Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5CoE-150-2013.pdf
PDF · 111.87 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/150/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnému: H. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XXX, o vymoženie pohľadávky vo výške 330,61 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 13Er/608/2008-12 zo dňa 18. februára 2013, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
Odvolací súd napadnuté uznesenie p o t v r d z u j e.
Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa v prebiehajúcom exekučnom konaní vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a rozhodol, že o náhrade trov exekúcie súdneho exekútora rozhodne v osobitnom uznesení. Svoje rozhodnutie odôvodnil citovanými ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g/, § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 a § 54 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je zmluvným typom s osobitnou právnou úpravou v zákone č. 258/2001 Z .z., ktorý je k ustanoveniam Občianskeho zákonníka s podrobnou úpravou spotrebiteľských zmlúv od 01. 04. 2004 predpisom lex specialis a podľa názoru konajúceho súdu ide aj v prípade spotrebiteľského úveru o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia § 53 a nasl. OZ. Uvedené znamená, že pokiaľ určité otázky nie sú výslovne upravené zákonom č. 258/2001 Z. z. použijú sa na ich riešenie príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nakoniec aj podľa § 54 ods. 1 OZ veta prvá v znení účinnom do 31. 12. 2007 zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona (Občianskeho zákonníka) v neprospech spotrebiteľa. Súd teda vzťah účastníkov konania posudzoval ako záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 a nasl. OZ a podľa zákona č. 258/2001 Z. z. a aplikoval ustanovenie § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2007, ako aj ustanovenia § 3 ods. 1, 2 citovaného zákona, § 53, § 54 ods. 1, 2 OZ v znení účinnom do 31. 12. 2007. Z predmetnej spotrebiteľskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným je zrejmé, že oprávnený ponúka svoje služby spotrebiteľom prostredníctvom štandardných formulárových zmlúv, ktoré má vopred pripravené a v ktorých spotrebiteľ zmluvné podmienky nemôže ovplyvniť, čo platí aj pre rozhodcovskú doložku, ktorá je súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Táto doložka, ktorá nebola individuálne dojednaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa (oprávneného). Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania spočíva v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadné spory riešiť, je v tomto
prípade dodávateľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú používal v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Občiansky zákonník síce v tomto ustanovení označil za neprijateľné dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výhradne v rozhodcovskom konaní až od 1. januára 2008, súd však konštatuje, že predmetné ustanovenie má len demonštratívny charakter, a preto táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31. decembrom 2007. Občiansky zákonník v tomto ustanovení s neprijateľnými zmluvnými podmienkami vždy spájal sankciu neplatnosti, pričom ide o neplatnosť absolútnu, na ktorú musí súd prihliadať priamo zo zákona. Neplatná rozhodcovská doložka nebola v prejednávanej veci spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcovského súdu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nie je možné považovať za spôsobilý exekučný titul. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. má nielen vo vzťahu k exekučným titulom predstavovaným rozhodcovskými rozsudkami, ale aj vo vzťahu k ustanoveniam Exekučného poriadku povahu špeciálnej úpravy, na základe ktorej možno rozhodcovskému rozsudku za splnenia pre to zákonom ustanovených podmienok odoprieť vykonateľnosť i bez toho, aby došlo k formálnemu odstráneniu takéhoto rozhodnutia. Z ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré by trpelo vadou uvedenou v ustanovení § 40 písm. a/ alebo b/ zákona č. 244/2002 Z. z. a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce svoju platnosť exekučného titulu, tieto jeho nedostatky však predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, ktorá je v zmysle vyššie uvedeného neplatná, exekučný titul vydaný na základe tejto neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu pokračovaniu vo vykonávaní exekúcie, preto súd vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zároveň túto zastavil. O trovách exekúcie rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej aj „OSP“), nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. l písm. e/ OSP), súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v spojení s ust. § 221 ods. l písm. d/ OSP, súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP). V úvode odvolania oprávnený navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol, že konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1) či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, 2) či v prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu, 3) či je v súlade s čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Práve v tejto veci exekučný súd rozhodol tak, akoby došlo ku kasácii. A takto určite jeho rozhodnutie takýto účinok malo a to vzhľadom na zánik vykonateľnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Poukazujúc na viaceré rozhodnutia súdnych orgánov cudzích národných súdov tiež uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzuje jeho právomoc. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej (len v závere konania z dôvodu absolútnej nemožnosti vydať zamietavé meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využitie iného druhu rozhodnutia - uznesenia, ktorým zastaví exekúciu - avšak s rovnakými účinkami pre veriteľa a dlžníka spočívajúcimi v zániku možnosti vykonať právo pre seba). Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona. Všeobecný súd si musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Poukázal aj na ust. § 7 ods. l OSP ktoré vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy, ak prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa zákona prislúcha inému orgánu (v okolnostiach veci rozhodcovskému súdu). Navrhol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá v jeho argumentácii, aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípmi právnej istoty a princípmi ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. l ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomocí všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. V prípade výkonu a ochrany práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces exekučný súd zaobchádzal odlišne so žalovaným ako povinným na strane jednej a žalobcom ako oprávneným na strane druhej. Povinný mal zaručený výkon všetkých práv, ktoré sú v súhrne obsahom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces a boli mu taktiež poskytnuté všetky záruky spravodlivého prerokovania veci pred súdom. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Zákonodarca správne poskytuje v konaní vedenom podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK žalobcovi, ale aj žalovanému možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu a presadzuje tak zásadu dvojinštančnosti konania aj v takomto prípade. Negácia zásady dvojinštančnosti konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu (oprávneného). Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu však nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť. Nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.
