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia . Právnemu predchodcovi žalobcu tak mala vzniknúť pohľadávka dňa 20.4.2017 a preto ju mal žalobca uplatniť na súde do 20.4.2019, avšak žalobca podal návrh na vydanie platobného rozkazu až dňa 17.5.2019, v dôsledku čoho sa právo na zaplatenie žalovanej sumy premlčalo. Žalovaný tiež poukázal na čl. V bod 7, 9 a 10 zmluvy, z ktorých je zrejmé, že vôľa oboch zmluvných strán bola, aby sa zmluvou založil dlhodobý nájomný vzťah a aby sa zaplatené nájomné nevracalo ani v prípade, ak celková doba nájmu bude kratšia ako dohodnutá doba nájmu.

4. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie opísal obsah ďalších písomných a ústnych vyjadrení strán sporu, ako aj ustálený skutkový stav vyplývajúci z predmetnej zmluvy o nájme nebytových priestorov a z odstúpenia od predmetnej zmluvy o nájme nebytových priestorov listom správcu úpadcu zo dňa 7.4.2017, z ktorého vyplýva, že správca úpadcu odstúpil od zmluvy v rozsahu nesplnených záväzkov, čo odôvodnil tým, že úpadca pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok uzavrel zmluvu, ktorú už splnil (t.j. dohodnuté nájomné zaplatil úpadca prenajímateľovi v plnej výške) a prenajímateľ zmluvu splnil čiastočne (t.j. od 1.1.2016 do dnešného dňa umožnil úpadcovi užívať predmet nájmu), správca v zmysle ustanovenia odstupuje od predmetnej zmluvy s tým, že dňom doručenia tohto odstúpenia od zmluvy vzniká úpadcovi nárok na vydanie časti zaplateného nájomného za obdobie odo dňa doručenia odstúpenia do 31.12.2018 a vyzval prenajímateľa na vrátenie nájomného do 5 dní od doručenia odstúpenia od zmluvy.

5. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na ustanovenia , , , , , , , (ďalej len „“), , , , , , , , , , , , , , , , , , , , a následne ustálil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný ako prenajímateľ uzatvoril so spoločnosťou Bau3Mex a.s. ako nájomcom zmluvu o nájme nebytových priestorov dňa 10.12.2015, predmetom ktorej bol záväzok žalovaného prenechať Bau3Mex a.s. predmet nájmu na dobu určitú od 1.1.2016 do 31.12.2018 a záväzok Bau3Mex a.s. zaplatiť žalovanému nájomné za celú dobu nájmu vo výške 100.000,- eur bez DPH, ktoré bolo žalovanému uhradené. Na majetok spoločnosti Bau3Mex a.s. bol uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2.8.2016, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 152/2016 dňa 8.8.2016, vyhlásený konkurz a následne správca úpadcu listom zo dňa 7.4.2017 oznámil žalovanému, že podľa odstupuje od zmluvy o nájme, pričom žalovaného zároveň vyzval na vydanie časti zaplateného nájomného za obdobie odo dňa doručenia predmetného odstúpenia od zmluvy o nájme do skončenia doby nájmu, t.j. do 31.12.2018. Uvedené odstúpenie od zmluvy o nájme bolo žalovanému doručené dňa 20.4.2017. Správca úpadcu vyhlásil ponukové konanie na podávanie návrhov na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 209/2018 dňa 29.10.2018 a na základe uvedeného dňa 25.2.2019 uzatvoril správca úpadcu ako postupca so žalobcom ako postupníkom zmluvu o postúpení pohľadávky, čo správca úpadcu oznámil žalovanému listom zo dňa 4.3.2019. Ako spornú v konaní súd prvej inštancie vyhodnotil existenciu samotnej pohľadávky, keďže podľa žalovaného bolo odstúpenie správcu úpadcu od zmluvy o nájme v zmysle absolútne neplatné, keď žalovaný tvrdil, že nájom

nebytového priestoru je záväzkom na nepretržitú alebo opakovanú činnosť a preto bolo možné nájom zo strany správcu úpadcu len vypovedať podľa a naproti tomu žalobca tvrdil, že právna úprava výpovede podľa nevylučuje právo správcu od zmluvy odstúpiť podľa a špecialita voči nevyplýva z predmetných ustanovení a nemá rozumné opodstatnenie. Okrem toho žalobca namietal, že súd má posudzovať odstúpenie od zmluvy listom ako úkon správcu smerujúci k ukončeniu zmluvy a priznať žalobcovi žalovanú istinu krátenú o dvojmesačnú výpovednú dobu. Za spornú v konaní súd prvej inštancie považoval aj aplikáciu obchodnoprávnej úpravy vo vzťahu k premlčaniu pohľadávky, ako aj výklad ustanovení čl. V bod 7, 8 a 10 zmluvy o nájme.

6. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že zmluvný vzťah bol uzatvorený medzi podnikateľmi, pričom podnikatelia s poukazom na (správne malo byť uvedené – poznámka odvolacieho súdu) môžu v rámci svojej podnikateľskej činnosti uzatvárať nielen zmluvy, ktoré sú ako zmluvný typ upravené v , ale aj zmluvy, ktoré sú ako zmluvný typ upravené v , kde jedným z týchto zmluvných typov je aj nájomná zmluva, pričom v rámci osobitných ustanovení o nájomnej zmluve vo vzťahu k nájmu nebytových priestorov odkazuje na osobitný právny predpis, a to o nájme a podnájme nebytových priestorov. Súd prvej inštancie ustálil, že vzhľadom na obchodnoprávnu úpravu, ktorá sa na daný prípad aplikuje, je námietka premlčania vznesená žalovaným bezdôvodná, keďže žaloba bola podaná v štvorročnej premlčacej dobe v zmysle .

7. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že pohľadávka žalobcu neexistuje a preto nemohla byť ani predmetom postúpenia súd prvej inštancie ako predbežnú otázku posudzoval predovšetkým platnosť odstúpenia od zmluvy o nájme podľa listom správcu úpadcu zo dňa 7.4.2017, doručeným žalovanému dňa 20.4.2017. Zmluva o nájme bola uzatvorená na dobu určitú od 1.1.2016 do 31.12.2018 a bolo možné od nej odstúpiť len v zmysle zákona alebo zmluvy. Predmetnú zmluvu mohol nájomca ukončiť výpoveďou pred uplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý v zmysle čl. V bod 5.2 v trojmesačnej výpovednej dobe. Po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu mal v tomto vzťahu osobitné postavenie správca úpadcu s oprávnením nakladať s predmetom nájmu ako majetkom, ktorý podlieha konkurzu. v umožňuje správcovi úpadcu ukončiť zmluvy uzavreté úpadcom pred vyhlásením konkurzu, čo bol aj daný prípad, pričom v ods. 1 až 3 upravuje režim odstupovania od vzájomných zmlúv, ktoré ešte neboli splnené úpadcom alebo druhou stranou alebo boli splnené len čiastočne a v ods. 4 sú upravené zmluvy dlhodobého charakteru, ktoré môže správca vypovedať v zákonom určených lehotách, keďže rôzne zákony upravujú minimálnu dĺžku trvania výpovedných lehôt a umožňujú stranám, aby si ich predĺžili. Ak je predmetom zmlúv záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, správca je oprávnený vypovedať zmluvu v dvojmesačnej výpovednej lehote s tým, že výpoveď je jednostranný právny úkon, v dôsledku ktorého zaniká záväzok dohodnutý na určitý čas ex nunc. Správca môže vypovedať zmluvy v tejto lehote bez ohľadu na to, aká lehota je dohodnutá v zmluve alebo stanovená v zákone, podľa ktorého zmluva vznikla a ktorým sa spravuje a je oprávnený dať výpoveď aj vtedy, ak zmluva alebo právny predpis výpoveď neumožňuje. V prípade, ak stanovuje zákon alebo zmluva kratšiu výpovednú lehotu, správca je oprávnený vypovedať zmluvu v tejto lehote. V súvislosti s predmetom zmluvy o nájme nebytových priestorov súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že poskytnutie nebytových priestorov úpadcovi na dobu 3 rokov spĺňa podmienku nepretržitej a opakovanej činnosti, kedy žalovaný úpadcovi plynulo a opakovane poskytol nehnuteľnosti špecifikované v predmete nájmu na dohodnutý účel. Podľa súdu prvej inštancie mal preto správca v danom prípade po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, keďže nájom zaťažuje konkurznú podstatu, vypovedať predmetnú zmluvu v dvojmesačnej výpovednej lehote v zmysle , keďže zmluva stanovovala trojmesačnú výpovednú dobu. Súd prvej inštancie sa preto stotožnil s tvrdením žalovaného, že ustanovenie je vo vzťahu špeciality – lex specialis k všeobecnému ustanoveniu ako lex generalis. Správca úpadcu v prípade nájomných zmlúv, keďže ide o nepretržitú a opakovanú činnosť, je oprávnený zmluvu vypovedať s výpovednou dvojmesačnou lehotou (ak zákon alebo zmluva neustanovuje kratšiu lehotu), ktorá zároveň slúži na ochranu druhej zmluvnej strany. V tomto smere súd prvej inštancie zdôraznil, že ani správca úpadcu nie je oprávnený obchádzať zákon tým, že od nájomnej zmluvy odstúpi podľa , v rámci ktorého účinky zániku zmluvy nastanú okamžite doručením odstúpenia od zmluvy bez rešpektovania dvojmesačnej výpovednej lehoty danej na ochranu druhej zmluvnej strany v zmysle špeciálneho ustanovenia . Súd prvej inštancie preto posúdil predmetné odstúpenie správcu úpadcu listom zo dňa 7.4.2017

podľa ako neplatné podľa a na doplnenie uviedol, že nemohol predmetné podanie označené ako odstúpenie od zmluvy s predmetným obsahom posúdiť ako úkon smerujúci k ukončeniu zmluvy s účinkami ako pri výpovedi a skrátiť pohľadávku žalobcu o dvojmesačné nájomné, keďže z gramatického, ako aj logického výkladu tohto podania podľa súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že správca úpadcu odstúpil od zmluvy o nájme podľa a tieto dôvody ukončenia zmluvy nemôže súd svojvoľne meniť a subsumovať pod . Správca úpadcu mohol kedykoľvek až do ukončenia zmluvy uplynutím času dňa 31.12.2018 zmluvu vypovedať v zmysle , čo však neurobil. Za danej situácie nemôže byť žalovanému na ťarchu, že správca úpadcu po vyhlásení konkurzu nepostupoval v zmysle odbornej starostlivosti zverenej mu zákonom v zmysle príslušného ustanovenia . Vzhľadom na uvedené je podľa názoru súdu prvej inštancie zrejmé, že predmetná pohľadávka neexistovala a preto ju nebolo možné postúpiť, čo má vplyv na aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ktorá podľa súdu prvej inštancie nie je daná a pre vyššie uvedené dôvody súd prvej inštancie žalobu zamietol. Nad rámec uvedeného súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku doplnil, že absolútne neplatná je časť nájomnej zmluvy, podľa ktorej má nájomca uhradiť zmluvnú pokutu pre výkon práva (čl. V bod 8), resp. zmluvné pokuty vznikajúce po vyhlásení konkurzu pre rozpor so zákonom alebo v prípade ktorej by prenajímateľ nebol povinný vrátiť nájomcovi zaplatenú odplatu (čl. V body 9, 10), ak by správca úpadcu po vyhlásení konkurzu vypovedal zmluvu podľa . O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s v spojení s a keďže žalovaný bol vo veci v celom rozsahu úspešný, vznikol mu nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

8. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa , a odvolacím návrhom sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania, ako aj odvolacieho konania. Žalobca v odvolaní uviedol, že podľa jeho názoru sa súd prvej inštancie správne vysporiadal jednak s námietkou premlčania nároku, ako aj s ostatnými námietkami žalovaného, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné, avšak podľa mienky žalobcu súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku platnosti/neplatnosti ukončenia zmluvy odstúpením správcu konkurznej podstaty, dôsledkom čoho je podľa žalobcu nesprávny výrok súdu o zamietnutí žaloby v celom rozsahu. Presvedčenie o nesprávnosti právnych a skutkových úvah súdu prvej inštancie smerujúcich k zjavne nesprávnemu rozhodnutiu o zamietnutí žaloby žalobca v odvolaní zdôvodnil tým, že v posudzovanej veci nebolo sporné, že spoločnosť Bau3Mex a.s. (úpadca) zaplatila pred uzatvorením zmluvy celú výšku nájmu 100.000,- eur, pričom ku dňu vyhlásenia konkurzu (8.8.2016) a ku dňu odstúpenia správcu konkurznej podstaty od zmluvy (7.4.2017) nájomný vzťah ešte trval, t.j. úpadca ešte nemal poskytnutý nájom nehnuteľnosti zo zmluvy v celom rozsahu napriek tomu, že sám svoje povinnosti zo zmluvy v celom rozsahu splnil (zaplatil nájomné). Vzhľadom na túto skutkovú situáciu správca konkurznej podstaty postupoval v zmysle zákonom predpokladanej dispozície a od zmluvy odstúpil. Z citovaného ustanovenia právnej normy podľa žalobcu niet pochýb o tom, že táto predpokladá práve skutkovú situáciu, ktorá v danom prípade nastala (úpadca svoje záväzky už splnil, protistrana ešte nesplnila alebo ich splnila čiastočne). Preto správca konkurznej podstaty Bau3Mex a.s. postupoval pri odstúpení od zmluvy dôverujúc v dikciu tohto zákonného ustanovenia, ktoré nevylučovalo jeho aplikáciu pre prípad, že by bol správca konkurznej podstaty oprávnený ukončiť zmluvný vzťah aj z iného právneho dôvodu ako na základe . Žalobca ako postupník pohľadávky rovnako mal za to, že toto zákonné ustanovenie, vo svojej podstate predpokladajúce presne situáciu, ku ktorej v danom prípade došlo, musí byť rešpektované a aplikované a z tohto dôvodu voči žalovanému pohľadávku uplatnil. Súd prvej inštancie však rozhodol tak, že žalobu zamietol z dôvodu, že nakoľko správca konkurznej podstaty mohol zmluvu vypovedať v zmysle , tak podľa názoru súdu prvej inštancie bola touto skutočnosťou vylúčená možnosť odstúpiť od zmluvy v zmysle a podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia má toto vyplývať zo vzťahu špeciality voči . Podľa žalobcu je takéto odôvodnenie súdu zjavne nesprávne, vzťah špeciality voči nevyplýva nielen zo žiadneho zákonného ustanovenia, ale ani z právnej teórie či judikatúry (dokonca aj rozsudok OS Trenčín sp. zn. , na ktorý poukazoval žalovaný, rieši presne opačnú situáciu, ako tomu bolo v tomto prípade) a pre takýto právny záver ani neexistuje žiaden rozumný dôvod. Ak by skutočne aplikácia napriek splneniu dispozície tejto normy nemala prichádzať do úvahy z dôvodu, že je možné vypovedanie zmluvy v zmysle , tak by to podľa žalobcu bolo nepochybne takto v zákone ustanovené. Súd prvej inštancie si však vyvodil takéto pravidlo o špecialite výpovede zmluvy voči odstúpeniu od zmluvy svojvoľne, bez akejkoľvek opory v zákone. Podľa názoru žalobcu neexistuje ani žiadny rozumný dôvod pre právny

názor, že pokiaľ skutkové okolnosti a na tieto existujúca právna úprava umožňuje aj odstúpenie od zmluvy a súčasne aj výpoveď zmluvy (pre rôzne skutkové okolnosti), tak aby si zmluvná strana, ktorá má právo zmluvu aj vypovedať a aj od nej odstúpiť, nemohla v takom prípade vybrať spôsob ukončenia zmluvy. Právo odstúpiť od zmluvy predsa nezaniká tým, že je súčasne možné odstupujúcim pre iné dôvody zmluvu vypovedať. Podľa názoru žalobcu vzťah špeciality a nie je možné ani pri najlepšej vôli vyvodiť žiadnym právno-teoretickým spôsobom. Vzťah špeciality medzi právnymi normami tej istej právnej sily (v danom prípade ustanoveniami rôznych odsekov jedného paragrafu zákona) možno vyvodiť za toho predpokladu, že špeciálne ustanovenie upravuje voči všeobecnejšiemu ustanoveniu situáciu skutkovo zásadne totožnú, avšak do obsahu špecifickejšiu. Ak však ustanovenia zákona rovnakej právnej sily upravujú skutkovo celkom rôzne situácie s celkom rôznymi právnymi následkami (v danom prípade možnosť odstúpenia od zmluvy a možnosť jej výpovede), ich vzťah špeciality nemožno vyvodiť ani pri najlepšej vôli, upravujú totiž úplne iné právne následky (odstúpenie od zmluvy, výpoveď zmluvy) rôznych právnych skutočností (zmluva na nepretržité plnenie a zmluva, kde už bolo plnené, ale k protiplneniu ešte nedošlo). Vylúčiť preto možnosť odstúpenia od zmluvy napriek tomu, že podmienky pre vznik tohto práva v zmysle zákona vznikli iba preto, že existujú aj podmienky pre uplatnenie iného práva (výpoveď zmluvy), tak podľa žalobcu jednoducho nie je právne možné, takéto právne posúdenie dotknutých ustanovení zákona je svojvoľné a právne očividne celkom nesprávne. Žalobca zdôraznil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o špecialite práva vypovedať zmluvu v zmysle voči právu od zmluvy odstúpiť v zmysle je v rozhodovacej praxi absolútne nóvum, nie je možné nájsť jediné súdne rozhodnutie súdu ktoréhokoľvek stupňa, ktoré by existenciu takéhoto v zákone neexistujúceho pravidla konštatovalo. Reagujúc na prezentovanie predbežného právneho názoru prvostupňovým súdom na pojednávaní žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu argumentoval aj tým, že pokiaľ súd má za to, že medzi a existuje vzťah špeciality vylučujúci aplikáciu pre možnosť súčasnej aplikácie , tak mal súd odstúpenie správcu konkurznej podstaty v zmysle považovať čo do obsahu za úkon smerujúci k ukončeniu nájomného vzťahu a preto ho mal považovať za vypovedanie zmluvy. Súd prvej inštancie sa ani s touto argumentáciou žalobcu nestotožnil majúc za to, že správcom konkurznej podstaty vykonaný úkon odstúpenia od zmluvy bol takto správcom konkurznej podstaty nazvaný a konkrétnym zákonným ustanovením odôvodnený a preto súd takýto úkon musí považovať za absolútne neplatný a nemôže ho považovať za výpoveď zmluvy podľa . Ani s týmto dôvodením súdu prvej inštancie sa žalobca nestotožňuje a považuje ho za právne nesprávny, nakoľko ide o názor rozporný s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom, ako aj duchom zákona a jeho účelom a preto je podľa žalobcu aplikačne neprípustný. Podľa názoru žalobcu mal súd prvej inštancie vychádzať z obsahu právneho úkonu uskutočneného správcom konkurznej podstaty (ukončenie zmluvy), a nie z jeho formy a mal ho považovať za výpoveď predmetného nájomného pomeru a mal priznať žalobcovi v tomto konaní nárok znížený o výšku nájomného za výpovednú dobu.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním svojho právneho zástupcu zo dňa 23.2.2021, v ktorom uviedol, že v prvom rade sa plne stotožňuje s odvolacím návrhom žalobcu, ktorý sa v závere svojho odvolania domáha zamietnutia žaloby. Žalovaný nesúhlasí s odvolacou argumentáciou žalobcu, pričom podľa jeho názoru by sa ustanovenie samozrejme dalo aplikovať na danú skutkovú situáciu, avšak len za podmienky, že by zároveň neexistovala právna úprava obsiahnutá v ustanovení , ktoré upravuje užšiu oblasť právnych vzťahov, konkrétne zmluvy, ktorých predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť. Lex specialis derogat legi generali je základný princíp pochádzajúci z rímskeho práva a znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Výkladom ustanovení , nie je možné dospieť k inému záveru ako k tomu, ktorý bol uvedený v napadnutom rozsudku. Zmluva o nájme nebytových priestorov na obdobie 3 rokov nepochybne predstavuje záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, resp. záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a z toho dôvodu bol správca konkurznej podstaty Bau3Mex a.s. oprávnený zmluvu len vypovedať, nie od nej odstúpiť. Pokiaľ žalobca argumentuje, že on aj správca konkurznej podstaty Bau3Mex a.s. postupovali vo viere v dikciu , tak túto argumentáciu považuje žalovaný za scestnú, nakoľko ustanovenia právnych predpisov je potrebné vykladať v ich vzájomnej súvislosti. Rovnako žalovaný nesúhlasí ani s tvrdením žalobcu v odvolaní, že dôvodenie súdu prvej inštancie vzťahom špeciality voči nevyplýva nielen zo žiadneho zákonného ustanovenia, ale ani z právnej teórie či judikatúry. Podľa žalovaného špecialita vyplýva priamo z textu a systematického zaradenia tohto ustanovenia, keďže upravuje ukončovanie užšej množiny zmluvných vzťahov ako ustanovenie ,

ktoré sa týka akejkoľvek zmluvy o vzájomnom plnení. Podľa žalovaného je nesprávna aj odvolacia argumentácia žalobcu, v zmysle ktorej právo odstúpiť od zmluvy nezaniká tým, že je súčasne možné odstupujúcim pre iné dôvody zmluvu vypovedať, nakoľko uvedené je nepochopením a popretím princípu lex specialis derogat legi generali, v zmysle ktorého existencia špeciálneho ustanovenia ( ) vylučuje aplikáciu všeobecného ustanovenia ( ), v dôsledku čoho podľa žalovaného odstúpenie od zmluvy v danom prípade neprichádzalo do úvahy. Žalovaný nepovažuje za správnu ani odvolaciu argumentáciu žalobcu, podľa ktorej mal súd prvej inštancie považovať odstúpenie od zmluvy za vypovedanie zmluvy, nakoľko k výkladu právneho úkonu je možné a potrebné pristúpiť výlučne v prípade, ak o jeho obsahu vznikne pochybnosť z hľadiska určitosti alebo zrozumiteľnosti, čo sa však netýka tohto prípadu, pretože list zo dňa 7.4.2017 je nazvaný „Odstúpenie od Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 10.12.2015“; správca v liste cituje ; v nadväznosti na citáciu správca explicitne uvádza, že odstupuje od zmluvy; ďalej správca uvádza, že dňom doručenia tohto odstúpenia od zmluvy vzniká úpadcovi nárok na vydanie časti zaplateného nájomného, teda uvádza účinky odstúpenia, nie účinky výpovede (napr. plynutie výpovednej doby). Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že právny úkon správcu bol absolútne určitý a zrozumiteľný a jeho obsahom nebola výpoveď zmluvy, ale odstúpenie od zmluvy. Ak by aj správca mal vôľu zmluvu vypovedať (čo nemal), nemohol by súd na túto jeho vôľu prihliadnuť, keďže by bola v rozpore s jazykovým vyjadrením vykonaného právneho úkonu. Na základe vyššie uvedených skutočností považuje žalovaný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za správny v celom rozsahu a preto navrhuje, aby ho odvolací súd potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

10. Žalobca v odvolacej replike zo dňa 15.3.2021 prostredníctvom svojho právneho zástupcu vzhľadom na upozornenie žalovaného na zjavnú chybu v písaní v podanom odvolaní uviedol, že samozrejme sa domáha zmeny napadnutého rozsudku, a teda priznania žalovanej pohľadávky spolu s jej príslušenstvom tak, ako to vyplýva z celého obsahu odvolania žalobcu. Žalobca netvrdí, že interpretačná metóda aplikácie práva o uprednostnení špeciálnej právnej úpravy pred všeobecnou v prípade ich konfliktu v aplikácii práva neexistuje, ale tvrdí, že nie je špeciálnou právnou úpravou voči , a to preto, že akákoľvek právna úprava nie je špeciálnou voči akejkoľvek právnej úprave podľa úplnej ľubovôle interpretujúceho, ale je špeciálnou voči úprave všeobecnej iba za toho predpokladu, že upravuje tú istú skutkovú situáciu ako všeobecná úprava, iba špecifickejšie. Podľa žalobcu je logicky možné, že bude existovať zmluva, od ktorej je možné v zmysle odstúpiť, bude existovať zmluva, ktorú bude možné v zmysle vypovedať a môže existovať nevyhnutne aj zmluva (ako sa to stalo v posudzovanom prípade), kde existujú ako podmienky pre vznik práva na odstúpenie od nej, tak aj podmienky (iné skutkové okolnosti) pre existenciu práva na jej výpoveď, čo však samo osebe neznamená, že keď je možné zmluvu vypovedať, tak od nej nie je možné odstúpiť a naopak. Ďalej žalobca uviedol, že tak ako žalovaný spolu s prvostupňovým súdom tvrdia špecialitu voči by sa dal tvrdiť aj presný opak, t.j. že právo odstúpiť od zmluvy vylučuje právo zmluvu vypovedať a preto žalobca zdôraznil, že pokiaľ zákon stanovuje rôzne právne následky pre rôzne skutkové predpoklady, tak pre súčasné splnenie oboch skutkových predpokladov súčasne s dvoma možnými právnymi dôsledkami (právo odstúpenia, ako aj právo výpovede) nie je možné konštatovať vzťah špeciality a za takej situácie sa ani nedá rozumne dovodiť, ktorá situácia má byť špeciálnou voči ktorej. Podľa žalobcu niet sporu o tom, že správca chcel zmluvu ukončiť a dôsledkom jeho úkonu smerujúceho k ukončeniu zmluvy bolo nesporne to, že správca konkurznej podstaty, resp. úpadca nebytové priestory vôbec nevyužíval a došlo aj k reálnemu ukončeniu vzájomného plnenia a tak mal súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu postupovať tak, že by právny úkon správcu konkurznej podstaty interpretoval podľa obsahu, a nie podľa formy, a teda pokiaľ má byť jediným právne možným spôsobom ukončenia zmluvy v danom prípade jej výpoveď, tak mal úkon správcu konkurznej podstaty smerujúci k ukončeniu zmluvy aj takto právne charakterizovať, nakoľko opačný postup je formalisticky a vo svojom dôsledku nespravodlivý.

11. Žalovaný v odvolacej duplike zo dňa 29.3.2021 prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že argumentácia žalobcu v neprospech špeciality ustanovenia vo vzťahu k nie je správna, nakoľko špecialita vyplýva z jeho systematického zaradenia za odseky 1 až 3, ktoré upravujú možnosť zmluvných strán odstúpiť od takej zmluvy, ktorá ešte nebola jednou, druhou alebo oboma zmluvnými stranami splnená. Ak by však šlo o zmluvu, predmetom ktorej je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť, správca môže podľa žalovaného takúto zmluvu ukončiť výlučne formou výpovede, a to bez ohľadu na to, či a v akom rozsahu táto bola zmluvnými stranami splnená. Špecialita

ustanovenia podľa žalovaného vyplýva tiež z dôvodovej správy k ustanoveniu , kde sa uvádza: „V odseku 4 sa upravujú zmluvy dlhodobejšieho charakteru, ktoré môže správca vypovedať v zákonom určených lehotách, keďže rôzne zákony upravujú minimálnu dĺžku trvania výpovedných lehôt a umožňujú stranám, aby si ich zmluvne predĺžili.“, ako aj z odbornej literatúry (Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, Komentár, B. Pospíšil, Wolters Kluwer s.r.o., Bratislava 2012), kde sa uvádza, že „Pokiaľ ide o zmluvy, ktorých predmetom sú opakované plnenia, resp. opakované činnosti, uzatvárajú sa na vopred určené alebo neurčené obdobie a z toho dôvodu sa ukončujú výpoveďou, tieto možno vypovedať vždy v dvojmesačnej lehote, napriek tomu, čo bolo v zmluve dohodnuté, resp. čo upravuje zákon, podľa ktorého bola takáto zmluva uzavretá. V prípade, ak zmluva alebo zákon upravuje kratšiu výpovednú lehotu, možno zmluvu ukončiť výpoveďou v takejto kratšej lehote.“. Z vyššie uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že správca konkurznej podstaty úpadcu v danom prípade mohol zmluvu o nájme jedine vypovedať a pokiaľ tak neurobil, zmluva zanikla až uplynutím času, na ktorý bola dohodnutá a žalovaná pohľadávka tak nikdy nevznikla. Žalovaný v odvolacej duplike spochybnil pravdivosť tvrdenia žalobcu o reálnom ukončení vzájomného plnenia po uskutočnení ukončenia zmluvy, nakoľko žalovaný tvrdí, že ako prenajímateľ až do uplynutia zmluvne dohodnutej doby nájmu do prenajatých priestorov žiadnym spôsobom nezasahoval ani neumožnil ich užívanie žiadnej tretej osobe, pričom z právneho hľadiska je irelevantné, či nájomca prenajatý priestor skutočne užíva alebo nie; nájomca si nájomnou zmluvou platí za možnosť priestor užívať a prenajímateľ sa zaväzuje mu to umožniť.

12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a 380 ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Zo znenia vyplýva, že tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

14. Podľa táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

15. Podľa zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v , spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v a týmto zákonom.

16. Podľa od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo tento alebo iný zákon.

17. Podľa strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške dojednanej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej podľa . Ak vracia plnenie strana, ktorá odstúpila od zmluvy, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených.

18. Podľa kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

19. Podľa bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

20. Podľa predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

21. Podľa ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

22. Podľa ak úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril zmluvu o vzájomnom plnení, ktorú úpadca už splnil, avšak druhá zmluvná strana zmluvu v čase vyhlásenia konkurzu ešte nesplnila alebo zmluvu splnila len čiastočne, správca môže požadovať splnenie zmluvy alebo môže od zmluvy odstúpiť. Ak druhá zmluvná strana zmluvu o vzájomnom plnení už čiastočne splnila, správca môže od zmluvy odstúpiť len v rozsahu druhou stranou ešte nesplnených záväzkov.

23. Podľa ak úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril zmluvu o vzájomnom plnení, ktorú druhá zmluvná strana už splnila, avšak úpadca v čase vyhlásenia konkurzu zmluvu ešte nesplnil alebo zmluvu splnil len čiastočne, druhá zmluvná strana môže od zmluvy v rozsahu úpadcom nesplnených záväzkov odstúpiť; nároky druhej zmluvnej strany z odstúpenia od zmluvy však možno v konkurze uplatniť len prihláškou ako podmienenú pohľadávku.

24. Podľa ak úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril zmluvu o vzájomnom plnení, ktorú úpadca ani druhá zmluvná strana v čase vyhlásenia konkurzu ešte nesplnili alebo ktorú si navzájom splnili len čiastočne, správca, ako aj druhá zmluvná strana môže od zmluvy v rozsahu ešte navzájom nesplnených záväzkov odstúpiť; nároky druhej zmluvnej strany z odstúpenia od zmluvy však možno v konkurze uplatniť len prihláškou ako podmienenú pohľadávku.

25. Podľa ak úpadca pred vyhlásením konkurzu uzatvoril zmluvu, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť, správca môže zmluvu vypovedať v dvojmesačnej výpovednej lehote, ak mu zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva kratšia lehota na vypovedanie tejto zmluvy; zmluvu môže správca vypovedať aj v prípade, že bola dohodnutá na určitý čas. Zmluvu o nájme bytu môže správca vypovedať len za podmienok ustanovených . Toto ustanovenie sa nepoužije na zmluvy uzatvorené podľa .

26. Podľa Základných princípov ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

27. Podľa Základných princípov strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

28. Podľa Základných princípov dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon.

29. Podľa Základných princípov žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.

30. Podľa prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

31. Podľa strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

32. Podľa na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

33. Podľa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

34. Podľa ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

35. Podľa za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

36. Podľa dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

37. Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

38. Podľa vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

39. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

40. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

41. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

42. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobou doručenou súdu dňa 17.5.2019 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 67.883,21 eura s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 67.883,21 eura od 21.4.2017 do zaplatenia a s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, a to z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaného získaného plnením bez právneho dôvodu, ktorý odpadol.

43. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o obchodnoprávnom charaktere právneho vzťahu, z ktorého má vyplývať žalobný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, v nadväznosti na čo je následne správna i právna kvalifikácia realizovaná súdom prvej inštancie vo vzťahu k posudzovaniu žalovaným uplatnenej námietky premlčania podľa príslušných ustanovení . V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MObdoV/2/2000 zo dňa 23.10.2001 (R 34/2002), podľa ktorého „ upravuje v premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to ustanovením dĺžky premlčacej doby (dvojročnej subjektívnej a trojročnej, resp. desaťročnej objektívnej), ako aj začiatku plynutia premlčacej doby. Premlčanie práva na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy upravuje v odchylne. Ustanovuje, že premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. Začiatok plynutia premlčacej doby je tak viazaný len na objektívnu skutočnosť. Toto ustanovenie je vo vzťahu k ustanoveniu ustanovením špeciálnym, ktoré upravuje premlčanie len jedného druhu bezdôvodného obohatenia – bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatnej obchodnej zmluvy. Pre ustanovenie začiatku plynutia doby, v ktorej sa uplatnené právo premlčalo, treba použiť ustanovenie . pre právo na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy žiadnu osobitnú premlčaciu dobu neustanovuje. Neustanovuje ju však ani v ustanovení . Týmto ustanovením sa začiatok plynutia a dĺžka premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia spravuje len vtedy, ak ho iný zákon neupravuje inak.... Keďže premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného formou plnenia z neplatnej zmluvy upravuje, nie je možné, vzhľadom na , použiť na premlčanie tohto práva ustanovenie . Platí to pre ustanovenie začiatku plynutia premlčacej doby i pre určenie jej dĺžky. Z uvedených dôvodov sa právo na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy premlčuje v štvorročnej premlčacej dobe podľa , ktorá začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo.“

44. Súd prvej inštancie prejudiciálne riešil otázku platnosti odstúpenia od predmetnej zmluvy o nájme nebytových priestorov realizovaného zo strany právneho predchodcu žalobcu s odkazom na listom zo dňa 7.4.2017 doručeným žalovanému dňa 20.4.2017, pričom sa stotožnil s obsahom procesnej obrany žalovaného a konštatoval neplatnosť tohto jednostranného právneho úkonu podľa z dôvodu, že poskytnutie nebytových priestorov úpadcovi na dobu 3 rokov spĺňa podmienku nepretržitej a opakovanej činnosti a preto mal správca v danom prípade vypovedať predmetnú zmluvu v dvojmesačnej výpovednej lehote v zmysle . Súd prvej inštancie sa zároveň stotožnil s tvrdením žalovaného, že ustanovenie je vo vzťahu špeciality – lex specialis k všeobecnému ustanoveniu ako lex generalis. Odvolací súd sa s týmto právnym názorom súdu prvej inštancie a žalovaného nestotožňuje. Niet pochýb o tom, že ustanovenie upravuje prípady a podmienky, za ktorých správca úpadcu je oprávnený realizovať odstúpenie od zmluvy alebo vypovedanie zmluvy uzavretej úpadcom pred vyhlásením konkurzu, pričom v ustanoveniach , , upravuje rôzne skutkové situácie možnosti odstúpenia od zmluvy o vzájomnom plnení a v ustanovení upravuje možnosť vypovedania zmluvy, ktorej predmetom bol záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť. Z logického a jazykového výkladu ustanovenia je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že upravuje jednak možnosť odstúpenia od zmluvy v prípade akejkoľvek zmluvy o vzájomnom plnení za splnenia niektorej zo skutkových podstát uvedených v odsekoch 1 až 3 a jednak možnosť výpovede v odseku 4, a to výlučne v prípade zmluvy, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť. Ustanovenie , nadpísané ako „Vypovedanie alebo odstúpenie od zmluvy“, nepochybne reflektuje na dôsledok vyhláseného konkurzu, kedy správca preberá dispozíciu nad majetkom konkurznej podstaty a tiež preberá správu všetkých právnych vzťahov vzniknutých pred vyhlásením konkurzu, ktoré v čase vyhlásenia konkurzu ešte neboli ukončené a v tomto právnom prostredí upravuje podmienky a spôsoby ukončenia takýchto právnych vzťahov správcom úpadcu nad rámec možností daných samotnou dotknutou zmluvou alebo inými právnymi predpismi ako . Tieto pravidlá nastolené teda nenahrádzajú bežné pravidlá ukončenia zmluvy, ale ich dopĺňajú, pričom majú kogentnú povahu. Odvolací súd zastáva názor, že len zo samotného zaradenia ustanovenia o možnosti výpovede za ustanovenia o možnostiach odstúpenia od zmluvy nie je možné bez ďalšieho odvodiť žalovaným prezentovaný vzťah špeciality, keď je navyše nepochybné, že ide o právnu úpravu dvoch úplne odlišných právnych inštitútov smerujúcich k ukončeniu zmluvy (odstúpenie od zmluvy a výpoveď zmluvy) za odlišných zákonom predpokladaných skutkových okolností. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou žalovaného, že špecialita ustanovenia vyplýva z dôvodovej správy k ustanoveniu a zo žalovaným citovanej odbornej literatúry, nakoľko z týchto citácií nevyplýva jednak žalovaným tvrdená a súdom prvej inštancie bez ďalšieho akceptovaná zásada špeciality, ako ani striktný imperatív pre správcu vo vzťahu k voľbe právneho prostriedku smerujúceho k ukončeniu zmluvného vzťahu, ale predmetné zákonné ustanovenie vo svojej podstate len upravuje a vymedzuje podmienky, za splnenia ktorých správca úpadcu môže nad rámec iných možností pristúpiť buď k odstúpeniu od zmluvy alebo k vypovedaniu zmluvy, pričom voľba konkrétneho jednostranného právneho úkonu a následné posudzovanie otázky jeho platnosti sú v ďalšom plne závislé od konkrétnych okolností konkrétnej právnej kauzy, ktoré je nevyhnutné posudzovať komplexne a vo všetkých súvislostiach. V neposlednom rade je nutné uviesť, že právny poriadok v žiadnom prípade nevylučuje, aby v prípade jednej zmluvy mohlo dôjsť tak k odstúpeniu od zmluvy, ako aj k jej vypovedaniu, ale pre posudzovanie platnosti takýchto jednostranných právnych úkonov je vždy podstatná len tá skutočnosť, či boli naplnené zákonné alebo zmluvné podmienky pre ich platné uskutočnenie. Opačný výklad by bol neudržateľný nielen z hľadiska logického a rozumného usporiadania vzťahov, ale aj z hľadiska ústavnej konformnosti. Navyše, súd prvej inštancie ani žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnil, z akého dôvodu by ustanovenie upravujúce možnosť výpovede malo mať vzťah špeciality k ustanoveniu upravujúcemu možnosť odstúpenia od zmluvy a ani nezdôvodnil, z akého dôvodu považoval za ustanovenie všeobecnej povahy ustanovenie upravujúce právny inštitút odstúpenia od zmluvy o vzájomnom plnení, ktorú úpadca už splnil, avšak druhá zmluvná strana zmluvu v čase vyhlásenia konkurzu ešte nesplnila alebo zmluvu splnila len čiastočne. Zároveň je nutné zo strany odvolacieho súdu vytknúť súdu prvej inštancie, že sa pri svojom rozhodovaní vôbec nezaoberal medzi stranami nespornou skutočnosťou týkajúcou sa osobitnej okolnosti danej kauzy vo vzťahu k úhrade plnej výšky nájomného zo strany úpadcu žalovanému za celé obdobie doby nájmu ešte pred reálnym splnením záväzku zo strany prenajímateľa, čo je zrejmé z čl. IV bod 4.1. predmetnej zmluvy o nájme nebytových priestorov a nezaoberal sa ani vplyvom tejto osobitnej okolnosti na posudzovanie platnosti, resp. neplatnosti odstúpenia od zmluvy realizovaného správcom úpadcu. V kontexte vyššie

uvedeného sa súd prvej inštancie v súvislosti s aplikovaním ustanovenia vôbec nezaoberal skutočnosťou, že v nadväznosti na vyššiu uvádzanú osobitnú okolnosť danej kauzy išlo v danom prípade síce na strane prenajímateľa o plnenie záväzku na opakovanú činnosť súvisiacu s poskytovaním nebytových priestorov ako predmetu nájmu, ale zo strany nájomcu – úpadcu bola povinnosť zaplatiť nájomné za celú dohodnutú dobu nájmu už v celosti splnená, čo by zodpovedalo dikcii ustanovenia a čím v konečnom dôsledku strana žalobcu aj zdôvodňovala postup správcu úpadcu v súvislosti s ukončením zmluvného vzťahu s prenajímateľom. V dôsledku vyššie uvedených skutočností je odvolací súd nútený konštatovať, že napadnutý rozsudok nedáva žiadnu náležitú odpoveď na jednu z podstatných argumentačných línií procesného útoku žalobcu. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia a v tejto súvislosti je nutné súdu prvej inštancie tiež vytknúť, že sa po ustálení svojho záveru vo vzťahu k predbežnej otázke o neplatnosti odstúpenia od zmluvy už ďalej dôsledne nezaoberal naplnením dikcie ustanovení a , keďže niet pochýb o tom, že predmetom žalobného nároku je zaplatenie istiny z príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, pričom žalobca už v podaní zo dňa 3.9.2019 (č.l. 34 súdneho spisu) uvádzal, že prenajatý nebytový priestor užíval len čiastočne a zo strany prenajímateľa nebol poskytnutý celý nájom v zmysle zmluvy. Súd prvej inštancie sa však týmto skutkovým tvrdením žalobcu vôbec nezaoberal, nevyužil v tomto smere možnosť aplikácie ustanovenia požiadaním strán sporu o ďalšie skutkové tvrdenia za účelom zistenia podstatných a rozhodujúcich skutočností a následne neposudzoval otázku dôvodnosti alebo nedôvodnosti uplatňovaného žalobného nároku titulom bezdôvodného obohatenia aj z tohto žalobcom tvrdeného aspektu, v dôsledku čoho odvolaním dotknuté rozhodnutie nezodpovedá vo svojej podstate ani zásade spravodlivosti. V dôsledku nenáležito prijatého záveru o neplatnosti odstúpenia správcu úpadcu od predmetnej zmluvy bez zohľadnenia všetkých konkrétnych okolností daného prípadu sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal samotnou výškou uplatneného žalobného nároku, ako aj s tým spojenou otázkou ustálenia dátumu reálneho ukončenia plnenia záväzku zo strany prenajímateľa a ukončenia prijímania tohto plnenia zo strany nájomcu.

45. Po dôslednom posúdení obsahu spisu, priebehu konania predchádzajúceho vyhláseniu napadnutého rozsudku, ako aj obsahu napadnutého rozsudku, odvolania žalobcu a následných vyjadrení strán sporu odvolací súd v nadväznosti na vyššie uvedené dospel k jednoznačnému záveru o dôvodnosti odvolania žalobcu v časti, ktorou namietal nesprávnosť posúdenia otázky platnosti/ neplatnosti ukončenia zmluvy odstúpením správcu konkurznej podstaty, ktoré posúdenie aj odvolací súd v kontexte vyššie uvedeného považuje za nesprávne, resp. za minimálne predčasné, keďže súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní a zdôvodnení svojho rozhodnutia v podstate obmedzil len na aplikovanie ním ustáleného záveru o špeciálnom vzťahu voči bez toho, aby sa dôsledne zaoberal všetkými podstatnými konkrétnymi okolnosťami danej kauzy, a to predovšetkým dôsledným vyhodnotením skutkovej situácie existujúcej v danom prípade v čase uskutočnenia sporného jednostranného právneho úkonu správcom úpadcu. V nadväznosti na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožňuje aj s tou časťou argumentácie žalobcu, ktorou namietal nesprávnosť vylúčenia možnosti odstúpenia od zmluvy za existencie podmienok pre vznik tohto práva v zmysle zákona iba z dôvodu existencie podmienok pre uplatnenie iného práva (výpoveď zmluvy). Vo vzťahu k zmätočnému odvolaciemu návrhu obsiahnutému v odvolaní žalobcu a nesúladnému s ostatným obsahom predmetného odvolania, ktorý odvolateľ následne upravil v rámci svojej odvolacej repliky, odvolací súd poukazuje na ustanovenie , podľa ktorého odvolací súd nie je viazaný odvolacím návrhom.

46. Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že napadnutý rozsudok zároveň vykazuje znaky nepreskúmateľnosti aj vo vzťahu k bodu 38 jeho odôvodnenia, v ktorom súd prvej inštancie len konštatoval absolútnu neplatnosť časti nájomnej zmluvy bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia tohto svojho záveru, v dôsledku čoho táto otázka predstavuje ďalšiu oblasť, s ktorou sa súd prvej inštancie bude musieť v ďalšom konaní dôsledne vysporiadať.

47. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti týkajúce sa nedostatočného vysporiadania sa so všetkými aspektmi majúcimi vplyv na dôsledné posúdenie tak súdom prvej inštancie správne identifikovanej prejudiciálnej otázky, ako aj na dôsledné posúdenie samotného žalobného nároku uplatňovaného titulom bezdôvodného obohatenia a tiež s poukazom na nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku nedávajúceho relevantné odpovede na všetky otázky podstatné pre daný spor, ktoré by bolo objektívne možné považovať za náležité, zrozumiteľné a presvedčivé zdôvodnenie

rozhodnutia súdu minimálne vo vzťahu ku konkrétnym skutkovým zisteniam vyplývajúcim z obsahu spisu vrátane ich náležitého vyhodnotenia a následného podradenia pod príslušné zákonné ustanovenia, odvolací súd ustálil záver, že vyššie uvádzané skutočnosti vo svojom súhrne zakladajú opodstatnenosť záveru odvolacieho súdu o nutnosti zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti a o potrebe vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolacím súdom konštatovaný záver je daný predovšetkým tým, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal komplexne a vo vzájomnej súvislosti so všetkými skutočnosťami majúcimi podstatný význam pre rozhodnutie vo veci samej vo vzťahu k riešeniu prejudiciálnej otázky platnosti/neplatnosti ukončenia zmluvy odstúpením realizovaným zo strany správcu úpadcu; napriek zákonnej možnosti aplikovania postupu podľa nepožiadal strany sporu o ďalšie skutkové tvrdenia vo vzťahu ku skutočnostiam s podstatným a rozhodujúcim významom pre meritórne rozhodnutie vo veci samej v súvislosti s uplatneným nárokom z titulu bezdôvodného obohatenia za aplikácie ustanovení a ; v napadnutom rozsudku absentuje náležité, presvedčivé a zrozumiteľné odôvodnenie podstatných skutočností a okolností daného prípadu, keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu ku skutočnostiam s podstatným významom pre meritórne rozhodnutie vo veci obsahuje v podstate len čiastočné závery vychádzajúce z premisy o špecialite ustanovenia voči ustanoveniu , a teda rozhodnutie súdu prvej inštancie z hľadiska komplexného posúdenia dôvodnosti/ nedôvodnosti uplatneného nároku ani nie je možné podrobiť relevantnému odvolaciemu prieskumu; vo vzťahu ku konštatácii o absolútnej neplatnosti časti zmluvy o nájme nebytových priestorov riadne odôvodnenie absentuje úplne, čo vo svojej podstate znemožňuje nielen riadny odvolací prieskum, ale aj upiera stranám sporu možnosť pochopiť dôvody napadnutého rozhodnutia a v závislosti od toho formulovať vecné odvolacie dôvody.

48. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze -30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

49. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (, ) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné.

50. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle a v spojení s v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude vo vyššie naznačenom smere v intenciách právnych záverov odvolacieho súdu zistiť a ustáliť skutkový stav aj za požiadania strán sporu o ďalšie skutkové tvrdenia na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností postupom podľa , pri novom rozhodovaní sa dôsledne zaoberať všetkými konkrétnymi okolnosťami danej kauzy s podstatným a rozhodujúcim významom pre prijatie rozhodnutia vo veci samej a následne znovu vo veci rozhodnúť s prihliadnutím na zistený skutkový a právny stav

s tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude dôsledne sa zaoberať a vysporiadať s argumentáciou oboch strán sporu týkajúcou sa podstatných otázok súvisiacich so žalobným nárokom, ako aj so všetkými s tým súvisiacimi stranami sporu prezentovanými skutkovými tvrdeniami a predloženými, označenými a navrhnutými dôkazmi, a to všetko za účelom dôsledného ustálenia skutkového stavu, ktorý bude súd prvej inštancie následne povinný náležitým spôsobom vyhodnotiť a právne posúdiť v intenciách príslušnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na daný spor za rešpektovania zásady viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu vyplývajúcej z ustanovenia . Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní povinný dôsledne sa zaoberať a vysporiadať s jednotlivými aspektmi procesného útoku žalobcu a procesnej obrany žalovaného, a to komplexne tak, aby nové rozhodnutie vo veci poskytlo stranám sporu náležité a presvedčivé odpovede na všetky podstatné otázky súvisiace s meritom veci a s predmetným sporom, ktoré tvoria zásadnú časť ich argumentácie. Svoje nové rozhodnutie vo veci je súd prvej inštancie povinný odôvodniť spôsobom zodpovedajúcim dikcii ustanovenia a v odôvodnení sa vysporiadať nielen so všetkými podstatnými skutočnosťami tvrdenými stranami sporu a s rozpormi v ich tvrdeniach v nadväznosti na vykonané dôkazy, ale aj so všetkými skutočnosťami majúcimi podstatný význam pre konanie a procesný postup súdu, pričom z odôvodnenia rozhodnutia musí byť aj zrejmé, ktoré z navrhnutých dôkazov súd prvej inštancie vykonal a ktoré nevykonal a z akých dôvodov, ako vyhodnotil konkrétne tvrdenia a dôkazy predložené stranami sporu a aké z nich vyvodil právne závery, vrátane toho, na základe akých zákonných ustanovení jednotlivé aspekty sporu posudzoval.

51. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci ( ).

52. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (, veta druhá ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných a má za následok odmietnutie dovolania (, ).