Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_15Er-909-2008.pdf
PDF · 96.69 KB
Case nature
Area
Subarea
15Er/909/2008
Uznesenie
Okresný súd Prievidza v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Czech a.s., IČ: 61 860 069, Pernštýnske námestie č. 80, Pardubice, Česká republika (predtým PROFIREAL, a.s.), proti povinnému: I. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. F. č. X, pre vymoženie istiny vo výške 28.920,- Kč s prísl., takto
rozhodol:
Exekúciu z a s t a v u j e.
odôvodnenie:
Oprávnený návrhom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 13.05.2008 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na podklade exekučného titulu, a to rozhodcovského nálezu vydaného rozhodcom JUDr. Evou Vaňkovou pod sp. zn. Va-39-13/2006-11 zo dňa 19.10.2006, ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 25.10.2006 a vykonateľnosť dňa 28.10.2006. Predmetom exekúcie podľa návrhu oprávneného je vymoženie istiny 28.920,- Kč s príslušenstvom. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo udelené súdnemu exekútorovi Mgr. Ing. Ivanovi Šteinerovi, PhD. dňa 21.11.2008.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Exekučný súd využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v posudzovanej exekučnej veci preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov zastavenia exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR z 9.12.2010 sp. zn. II ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.
Súd opätovne preskúmal exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie, predloženú zmluvu o úvere a vzal do úvahy rozhodovaciu činnosť nadriadených súdov v exekučných veciach, kde je povinným spotrebiteľ a dospel k záveru, že exekúciu je potrebné zastaviť v celom rozsahu.
Oprávnený je právnickou osobou iného štátu - ČR a predložený exekučný titul je tzv. cudzím rozhodnutím /rozhodčí nález č.j. Va-39-13/2006-11 zo dňa 19.10.2006/. Česká republika a Slovenská republika sú členské štáty Európskej únie a pripojený exekučný titul bol vydaný po vstupe oboch členských štátov do Európskej únie. Nariadenie Rady /ES/ č. 44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa s poukazom na predmet úpravy uvedený v kapitole I. v článku 1 odst. 2 písm. d/ nevzťahuje na rozhodcovské konanie.
ČR a SR sú viazané Dohovorom o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí z 10.06.1958, ktorý pre Československú republiku nadobudol účinnosť 10.10. 1959 a tento dohovor je záväzný aj pre ČR. Ide o špeciálnu úpravu medzinárodného práva procesného, ktorá osobitne upravuje konanie o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí, ktoré zahŕňajú nielen rozhodnutia vydané rozhodcami ustanovenými na každý jednotlivý prípad, ale aj rozhodnutia vydané stálymi rozhodcovskými orgánmi, ktorým sa strany podrobili /čl. 1 odst. 2 dohovoru/. Dohovor ďalej v článkoch III. a IV. bližšie upravuje podmienky uznania a výkonu rozhodcovského rozhodnutia. Je zrejmé, že oprávnený, ktorý navrhuje vykonať takéto rozhodnutie nevyhnutne musí žiadať aj o uznanie a k žiadosti musí predložiť príslušné listiny, zabezpečiť preklad listín, preukázať splnenie podmienok pre uznanie. V uznávacom konaní v zmysle čl. V. je daná možnosť aj strane, proti ktorej sa rozhodnutie uplatňuje, aby preukázala orgánu krajiny, v ktorej sa žiada o uznanie a výkon, okolnosti, podľa ktorých je možné uznanie a výkon odoprieť, resp. sám orgán krajiny môže uznanie a výkon odoprieť.
V uvedenej veci sa uznanie cudzieho majetkového rozhodnutia vydaného v Českej republike a jeho výkon spravuje bilaterálnou Zmluvou medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach č. 193/1993 Z.z. (Zmluva medzi SR a ČR), preto návrh na uznanie rozhodcovského nálezu a na vykonanie exekúcie skúmal prednostne v súlade s čl. 24 ods. 3 Zmluvy medzi SR a ČR, teda či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský nález vydaný v Českej republike spĺňa podmienky uvedené v čl. 22 a 23 uvedenej zmluvy na uznanie rozhodnutia na území Slovenskej republiky a je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Rozhodcovský nález splnil formálne náležitosti uznania v zmysle čl. 23 písm. a), rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné podľa potvrdenia orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, rovnako justičné orgány Slovenskej republiky nevydali skôr právoplatné rozhodnutie alebo neuznali a nevykonali rozhodnutie tretieho štátu v tej istej veci a medzi tými istými účastníkmi v mysle čl. 23 písm. b), účastníkovi bola daná možnosť riadne sa zúčastniť na konaní, najmä ak bol podľa právneho poriadku Českej republiky, kde sa konanie uskutočnilo, riadne a včas predvolaný na pojednávanie a rozhodnutie spolu s poučením o možnosti podať proti nemu opravný prostriedok mu bolo riadne doručené v zmysle čl. 23 písm. c) a na konanie na konanie nebola daná výlučná právomoc orgánov Slovenskej republiky v zmysle čl. 23 písm. d) citovanej zmluvy.
Súd ďalej skúmal v súlade s čl. 23 písm. e) zmluvy súlad exekučného titulu - rozhodcovského nálezu s verejným poriadkom Slovenskej republiky, teda so zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorých je nutné bez výhrady trvať, prípadne či cudzí rozhodcovský rozsudok, ktorého uznanie sa žiada na území Slovenskej republiky neobchádza kogentné predpisy právneho poriadku Slovenskej republiky. Teda, ak by uznanie alebo výkon rozhodnutia vydaného v Českej republike, by neprijateľným spôsobom zjavne porušoval právny poriadok Slovenskej republiky, alebo by bola dotknutá nejaká základná zásada právneho poriadku Slovenskej republiky.
Podľa § 52 odst. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa § 53 odst. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa / neprijateľná podmienka/.
Podľa § 53 odst. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Z predloženého exekučného titulu - vyššie uvedeného rozhodcovského nálezu vydaného v Českej republike súd zistil, že dňa 07.03.2006 uzatvoril oprávnený ako veriteľ s povinným ako dlžníkom zmluvu o revolvingovom úvere č. 9100040677.
Súd v prvom rade skúmal samotnú ,,Smlouvu o revolvingovém úveřu" zo dňa 07.03.2006, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú „Smluvní ujednání smlouvy o revolvingovém úvěru poskytovaném společností PROFIREAL A.S." ďalej len ako „Zmluvné dojednania". Súd z pohľadu vnútroštátneho právneho poriadku zameraného na ochranu spotrebiteľa dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov.
Podľa čl. II zák. č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá Smernica Rady č. 93/13/EHS. Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu je potrebné aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred a povinný (ako spotrebiteľ) nemohol mať žiadny vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení zmluvy.
V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode 18.2 Zmluvných dojednaní, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok.
Preskúmaním predmetných Zmluvných dojednaní, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o revolvingovom úvere, konkrétne článku 18 označeného ako „Rozhodčí doložka" - rozhodcovská doložka, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody.
V zmluvných dojednaniach v bode 18.1 bol upravený spôsob riešenia sporov zo zmluvy o revolvingovom úvere v rozhodcovskom konaní, pričom výber súdu a rozhodcu spočíval na žalobcovi. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej úpravy nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, v čom súd vzhliadol nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov.
Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať.
V danom prípade bola voľba rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy o revolvingovom úvere povinná strana vôbec pristúpila. Nekalú povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky upravenej v čl. 18. zmluvných dojednaní. Jednostrannosť a nekalosť tohto
zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve.
Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že Veriteľov výber rozhodcov zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako Veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, kde vystupujú opakovane rovnakí rozhodcovia (obdobne v konaniach vedených na tunajšom súde). V tomto smere sa preto vynárajú aj určité pochybnosti o nezaujatosti rozhodcov určených v takto predtlačených zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere. Pokiaľ by zrejme takto určený rozhodca posudzoval prípadné spory vzniknuté z týchto zmlúv tak, že by neboli celkom v súlade s predstavou, s akou boli tieto zmluvy zostavované, o ktoré sa opierajú žaloby v rozhodcovskom konaní, bolo by pre veriteľa dlhodobo výhodnejšie obrátiť sa na iného rozhodcu, ktorý s Veriteľom zaujíma zhodný výklad práva. Ak by aj druhá strana - dlžník - spotrebiteľ osobu rozhodcu namietal, resp. všetkých v rozhodcovskej doložke uvedených, je výber náhradného rozhodcu znova na Veriteľovi, teda oprávnenom /18.1 rozhodcovskej doložky/.
Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25).
Súd pritom prihliada pri rozhodovaní o uznaní uvedeného rozhodcovského nálezu, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/ EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve.
Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.
Súd pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Posudzujúc komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky v danom prípade od „možnosti" výberu riešenia sporu, cez jej vopred pripravené znenie, jednostranný výber rozhodcu, ako aj náhradného rozhodcu, až po v nej upravené postupy, ktorými sa strany v rozhodcovskom konaní mali riadiť, považuje súd takto upravenú rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom výlučne v každej situácii pred Veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného
rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu.
Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky z pohľadu vnútroštátnej úpravy, hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnému ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak, aby z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), bola kvalifikovaná ako nekalá. Exekučný súd tak vykonal posúdenie prijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve, a následného rozhodnutia zahraničnej právnickej osoby, resp. rozhodcu, a to v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.
Preto súd rozhodcovský nález v súlade § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a čl. 22 písm. c), 23 a 24 písm. c) Zmluvy medzi SR a ČR, s poukazom na jeho rozpor s verejným poriadkom Slovenskej republiky, teda so zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorých je nutné bez výhrady trvať a pre obchádzanie kogentných predpisov nášho právneho poriadku, ktorými sú aj ustanovenia § 53 a 54 Občianskeho zákonníka poskytujúce ochranu spotrebiteľovi zákona č. 150/ 2004 Z.z. implementujúceho smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá zároveň ochranu spotrebiteľa považuje za základnú zásadu právneho poriadku členských štátov Európskej únie a tým aj Slovenskej republiky, neuznal na území Slovenskej republiky za spôsobilý exekučný titul a exekúciu zastavil.
Rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola dojednaná individuálne, súd považuje za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú.
Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Z uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka (v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom.
Podaním návrhu na vykonanie exekúcie vzniklo súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd rozhodne o trovách exekúcie.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne v troch vyhotoveniach. V zmysle § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.