Oprávnený poukazuje argumentáciou aj na nesprávnosť záverov prvostupňového súdu ohľadne iných podmienok zmluvy ako napríklad o neprimeranosti úrokov z omeškania. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustné a nezákonné. Žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je nedôvodné, preto napadnuté uznesenie v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 2 OSP, v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z., ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Z dôvodov a záverov rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplýva, že z ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v spojení s ustanovením § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že prerušenie konania je procesným predpokladom pre podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov všeobecným súdom. Tento procesný predpoklad všeobecný súd preukazuje uznesením, ktoré obsahuje výrok o prerušení konania. Iný spôsob preukázania tejto procesnej podmienky (napríklad iba tvrdenie o prerušení konania) nie je prípustný. Možnosť exekučného súdu podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov nevyplýva priamo z čl. 144 ods. 2 ústavy. Podľa tohto článku ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Tento článok ústavy je však vykonaný obyčajnými zákonmi, tak ako to vyplýva z § 109 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 224 Trestného poriadku. Ak niet takejto zákonnej úpravy (a to je prípad civilnej exekúcie podľa Exekučného poriadku), nemožno splniť predpoklad uvedený v čl. 144 ods. 2 ústavy, t. j. konanie prerušiť a až potom podať návrh na konanie pred ústavným súdom. Je potrebné ešte dodať, že na prerušenie konania všeobecný súd nemôže oprávniť iba text ústavnej normy (PL. ÚS 16/02 zo dňa 20. 05. 2002).
Krajský súd v Nitre uvádza, že predchádzajúce platí pre občianske súdne konanie, v ktorom sú plne aplikovateľné tie časti Občianskeho súdneho poriadku, ktoré možnosť prerušiť konanie rozhodnutím súdu, ktorý vo veci koná, umožňujú. V zmysle ust. § 251 ods. 4 OSP sú v exekučnom konaní použiteľné ustanovenia jednotlivých častí zák. č. 99/1963 Zb. v prípade, ak Exekučný poriadok úpravu príslušných otázok neupravuje. Možnosť súdne konanie prerušiť rozhodnutím súdu obligatórne, či fakultatívne vyplýva z ust. § 109 OSP. V Exekučnom poriadku však z možnosti v exekučnom konaní, konanie prerušiť
vylučuje uplatnenie zásady „lex specialis, derogat lex generalis“, pretože osobitný zákon - Exekučný poriadok, ktorý je zákonom špeciálnym k všeobecnému zákonu (zák. č. 99/1963 Zb.) stanovuje v ust. § 36 ods. 5 EP, že exekučné konanie nemožno prerušiť. Z vyššie uvedeného ústavného rámca vyplýva, že exekučné konanie nemožno prerušiť rozhodnutím súdu tak ako to predpokladá § 109 OSP. Rozhodnutím súdu možno súdne konanie (a teda aj exekučné konanie) prerušiť podľa podmienok čl. 11 ods. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. Uvedeným nie je dotknuté napríklad ani zákonné prerušenie exekučného konania podľa zák. č. 328/1991 Zb., resp. zák. č. 7/2005 Z. z., o konkurze a reštrukturalizácii. Vzhľadom na to, že v tomto prípade nejde ani o možnosť, kedy o prerušení súdneho - exekučného konania môže rozhodnúť svojím rozhodnutím súd, ani prípad, kedy sa exekučné konanie prerušuje zo zákona, je potrebné sa riadiť zákonným ust. § 36 ods. 5 EP. Uvedené sa podľa názoru odvolacieho súdu vzťahuje aj na prerušenie konania žiadané pre predloženie veci Súdnemu dvoru EÚ na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, preto návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ OSP zamietol.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 41 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 122/2011, zo dňa 9. februára 2012).
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uvádza, že exekučný prvostupňový súd správne vyhodnotil svoje oprávnenie preskúmavať exekučný titul v rozsahu a za podmienok, ktorých výsledkom je zákonná ochrana spotrebiteľa. Konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí - exekučné konanie je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR. Toto konanie je relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na základné civilné konanie. Právny poriadok Slovenskej republiky, resp. spoločenské vzťahy upravované záväznými pravidlami správania sa, sa vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie „rozšírili“ o jej pramene práva. Takto možno v základných rysoch uviesť, že prameňom práva Európskej únie, a tiež jej jednotlivých členských štátov je primárne právo, všeobecné zásady úniového práva, medzinárodné dohody uzatvorené Úniou a medzinárodné dohody zaväzujúce Úniu, sekundárne právo a napokon judikatúra Súdneho dvora.
