Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_4CoE-247-2012.pdf
PDF · 96.02 KB
Case nature
Subarea
4CoE/247/2012
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného Z. M., s.r.o. - advokátska kancelária, so sídlom J. 5, V., C.: XX XXX XXX proti povinnému: U. Z., bytom M. XXX, o vymoženie 580,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. 2Er/103/2012-15, zo dňa 14. augusta 2012, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie podaným dňa 26.06.2012 domáha vykonania exekúcie proti povinnému, a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp.zn. EP 30940/11, ktorý vydal dňa 22.02.2012 rozhodca JUDr. K. X. z Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., a.s., ktorý rozsudok mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa 27.04.2012. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške 580,70 eur s príslušenstvom. Súdny exekútor predložil súdu dňa 06.07.2012 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Poukazujúc na ust. § 44 ods.1, 2 Ex. poriadku, v spojení s § 52, § 53 ods. 1,3 a 4 Obč. zák. ako aj § 45 ods.1, 2 a 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní uviedol, že v predmetnej exekučnej veci súd zistil, že sa vymáha plnenie zo zmluvy o pôžičke zo dňa 25.06.2007 uzavretej medzi spoločnosťou Quatro, a.s., ktorá neskôr postúpila svoju pohľadávku a povinným, na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne ako spotrebiteľskú zmluvu aj všeobecná právna úprava spotrebiteľských zmlúv uvedená v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa časti 15. Všeobecné ustanovenia bod 15.23 všeobecných obchodný podmienok poskytnutia pôžičky sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, nároky a rozpory, ktoré medzi nimi vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou, budú riešené Stálym rozhodcovským súdom pri Asociácii bánk SR alebo rozhodcovským súdom pri Slovenskej hospodárskej komore alebo Rozhodcovským súdom Slovenskej arbitrážnej komory, s.r.o.. Tým nie je dotknuté právo strán domáhať sa predbežného opatrenia alebo vydania platobného rozkazu na všeobecnom súde. Podpisom zmluvy klient vyjadril súhlas na výber jedného z uvedených rozhodcovských súdov. V zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného do 01.01.2008 mohol súd označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takouto neprijateľnou podmienkou je podľa názoru exekučného súdu aj ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré (v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky) od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Správnosť tohto právneho názoru exekučného súdu potvrdzuje aj zákonodarca, keď v neskoršie účinnom znení § 53 Občianskeho zákonníka ( od 1.1.2008 ) medzi tzv. neprijateľné podmienky ( do ich zákonného len demonštratívneho výpočtu v § 53 OZ pod písm. r) ) zaradil aj túto neprijateľnú podmienku. Súdu nebráni, aby judikoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj na vzťahy, ktoré predchádzali zaradeniu
zmluvnej podmienky medzi neprijateľné podmienky priamo do zákona. Rozhodcovská doložka je teda neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako každá neprijateľná zmluvná podmienka) sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom (rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej doložky). Súd ďalej poukazuje na to, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Častokrát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadri len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je však význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch. Rozhodcovská doložka v tomto prípade nebola individuálne dojednaná, je súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich súčasť spotrebiteľskej zmluvy, ktorá má tzv. formulárovú podobu. Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležité naplánovať, je oprávnená. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam. Nakoľko rozhodcovská doložka je neprijateľná, keďže nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a zároveň sa neprijateľná rozhodcovská doložka prieči dobrým mravom, výkon práv a povinnosti z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v danom prípade na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie. Podľa čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách "Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok".V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen). K ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98). V predmetnom rozsudku Súdny dvor o. i. konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu tejto smernice. Súdny dvor v uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva, že "ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudky Pannon GSM, bod 32, ako aj rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/08 - Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira)". Podľa judikatúry súdneho dvora sa čl. 6 smernice Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 má považovať za kogentné ustanovenie (napr. bod 51 rozsudku Asturcom) a ochranu na dosiahnutie jeho účinku treba považovať za ochranu na úrovni vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku (bod 50 uznesenia C-76/10), teda pravidiel, na ktorých štát musí bezvýhradne trvať. Rozhodcovská doložka vyžaduje od povinného, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, teda konaniu, v ktorom má vzniknúť už judikovaný záväzok arbitra, ktorého si vybral vopred dodávateľ. Takýto judikovaný záväzok sa stáva základom pre nútený výkon rozhodnutia a pre zásah do majetkovej sféry povinného. Nepochybne ide o závažnú záležitosť a preto je treba zdôrazniť, že viac ako iné si rozhodcovská klauzula vyžaduje pozorné vyhodnotenie v rámci súdnej kontroly. Rozhodcovská doložka spôsobí, že o právach a právom chránených záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorej moc nie je delegovaná žiadnou verejnoprávnou inštitúciou ( IV. ÚS 174/02 ČR), ale viac-menej je založená na takých aspektoch, akými je zisk a podnikanie rozhodcu. Isteže arbitráž