Ak posudzovanie zákonnosti exekučného titulu je závislé na takom založení právomoci rozhodcovského súdu, ktoré je preskúmateľné v rámci spotrebiteľskej právnej ochrany (posudzovanie rozhodcovskej doložky a jej prijateľnosti), potom je nevyhnutné mať posudzovaný právny vzťah za spotrebiteľský preukázaný. Súd v zásade postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, resp. zisťovaním zákonnosti vedenej exekúcie kedykoľvek v priebehu exekučného konania (tzn. aj po vydaní poverenia na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi) nepreskúmava vecnú správnosť exekučných titulov, pretože by sa tým nezákonným spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzacieho konania preskúmavať možné vecné pochybenie príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v európskom priestore však dochádza, prostredníctvom normatívnych aktov európskej únie a legislatívnej činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých členských štátov, k faktickému prelamovaniu uvedenej zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorých rozhodnutí - exekučných titulov vzťahujúcich sa k preskúmavaniu
spotrebiteľských zmluvných podmienok, ktoré vo svojom dôsledku vyúsťujú do správne, alebo nesprávne založenej právomoci orgánu, ktorý individuálny právny akt (paakt) vydal. Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd ale aj iný povolaný orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom zmysle je potrebné považovať za takúto zákonnú úpravu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na ktorých neprijateľnosť (neplatnosť) prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje.
Podľa názoru odvolacieho súdu právny vzťah medzi oprávneným a povinným bol súdom prvého stupňa správne posúdený ako vzťah ochraňovaný kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva. Predpokladom postupu exekučného súdu pri skúmaní zákonnosti exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku je, že právny vzťah, resp. obsah právneho vzťahu je možno charakterizovať ako vzťah spotrebiteľský. Pri posudzovaní charakteru právneho vzťahu treba mať na zreteli jednak subjekty, ktoré vstupujú do tohto vzťahu a tiež účel, smerovanie vôle subjektov k založeniu a pretrvávaniu právneho vzťahu. O podnikateľskom charaktere a vôli oprávneného v tomto prípade nemožno mať pochybnosti. Ide o podnikateľa, ktorý spĺňa definície podnikateľa - dodávateľa. Obdobné jednoznačné závery platia aj pre povinného - pokiaľ ide o jeho postavenie spotrebiteľa. V tomto smere neprišlo k žiadnemu spochybneniu postavenia povinného ako spotrebiteľa a takáto pochybnosť ani zjavne z obsahu súdneho spisu nevyplýva.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 122/2011).
Krajský súd v Nitre konštatuje, že predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel. Rozhodcovský súd v tejto veci odvodil svoju právomoc od rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v obchodných podmienkach (čl. 17 VPPÚ). V zmysle doložky všetky spory, ktoré v budúcnosti vzniknú, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní nezávislým rozhodcom určeným spoločnosťou Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žaloba bude podaná na všeobecnom súde. Ďalej konštatuje, že nie každá rozhodcovská doložka (podmienka), a tiež nie každá doložka (podmienka) v spotrebiteľskom právnom vzťahu vo všeobecnosti je neprijateľná. Za neprijateľnú podmienku možno považovať len takú podmienku, ktorá spôsobuje „kvalifikovanú“, a to značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa podľa podmienok ust. § 53 ods. 1 OZ. Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov zabezpečuje, má za cieľ nad rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán, či pacta sunt servanda, zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy (ak je táto za spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany - nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je ale založená a rozsahom upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je tiež najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, potom stanovenie konkrétneho rozhodcu, ktorý vec prejedná patrí tiež do množiny neprijateľnej praktiky, podmienky, ktorá
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach. Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v čase a spôsobom (bez pridaných „motivačných“ podmienok) kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní, bude sa takáto doložka - zmluvná podmienka viac približovať vyváženej a zákonom aprobovanej zmluvnej podmienke v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské, alebo súdne konanie nemá byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť byť naplnené vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.
Skorej spomenutá a týmto spôsobom koncipovaná rozhodcovská doložka („uzavretá“ a inkorporovaná vo všeobecných obchodných podmienkach v čase „vysokej“ spotrebiteľskej motivácie zmluvu uzavrieť), spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to na škodu spotrebiteľa. Problematickým sa zdá byť skutočnosť, že predmetná doložka ako podmienka fakticky vylučuje uplatnenie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom na podstatu úverového plnenia oprávneného (veriteľa - dodávateľa), je viac ako predpokladané, že subjektom, ktorý bude uplatňovať svoje nároky pred povolaným orgánom, bude práve oprávnený a povolaným orgánom pre možné efektívnejšie dovolanie sa svojho nároku bude rozhodcovský orgán podľa výberu určeného subjektu. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou formulárovej zmluvy - v jej všeobecných obchodných podmienkach (predkladaná spotrebiteľovi ako dokument majúci sa teda podpísať v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Na základe takto koncipovanej doložky je nutné konštatovať, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu teda, na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, založená platne nebola. Takto vydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné.
Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie z dôvodu jeho vecnej správnosti (§ 219 ods. 1 OSP).
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich náhradu úspešnému povinnému v tomto konaní nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.
Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.