vznikla ako legitímny prostriedok vymožiteľnosti práva, ale vo svojej podstate je predovšetkým inštitútom určeným pre podnikateľské prostredie typické vyššou mierou vyváženosti vzájomných pozícií (B2B- bussines to bussines). Z hľadiska dôsledkov je jedno, či rozhodcovské konanie vyvolá rozhodcovská doložka alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred obidvoma (Kristián Csach ,,Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľskoprávnej ochrany pred štandardnými zmluvami." CSACH, K., "Štandardné zmluvy", Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2009, str. 214). Oprávnený nemôže žiadať, aby exekučný súd napriek explicitnej zákonnej úprave neposkytol ochranu spotrebiteľovi ex offo a žeby len ,,odklepol" nútené postihnutie majetku povinného. Exekučná súdna kontrola nie je o podporovaní nečinnosti spotrebiteľov ale o zamedzení nekalosti dodávateľov. A v tomto smere treba aj uviesť prečo. Je to v záujme vyššej kvality života bežných ľudí. Isteže sa pri súdnej kontrole ,,zvezie "aj pohodlnejší spotrebiteľ, no treba počítať s množstvom priemerných spotrebiteľov, ktorí vo svetle spomínanej judikatúry nedokážu vyhodnotiť zmluvné podmienky. Tu nejde o bezbrehú ochranu spotrebiteľa, ale o splnenie si záväzku z medzinárodnej Zmluvy o fungovaní Európskej únie (čl. 169, čl. 7 Ústavy SR), a to v záujme vyššej kvality života ľudí. V závere rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že neprijateľnej zmluvnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve sa zvykne hovoriť aj ako nekalá, nemorálna, neslušná a neetická. Exekučné konanie založené na takejto zmluvnej podmienke by bolo v rozpore s dobrými mravmi a preto súd rozhodol tak, že zamietol žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Mal za to, že v prejednávanej veci okresný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Citoval ust. § 35, 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 159 Občianskeho súdneho poriadku. Namietal, že súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Platný právny poriadok však neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.10.2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007. Ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C - 40/08, kde sa v bode 37 uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Uviedol, že nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Oprávnený poukázal na to, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z.. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. Oprávnený má podľa jeho názoru v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Oprávnený poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, na základe ktorej uvedené ustanovenie v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. V závere oprávnený poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č 244/2002 Z.z.. Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje
dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Oprávnený si zároveň uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 34,06 eur s DPH.
Povinný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
V danom prípade okresný súd vo veci dôvodne aplikoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. umožňuje súdu príslušnému na výkon rozhodnutia alebo exekúcie zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, t.j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V danom prípade súd prvého stupňa zistil nedostatky v rozhodcovskom konaní podľa § 45 ods. 2 v spojení s § 45 ods. 1 písm. c/ v čase pred udelením poverenia. Exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 2 tretia veta v takomto prípade ukladá súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamieta právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví, pričom proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Za nesprávne právne posúdenie nie je možné považovať tú skutočnosť, že procesná forma výroku rozhodnutia - zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v tomto štádiu konania totožná so zákonným znením ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z., pretože uvedeným postupom sa v konečnom dôsledku docieli zastavenie exekučného konania.
Vzhľadom na skutočnosť, že Slovenská republika sa stala členom Európskej únie až od 01.05.2004, je potrebné konštatovať, a to i s poukazom na judikatúru ESD ohľadne temporálneho pôsobenia práva EÚ, že okresný súd mal prioritne na vec aplikovať slovenské hmotné právo, platné a účinné ku dňu, v ktorom nastali rozhodujúce skutočnosti, t. j. ku dňu uzavretia zmluvy. Na druhej strane nie je vylúčený eurokonformný výklad slovenských právnych noriem pre obdobie pred pristúpením, a to s poukazom na predprístupovú obligatórnu aproximáciu a harmonizáciu slovenského práva s platným právom európskych spoločenstiev. Z tohto dôvodu zohľadnenie Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1994 súdom prvého stupňa vo veci nezakladá odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci. Po preskúmaní veci však krajský súd konštatoval, že i pri aplikácii výlučne vnútroštátnych predpisov predstavuje rozhodcovská doložka v predmetnej zmluve prekážku vydania poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku.
Z obsahu exekučného spisu krajský súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva, uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 25.6.2007, je štandardnou formulárovou, resp. typovou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj obchodné podmienky pripojené k zmluve o pôžičke. V čase uzavretia zmluvy (25.6.2007) právny predpis definoval pojem typová zmluva (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom tento zákon v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy zakazoval dojednať zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán.
V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene poukázal na to, že rozhodcovská doložka všeobecných ustanovení v časti 15. Všeobecné ustanovenia, bod 15.23 vylučuje uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená v neprospech spotrebiteľa. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na
začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Vec je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Odvolací súd poukazuje i na skutočnosť, že dojednanie rozhodcovskej doložky takým spôsobom, ktorý vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, by v súčasnosti predstavovalo neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu, a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Okresný súd preto vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo v obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora, pretože je v rozpore so zákonom (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa) a je zo zákona neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka).
V postupe súdu prvého stupňa, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, preto nezistil krajský súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .